Jdi na obsah Jdi na menu
 


psychológia poznámky 2

12. 5. 2008

Téma č. 5: Senzorické pocesy

 

Senzorické procesy patria s vnímaním, učením, pamäťou, predstavivosťou a myslením, medzi kognitívne procesy. Ak má jedinec prežiť, musí byť schopný registrovať podnety z vonkajšieho aj vnútorného prostredia. K tomu slúžia ľudské zmysly, ktoré reagujú hlavne na zmeny stimulácie. Senzorické procesy sú mostom medzi vonkajším svetom a ľudskou psychikou.

Pocity a vnemy nie sú to isté. Pocit je nedeliteľná jednotka skúsenosti s určitou kvalitou a intenzitou. Vnemy potom vznikajú na základe kombinácie jednotlivých pocitov.

Pocit je proces získavania informácii z vonkajšieho aj vnútorného prostredia a ich transformovanie do podoby nervových impulzov, s ktorými potom mozog ďalej pracuje.

Percepcia je organizácia a interpretácia senzorických informácii, ktorá nám umožňuje pochopiť ich význam. Fyzikálnymi podnetmi a ich psychickou odozvou sa zaoberá psychofyzika.

 

Všeobecná charakteristika zmyslových orgánov

 

Pociťovanie prebieha v zmyslových orgánoch, alebo analyzátoroch, ktoré sa skladajú z receptorov, dostredivého nervu a príslušnej senzorickej oblasti v mozgu. Základnou vlastnosťou receptorov je ich citlivosť (senzitivita) voči zmenám. Senzitivita zmyslových orgánov voči dlhotrvajúcim nemenným podnetom sa znižuje, čo sa nazýva senzorická adaptácia.

Špecializované bunky v receptoroch reagujú na istý druh fyzikálnych, chemických, či biochemických podnetov. Senzitivita ľudských zmyslov má svoje hranice – prah. Podnety s nižšou intenzitou, než je prahová, ktoré neregistrujeme, nazývame podprahové. Absolútny prah je najnižšia intenzita podnetu, ktorá vedie ku vzniku zmyslového vnemu. Horný podnetový prah je najvyššia úroveň podnetu, na ktorú ešte analyzátor reaguje. Pri ďalšom zvyšovaní nenastáva žiadna odozva, respektíve nastupuje bolesť.

 

Ľudské zmysly majú mimoriadnu citlivosť, sú schopné zaregistrovať (príklad z Plhákovej):

 Zrak: Plamen svíčky umístěný za jasné tmavé noci ve vzdálenosti 50 km od po­zorovatele.

 Sluch: Tikot hodinek vzdálených 6m od pozorovatele ve velmi tichém prostředí.

 Chuť: Jeden gram kuchyňské soli rozpuštěný v 500 litrech vody.

 Čich: Jedna kapka parfému rozptýlená v třípokojovém bytě.

 Hmat: Pád včelího křídla na tvář z výšky 1 cm.

 

Schopnosť zaregistrovať rozdiel medzi dvoma podnetmi sa nazýva rozdielový prah. Známe z fyziológie sú Weberove pokusy – zisťovanie rozdielového prahu pri rôznych podnetoch. Weberov zákon hovorí, že pri vyšších intenzitách podnetov sa rozlišovacie schopnosti zmyslových orgánov znižujú.

 

Absolútny aj rozdielový prah sú pomerne nestabilné. Rozdiely vo výsledkoch meraní sú spôsobené motívmi, očakávaniami aj vlastnosťami daného jedinca.

 

Transdukcia

Zmyslové receptory sú špecializované, každý z nich reaguje na iný druh podnetov. Mozog však rozumie len „jazyku“ elektrochemických nervových impulzov. Transformácia podnetov do tejto podoby sa nazýva transdukcia.

Nervové vzruchy zo všetkých zmyslových orgánov putujú do talamu (v medzimozgu), ktorý ich rozvádza do rôznych oblastí mozgovej kôry na ďalšie spracovanie. Vzhľadom na kríženie nervových dráh, posiela talamus informácie z jednej časti tela do príslušného kôrového centra na opačnej mozgovej pologuli. Tie časti tela, ktoré obsahujú veľké množstvo receptorov, vysielajú správy do veľkých oblastí mozgovej kôry.

Indikátorom intenzity (sily) podnetu je frekvencia nervových výbojov.

 

Zmyslové orgány

Ľudské zmyslové orgány sa spravidla delia na exteroreceptory, ktoré prinášajú informácie z vonkajšieho prostredia a interoreceptory, ktoré zaznamenávajú vnútorné zmeny. K exteroreceptorom patria zrak, sluch, čuch, hmat, chuť a kožné receptory.

Interoreceptory sa delia na proprioreceptory, ktoré registrujú pohyb, polohu a rovnováhu tela a visceroreceptory, ktoré zaznamenávajú vnútorné zmeny súvisiace s trávením, vylučovaním a sexuálnymi aktivitami.

 

Zrak

Je najdôležitejším ľudským zmyslom. Videnie nám umožňuje sietnica nášho oka, ktorá reaguje na elektromagnetické vlnenie. Rozsah frekvencíí, ktoré sme schopní vidieť, je vlnová dĺžka od 350 až 750 nanometrov.

Recepčným orgánom zraku je sietnica, čo je tenká vrstva buniek, ktorá vystiela zadnú časť očnej gule. Zrakové podnety sú na ňu privádzané optickým aparátom oka, ktorý sa skladá z rohovky, sietnice a šošovky. Rohovka je priehľadný vonkajší povrch oka, ktorým do neho vstupuje svetlo. Proces zaostrovania robí šošovka, ktorá môže meniť svoj tvar. Zreničky sú kruhové otvory v šošovke, ktorej veľkosť sa  mení v závislosti na intenzite svetla. Sietnica je sieť buniek, ktoré transformujú svetlo do podoby nervových vzruchov. Na svetlo citlivými bunkami sú tyčinky a čapíky. Tyčinky sú určené k nočnému videniu, pretože pracujú pri nízkych intenzitách svetla a neslúžia ku farebnému videniu. Rozlišujú čiernu, bielu a odtiene šedej farby. Čapíky fungujú za denného svetla a umožňujú farebné videnie. Podstatou transdukcie svetla do podoby nervových impulzov sú fotochemické procesy. Tyčinky a čapíky obsahujú chemické látky pohlcujúce svetlo, tzv. fotoreceptory, ktoré na základe absorpcie svetla produkujú nervový impulz, putujúci optickými nervami do mozgu. Nervové vzruchy vznikajúce na sietnici sú privádzané do primárnej zrakovej oblasti mozgovej kôry.

Farebné videnie je spôsobené schopnosťou rozlišovať rôzne vlnové dĺžky elektromagnetického vlnenia. Je treba si uvedomiť, že farba nie je vlastnosťou materiálu – vonkajší svet je nefarebný, skladá sa z bezfarebnej hmoty a energie. Hmota má iba schopnosť absorbovať, odrážať, alebo prepúšťať elektromagnetické vlny. Miera absorpcie závisí od molekulárnej stavby telesa. Farby teda existujú len v ľudskej mysli.

 

Sluch

Spolu so zrakom je sluch najdôležitejším ľudským zmyslom. Bez sluchu by nemohli vzniknúť reč, komunikácia a tým ani kultúra. Zvuky sú podobne ako farby subjektívnou psychickou skúsenosťou. Vo vonkajšej realite žiadne zvuky neexistujú. Ľudský sluchový orgán transformuje fyzikálne podnety do podoby nervových impulzov, ktoré myseľ interpretuje ako zvukové vnemy. Sluchovým podnetom je vlnenie vzduchu, vyvolané chvením predmetov, čo má za následok zmeny tlaku vzduchu.

Sluchový orgán sa skladá z vonkajšieho, stredného a vnútorného ucha, v ktorom sa nachádza vlastný sluchový receptor – Cortiho ústroj. Vonkajšie ucho tvorí ušný boltec a vonkajší zvukovod. Stredné ucho sa skladá z bubienku a reťazca troch sluchových kostičiek. Vibrácie vzduchu prechádzajú vonkajším zvukovodom a rozochvievajú bubienkovú membránu. Chvenie sa ďalej prenáša prostredníctvom sluchových kostičiek (kladivko, kovadlina, strmienok) na tzv. oválne okienko, pričom sa zosilňujú zvukové vlny. Oválne okienko je membrána, ktorá je umiestnená v bočnej stene tzv. slimáka. Tlak na oválne okienko vyvoláva pohyby lymfatickej tekutiny, ktorá vypĺňa dutinu slimáka. Jej pohyby sa prenášajú na tzv. základnú membránu umiestnenú v strednej časti slimáka. Na okraji základnej membrány sa nachádza Cortiho orgábn, vybavený vláskovými riasinkovými bunkami, čo sú vlastné sluchové receptory. Ich ohýbanie má za následok vznik nervových impulzov, ktoré sú prenášané do sluchových oblastí v mozgovej kôre.

Zvukové vlnenie, ktoré sme schopní zachytiť je cca 20 – 20 000 Hertzov. Výška zvuku je daná frekvenciou zvukových vĺn udávanou v Hertzoch, hlasitosť amplitúdou zvukových vĺn udávanou v beloch (decibeloch). Zvuky s hlasitosťou nad 90 decibelov pôsobia ako stresory, nad 125 decibelov spôsobujú bolesť.

 

Čuch

Z evolučného hľadiska patrí medzi najstaršie zmyslové orgány. Slúži ku orientácii vo vonkajšom prostredí, k vyhodnocovaniu rôznych podnetov, okrem iného podnecuje vybavovanie citovo zafarbených osobných zážitkov a vnútrodruhovú komunikáciu. Feromóny sú chemické substancie vylučované telesnými žľazami, ktoré vyvolávajú u iných živočíchov rovnakého druhu špecifické reakcie.

Čuchovým podnetom sú molekuly chemických látok rozptýlené vo vzduchu. Senzorické orgány čuchu sa skladajú z čuchových membrán, ktoré sa nachádzajú v nosnej dutine. Receptorom čuchových podnetov sú špecializované nervové bunky, v ktorých sa častice rôznych látok rozpúšťajú, čím vzniká nervový impulz. Tento je prenášaný do čuchového centra v mozgovej kôre.

 

Chuť

Chuťové vnemy vznikajú na základe stimulácie receptorov v chuťových pohárikoch umiestnených v jazyku a dutine ústnej a hltanovej. Dospelý človek má okolo 10 000 chuťových pohárikov, ktoré rýchlo odumierajú a nahrádzajú sa novými. Chuťovým podnetom sú chemické látky rozpustené v slinách, vo vode, či iných tekutinách. Pri kontakte týchto látok s receptormi v chuťových pohárikoch vzniká nervový impulz, ktorý putuje do príslušných mozgových centier, kde vzniká chuťový vnem. Chuťové receptory dokážu rozlišovať len štyri základné chute: sladkú, slanú, kyslú a horkú, všetky ostatné vznikajú na základe ich kombinácii.

Na chuť výrazné vplýva čuch. Chuť, rovnako ako čuch, je zmysel s výraznou adaptáciou – na dlhotrvajúce podnety reaguje znížením intenzity vnímania. Novorodenci preferujú sladkú chuť, čo je tiež prejav adaptability – pretože sladké jedlá majú veľkú energetickú a výživnú hodnotu.

 

Kožné zmysly

Koža je najrozsiahlejší ľudský zmyslový orgán, ktorý sprostredkováva veľké množstvo informácii – hlavne dotyk, tlak, teplo a bolesť. Nervové vzruchy z kožných receptorov putujú rôznymi nervovými dráhami do príslušných mozgových centier.

Dotyk a tlak

Receptormi dotyku sú tzv. Meissnerove telieska, a receptormi tlaku tzv. Pacciniho telieska, ktoré nám umožňujú detekovať fyzikálne podnety dostávajúce sa do kontaktu s povrchom ľudského tela. Najhustejšie sú rozmiestnené na končekoch prstov, dlaniach, chodidlách a na tvári. Dotykové receptory majú rýchlu adaptáciu.

Teplo

Koža obsahuje veľké množstvo špecializovaných nervových zakončení, ktoré sa nazývajú termoreceptory. Receptormi pre chlad sú tzv. Krauseho telieska a receptormi tepla tzv. Ruffiniho telieska. Oba typy receptorov reagujú hlavne na zmeny teploty oproti teplote tela (fyziologická nula).

 

Bolesť

Biologickým zmyslom vnímania bolesti je ochrana organizmu pred poškodením, alebo zničením. Receptormi sú voľné nervové zakončenia, ktoré slúžia tiež ku registrácii dotyku a tlaku. Vnímanie bolesti je veľmi zložitý fenomén, pretože na jeho formovaní spolupracuje mozgová kôra. Tzv. fantómová bolesť je bolesť napr. amputovanej končatiny a podobne.

Ľudia reagujú na bolesť rôznym spôsobom, jej prežívanie je individuálne. Významný je tu individuálny prah bolesti, ale aj výchova, alebo vplyv kultúry. Intenzitu bolesti regulujú aj endogénne opiáty (endorfíny a encefalíny) uvoľňované nervovým systémom. Endorfíny produkuje telo pri namáhavých a vzrušujúcich telesných aktivitách.

 

Niektoré bolestivé zážitky nie je možné psychicky zablokovať, adaptácia na bolesť je slabá.

 

Proprioreceptory

Proprioreceptory registrujú pohyby, polohu a rovnováhu ľudského tela.

 

Pohybový zmysel je možný vďaka receptorovým bunkám nachádzajúcim sa vo svaloch, šľachách, väzivách a koži. Informácie z nich putujú do miechy, mozgu a do mozočku. Vnímanie pohybu je podoprené informáciami z ostatných zmyslových orgánov.

 

Polohu a rovnováhu ľudského tela zaznamenáva vestibulárny aparát vo vnútornom uchu. Existujú dva druhy vestibulárneho pociťovania. Prvý prenáša informácie o rýchlosti a smere otáčania tela, druhý o gravitácii a pohyboch tela hore – dole, dopredu – dozadu.

 

Téma č. 6: Vnímanie

 

Vnímanie je organizácia a interpretácia senzorických informácii. Je to proces ktorého výsledkom sú vnemy, často úplne odlišné od senzorických informácii prinášaných našimi zmyslami. Tok senzorických informácii putuje do mozgu, ktorý ich ďalej triedi a spracováva. Ich konečná interpretácia prebieha v ľudskom vedomí.

Vnímanie možno skúmať na viacerých úrovniach. V posledných rokoch priniesla veľa informácii o jeho podstate neuropsychológia, ktorá sa zaoberá spracovávaním zmyslových dát v ľudskom mozgu.

V súčasnosti existujú dve hlavné teórie o tom, ako vnímame. Jedna považuje vnímanie za mentálny dej výrazne ovplyvnený predchádzajúcimi skúsenosťami a učením. Druhá predpokladá existenciu priameho vnímania, tvrdí, že vnímanie je nezávislé na skúsenosti a učení.

Predpokladom normálneho vývoja vnímania je pravidelná stimulácia v prvých mesiacoch života. Rozvoj vnímania podnecujú aj senzomotorické skúsenosti získané počas ranných fáz života – fyzická manipulácia s predmetmi, chytanie, ochutnávanie a podobne.

 

Organizácia percepčného poľa

Ľudia mimovoľne rozlišujú vnemové pole na niekoľko hlavných častí. Touto problematikou sa zaoberala tvarová (gestalt) psychológia, ktorej predstavitelia zistili, že ľudia zoskupujú vnímané predmety do určitých celkov. Celok potom ovplyvňuje vnímanie častí. Tieto vrodené zákony označovali gestaltisti ako zákony organizácie.

· Základnou vlastnosťou vnímania je centrácia – sústredenie sa na jednu časť vnemového poľa, ktoré tvorí tzv. predmet vnímania. Pozadie tvoria všetky ostatné predmety, ktoré vnímame nevýrazne a hmlisto.

· Zákon pregnantnosti – pri vnímaní sa prjavuje tendencia k dobrému tvaru, teda aj nedokončené tvary máme tendenciu dopĺňať.

· Zákon proximity – tie prvky percepčného poľa, ktoré sa nachádzajú blízko seba vnímame ako celok a určitý tvar.

· Zákon kontinuity – máme tendenciu organizovať podnety do súvislých línii.

· Zákon podobnosti – máme tendenciu k sebe priraďovať podobné objekty a vnímať ich ako celky.

· Zákon spoločného osudu – ako figúru vnímame podnety, ktoré sa súčasne menia, alebo pohybujú v určitom smere.

· Zákon uzavretosti – ako celok vnímame to, čo je ohraničené uzavretými kontúrami.

 

Rozpoznávanie

Po vyčlenení percepčnej figúry z neurčitého pozadia je druhým krokom vnímania rozpoznávanie, ktoré možno definovať ako pochopenie významu vnímaného objektu a jeho pomenovanie. Je to proces, ktorý výrazne ovplyvňujú skúsenosti a učenie. Existuje viac teórii pokúšajúcich sa vysvetliť rozpoznávanie objektov:

· Transpozícia – schopnosť rozpoznať určitý zmysluplný celok, aj keď je znázornený rôznymi spôsobmi.

· Analýza rysov – teória, ktorá hovorí, že v rozpoznávaní prebieha najprv analýza vizuálnych rysov a následne ich porovnanie zo vzormi v pamäti

· Analyticko syntetické teórie – podľa niektorých teórii je vnímanie dvojstupňový proces, počas ktorého mozog najprv informácie zo sietnice najprv rozloží a potom zostaví do podoby celistvých vnemov. Tento proces sa nazýva aj proces zdola hore.

· Procesy zhora dole – rozpoznávanie na základe pochopenia celku uloženého v pamäti

 

Na vnímanie a rozpoznávanie má veľký vplyv kontext v ktorom daný objekt vnímame. Predchádzajúce skúsenosti vedú k takzvaným percepčným očakávaniam, ktoré ovplyvňujú rozpoznávanie objektu. Nejasné, alebo dvojznačné podnety máme tendenciu vykladať podľa predchádzajúcich skúseností.

 

Priestorové videnie

Vnímanie sveta ako trojrozmerného je umožnené špecifickými vodítkami, ktoré môžu byť monokulárne, alebo binokulárne.

Bikoulárne vodítka sú tie, pri ktorých ľudská myseľ využíva senzorické údaje z oboch očí.

Aj jednooký človek je schopný vnímať priestorovo, napriek tomu, že nemôže porovnať obraz z dvoch očí a tak má len dvojrozmerný obraz na sietnici. Používa k tomu tzv. monokulárne vodítka.

 

Vnímanie pohybu

Vnímanie pohybu je zložitý proces, pri ktorom je treba spracovať množstvo senzorických informácii. Rozoznávame vnímanie skutočného a zdanlivého pohybu. Skutočný pohyb vnímame buď tak, že porovnávame nehybný obraz na sietnici oka s pohybujúcim sa pozadím, alebo naopak.

O vnímaní zdanlivého pohybu hovoríme, ak sa objekt v skutočnosti nepohybuje, napriek tomu to tak vnímame. Túto ilúziu vytvárajú špecifické podmienky, medzi ktoré patrí: autokinetická ilúzia, stroboskopický pohyb a indukovaný pohyb.

 

Percepčné ilúzie

Sú to skreslené vnemy, ktoré sú výsledkom vnútorných nervových a psychických procesov. Vznikajú mimovoľne, nezávisle na našej vôli. Pretrvávajú, aj keď sme informovaný, o skutočných pomeroch.

 

Téma č. 7 – Učenie

 

Učenie je celoživotný proces, ľudia sa vďaka nemu počas celého života menia. Možno ho definovať ako všetky mentálne zmeny a zmeny v správaní, ktoré sú dôsledkom životných skúseností (Plháková). Nie všetky zmeny sú však výsledkom učenia, niektoré sú spôsobené aj inými, hlavne biologickými (starnutie, choroba, ..) zmenami.

Niektoré reakcie sa človek nemusí učiť – má ich vrodené. Tie sa spúšťajú na základe vnútorných impulzov, alebo vonkajších podnetov, bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti. K týmto vrodeným reakciám patria reflexy, čo sú relatívne jednoduché reakcie umožňujúce rýchlu reakciu na zmeny okolia. Ku vrodeným spôsobom chovania patria ďalej inštinkty, ktoré sú na rozdiel od reflexov relatívne zložité. Neslúžia len ku reakcii na prostredie, ale spravidla sledujú určitý biologický účel.

Vrodené spôsoby správania sme nadobudli počas dlhého evolučného vývoja a nemusíme sa im učiť – sú súčasťou našej genetickej výbavy. Na základe učenia sme schopní nadobudnúť nové poznatky, adaptácie, spôsoby správania, počas niekoľkých hodín. Aj schopnosť učenia je ale výsledkom dlhého fylogenetického vývoja (vývoja ľudského druhu) a rozsahom aj kvalitou sa u rôznych druhov líši. Človek je zo všetkých živočíšnych druhov najučenlivejší.

Nie všetky spôsoby správania a prežívania, ktoré si ľudia osvojujú na základe svojich skúseností, vedú k ich lepšiemu spoločenskému prispôsobeniu. Niektoré vedú dokonca ku pravému opaku.

Predpokladom schopnosti učiť sa je funkčná pamäť, teda schopnosť zaznamenávať a uchovávať nové poznatky. Schopnosť učiť sa u človeka, je daná predovšetkým používaním jazyka, ktorý umožňuje kódovanie informácii a ich ukladanie do pamäte. Učenie v mnohých prípadoch prebieha mimovoľne, niekedy dokonca bez účasti vedomia. Väčšinou je však učenie zámerným psychickým procesom, na ktorom sa podieľajú myslenie a vôľa. Poznáme viac druhov učenia, od jednoduchých, ktoré zdieľame s ostatnými živočíšnymi druhmi, až po špecificky ľudské.

 

Geneticky naprogramované typy učenia

Priebeh učenia je v mnohých prípadoch predurčený genetickými dispozíciami. Ku geneticky naprogramovaným druhom učenia patria: habituácia, senzibilizácia, imprintácia a exploračné chovanie. Všetky sú biologicky účelné a slúžia k lepšej adaptácii na okolitý svet.

 

Habituácia (privykanie)

Prejavuje sa tým, že živé organizmy postupne prestávajú reagovať na podnety, ktoré im nie sú ani užitočné, ani škodlivé. Umožňuje adaptáciu na prostredie a šetrí kapacitu pamäte.

Senzibilizácia (scitlivenie)

Je to narastanie citlivosti na určitý opakujúci sa podnet. Sme schopní zcitlivieť voči podnetu, ktorý sa opakuje a zlepšiť svoje reakcie voči nemu.

Imprintácia (vtisknutie)

Pri imprintácii stačí jedno vystavenie kľúčovému podnetu na to, aby si ho živočích natrvalo uložil do pamäte. Tento podnet potom s istotou rozpoznáva a reaguje naň. Imprintácia neprebieha v ľubovoľnej etape života, ale iba v špecifickom období, ktoré sa nazýva senzitívnym, alebo kritickou vývojovou fázou.

Exploračné chovanie

Je to spontánne a systematické preskúmavanie prostredia a neznámych predmetov. Možno predpokladať, že je evolučným predchodcom ľudskej hravosti a zvedavosti.

 

Klasické podmieňovanie

Mechanizmy klasického podmieňovania objavil na prelome 19. a 20. storočia ruský fyziológ I.P.Pavlov (1848 – 1936). Pri skúmaní tráviacich procesov u psov prišiel na to, že reagujú produkciou slín už na kroky na chodbe, alebo zvuk otvorenia dverí. Tento poznatok označl ako podmieňovanie a začal sa mu systematicky venovať.

 

Procesy sprevádzajúce klasické podmieňovanie

Generalizácia – reflexnú reakciu vyvolávajú podnety podobné pôvodnému

Diskriminácia – organizmus sa učí reagovať len na určité podnety a ostatné ignoruje

Vyhasínanie a spontánne obnovovanie podmienených reflexov -

 

Klasické podmieňovanie u ľudí

Je rozdiel medzi podmieňovaním pohybových (motorických) reakcií a podmieňovaním emočných reakcií. Emočné podmieňovanie vyvoláva citové reakcie voči pôvodne neutrálnym objektom. Emočné podmieňovanie sa podieľa na vzniku drogových závislostí, strachu a iných citových reakcií.

Podiel klasického podmieňovania na vznik drogových závislostí

Alkohol, alebo drogy, je možné považovať za nepodmienený podnet, ktorý vyvoláva príjemnú psychickú, prípadne fyziologickú odozvu (nepodmienená reakcia). Podmieneným podnetom sa stáva chuť alkoholu, ktorá je často na začiatku nepríjemná. Vďaka príjemným účinkom však začne pripadať lahodná. Podmieneným podnetom sa môže stať aj prostredie, v ktorom konzumujeme. Preto je pre niektorých pacientov ľahké abstinovať na liečení, ale ťažké v „domácom“ prostredí.

Podmieňovanie strachu a iných emocionálnych reakcií

Ľudia si veľmi ľahko ku pôvodne neutrálnym podnetom osvojujú negatívne citové reakcie. Niektoré podmienené podnety vyvolávajú v ľuďoch pocity strachu, ktoré sa vytvorili na základe skorších nepríjemných zážitkov. Podmienené reakcie ale môžu byť aj pozitívne: príjemné pocity pri návrate do miest, kde prežili šťastné chvíle, a podobne.

Pavlovovské podmieňovanie hrá určitú rolu aj pri vytváraní sympatií, či antipatií voči ľuďom, s ktorými sa dôverne nestýkame a ktorých príliš nepoznáme, ale ktorých profesii, sociálnej roli a podobne sa nám viažu príjemné, respektíve nepríjemné pocity. Toto využívajú tvorcovia reklám na vytváraní asociácii medzi produktom, ktorý chcú predať a osobnosťou v reklame.

 

Klasické podmieňovanie z evolučného hľadiska

Podľa výskumov existuje genetická základňa učenia, ktorá sa vyvinula počas evolúcie. Jedným z jej prejavov je chuťová averzia, nazývaná aj Garciov efekt – nejeme niečo z čoho sa nám spravilo zle. Na základe evolúcie sa u živočíchov vytvorila vrodená pohotovosť k ľahkému osvojeniu určitých životne dôležitých reakcií. Tieto genetické predpoklady umožňujú vytváranie niektorých fóbii, čo sú patologické strachy z určitých objektov, ktorých intenzita presahuje mieru skutočného ohrozenia. Fóbie vznikajú najčastejšie v detstve na základe nepríjemného zážitku. Väčšina z nich sa viaže na podnety spájané s nebezpečenstvom, či ohrozením života. Zopár fóbii:

Klaustrofóbia – strach z uzavretého priestoru

Agorafóbia – strach z neznámych miest

Xenofóbia – strach z cudzieho
Arachnophobia – strach z pavúkov
Zoophobia – strach zo zvierat
Mizophobia – strach zo špiny, bacilov


Poznáme aj učenie na základe jednej skúsenosti, ktoré etológovia nazývajú aj traumatické učenie. To má za následok vyhýbanie sa určitému objektu po predchádzajúcom silne negatívnom zážitku s ním.

V mnohých prípadoch sa ľudia boja určitých objektov, aj keď s nimi žiadnu skúsenosť nemajú – napríklad hadov (pohyb hadice v tráve). Vznik strachu bez osobnej skúsenosti možno vysvetliť aj ako nákazlivosť emóciou – napríklad malé deti majú strach z toho, z čoho ich rodičia. 

 

Operantné (inštrumentálne) podmieňovanie

Je to druh učenia, pri ktorom pozitívne, alebo negatívne dôsledky určitého chovania vedú k zmene pravdepodobnosti jeho ďalšieho výskytu. Príkladom môžu byť zvieratá v cirkuse, ale aj ľudia, ktorých zvýšenie platu vedie ku zvýšeniu snahy a výkonnosti. Jedinec sa v nich učí na základe dôsledkov svojho konania.

Pozitívnymi dôsledkami môžu byť – pochvala, uznanie, láska, peniaze, darčeky, obdiv, medaile, hodnosti...

Negatívnymi dôsledkami môžu byť – trest, odmietnutie, výčitky, izolácia, výsmech..

Trest ako výchovný prostriedok je menej účinný ako pozitívne ohodnotenie. Navyše má nežiaduce účinky, ktorými sú:

1. hnev a nepriateľstvo voči trestajúcemu

2. strach z autority

3. inhibičný efekt – úplné potlačenie určitého druhu správania

4. mocenské pohnútky – odmena pre trestajúceho

5. kladné spevnenie – revolta voči autorite

6. nekonštruktívny model riešenia problémov (klin klinom)

 

Procesy, ktoré operantné učenie sprevádzajú, sú:

Osvojenie operantnej reakcie – odmena za „správnu“ reakciu vedie ku jej opakovaniu

Generalizácia – schopnosť aplikovať správanie sa aj pri zmenených podmienkach

Diskriminácia – schopnosť určiť „správny“ typ správania sa a odstrániť ostatné

Vyhasínanie a spontánne obnovovanie – ak na podnet nie je adekvátna odozva, podnet postupne vyhasína. Ak začne po podnete nasledovať opäť očakávaná odozva, začneme podnet opakovať.

 

Podmieňovanie úniku a vyhýbavého chovania

Podmieňovanie úniku je reakcia, ktorou sa učíme úniku z nepríjemných situácii. Snažíme sa hľadať únik z konfliktov s partnerom rozchodom, v práci výpoveďou a podobne.

Podmieňovanie vyhýbavého chovania je snaha vopred sa vyhnúť nepríjemným podnetom. Napríklad pri šikane vzniká u detí nechuť chodiť do školy ako takej, pretože u nich vyvoláva pocit strachu.

 

Naučená bezmocnosť

Je to pasívne, rezignované chovanie, ktoré je dôsledkom presvedčenia, že neexistuje spôsob úniku pred nepríjemnými podnetmi. Dieťa, ktoré dostáva samé päťky a stretáva sa s trestami a odmietaním, príjme samé seba ako neschopné a prestáva sa snažiť o zlepšenie. Naučená bezmocnosť vedie ku rezignácii.

 

Teórie sociálneho učenia

U detí sa skoro po narodení prejavuje silná tendencia napodobňovať správanie dospelých, pričom toto napodobňovanie (kopírovanie) prebieha bez akejkoľvek vonkajšej odmeny. Ľudia sa učia aj na základe pozorovania – hlavne vzorov, alebo modelov. Týmto učením si osvojujeme napríklad kultúrne vzorce správania. Teórie sociálneho učenia upozorňujú na význam napodobňovania modelu, čím objasnili skutočnosť, že deti sa oveľa viac riadia tým ako sa ich model správa, než tým, čo hovorí.

 

Internalizačný proces

Je to proces preberania a zvnútorňovania príkazov autority, respektíve správania sa vzoru a následná regulácia správania požadovaným smerom. Pre deti sa po čase stanú hodnoty ich rodičov, respektíve ich príkazy a normy správania, ich vlastnými – zvnútornia si ich. Tieto procesy majú veľký význam pri tvorbe ľudskej osobnosti. 

 

Téma 8: Pamäť

 

Existencia pamäte je základným predpokladom schopnosti učiť sa. V ľudskom psychickom živote má pamäť obrovský význam. V širokom zmysle sa dá definovať ako schopnosť zaznamenávať životnú skúsenosť.

Prvé systematické výskumy boli robené v druhej polovici 19. storočia. Významným bádateľom na tomto poli bol nemecký učenec Hermann Ebbinghaus (1850 – 1909), ktorý využíval sám seba ako pokusnú osobu.  

V 20. storočí začali pamäť skúmať neurológovia, predovšetkým pomocou pozitrónovej emisnej tomografie (PET), pomocou ktorej pozorovali, ktoré oblasti mozgu sú namáhané pri určitých úlohách.

 

Fázy pamäte

 

Informácia prechádza v pamäti tromi fázami:

1. Vštiepenie (kódovanie) – transformácia senzorických vstupov do podoby uložiteľnej do pamäte

2. Retencia (uchovanie) – proces podržania a uschovania zakódovanej informácie v pamäti

3. Reprodukcia (vybavovanie) – proces vyhľadania informácie v dlhodobej pamäti a jej vyvolanie do vedomia.

 

Modely pamäte

 

Pamäť si môžeme predstaviť ako zásobáreň informácii, z ktorých je využívaná vždy len malá časť. V roku 1968 navrhli Atkinson a Schiffrin model pamäte, ktorý sa používa dodnes. Rozdelili pamäť na:

1. Senzorickú, prchavú

2. Krátkodobú, aktívnu

3. Dlhodobú, neobmedzenú

 

Senzorická (ultrakrátka) pamäť

Táto pamäť na krátku dobu uchováva informácie prichádzajúce zo zmyslov. Tento interval je nevyhnutný pre ich spracovanie a prisúdenie dôležitosti. Uchováva presný obraz zmyslových podnetov dokým z nej psychika nevyťaží potrebné informácie. Bezvýznamné podnety sú zabudnuté, dôležité presunuté do krátkodobej pamäte na spracovanie. Niektoré informácie môžu putovať zo senzorickej priamo do dlhodobej pamäte. Súčasťou senzorickej pamäte je ikonická pamäť, ktorá krátkodobo uchováva vizuálne spomienky a echoická, ktorá slúži k podržaniu sluchových podnetov. Ikonická pamäť je kratšia než jednu sekundu, echoická niekoľko sekúnd.

 

Krátkodobá pamäť

Jednou z jej funkcií je krátkodobé podržanie informácii, ktoré potrebujeme ku svojim psychickým aktivitám. V krátkodobej pamäti možno podržať informácie zodpovedajúce rôznym  zmyslovým modalitám. Ak chceme nejaký psychický obsah v nej podržať dlhšie, pokúšame sa ho transformovať do zvukovej, respektíve verbálnej podoby. Rýchlosť rozpadu obsahu krátkodobej pamäte sa pohybuje medzi 15 – 30 sekundami, väčšinu informácii však strácame behom pár sekúnd.

Psychológovia sa zhodujú v tom, že krátkodobá pamäť má najmenej dva podsystémy:

1. fonologická (artikulačná) slučka – okamžitá pamäť pre čísla, alebo slová, ktorá sa opiera hlavne o ich zvukovú podobu (telefónne čísla, kódy, zoznam vecí na nákup, ..)

2. konceptuálna pamäť – uchovávame v nej hlavne významy, alebo myšlienky obsiahnuté predovšetkým v hovorenej reči a písaných textoch.

 

Americký psychológ G. Miller prišiel s myšlienkou, že kapacita krátkodobej pamäte sa pohybuje okolo čísla 7 ± 2, pričom sa jedná o izolované útržky informácii nedávajúce význam. Ak sme schopní spájať si ich do významov, kapacita pamäte rastie. Jednou z metód zvýšenia kapacity pamäte sú tzv. mnemotechnické pomôcky.

 

Kvôli vlastnosti krátkodobej pamäte dočasne uchovávať informácie, ktoré človek aktívne potrebuje, býva táto pamäť označovaná aj ako pracovná, alebo operačná.

 

Dlhodobá pamäť

Je relatívne pasívnou zložkou pamäte, ktorá obsahuje obrovské množstvo informácii. Môže obsahovať milióny, až miliardy informačných jednotiek.

Proces ukladania informácii do dlhodobej pamäte sa nazýva konsolidácia (upevnenie, ustálenie) a predpokladá sa, že trvá cca 30 minút. Do dlhodobej pamäte ukladáme nielen informácie sprostredkované našimi zmyslami, ale aj naše myšlienky, city, emócie. Ukladanie do tejto pamäte môže byť zámerné, alebo mimovoľné. Niekedy používame mechanické opakovanie (memorovanie), ktoré ale nie je príliš efektívne. Údaje prechádzajú do dlhodobej pamäte predovšetkým na základe sémantického kódovania, čo je zapamätanie významu slov, viet, alebo písaného textu.

Dlhodobá pamäť má obrovskú kapacitu a tak psychológovia skúmajú, akým spôsobom sú v nej informácie organizované a triedené. Väčšina súčasných psychológov sa prikláňa ku deleniu dlhodobej pamäte na dva podsystémy: explicitný a implicitný. Termínom procedurálna pamäť označujeme oblasť pamäte v ktorej uchovávame dokonale naučené, zautomatizované zručnosti (jazda na bicykli, plávanie, šoférovanie, a pod. )

 

1. Explicitná pamäť

Uchovávame v nej spomienky na rôzne životné udalosti a faktické vedomosti. Nájdeme v nej odpovede na otázky typu: kto bol prvým prezidentom SR? Ako sa po anglicky povie auto? S kým ste sa prvý krát bozkávali?

Ako schémy označujeme súbory informácii, ktoré sú uložené v pamäti a vybavujú sa nám v určitom kontexte, či dávajú určitý zmysel. (kde bolo tam bolo...., nasadneme do tankoch...., ..)

Scenár je ucelený súbor znalostí a zručností, ktoré sa týkajú toho, ako sa zachovať v určitej špecifickej situácii (reštaurácia, kostol, ...). 

Psychológovia túto pamäť ďalej delia na epizodickú (udalosti z nášho života) a sémantickú (naučené vedomosti).

V tejto pamäti sú aj naše autobiografické zážitky, najlepšie si pamätáme tie, ktoré boli sprevádzané silnými emóciami. Ku stálym obsahom patria významné životné udalosti a zážitky intímnej povahy.

Slabým miestom dlhodobého uchovávania obrovského množstva informácii je proces vybavovania. Je rozdiel medzi tým, či je v nej určitá informácia uložená a tým ako je dostupná. Naše intelektuálne výkony závisia na momentálnej schopnosti nájsť určitý údaj v pamäti.

 

Vplyv vonkajšieho a vnútorného kontextu na vybavovanie

Vonkajší kontext výrazne ovplyvňuje vybavovanie. Informácie, ktoré sme si zapamätali v určitom prostredí si v tomto prostredí vybavíme ľahšie než v prostredí inom. Takisto dôležitý je aj vnútorný kontext – naše nálady a mentálne stavy.

 

2. Implicitná pamäť

Časťou implicitnej pamäte je procedurálna pamäť, ktorá obsahuje predovšetkým zautomatizované senzomotorické schopnosti.

Implicitná pamäť je v skutočnosti súborom viacerých podsystémov. Patrí sem:

1. senzibilizácia (priming) – citlivosť voči novým podnetom

2. procedurálna pamäť – zaisťuje formovanie schopností a návykov

3. klasické podmieňovanie

4. neasociatívne učenie – aktivácia reflexných dráh

 

Skresľovanie spomienok

Jednou z príčin skreslenia (distorzie) našich spomienok je to, že z dlhodobej pamäte si skôr vybavujeme zmysluplné informácie, než údaje nezmyselné, alebo zmätené. Preto máme tendenciu vnášať do spomienok poriadok a zmysel a to aj na úkor presnosti. Pri vybavovaní sa výrazne uplatňujú rekonštruktívne aj konštruktívne procesy. Pri rekonštrukcii dopĺňame biele miesta v spomienkach pravdepodobnými údajmi. Pri konštrukcii mimovoľne vytvárame nový psychický obsah. Ďalšou významnou príčinou skresľovania sú individuálne motívy. Hlavne minulé zážitky rekonštruujeme a dotvárame v súlade s našim aktuálnym vnímaním a prianiami. 

 

Zabúdanie a jeho príčiny

 

Teória rozpadu pamäťových stôp

Táto teória tvrdí, že príčinou zabúdania je rozpad pamäťových stôp, ktoré, ak nie sú občas opätovne aktivované, postupne „blednú“ a strácajú sa. Uvoľnené nervové spoje potom môžu byť využité k tvorbe nových spojení a záznamov. Napriek jednoduchosti a príťažlivosti tejto teórie existuje veľa pochybností o jej správnosti.

 

Teória účelného zabúdania

Zmyslom zabúdania, podľa tejto teórie, je odstránenie nepresných, nepotrebných, alebo chybných informácii z pamäte. Keď získame presvedčenie, že určitú informáciu nepotrebujeme, nevraciame sa ku nej, nevyužívame ju, snažíme sa jej vstupu do vedomia zabrániť a vymazať ju. Takisto rýchlo zabúdame na pravidelne sa opakujúce zážitky, čo možno tiež považovať za formu účelného zabúdania.

 

Teória interferencie

Interferencia sa prejavuje tým, že podobné duševné obsahy (napríklad naučené vedomosti) uložené v pamäti, na seba pôsobia rušivo, čo je príčinou problémov pri ich vybavovaní. Interferencia sa vysvetľuje pôsobením tzv. proaktívneho a retroaktívneho útlmu. O proaktívnom útlme hovoríme, ak je príčinou problémov pri vybavovaní nových poznatkov predchádzajúce učenie (nové vedomosti z matematiky si nevieme vybaviť, pretože staré sú príliš silné a narúšajú ten proces). Podstatou retroaktívneho útlmu je, že vybavovanie skôr osvojených poznatkov narušujú nové poznatky (máme problém spomenúť si na staré vedomosti z matematiky, pretože sú „prekryté“ novými). Výskumy ukazujú, že retroaktívny útlm je silnejší, než proaktívny. Zvlášť rušivo na rozpomínanie sa pôsobí učenie sa podobnej látke krátko pred reprodukciou (ekforický útlm).  

V krátkodobej pamäti sa interferencia prejavuje tým, že nová informácia nahradí starú, ale nastane rozpad oboch pamäťových stôp a nezapamätáte si ani jednu.

 

Represia

V súčasnej psychológii prebieha debata o existencii obranného mechanizmu, ktorý Freud nazval represiou – vytesnením. V roku 1915 dospel k názoru, že funkciou represie je udržiavať neprijateľné psychické obsahy mimo vedomia. Represia teda neslúži na to, aby človek určité nepríjemné zážitky zabúdal, ale aby si ich vôbec nepripúšťal.

 

Teória straty vodítok

Táto teória vychádza z toho, že informácie sú v dlhodobej pamäti utriedené v určitých kategóriách a vzájomne prepojené. Spoje medzi psychickými obsahmi uľahčujú ich vybavovanie. Príčinou zabúdania je, že sa nám hľadanú informáciu nedarí v dlhodobej pamäti nájsť. Ako príklad možno uviesť fenomén „mám to na jazyku“, kedy sme si istí, že danú informáciu vieme, ale nevieme si na ňu spomenúť. Vôľové úsilie pôsobí v takýchto situáciách skôr rušivo, na danú informáciu si spontánne spomenieme neskôr, keď sa jej hľadaním prestaneme zaoberať.

 

Poruchy pamäte

 Amnézia - patologická porucha pamäti, charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou pamäte, pričom ostatné mentálne funkcie sú v uspokojivom stave. Pôvod môže byť psychický (vytesnenie) alebo fyziologický (staroba, úraz). Jestvujú viaceré druhy amnézie. Amnéziu treba odlišovať od zabúdania.

 Demencia - syndróm zapríčinený chorobou mozgu, pri ktorom sa zhoršujú viaceré vyššie kôrové funkcie vrátane pamäte, myslenia, orientácie, chápania,
rátania, kapacity učenia, jazyka a úsudku

 Alzheimerova choroba - forma demencie, pri ktorej zanikajú mozgové bunky a narúšajú sa látky prenášajúce informácie v mozgu, hlavne tých, ktoré sú zodpovedné za ukladanie spomienok. Je to jeden z najbežnejších druhov demencie na svete a predstavuje 50 - 60 % prípadov všetkých demencií.

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA