Jdi na obsah Jdi na menu
 


psychológia poznámky 1

20. 2. 2008

Psychológia poznámky 

Téma č. 1: Úvod do psychológie- predmet, zakladatelia, disciplíny

 

Psychológia ako vedný odbor (Plháková)

 

Definícia psychológie:

Psychológia je veda, ktorá študuje ľudské chovanie, mentálne a telesné procesy a ich vzájomné vzťahy a interakcie. Aplikované psychologické odbory sa snažia využívať poznatky psychológie pri riešení problémov vo všetkých oblastiach spoločenského života.

 

Predmetom psychológie je vedecké štúdium chovania a duševnej činnosti.

 

Za zakladateľa psychológie považujeme Wilhelma Wundta (1832 – 1920) – dielo Základy fyziologickej psychológie (1873).

Počiatky psychológie však možno hľadať oveľa skôr v dielach filozofov ako Aristoteles (O duši), Machiavelli (človek ako pudová bytosť), Locke (kritika rozumu), Kant (poznávacie schopnosti), Nietzsche (pudy, vôľa, sny) a iní. Ku rozvoju psychológie ako samostatnej vedy významne pomohli aj objavy v iných oblastiach, napríklad Darwinove na poli biológie a evolúcie, Purkyně na poli fyziológie a iní.

 

Ciele psychológie:

1. popis prejavov chovania a duševného života človeka

2. vysvetlenie významu získaných údajov

3. predvídanie ľudského správania sa a prežívania

4. využívanie získaných znalostí ku zvyšovaniu zdravia človeka

 

Prístupy ku psychologickému výskumu:

1. biologický

2. behaviorálny

3. psychodynamický

4. fenomenologický

5. gestalt (tvarový)

6. kognitívny

 

Biologický prístup

Z tohto hľadiska sú predmetom štúdia psychológie biologické, hlavne neurofyziologické procesy, ktoré sú základom chovania a prežívania.

Telo a myseľ považuje za jednotu a celok. Zameriava sa na skúmanie mozgu (namáhané oblasti mozgu pri rôznych aktivitách, zmeny mozgovej aktivity,..).

Opiera sa aj o evolučný vývoj a genetický základ. Zakladateľom je W. James.

 

Behavioristický prístup

Predmet štúdia psychológie obmedzuje na štúdium chovania. Ľudskú myseľ považuje za čiernu skrinku, do ktorej vstupujú stimuly a výsledkom sú reakcie. Neskôr sa v rámci behaviorizmu objavili a začali presadzovať rôzne teórie učenia ako spôsob formovania a vytvárania ľudských reakcií a správania sa. Zakladateľom je John B. Watson.

 

Psychodynamický prístup

Tento smer psychológie nadväzuje na psychoanalýzu. Za súčasť ľudskej mysle považuje, okrem vedomia, aj nevedomie. Jeho doménou je skúmanie nevedomých oblastí ľudskej psychiky. Zakladateľom je S. Freud.

 

Fenomenologický prístup

Zaoberá sa problematikou ľudského bytia, jeho zmyslom, svedomím, zodpovednosťou a pod. ide mu o pochopenie ľudskej existencie čeliacej smrti. Predpokladá u človeka možnosť slobodnej voľby a tým pádom zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka za svoje rozhodnutia. Vychádza z filozofického existencializmu.

 

Gestalt (tvarová) psychológia

Gestalt (nj) – tvar, vzorec, štruktúra. Zameriava sa na skúmanie psychických fenoménov celostnej povahy – podľa nej je celok niečo iného, než súčet častí z ktorých je zložený. Zakladateľom je Max Wertheimer.

 

Kognitívny prístup

Za predmet štúdia psychológie považujú mentálne, predovšetkým poznávacie procesy. Táto psychológia chápe ľudskú psychiku ako systém spracovávania informácii. Skúma spôsoby, akými si utvárame mentálne reprezentácie okolitého sveta, reflektujeme svoje vlastné prežívanie a psychické dianie. Snaží sa zistiť, ako sa učíme, pamätáme si a používame jazyk... Zakladateľom je Jean Piaget.

 

Kultúrny prístup

Z kultúrneho hľadiska je predmetom štúdia psychológie vplyv sociálnych faktorov, akými sú národnosť, etnická príslušnosť, pohlavie, sexuálna orientácia, spoločenská pozícia a iné. Jej hlavným cieľom je porozumieť jedinečným skúsenostiam príslušníkov rôznych sociálnych skupín a pochopiť ich subjektívny pohľad na svet.

 

Delenie psychologických oborov

Teoretické obory

Bývajú označované aj ako akademické obory, pretože bývajú vyučované na vysokých školách. Patria sem hlavne:

· biologická psychológia – skúma vzťahy medzi telesnými procesmi a psychickým dianím

· všeobecná psychológia – zaoberá sa základnými psychickými procesmi u duševne zdravého človeka (poznávanie, motivácia, emócie, ..).

· vývojová psychológia – skúma ako sa jedinec vyvíja a mení v priebehu svojho života. Skúma jedinca od narodenia až po smrť. Jej dôležitou témou je stanovenie podielu vplyvu dedičnosti a prostredia na psychickom vývoji.

· Psychológia osobnosti – študuje rozdiely medzi ľuďmi súhrn jedinečných psychických vlastností, ktoré špecificky ovplyvňujú osobnosť človeka.

· Sociálna psychológia – zaoberá sa vplyvom spoločenských faktorov na ľudskú psychiku. Skúma správanie človeka v sociálnych skupinách a ich vplyv na neho.

 

Praktické obory

Nazývajú sa aj aplikovanými obormi a usilujú sa o využívanie psychologických poznatkov v spoločenskej praxi, hlavne v záujme o ľudskú spokojnosť a zdravie.

K významným praktickým oborom patria:

· Klinická psychológia – špecializuje sa na diagnostiku, liečenie a spoločenské prispôsobenie osôb s psychickými poruchami. Snaží sa hľadať odpovede na otázky: aké správanie je chorobné? Aké faktory prispievajú k psychickým poruchám? Ako možno psychické poruchy liečiť?

· Psychológia zdravia – skúma ako sa určité spôsoby správania myslenia a cítenia vzťahujú k telesnej a psychickej kondícii. Zaoberá sa diagnózou, liečením a prevenciou určitých ochorení, skúma a podporuje zásady zdravého spôsobu života a psychohygieny.

· Poradenská psychológia – snaží sa pomôcť prekonávať psychické problémy v rôznych oblastiach (škola, práca, rodina) aplikáciou rôznych psychoterapeutických metód.

· Pedagogická psychológia – skúma procesy učenia a vyučovania a podieľa sa na tvorbe učebných metód. Skúma ako ovplyvňujú učenie psychické faktory ako motivácia, inteligencia a aj rôzne sociokultúrne podmienky.

· Psychológia práce – zaoberá sa podmienkami práce a ich vplyvom na pracovný výkon. Jedná sa o vnútorné (motivácia, schopnosti, zručnosti,..) a vonkajšie (prostredie) podmienky. Z nej sa dnes vydeľujú rôzne ďalšie odbory ako napríklad psychológia trhu, psychológia zákazníka, ..

· Forézna (súdna) psychológia – zaoberá sa štúdiom zločinnosti, psychológiou páchateľov trestnej činnosti, vypracováva súdno znalecké posudky. Ďalej spolupracuje s príjmaním a výcvikom policajtov, vojakov a iných zamestnancov, ktorých učí pracovať so stresom vo vypätých situáciách, ako sú samovraždy, rukojemnícke drámy a podobne.

· Psychológia športu – snaží sa zlepšovať športový výkon, pomáha pracovať s predštartovými stavmi u športovcov, skúma úlohu kolektívu pri kolektívnych športoch, a podobne. Okrem iného sa snaží analyzovať vzťah medzi pohybom a duševným zdravím.

 

Popis základných psychických javov

 

Základné psychické kategórie

Psychika (myseľ) – súhrn duševných dejov počas celého ľudského života. Mnohí sa domnievajú, že si uvedomujeme len jej časť, čo vedie ku deleniu psychiky na vedomie a nevedomie.

Sled uvedomovaných psychických zážitkov označujeme ako prežívanie. Chovanie je akákoľvek ľudská telesná aktivita, ktorú môžeme pozorovať. Patria sem vonkajšie prejavy – mimika, gestá, reč tela, ale aj vnútorná – hormonálne reakcie, krvný tlak, a podobne.

 

Základné psychické fenomény

1. Procesy

2. Obsahy

3. Stavy

 

Procesy vedú ku vzniku psychických obsahov. Napríklad predstavovanie je proces, ktorý vedie ku vzniku predstáv, myslenie ku vzniku myšlienok, atď. k psychickým obsahom patria: vnemy, predstavy, sny, spomienky, vedomosti, priania, myšlienky, .. Tieto sa nachádzajú vo vedomí a v pamäti, takže si ich môžeme vybaviť. Psychodynamický prístup tvrdí, že časť nášho prežívania – niektoré psychické obsahy – sú ohrozujúce a preto si ich nepripúšťame. Vytláčame ich do nevedomia, odkiaľ ale ovplyvňujú naše chovanie a prežívanie.

Mnohé psychické procesy prebiehajú mimo vedomia. Ľudia si uvedomujú psychické obsahy, ale nie deje, ktoré viedli ku ich vzniku. Psychické procesy sú veľmi rýchle a premenlivé, čím sa líšia od mentálnych stavov (stavov vedomia), ktoré sú relatívne stabilné. Ich existenciu dokazuje introspekcia. Ľudia dokážu rozlíšiť, či sa nachádzajú v dobrom, alebo v zlom psychickom stave. Psychické stavy poznáme dočasné – nálada, únava,.. – a trvalé – každý človek má tendenciu k určitej prevládajúcej nálade.

 

Delenie psychických procesov

1. Kognitívne (poznávacie)

2. Emocionálne

3. Motivačné

 

K poznávacím dejom patria: vnímanie, učenie, pamäť, predstavivosť, myslenie. Tieto slúžia ku získavaniu informácii z vonkajšieho prostredia a k rozhodovaniu, plánovaniu, riešeniu a podobne. Ľudovo bývajú označované ako rozum.

Emocionálne procesy vedú hlavne ku vzniku emócii, ako radosť, smútok, hnev, zlosť a podobne. Rozum a cit (racionalita a emocionalita) bývajú ľudovo často stavané proti sebe.

Motivačné procesy sú duševné sily, ktoré aktivizujú a usmerňujú chovanie. Predstavitelia psychodynamických škôl považujú väčšinu našich motívov za nevedomé. Bývajú označované aj ako vôľa. 

Prežívanie je nepretržitý tok psychických zážitkov. Filozofická tradícia považuje rozum, cit a vôľu za hlavné zložky prežívania. Predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, stav vlastného tela a mysle. Ľudské prežívanie výrazne ovplyvňujú vzťahy (sociálne väzby) a čas (viď existenciálna filozofia – Sartre, Heidegger).

Ďalšou významnou zložkou psychológie je chovanie. Rozlišuje sa chovanie voľné (úmyselné, zámerné) a mimovoľné (inštinktívne, reflexné).  

 

 

Téma č. 2: Biologická podmienenosť psychiky (Križan, Atkinson)

 

Organizmus má vždy snahu o udržanie homeostázy – stabilného stavu. Túto funkciu zabezpečuje nervovo hormonálna sústava. Zabezpečuje vzťah organizmu s vonkajším prostredím, ale aj vnútornú jednotu a koordináciu všetkých systémov v tele. Táto sústava je najzložitejším systémom v ľudskom tele.

Hormonálna sústava (endokrinný systém) e vývojovo staršia, prevod informácii je pomalý, generalizovaný (zasahuje všetky oblasti) signálom je chemická látka (hormón), ktorý sa šíri krvným obehom. Najdôležitejšími endokrinnými orgánmi sú: hypofýza, ktorá produkuje najviac druhov hormónov a nadobličky, ktoré vylučujú adrenalín a noradrenalín a majú dôležitú úlohu v nálade a schopnosti zvládať stres.

Nervová regulácia je vývojovo mladšia, prevod informácii je rýchly, presne lokalizovaný, signálom je nervový vzruch, informácia sa šíri neurónmi, ktoré sú zoskupené do nervových dráh.

U človeka je nervová sústava základom abstraktného myslenia (intelekt, psychika). Tieto funkcie je schopná zabezpečiť vďaka svojim základným vlastnostiam: dráždivosti, vodivosti a väzbotvornosti. Dráždivosť znamená prijímanie podnetov a ich premenu na nervové vzruchy. Vodivosť je schopnosť prenosu týchto vzruchov do rôznych miest CNS. Väzbotvornosť znamená, že jednotlivé neuróny sú vzájomne poprepájané, do zložitých sietí. Na jeden neurón môže pripadať 10 000 až 100 000 spojení s inými neurónmi.

Základnou stavebnou jednotkou nervovej sústavy je neurón, ktorý sa skladá z nervového tela a výbežkov (neuritov a dendritov). Neuróny sa líšia veľkosťou aj tvarom. Dendrity (dendron – strom) sú dostredivé výbežky, vedú vzruchy do nervovej bunky – sú krátke a rozvetvené. Informácia putujúca neurónom má charakter elektrochemického impulzu, ktorý sa šíri z dendritickej oblasti k axonálnemu zakončeniu.

Dendrity sa dotýkajú iných výbežkov a tvoria nervové spojenia – synapsie. Dendrity a telo neurónu prijímajú signály od iných neurónov. Neurit (axón) je len jeden a je to dlhý, odstredivý výbežok, vedie vzruchy z nervovej bunky. Prenáša správy k iným orgánom – svalom, žľazám, a podobne. Na konci sa vetví do mnohých teliesok – kolaterál, ktoré končia zdurením, ktoré sa nazýva synaptické zakončenie. Medzi synaptickými zakončeniami neurónov je medzera, do ktorej sa vylučuje neurotransmiter (mediátor) – chemická látka stimulujúca iné neuróny cez ich synaptické zakončenia. Poznáme asi 50 rôznych druhov neurotransmiterov, niektoré excitačným (vybudzujúcim) účinkom, iné z inhibičným (utlmujúcim) účinkom.

Ak sa neurotransmiter, ktorý sa vylúči z jedného axónu, viaže na receptory cieľového neurónu, pôsobia spolu ako zámok a kľúč – spôsobia, že buď vznikne akčný potenciál (vzruch), alebo sa utlmí. Niektoré drogy (psychoaktívne látky) majú podobný tvar ako molekuly neurotransmiterov (napríklad endorfínov), čím „odomykajú“ cieľové receptory a viažu sa na ne.

Týmto sa zaoberá tzv. molekulárna psychológia, ktorej základnou myšlienkou je, že duševné deje môžu byť charakterizované z hľadiska molekulárnych dejov odohrávajúcich sa medzi nimi.

 

Autonómna nervová sústava

Činnosť tohto systému je regulovaná automaticky, bez našej vôle. Ovláda hladké svalstvo, vnútorné orgány a žľazy. Riadi trávenie, termoreguláciu, krvný tlak, ale aj rôzne stránky emocionálnych prejavov a vplýva tým na správanie.

Autonómny nervový systém delíme na sympatikovú časť a parasympatikovú časť, ktoré väčšinou pôsobia protichodne.

Sympatiková časť prevláda pri práci, športovaní, ohrození života. Zrýchli sa srdcová frekvencia, prekrvia sa svaly, zlepší sa okysličovanie krvi, uvoľňujú sa energetické zásoby, ..

Parasympatikový systém pôsobí v pokoji a pri odpočinku.

 

Nervovú sústavu delíme na centrálnu nervovú sústavu (CNS) a periférnu nervovú sústavu (PNS). K CNS patrí miecha a mozog, k PNS patria mozgové, miechové nervy a periférne časti nervovej sústavy.

 

CNS

Miecha – nachádza sa v chrbticovom kanáli a je to štíhly povrazec dlhý 40 – 50 cm. Siaha po druhý driekový stavec a je rozdelená na pravú a ľavú polovicu. Na povrchu je biela vrstva – biela hmota a pod ňou je sivá hmota.

 

Mozog (cerebrum)

Mozog je funkčne nadradený mieche. Je uložený v lebečnej dutine a váži 1300 – 1500g. Ľudský mozog prešiel najzložitejším vývojom zo všetkých nervových sústav známych živočíchov. Nervový systém sa začína vytvárať cca v 3. až 4. týždni vývoja embrya.

Mozog delíme na:

1. Kmeň mozgu (predĺžená miecha, Varolov most, mozoček, stredný mozog, medzimozog)

2. Koncový mozog

 

Mozoček – riadi polohu a rovnováhu tela, svalový tonus a kontrakcie a motoriku tela

Stredný mozog – centrum pre zložité obranné reflexy, riadi reflexné reakcie na zrakové a sluchové podnety a zabezpečuje motorickú odpoveď na ne cez motorický systém

Medzimozog – skladá sa z viacerých častí, rozdeľuje signály do mozgovej kôry, alebo na štruktúry riadiace autonómnu nervovú sústavu, alebo na endokrinnú sústavu

Medzimozog sa ďalej delí na  lôžkový mozog a podlôžko.

1. Lôžkový mozog sa označuje aj ako brána do vedomia – spracováva a prepája senzitívne dráhy do kôry mozgu, riadi emócie a emotívnu časť osobnosti.

2. Podlôžko okrem iného reguluje príjem vody a potravy, rytmus spánku a bdenia, emócie a sexuálne správanie

 

Koncový mozog

Je najmladšou a najobjemnejšou časťou CNS. Tvoria ho ľavá a pravá mozgová pologuľa, ktoré sú v strede spojené. Na ich povrchu je vrstva sivej hmoty (mozgová kôra), pod ňou sa nachádza biela hmota mozgu. Mozgová kôra má hrúbku 2 – 5 mm a obsahuje cca 10 – 15 miliárd neurónov. Oblasti kôry v ktorých sa končia zmyslové dráhy sa nazývajú kôrové projekčné centrá.

Rozoznávame:

1. primárne motorické centrum

2. centrum kožnej citlivosti

3. zrakové centrum

4. sluchové centrum

5. Broccovo centrum reči

6. čuchové centrum

7. chuťové centrum

 

Každý človek má dominantnú jednu hemisféru. Ľavá hemisféra, kontroluje motoriku pravej časti tela a naopak. Mozog novorodenca je bez špecializácie, ale počas života začne dominovať jedna z hemisfér.

Mozgová kôra je sídlom mentálnych aktivít a schopností ako pamäť, schopnosť učiť sa a podobne, ktoré označujeme ako inteligenciu. Kôra čelového laloka je oblasť, ktorá determinuje osobnosť človeka – schopnosť samostatného úsudku, iniciatívnosť, emotívnosť, rozhodnosť, koncentrácia atď. kôra spánkového laloka má význam pri ukladaní nových informácií (pamäť). Temenný lalok je oblasť, ktorá je centrom spracovávania a triedenia senzitívnych informácii.      

 

Vplyv genetiky na správanie

Jednotky dedičnosti sú chromozómy, ktoré sa nachádzajú v každej bunke tela. Väčšina buniek obsahuje 46 chromozómov (23 zo spermie otca a 23 z vajíčka matky). Každý chromozóm obsahuje mnoho génov – úsekov DNA, ktoré sú nositeľom genetickej informácie. DNA sa skladá zo štyroch báz – adenín, guanín, cytozín, thymín (A, G, C, T), ktoré sú vzájomne kombinované v rôznom poradí a ich postupnosť tvorí genetický kód. Táto kombinácia určuje vlastnosti organizmu.

Gén dáva bunke kódované informácie, ako sa má správať. Každá bunka tela obsahuje rovnakú kompletnú genetickú výbavu, ale len časť génov je aktívna (5-10%).

Mužské a ženské chromozómy vypadajú rovnako okrem 23. páru, ktorý určuje pohlavie jedinca a nesie gény pre určité rysy viazané na pohlavie. Normálna žena má v 23. páre dva chromozómy X a normálny muž má jeden chromozóm X a jeden Y. väčšina buniek ľudského tela má 46 párových chromozómov, okrem pohlavných buniek, ktoré majú len 23. každé vajíčko má chromozóm X a spermia buď X, alebo Y. Ak do vajíčka vstúpi spermia s chromozómom X, dieťa bude ženského pohlavia. Ak doň vstúpi spermia s chromozómom Y, dieťa bude mužského pohlavia.

 

 

Téma č. 3: Osobnosť a faktory ovplyvňujúce vývoj psychiky

 

Vývojový psychológovia skúmajú:

1. Ako prebieha interakcia medzi determinovanými vlastnosťami (genetika, príroda) a naučenými vlastnosťami (výchova, prostredie)?

2. Je vývoj plynulým procesom, alebo sú to oddelené etapy v živote človeka?

 

Dedičnosť a prostredie

17. storočie – John Locke – myseľ je tabula rasa – zdôrazňoval úlohu výchovy

19. storočie – Charles Darwin – zdôrazňoval úlohu genetiky

Dnešní psychológovia:

Niektoré črty povahy sú určené jednotlivými génmi, väčšina z nich je však určovaná ich kombináciou (inteligencia, emocionalita). Vrodený potenciál jedinca je veľmi ovplyvnený vplyvmi prostredia. Gény určujú hranice potenciálu, ale to, čo sa s ním stane závisí od vplyvu prostredia. Správanie a vlastnosti človeka sú výsledkom kombinácie dedičnosti a prostredia.

 

Vývojové štádiá a kritické obdobia

Vývojové štádiá znamenajú:

1. Chovanie sa v určitom štádiu organizuje podľa dominantnej témy

2. Chovanie v jednom štádiu je kvalitatívne odlišné od chovania v inom

3. Všetky deti prechádzajú rovnakými štádiami v rovnakom poradí

 

Schopnosti novorodenca

Jedná sa o ťažko sledovateľné obdobie. Základnou metódou výskumu je urobiť zmenu v okolí novorodenca a sledovať reakciu.

 

Sluch

· Otáčanie hlavy za zvukom mizne po 6. týždňoch a objavuje sa po 3 až 4 mesiacoch – prechod od reflexívnej odpovedi, riadenej podkôrovými centrami ku vôľou kontrolovanej reakcii

· Rozlišovanie ľudského hlasu od iných zvukov

 

Zrak

· Spočiatku bez schopnosti zaostrovať – videnie len na bezprostrednú blízkosť

· 7 – 8 mesiacov – zrak ako dospelý človek

· Záujem o oblasti s vysokým svetelným kontrastom

· Prednosť zložitejším obrazcom pred jednoduchším

· Prednosť zakriveným líniám, pred rovnými

 

Chuť a čuch

· Rozlišovanie chutí krátko po narodení

· Prednosť sladkej chuti pred ostatnými

· Dobre rozvinutý čuch

· Prednosť sladkým vôňam

· Odvracanie sa od zápachu

 

Učenie a pamäť

· Učenie a pamätanie si od narodenia

· Spomienky z vnútromaternicového života (hlas matky, srdečná činnosť matky)

 

Temperament

· Osobnosť novorodenca

· Dieťa nie je „tabula rasa“ – nepopísaný papier

 

Vývoj v detstve

Jean Piaget rozdelil kognitívny (poznávací) vývoj na štyri hlavné štádiá: senzomotorické, predoperačné, štádium konkrétnych operácii, štádium formálnych operácii.

 

Senzomotorické štádium

· Prvé dva roky života

· Vzťahy medzi sebou a okolím, odlíšenie seba od prostredia

· Stálosť objektu (rozdiel medzi 8 a 10 mes. dieťaťom)

 

Predoperačné štádium

· 2 – 7 rokov

· Používanie reči

· Slabé rozumenie operáciám – rozloženie a zloženie veci a podobne, proces konzervácie

· Dominancia zrakových dojmov

Rozvoj morálneho chápania –

1. každé dieťa pri hre dodržiava svoje vlastné pravidlá

2. pravidlá ako absolútne a záväzné

3. hodnotenie činu z hľadiska následkov, nie motívov

4. nerozlišovanie medzi úmyselným klamstvom a preháňaním

 

Operačné štádium – štádium konkrétnych operácii

· 7 – 11 rokov

· Jednoduché používanie abstraktných pojmov

Rozvoj morálneho chápania –

1. chápanie pravidiel sociálnych konvencií

2. možnosť meniť dohody, ak s tým ostatní súhlasia

3. schopnosť vidieť úmysel, nie len následok

 

Štádium formálnych operácii

· Po 11 roku

· Schopnosť uvažovania ako dospelí

· Uvažovať v symbolickej rovine

· Testovanie hypotéz: čo ak....

Rozvoj morálneho chápania –

· morálne pravidlá pre situácie, ktoré ešte nenastali

 

Sociálny vývoj v detstve

Cca 2. mesiac – úsmev na tvár matky (aj slepé deti)

Cca 4. mesiac – rozpoznávanie členov domácnosti

Cca 7. – 8. mesiac – úzkosť pri stretnutí s cudzími ľuďmi

Cca 16. mesiac – separačný strach – strach z opustenia rodičmi

Pripútanie – sklon dieťaťa ku vyhľadávaniu blízkosti určitých ľudí – základ pre medziľudské vzťahy v dospelosti

 

Pohlavná identita a prijatie sexuálnej role:

1. Freud – 1. fáza - falické obdobie a oidipovský komplex, incestné priania, 2. fáza – identifikácia s rodičom rovnakého pohlavia

2. Teória sociálneho učenia – zdôrazňuje úlohy odmien a trestov v identifikácii s pohlavím dieťaťa. Podľa nej rodičia aj prostredie reagujú odlišne na chlapcov a dievčatá.

3. Kognitívne vývojová teória – najvplyvnejšiu úlohu podľa nej hrá prijatie pohlavnej identity: som chlapec a preto budem robiť chlapské veci! Dieťa sa podľa nej chce chovať v súlade so svojou pohlavnou identitou.

 

Pohlavná identita sa rozvíja od 2 – 7 rokov. 3 ročné dieťa spozná na fotke dievča a chlapca, ale nedokáže povedať, či bude mamou, alebo otcom. Je schopné pochopiť, že pohlavná identita je stála, nemení sa, ani keď si dieťa prezlečie šaty z mužských na ženské.

 

Vývoj v adolescencii

Vek 12 – 20 rokov.

Znaky:

Vývoj identity osobnosti

Sexuálny vývoj

Puberta – 3 až 4 roky

Adolescentný rastový šprint

Vývoj sekundárnych pohlavných znakov

Menštruácia, ejakulácia

Prežívanie zmien v puberte sa dievčatám javí ako negatívne a chlapcom ako pozitívne. 

 

Vývoj ako celoživotný proces

Obdobia psychosociálneho vývoja podľa Eriksona

 

Štádium

Psychosoc. kríza

Priznivé riešenie

Kríza

0 – 1, dojča

Nádej

Dôvera / nedôvera

Dôvera a optimizmus

Napätie a ústupčivosť

2-3, batoľa

Vôľa

Autonómia / pochybnosť

Sebakontrola a vôľa

Impulzívnosť, nutkanie

3-6, predškolák

Cieľ

Iniciatíva / pocit viny

Zameranie, aktivita, odvaha

Bezcitnosť, utlmenosť

7-12, školák

Spôsobilosť

Aktivita / menejcennosť

Spôsobilosť, soc. zdatnosť

Nevšímavosť, obmedzené soc. schopnosti

12–18 adolescent

Vernosť

Identita / zmätok

Spoľahlivosť, komplexnosť osobnosti

Fanatizmus, neuznanie

18 -35, raná dospelosť

Láska

Intimita / osamelosť

Láska, schopnosť tvorby vzťahov, kariéra

Promiskuita, pocit výnimočnosti

35 - 65, stredný vek

Starostlivosť

Generativita / stagnácia

Opatera, záujem o rodinu, spoločnosť

Nespokojnosť, odmietavosť

65 a viac, staroba

Múdrosť

Integrita / zúfalstvo

Naplnenie, zmierenie, nadhľad

Zúfalstvo, nespokojnosť

 

 

 

 

 

 

Osobnosť

Detstvo – utváranie osobnosti

Rozdielny temperament je možné sledovať už od 3 mesiacov veku dieťaťa. Najväčšia dedičnosť bola zistená u inteligencie, sociabilite a emočnej stabilite.

 

Vplyvy prostredia

Pripútanie – tendencia dieťaťa vyhľadávať blízkosť osôb, ktoré sa o neho starajú. Ovplyvňuje schopnosť nadväzovať vzťahy. Neisto pripútané deti majú nižšiu odolnosť voči frustrácii, menej prijímajú pomoc a odmietajú rady.

 

Základné výchovné postoje

· Autoritatívny (náročný, akceptujúci) – silná kontrola a nároky, obojstranná komunikácia, starostlivosť. Deti smerujú k zodpovednosti, nezávislosti, výkonovosti.

· Autoritársky (náročný, odmietavý) – poslušnosť, rešpekt, zlá komunikácia. Deti sú závislé, málo spontánne, nespoločenské.

· Zhovievavý (nenáročný, akceptujúci) – málo požiadaviek na dieťa, citlivý prístup. Deti sú závislé, nezrelé, nesamostatné, málo sociálne zodpovedné.

· Zanedbávajúci (nenáročný, odmietajúci) – nezáujem o dieťa. Deti sú náladové, agresívne, ľahko prepadajú závislostiam.

 

Interakcia medzi genotypom a prostredím

Reaktívna interakcia – rôzna interpretácia a prežívanie vecí rôznymi ľuďmi.

Evokatívna interakcia – každá osobnosť vyvoláva rozdielne reakcie u iných. Osobnosť dieťaťa vytvára výchovný štýl rodičov a ten ďalej formuje osobnosť.

Proaktívna reakcia – sociálne prostredie, ktoré si dieťa začne vytvárať, formuje jeho osobnosť. Človek je aktívnym činiteľom svojho vývoja.

 

Každá kultúra zdôrazňuje svoje vlastné hodnoty a formuje ľudí podľa svojich špecifík.

 

Adolescencia – budovanie identity

Adolescencia – obdobie budovania osobnosti, končí okolo 20. – 25. roku. Určujú sa tu sexuálne preferencie a správanie, svetonázor a profesionálne zameranie.

 

Dospelosť – kontinuita osobnosti

Niektoré vlastnosti majú tendenciu pokračovať a príliš sa nemenia – inteligencia, emočné správanie, samostatnosť, zodpovednosť, .. iné sa priebežne menia. Za týmito zmenami môžu byť vonkajšie – zmena prostredia, tlak okolia, alebo vnútorné – potreba zmeny, prežitie krízy, .. faktory.

 

Teórie a hodnotenia osobnosti

Typy osobností

Hippokratova typológia (spojená s telesnými tekutinami):

· Melancholik (čierna žlč)

· Cholerik (žltá žlč)

· Flegmatik (hlien)

· Sangvinik (krv)

 

Sheldonova typológia (vzťah telesnej stavby a temperamentu):

· Endomorf (zaoblený, uvoľnený, empatický)

· Mezomorf (atletický, energický, priebojný)

· Ektomorf (chudý, introvertný, zdžanlivý)

 

Jungova typológia:

· Introvert

· Extrovert

 

Téma číslo 4: Vedomie a nevedomie

 

Existencia vedomia – jeden z najobtiažnejších vedeckých problémov. Vedomie sa pod vplyvom vedy redukuje na vzťah mysle a mozgu. Filozofia skúma vzťah medzi mysľou a telom storočia a dva najvplyvnejšie myšlienkové prúdy sú:

1. Dualizmus – existencia dvoch radikálne odlišných substancií – telesnej a duchovnej. Ideovým otcom je René Descartes.

2. Monizmus – existencia jedinej podstaty, ktorú vnímame buď z fyzického, alebo z psychického aspektu. Ideovým otcom je Baruch Spinoza. Tento model má viacero modifikácii, napríklad extrémny idealizmus (existuje len myseľ vnímajúceho subjektu) G. Berkeleyho, alebo extrémny materializmus (existuje len hmota a všetko je jej vlastnosťami).

 

Základné pojmy

Základným predpokladom vnímania a prežívania je, aby bol človek pri vedomí. Tento predpoklad sa označuje ako bdelosť (vigilancia). Jej úroveň určuje jasnosť (luciditu) vedomia. Protipólom vedomia je bezvedomie, alebo spánok, či narkóza. Narkóza je umelo navodený stav bezvedomia. Kóma je stav hlbokého bezvedomia v ktorom mizne cyklus bdenia a spánku. Vegetatívny stav je stav, v ktorom je vážne poškodená mozgová kôra, takže si pacient, aj keď bdie, nič neuvedomuje.

Uvedomovanie je špecificky ľudské „vedomie toho, že sme pri vedomí“ – schopnosť nielen prežívať, ale prežívané si uvedomovať, sledovať, opisovať to a hovoriť o tom.

Vedomie nie je statický stav, naopak, je to dynamický fenomén, ktoré je ustavičným prúdom psychických zážitkov. Je kontinuálne (pokračujúce v čase) a premenlivé (meniace sa v čase).

Podľa W. Jamesa má veľkú biologickú účinnosť – slúži účelom prežitia a automatickej regulácie a len málo z neho si človek uvedomuje.

Už od antiky delili filozofi dušu na viacero zložiek (Platón, Aristoteles), aj dnes je vedomie delené na viac úrovní.

1. pociťovanie bytia – hranica medzi žitím a smrťou

2. mentálne uvedomovanie – uvedomenie si obsahov vedomia

3. reflexia – uvedomovanie si a vedomé ovplyvňovanie mentálnych operácii

 

Funkcie vedomia

Z hľadiska prispôsobenia človeka okoliu, plní vedomie najmenej dve dôležité funkcie:

1. sledovanie seba samého a okolia – vyhodnocovanie signálov a adaptácia, odpoveď na ne.

2. ovládanie seba samého a okolia – realizácia aktivít, vyhodnocovanie výsledkov nášho jednania, plánovanie do budúcna.

 

Rozdiel medzi človekom a zvieraťom spočíva najmä v tom, že aj keď človek reaguje na mnoho podnetov inštinktívne (bez účasti vedomej kontroly), stále veľa vecí rieši premyslenie a so slobodnou vôľou. Napriek tomu, aj tu sa nájdu oponenti z radov filozofov a psychológov, ktorí tvrdia, že človek v skutočnosti nemá slobodnú vôľu, len si to namýšľa. Títo tvrdia, že vedomie sa aktívne nepodieľa na procesoch ako výber z rôznych alternatív, alebo plánovanie, napriek tomu, že si uvedomuje výsledky týchto procesov.

 

Zmenené stavy vedomia

Väčšiu časť svojho života trávime v bdelom stave vedomia, pri ktorom si plne uvedomujeme svoju existenciu. Tento stav býva označovaný ako „normálny“ a v ňom sa najlepšie ukladá do pamäte, takže si zážitky z neho pamätáme.

Mnohé stavy vedomia, ktoré sa líšia od normálneho bdelého stavu, sú pokladané za poruchové, nemusia však byť nutne patologické. Niektoré z nich, ako napríklad spánok, vznikajú spontánne, ale mnohé si môžeme zámerne navodiť, ako napríklad relaxácia, meditácia, hypnóza, tranz, či stavy opojenia drogami, alebo alkoholom.

Zmenené stavy vedomia majú spoločné charakteristiky:

1. Poznávacie procesy sú povrchnejšie a menej kritické

2. Dochádza ku zmenám seba poňatia a vnímania sveta

3. Býva oslabené riadenie a zmenené správanie

 

Spánok

Spánok je prirodzený stav, počas ktorého sú znížené psychické aj telesné aktivity. Dochádza ku akémusi odpojeniu mozgu od vonkajšej reality, napriek tomu sa však nejedná o stav úplnej pasivity. Prebiehajú v ňom rôzne druhy mentálnych aktivít.

Počas spánku je zastavený prenos impulzov do mnohých oblastí, mení sa produkcia niektorých neurotransmitterov.

Nedostatok spánku narúša priebeh psychických dejov a vedie k celkovému vyčerpaniu organizmu. Spánok sa podieľa na obnove telesných a duševných síl.

 

Cyklus bdenia a spánku

Väčšina ľudí spí približne 8 hodín denne. 24 hodinový denný rytmus súvisí pravdepodobne so striedaním dňa a noci. Pri jeho narušení dochádza ku zhoršeniu rýchlosti reakcie, schopnosti riešiť problémy, koncentrácie.

V ranných hodinách sa zvyšuje telesná teplota, produkcia hormónov a telesná aktivita. Počas spánku naopak klesá telesná teplota a aktivita, štartujú sa regeneračné procesy.

 

Priebeh spánku

Prechod z bdelého stavu do spánku prebieha u všetkých ľudí podľa rovnakého vzorca, aj keď rozdielnym tempom. Najprv sa objavujú veľké pohyby a zmeny polohy tela. Potom nasleduje hlbšie dýchanie a zatváranie očí. Stav medzi bdením a spánkom, ľudovo nazývaný driemoty, sa nazýva hypnagogický spánok. V tomto štádiu sa niekedy objavujú výrazné svalové kŕče sprevádzané trhnutím celého tela, ktoré môžu viesť ku krátkemu prebudeniu. Postupne sa znižuje svalové napätie, krvný tlak aj pulzová frekvencia.

Jednotlivé štádiá spánku boli popísané aj v súvislosti so zmenami elektrickej aktivity mozgu. Na tieto výskumy sa používa tzv. elektroencefalogram EEG, ktorý zachytáva elektrickú aktivitu mozgu a prenáša ju do grafickej podoby.

Ak je človek bdelý jeho EEG obsahuje tzv. beta vlny s vysokou frekvenciou a nízkou amplitúdou (14 – 30 Hz/s). V relaxovanom stave sa na zázname sa na zázname objavujú tzv. alfa vlny, ktoré majú nižšiu frekvenciu (8-13 Hz/s), ale väčšiu amplitúdu. Potom prechádza jedinec nasledovnými štádiami:

1. zaspávanie (hypnagogické štádium) – theta vlny - nepravidelné vlny s nízkou amplitúdou

2. ľahký spánok – výrazné zníženie svalového napätia, väčšie a pomalšie vlny

3. Hlboký spánok 1. fáza – delta vlny cca 20 až 50% EEG – pomalé vlny s nízkou frekvenciou (1-2 Hz/s) a veľkou amplitúdou.

4. Hlboký spánok 2. fáza – delta vlny nad 50% EEG – pokles srdečnej a dychovej frekvencie, prehlbovanie svalovej relaxácie

 

Po skončení 4. štádia sa človek vracia do štádii 2 a 3. celý tento úvodný cyklus trvá okolo 90 minút. Po ňom nastáva štádium označované ako REM spánok, ktorý býva označovaný aj ako 5. štádium. REM – rapid eye movement (rýchle pohyby očí) je fáza, počas ktorej prichádza ku snívaniu. Ostatné fázy potom bývajú označované ako NON REM spánok. Počas jednej noci prejde človek 4 štádiami hlbokého spánku sprevádzaného delta vlnami a 4-5 fázami REM spánku. Hlbokého spánku počas noci ubúda, naopak REM spánok sa predlžuje a človek sa budí počas neho.

Hlboký non rem spánok slúži k regenerácii a obnove telesných síl. Rem spánok ovplyvňuje hlavne psychickú regeneráciu. Pri dlhšej absencii spánku vznikajú tzv. mikrospánky – prerušenie bdelej aktivity a „výpadok“ činnosti mozgu. EEG mozgu zodpovedá spánkovému stavu.

 

Sny

Zatiaľ nemáme jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo človek sníva. K tejto problematike možno pristupovať z viacerých hľadísk:

1. fyziologické hľadisko – sen – mozog sám interpretuje svoju vlastnú nervovú aktivitu počas spánku.

2. psychodynamické hľadisko – viacero teórii, najznámejšia je Freudova (Výklad snov, 1900). Sen obsahuje priania a túžby, ktoré sú vytesnené do nevedomia. Sen je pokusom o zamaskovanú (snová cenzúra) realizáciu potláčaných túžob. Sen je potom určitý kompromis medzi pudovými silami a cenzúrou. Carl Gustav Jung hovorí o sne ako o zobrazovaní nevedomia v symbolickej forme. Sen, podľa neho, má aj kompenzačnú funkciu – kompenzuje jednostrannosti, ktorých sa dopúšťame v bdelom stave. To, čo potlačíme a čo sen kompenzuje nazýva Jung našimi tieňmi.

3. kognitívne hľadisko – sen ako vedľajší produkt spracovávania informácii, bez psychologického významu. Sen považovaný za „nezmyselný šum“, alebo „mentálne upratovanie“.

 

Poruchy spánku

· insomnia – nespavosť, dlhé zaspávanie, alebo časté prebúdzanie sa

· narkolepsia – nezadržateľné záchvaty driemot, opakujúce sa počas dňa

· spánková apnoe – jedinec počas spánku prestáva dýchať, čo vedie k prebudeniu

 

Príčiny nespavosti: príliš veľa stresu, námahy pred spaním, stimulanty (kofeín a pod.), endokrinné poruchy a iné.

 

Nevedomie

Nevedomie možno definovať ako súhrn psychických obsahov a procesov, ktoré prebiehajú mimo vedomia, ale napriek tomu ovplyvňujú správanie a prežívanie. Skúmanie nevedomých oblastí ľudskej psychiky je doménou psychoanalýzy.

 

Freudov popis nevedomia

Freud rozdelil ľudskú psychiku na tri oblasti:

1. ego (vedomie) – naše uvedomelé, racionálne ja

2. id (nevedomie) – „skladisko“ našich impulzov, prianí, túžob, ktoré potláčame, informácii, ktoré vedome neregistrujeme, ..

3. superego – cenzor, ktorý bráni vyjadreniu spoločensky neakceptovateľných foriem správania a vytláča ich do nevedomia.

 

Medzi vedomím a nevedomím ustavične prebieha boj, ktorý superego reguluje a stráži.

 

Predvedomie

Podľa niektorých psychológov je predvedomie, alebo podvedomie, úrovňou vedomia, na ktorej prebieha zaznamenávanie a vyhodnocovanie podnetov, z ktorých si uvedomujeme len malú časť. Chráni nás pre záplavou informácii, ktoré selektuje pred vstupom do vedomia.

Disociácia – schopnosť vedomia vyčleniť niektoré schopnosti a naučené zručnosti z vedomej oblasti a vykonávať ich automaticky. Jedná sa o zautomatizované, mnohokrát opakované činnosti, ktorým nemusíme venovať pozornosť – šoférovanie, jazda na bicykli a iné.

 

Problém slobodnej vôle

Väčšina ľudí je presvedčená o svojej slobodnej vôli. Z psychologického hľadiska je to problematické presvedčenie. Človek môže byť za určitých okolností presvedčený, že jedná slobodne, napriek tomu, že je jeho správanie riadené vonkajšími vplyvmi. Príkladom môže byť posthypnotická sugescia. V priebehu hypnózy dostane jedinec príkaz, ktorý zasahuje do obdobia po skončení hypnózy. Takýto človek potom daný príkaz realizuje, pričom ho racionálne vysvetľuje.

Niektorí autori sa domnievajú, že ľudské jednanie je určované vnútornými nervovými programami, nevedomými popudmi, alebo vonkajšími vplyvmi, a vedomie sa len snaží zdôvodniť ho.

Libertove pokusy – subjekt mal stlačiť gombík v ľubovoľnom čase. Na hlave mal elektródy snímajúce elektrickú aktivitu jeho mozgu. Výsledky ukazujú, že sa elektrická aktivita začína prejavovať minimálne sekundu pred tým, než sa subjekt domnieva, že uskutočnil akt rozhodnutia. Niektorí vedci z toho vyvodzujú záver, že sa iniciácia chovania začína nevedome.

Väčšinu svojich rozhodnutí považuje človek za slobodné, napriek tomu sú aj výnimky – afekt, zamilovanosť, sexuálne pudy, hnev, závislosti – ktoré sa vymykajú vedomej kontrole.

 

Pozornosť

Vedomá skúsenosť nie je presnou reflexiou okolitého sveta. V skutočnosti si uvedomujeme len obmedzené množstvo podnetov.

Pozornosť je mentálny proces, ktorého funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet informácii a tak ho chrániť pred zahltením. Jej základnou vlastnosťou je selektivita – výberovosť. Selektivita umožňuje vyberať len podnety, ktoré si človek v danom okamihu potrebuje uvedomiť a ignorovať zvyšok.

Fázy pozornosti:

1. Zameranie (upútanie) pozornosti – výber dôležitých podnetov. Obvykle prebieha nevedome.

2. vedomé sústredenie na podnet

 

Pozornosť vyberá podstatné informácie pre uchovanie. Súvisí s emocionálnymi a motivačnými procesmi.

 

Typy pozornosti:

1. mimovoľná pozornosť – reakcia na zmeny prostredia, kontrasty, hluk, nezvyčajné situácie. je dôležitá pre riešenie nebezpečných situácii a hrozieb.

2. zámerná pozornosť – je riadená vedomým zámerom a na jej udržanie treba vynaložiť duševnú námahu.

 

Vlastnosti pozornosti:

1. selektivita (výberovosť) – schopnosť zamerať pozornosť na významné podnety a zároveň schopnosť ignorovať bezvýznamné stimuly

2. koncentrácia (sústredenosť) – vyčlenenie obmedzeného počtu psychických obsahov, ktorými sa budeme vedome zaoberať

3. distribúcia (rozdelenie) – schopnosť rozdeliť pozornosť medzi niekoľko podnetov

4. kapacita (rozsah) – množstvo objektov ktoré človek dokáže postrehnúť súčasne

5. stabilita (stálosť) – čas, počas ktorého sme schopní zamerať sa na jeden podnet

 

Poruchy pozornosti

Roztržitosť – býva dôsledkom nadmernej koncentrácie na vnútorné obsahy vedomia a nie na vonkajší svet.

Nadmerná fluktuácia – neschopnosť dlhodobo sa sústrediť na jeden podnet, pozornosť upútava každý nový impulz.

Hypekinetická porucha – absencia vytrvalosti pri sústredení. Trpia ňou často deti, ktoré bývajú označované za hyperaktívne

V nebezpečných situáciách dochádza často k zúženiu pozornosti, alebo k tunelovému videniu – sústredenie sa na malý počet bezvýznamných detailov.

 

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA