psychológia poznámky 1
Psychológia poznámky
Téma č. 1: Úvod do psychológie- predmet, zakladatelia,
disciplíny
Psychológia ako vedný
odbor (Plháková)
Definícia psychológie:
Psychológia je veda,
ktorá študuje ľudské chovanie, mentálne a telesné procesy a ich
vzájomné vzťahy a interakcie. Aplikované psychologické odbory sa snažia
využívať poznatky psychológie pri riešení problémov vo všetkých oblastiach
spoločenského života.
Predmetom psychológie
je vedecké štúdium chovania a duševnej činnosti.
Za zakladateľa
psychológie považujeme Wilhelma Wundta (1832 – 1920) – dielo Základy
fyziologickej psychológie (1873).
Počiatky psychológie
však možno hľadať oveľa skôr v dielach filozofov ako Aristoteles (O duši),
Machiavelli (človek ako pudová bytosť), Locke (kritika rozumu), Kant (poznávacie
schopnosti), Nietzsche (pudy, vôľa, sny) a iní. Ku rozvoju psychológie ako
samostatnej vedy významne pomohli aj objavy v iných oblastiach, napríklad
Darwinove na poli biológie a evolúcie, Purkyně na poli fyziológie
a iní.
Ciele psychológie:
1. popis
prejavov chovania a duševného života človeka
2. vysvetlenie
významu získaných údajov
3. predvídanie
ľudského správania sa a prežívania
4. využívanie
získaných znalostí ku zvyšovaniu zdravia človeka
Prístupy ku
psychologickému výskumu:
1. biologický
2. behaviorálny
3. psychodynamický
4. fenomenologický
5. gestalt
(tvarový)
6. kognitívny
Biologický prístup
Z tohto hľadiska
sú predmetom štúdia psychológie biologické, hlavne neurofyziologické procesy, ktoré sú základom chovania
a prežívania.
Telo a myseľ
považuje za jednotu a celok. Zameriava sa na skúmanie mozgu (namáhané
oblasti mozgu pri rôznych aktivitách, zmeny mozgovej aktivity,..).
Opiera sa aj o evolučný vývoj a genetický základ. Zakladateľom je
W. James.
Behavioristický prístup
Predmet štúdia
psychológie obmedzuje na štúdium chovania. Ľudskú myseľ považuje za čiernu
skrinku, do ktorej vstupujú stimuly a výsledkom sú reakcie. Neskôr sa
v rámci behaviorizmu objavili a začali presadzovať rôzne teórie
učenia ako spôsob formovania a vytvárania ľudských reakcií
a správania sa. Zakladateľom je John B. Watson.
Psychodynamický prístup
Tento smer
psychológie nadväzuje na psychoanalýzu. Za súčasť ľudskej mysle považuje, okrem
vedomia, aj nevedomie. Jeho doménou je
skúmanie nevedomých oblastí ľudskej psychiky. Zakladateľom je S. Freud.
Fenomenologický prístup
Zaoberá sa
problematikou ľudského bytia, jeho zmyslom, svedomím, zodpovednosťou
a pod. ide mu o pochopenie ľudskej existencie čeliacej smrti.
Predpokladá u človeka možnosť slobodnej voľby a tým pádom zdôrazňuje
osobnú zodpovednosť človeka za svoje rozhodnutia. Vychádza z filozofického
existencializmu.
Gestalt (tvarová) psychológia
Gestalt (nj) – tvar,
vzorec, štruktúra. Zameriava sa na skúmanie psychických fenoménov celostnej
povahy – podľa nej je celok niečo iného, než súčet častí z ktorých je
zložený. Zakladateľom je Max Wertheimer.
Kognitívny prístup
Za predmet štúdia
psychológie považujú mentálne, predovšetkým poznávacie procesy. Táto
psychológia chápe ľudskú psychiku ako systém spracovávania informácii. Skúma
spôsoby, akými si utvárame mentálne reprezentácie okolitého sveta, reflektujeme
svoje vlastné prežívanie a psychické dianie. Snaží sa zistiť, ako sa
učíme, pamätáme si a používame jazyk... Zakladateľom je Jean Piaget.
Kultúrny prístup
Z kultúrneho
hľadiska je predmetom štúdia psychológie vplyv sociálnych faktorov, akými sú
národnosť, etnická príslušnosť, pohlavie, sexuálna orientácia, spoločenská
pozícia a iné. Jej hlavným cieľom je porozumieť jedinečným skúsenostiam
príslušníkov rôznych sociálnych skupín a pochopiť ich subjektívny pohľad
na svet.
Delenie
psychologických oborov
Teoretické obory
Bývajú označované aj
ako akademické obory, pretože bývajú vyučované na vysokých školách. Patria sem
hlavne:
· biologická
psychológia – skúma vzťahy medzi telesnými procesmi a psychickým dianím
· všeobecná
psychológia – zaoberá sa základnými psychickými procesmi u duševne
zdravého človeka (poznávanie, motivácia, emócie, ..).
· vývojová
psychológia – skúma ako sa jedinec vyvíja a mení v priebehu svojho
života. Skúma jedinca od narodenia až po smrť. Jej dôležitou témou je stanovenie podielu vplyvu dedičnosti
a prostredia na psychickom vývoji.
· Psychológia
osobnosti – študuje rozdiely medzi ľuďmi súhrn jedinečných psychických
vlastností, ktoré špecificky ovplyvňujú osobnosť človeka.
· Sociálna
psychológia – zaoberá sa vplyvom spoločenských faktorov na ľudskú psychiku.
Skúma správanie človeka v sociálnych skupinách a ich vplyv na neho.
Praktické obory
Nazývajú sa aj
aplikovanými obormi a usilujú sa o využívanie psychologických
poznatkov v spoločenskej praxi, hlavne v záujme o ľudskú
spokojnosť a zdravie.
K významným
praktickým oborom patria:
· Klinická
psychológia – špecializuje sa na diagnostiku, liečenie a spoločenské
prispôsobenie osôb s psychickými poruchami. Snaží sa hľadať odpovede na
otázky: aké správanie je chorobné? Aké faktory prispievajú k psychickým
poruchám? Ako možno psychické poruchy liečiť?
· Psychológia
zdravia – skúma ako sa určité spôsoby správania myslenia a cítenia
vzťahujú k telesnej a psychickej kondícii. Zaoberá sa diagnózou,
liečením a prevenciou určitých ochorení, skúma a podporuje zásady
zdravého spôsobu života a psychohygieny.
· Poradenská
psychológia – snaží sa pomôcť prekonávať psychické problémy v rôznych
oblastiach (škola, práca, rodina) aplikáciou rôznych psychoterapeutických
metód.
· Pedagogická
psychológia – skúma procesy učenia a vyučovania a podieľa sa na
tvorbe učebných metód. Skúma ako ovplyvňujú učenie psychické faktory ako
motivácia, inteligencia a aj rôzne sociokultúrne podmienky.
· Psychológia
práce – zaoberá sa podmienkami práce a ich vplyvom na pracovný výkon.
Jedná sa o vnútorné (motivácia, schopnosti, zručnosti,..) a vonkajšie
(prostredie) podmienky. Z nej sa dnes vydeľujú rôzne ďalšie odbory ako
napríklad psychológia trhu, psychológia zákazníka, ..
· Forézna
(súdna) psychológia – zaoberá sa štúdiom zločinnosti, psychológiou páchateľov
trestnej činnosti, vypracováva súdno znalecké posudky. Ďalej spolupracuje
s príjmaním a výcvikom policajtov, vojakov a iných zamestnancov,
ktorých učí pracovať so stresom vo vypätých situáciách, ako sú samovraždy,
rukojemnícke drámy a podobne.
· Psychológia
športu – snaží sa zlepšovať športový výkon, pomáha pracovať
s predštartovými stavmi u športovcov, skúma úlohu kolektívu pri
kolektívnych športoch, a podobne. Okrem iného sa snaží analyzovať vzťah
medzi pohybom a duševným zdravím.
Popis základných psychických javov
Základné psychické
kategórie
Psychika (myseľ) – súhrn duševných dejov počas celého ľudského života. Mnohí sa
domnievajú, že si uvedomujeme len jej časť, čo vedie ku deleniu psychiky na
vedomie a nevedomie.
Sled uvedomovaných
psychických zážitkov označujeme ako prežívanie.
Chovanie je akákoľvek ľudská telesná
aktivita, ktorú môžeme pozorovať. Patria sem vonkajšie prejavy – mimika, gestá,
reč tela, ale aj vnútorná – hormonálne reakcie, krvný tlak, a podobne.
Základné psychické
fenomény
1. Procesy
2. Obsahy
3. Stavy
Procesy
vedú ku vzniku psychických obsahov. Napríklad predstavovanie je proces, ktorý
vedie ku vzniku predstáv, myslenie ku vzniku myšlienok, atď. k psychickým obsahom patria: vnemy,
predstavy, sny, spomienky, vedomosti, priania, myšlienky, .. Tieto sa
nachádzajú vo vedomí a v pamäti, takže si ich môžeme vybaviť. Psychodynamický
prístup tvrdí, že časť nášho prežívania – niektoré psychické obsahy – sú
ohrozujúce a preto si ich nepripúšťame. Vytláčame ich do nevedomia, odkiaľ
ale ovplyvňujú naše chovanie a prežívanie.
Mnohé psychické
procesy prebiehajú mimo vedomia. Ľudia si uvedomujú psychické obsahy, ale nie
deje, ktoré viedli ku ich vzniku. Psychické procesy sú veľmi rýchle
a premenlivé, čím sa líšia od mentálnych
stavov (stavov vedomia), ktoré sú relatívne stabilné. Ich existenciu
dokazuje introspekcia. Ľudia dokážu rozlíšiť, či sa nachádzajú v dobrom,
alebo v zlom psychickom stave. Psychické stavy poznáme dočasné – nálada,
únava,.. – a trvalé – každý človek má tendenciu k určitej
prevládajúcej nálade.
Delenie psychických
procesov
1. Kognitívne
(poznávacie)
2. Emocionálne
3. Motivačné
K poznávacím dejom patria: vnímanie,
učenie, pamäť, predstavivosť, myslenie. Tieto slúžia ku získavaniu informácii
z vonkajšieho prostredia a k rozhodovaniu, plánovaniu, riešeniu
a podobne. Ľudovo bývajú označované ako rozum.
Emocionálne procesy vedú hlavne ku vzniku emócii, ako radosť, smútok,
hnev, zlosť a podobne. Rozum a cit (racionalita a emocionalita)
bývajú ľudovo často stavané proti sebe.
Motivačné procesy sú
duševné sily, ktoré aktivizujú a usmerňujú chovanie. Predstavitelia
psychodynamických škôl považujú väčšinu našich motívov za nevedomé. Bývajú
označované aj ako vôľa.
Prežívanie je
nepretržitý tok psychických zážitkov. Filozofická tradícia považuje rozum, cit
a vôľu za hlavné zložky prežívania. Predmetom prežívania môže byť vonkajší
svet, stav vlastného tela a mysle. Ľudské prežívanie výrazne ovplyvňujú
vzťahy (sociálne väzby) a čas (viď existenciálna filozofia – Sartre,
Heidegger).
Ďalšou významnou
zložkou psychológie je chovanie. Rozlišuje sa chovanie voľné (úmyselné,
zámerné) a mimovoľné (inštinktívne, reflexné).
Téma č. 2: Biologická podmienenosť psychiky (Križan,
Atkinson)
Organizmus má vždy
snahu o udržanie homeostázy – stabilného stavu. Túto funkciu zabezpečuje nervovo hormonálna sústava. Zabezpečuje
vzťah organizmu s vonkajším prostredím, ale aj vnútornú jednotu
a koordináciu všetkých systémov v tele. Táto sústava je najzložitejším systémom
v ľudskom tele.
Hormonálna sústava (endokrinný systém) e vývojovo staršia, prevod
informácii je pomalý, generalizovaný (zasahuje všetky oblasti) signálom je
chemická látka (hormón), ktorý sa šíri krvným obehom. Najdôležitejšími
endokrinnými orgánmi sú: hypofýza,
ktorá produkuje najviac druhov hormónov a nadobličky, ktoré vylučujú adrenalín a noradrenalín
a majú dôležitú úlohu v nálade a schopnosti zvládať stres.
Nervová regulácia je vývojovo mladšia, prevod informácii je rýchly,
presne lokalizovaný, signálom je nervový vzruch, informácia sa šíri neurónmi,
ktoré sú zoskupené do nervových dráh.
U človeka je
nervová sústava základom abstraktného myslenia (intelekt, psychika). Tieto
funkcie je schopná zabezpečiť vďaka svojim základným vlastnostiam: dráždivosti,
vodivosti a väzbotvornosti. Dráždivosť
znamená prijímanie podnetov a ich premenu na nervové vzruchy. Vodivosť je schopnosť prenosu týchto
vzruchov do rôznych miest CNS. Väzbotvornosť
znamená, že jednotlivé neuróny sú vzájomne poprepájané, do zložitých sietí. Na
jeden neurón môže pripadať 10 000 až 100 000 spojení s inými
neurónmi.
Základnou stavebnou
jednotkou nervovej sústavy je neurón,
ktorý sa skladá z nervového tela
a výbežkov (neuritov
a dendritov). Neuróny sa líšia veľkosťou aj tvarom. Dendrity (dendron – strom) sú dostredivé výbežky, vedú vzruchy do
nervovej bunky – sú krátke a rozvetvené. Informácia putujúca neurónom má
charakter elektrochemického impulzu, ktorý sa šíri z dendritickej oblasti
k axonálnemu zakončeniu.
Dendrity sa dotýkajú iných
výbežkov a tvoria nervové spojenia – synapsie.
Dendrity a telo neurónu prijímajú signály od iných neurónov. Neurit (axón) je len jeden a je to
dlhý, odstredivý výbežok, vedie vzruchy z nervovej bunky. Prenáša správy
k iným orgánom – svalom, žľazám, a podobne. Na konci sa vetví do
mnohých teliesok – kolaterál, ktoré končia zdurením, ktoré sa nazýva synaptické
zakončenie. Medzi synaptickými zakončeniami neurónov je medzera, do ktorej sa
vylučuje neurotransmiter (mediátor) – chemická látka stimulujúca iné neuróny
cez ich synaptické zakončenia. Poznáme
asi 50 rôznych druhov neurotransmiterov, niektoré excitačným (vybudzujúcim)
účinkom, iné z inhibičným (utlmujúcim) účinkom.
Ak sa
neurotransmiter, ktorý sa vylúči z jedného axónu, viaže na receptory
cieľového neurónu, pôsobia spolu ako zámok a kľúč – spôsobia, že buď
vznikne akčný potenciál (vzruch), alebo sa utlmí. Niektoré drogy (psychoaktívne
látky) majú podobný tvar ako molekuly neurotransmiterov (napríklad endorfínov),
čím „odomykajú“ cieľové receptory a viažu sa na ne.
Týmto sa zaoberá tzv.
molekulárna psychológia, ktorej základnou myšlienkou je, že duševné deje môžu
byť charakterizované z hľadiska molekulárnych dejov odohrávajúcich sa
medzi nimi.
Autonómna nervová sústava
Činnosť tohto systému
je regulovaná automaticky, bez našej vôle. Ovláda hladké svalstvo, vnútorné
orgány a žľazy. Riadi trávenie, termoreguláciu, krvný tlak, ale aj rôzne
stránky emocionálnych prejavov a vplýva tým na správanie.
Autonómny nervový
systém delíme na sympatikovú časť a parasympatikovú časť, ktoré väčšinou
pôsobia protichodne.
Sympatiková časť prevláda pri práci, športovaní, ohrození života.
Zrýchli sa srdcová frekvencia, prekrvia sa svaly, zlepší sa okysličovanie krvi,
uvoľňujú sa energetické zásoby, ..
Parasympatikový systém pôsobí v pokoji a pri odpočinku.
Nervovú sústavu
delíme na centrálnu nervovú sústavu (CNS) a periférnu nervovú sústavu
(PNS). K CNS patrí miecha a mozog, k PNS patria mozgové,
miechové nervy a periférne časti nervovej sústavy.
CNS
Miecha – nachádza sa
v chrbticovom kanáli a je to štíhly povrazec dlhý 40 –
Mozog (cerebrum)
Mozog je funkčne
nadradený mieche. Je uložený v lebečnej dutine a váži 1300 – 1500g. Ľudský
mozog prešiel najzložitejším vývojom zo všetkých nervových sústav známych
živočíchov. Nervový systém sa začína vytvárať cca v 3. až 4. týždni vývoja
embrya.
Mozog delíme na:
1. Kmeň
mozgu (predĺžená miecha, Varolov most, mozoček, stredný mozog, medzimozog)
2. Koncový
mozog
Mozoček
– riadi polohu a rovnováhu tela, svalový tonus a kontrakcie
a motoriku tela
Stredný mozog – centrum pre zložité obranné reflexy, riadi reflexné
reakcie na zrakové a sluchové podnety a zabezpečuje motorickú odpoveď
na ne cez motorický systém
Medzimozog – skladá sa z viacerých častí, rozdeľuje signály do mozgovej kôry,
alebo na štruktúry riadiace autonómnu nervovú sústavu, alebo na endokrinnú
sústavu
Medzimozog sa ďalej delí na lôžkový mozog
a podlôžko.
1. Lôžkový
mozog sa označuje aj ako brána do vedomia – spracováva a prepája
senzitívne dráhy do kôry mozgu, riadi emócie a emotívnu časť osobnosti.
2. Podlôžko
okrem iného reguluje príjem vody a potravy, rytmus spánku a bdenia,
emócie a sexuálne správanie
Koncový mozog
Je najmladšou
a najobjemnejšou časťou CNS. Tvoria ho ľavá a pravá mozgová pologuľa,
ktoré sú v strede spojené. Na ich povrchu je vrstva sivej hmoty (mozgová
kôra), pod ňou sa nachádza biela hmota mozgu. Mozgová kôra má hrúbku 2 –
Rozoznávame:
1. primárne
motorické centrum
2. centrum
kožnej citlivosti
3. zrakové
centrum
4. sluchové
centrum
5. Broccovo
centrum reči
6. čuchové
centrum
7. chuťové
centrum
Každý človek má
dominantnú jednu hemisféru. Ľavá hemisféra, kontroluje motoriku pravej časti
tela a naopak. Mozog novorodenca je bez špecializácie, ale počas života
začne dominovať jedna z hemisfér.
Mozgová kôra je
sídlom mentálnych aktivít a schopností ako pamäť, schopnosť učiť sa
a podobne, ktoré označujeme ako inteligenciu. Kôra čelového laloka je
oblasť, ktorá determinuje osobnosť človeka – schopnosť samostatného úsudku,
iniciatívnosť, emotívnosť, rozhodnosť, koncentrácia atď. kôra spánkového laloka
má význam pri ukladaní nových informácií (pamäť). Temenný lalok je oblasť,
ktorá je centrom spracovávania a triedenia senzitívnych informácii.
Vplyv genetiky na správanie
Jednotky dedičnosti
sú chromozómy, ktoré sa nachádzajú v každej bunke tela. Väčšina buniek
obsahuje 46 chromozómov (23 zo spermie otca a 23 z vajíčka matky).
Každý chromozóm obsahuje mnoho génov – úsekov DNA, ktoré sú nositeľom
genetickej informácie. DNA sa skladá zo štyroch báz – adenín, guanín, cytozín,
thymín (A, G, C, T), ktoré sú vzájomne kombinované v rôznom poradí
a ich postupnosť tvorí genetický kód. Táto kombinácia určuje vlastnosti
organizmu.
Gén dáva bunke
kódované informácie, ako sa má správať. Každá bunka tela obsahuje rovnakú
kompletnú genetickú výbavu, ale len časť génov je aktívna (5-10%).
Mužské a ženské
chromozómy vypadajú rovnako okrem 23. páru, ktorý určuje pohlavie jedinca
a nesie gény pre určité rysy viazané na pohlavie. Normálna žena má
v 23. páre dva chromozómy X a normálny muž má jeden chromozóm X
a jeden Y. väčšina buniek ľudského tela má 46 párových chromozómov, okrem
pohlavných buniek, ktoré majú len 23. každé vajíčko má chromozóm X
a spermia buď X, alebo Y. Ak do vajíčka vstúpi spermia s chromozómom
X, dieťa bude ženského pohlavia. Ak doň vstúpi spermia s chromozómom Y,
dieťa bude mužského pohlavia.
Téma č. 3: Osobnosť a faktory ovplyvňujúce vývoj
psychiky
Vývojový
psychológovia skúmajú:
1. Ako
prebieha interakcia medzi determinovanými vlastnosťami (genetika, príroda)
a naučenými vlastnosťami (výchova, prostredie)?
2. Je vývoj
plynulým procesom, alebo sú to oddelené etapy v živote človeka?
Dedičnosť a prostredie
17. storočie – John
Locke – myseľ je tabula rasa –
zdôrazňoval úlohu výchovy
19. storočie –
Charles Darwin – zdôrazňoval úlohu genetiky
Dnešní psychológovia:
Niektoré črty povahy
sú určené jednotlivými génmi, väčšina z nich je však určovaná ich
kombináciou (inteligencia, emocionalita). Vrodený potenciál jedinca je veľmi
ovplyvnený vplyvmi prostredia. Gény určujú hranice potenciálu, ale to, čo sa
s ním stane závisí od vplyvu prostredia. Správanie a vlastnosti
človeka sú výsledkom kombinácie dedičnosti a prostredia.
Vývojové štádiá a kritické obdobia
Vývojové štádiá
znamenajú:
1. Chovanie
sa v určitom štádiu organizuje podľa dominantnej témy
2. Chovanie
v jednom štádiu je kvalitatívne odlišné od chovania v inom
3. Všetky
deti prechádzajú rovnakými štádiami v rovnakom poradí
Schopnosti novorodenca
Jedná sa o ťažko
sledovateľné obdobie. Základnou metódou výskumu je urobiť zmenu v okolí
novorodenca a sledovať reakciu.
Sluch
· Otáčanie
hlavy za zvukom mizne po 6. týždňoch a objavuje sa po 3 až 4 mesiacoch –
prechod od reflexívnej odpovedi, riadenej podkôrovými centrami ku vôľou
kontrolovanej reakcii
· Rozlišovanie
ľudského hlasu od iných zvukov
Zrak
· Spočiatku
bez schopnosti zaostrovať – videnie len na bezprostrednú blízkosť
· 7 – 8
mesiacov – zrak ako dospelý človek
· Záujem
o oblasti s vysokým svetelným kontrastom
· Prednosť
zložitejším obrazcom pred jednoduchším
· Prednosť
zakriveným líniám, pred rovnými
Chuť a čuch
· Rozlišovanie
chutí krátko po narodení
· Prednosť
sladkej chuti pred ostatnými
· Dobre
rozvinutý čuch
· Prednosť
sladkým vôňam
· Odvracanie
sa od zápachu
Učenie a pamäť
· Učenie
a pamätanie si od narodenia
· Spomienky
z vnútromaternicového života (hlas matky, srdečná činnosť matky)
Temperament
· Osobnosť
novorodenca
· Dieťa nie
je „tabula rasa“ – nepopísaný papier
Vývoj v detstve
Jean Piaget rozdelil
kognitívny (poznávací) vývoj na štyri hlavné štádiá: senzomotorické,
predoperačné, štádium konkrétnych operácii, štádium formálnych operácii.
Senzomotorické
štádium
· Prvé dva
roky života
· Vzťahy
medzi sebou a okolím, odlíšenie seba od prostredia
· Stálosť
objektu (rozdiel medzi 8 a 10 mes. dieťaťom)
Predoperačné štádium
· 2 – 7
rokov
· Používanie
reči
· Slabé
rozumenie operáciám – rozloženie a zloženie veci a podobne, proces
konzervácie
· Dominancia
zrakových dojmov
Rozvoj morálneho chápania –
1. každé
dieťa pri hre dodržiava svoje vlastné pravidlá
2. pravidlá
ako absolútne a záväzné
3. hodnotenie
činu z hľadiska následkov, nie motívov
4. nerozlišovanie
medzi úmyselným klamstvom a preháňaním
Operačné štádium –
štádium konkrétnych operácii
· 7 – 11
rokov
· Jednoduché
používanie abstraktných pojmov
Rozvoj morálneho chápania –
1. chápanie
pravidiel sociálnych konvencií
2. možnosť
meniť dohody, ak s tým ostatní súhlasia
3. schopnosť
vidieť úmysel, nie len následok
Štádium formálnych
operácii
· Po 11
roku
· Schopnosť
uvažovania ako dospelí
· Uvažovať
v symbolickej rovine
· Testovanie
hypotéz: čo ak....
Rozvoj morálneho chápania –
· morálne
pravidlá pre situácie, ktoré ešte nenastali
Sociálny vývoj
v detstve
Cca 2. mesiac – úsmev
na tvár matky (aj slepé deti)
Cca 4. mesiac –
rozpoznávanie členov domácnosti
Cca 7. – 8. mesiac –
úzkosť pri stretnutí s cudzími ľuďmi
Cca 16. mesiac –
separačný strach – strach z opustenia rodičmi
Pripútanie – sklon
dieťaťa ku vyhľadávaniu blízkosti určitých ľudí – základ pre medziľudské vzťahy
v dospelosti
Pohlavná identita
a prijatie sexuálnej role:
1. Freud –
1. fáza - falické obdobie a oidipovský komplex, incestné priania, 2. fáza
– identifikácia s rodičom rovnakého pohlavia
2. Teória
sociálneho učenia – zdôrazňuje úlohy odmien a trestov v identifikácii
s pohlavím dieťaťa. Podľa nej rodičia aj prostredie reagujú odlišne na
chlapcov a dievčatá.
3. Kognitívne
vývojová teória – najvplyvnejšiu úlohu podľa nej hrá prijatie pohlavnej
identity: som chlapec a preto budem robiť chlapské veci! Dieťa sa podľa
nej chce chovať v súlade so svojou pohlavnou identitou.
Pohlavná identita sa
rozvíja od 2 – 7 rokov. 3 ročné dieťa spozná na fotke dievča a chlapca,
ale nedokáže povedať, či bude mamou, alebo otcom. Je schopné pochopiť, že
pohlavná identita je stála, nemení sa, ani keď si dieťa prezlečie šaty
z mužských na ženské.
Vývoj v adolescencii
Vek 12 – 20 rokov.
Znaky:
Vývoj identity
osobnosti
Sexuálny vývoj
Puberta – 3 až 4 roky
Adolescentný rastový
šprint
Vývoj sekundárnych
pohlavných znakov
Menštruácia,
ejakulácia
Prežívanie zmien
v puberte sa dievčatám javí ako negatívne a chlapcom ako
pozitívne.
Vývoj ako celoživotný proces
Obdobia
psychosociálneho vývoja podľa Eriksona
Štádium |
Psychosoc. kríza |
Priznivé riešenie |
Kríza |
0 – 1, dojča Nádej |
Dôvera / nedôvera |
Dôvera a optimizmus |
Napätie a
ústupčivosť |
2-3, batoľa Vôľa |
Autonómia /
pochybnosť |
Sebakontrola
a vôľa |
Impulzívnosť,
nutkanie |
3-6, predškolák Cieľ |
Iniciatíva / pocit
viny |
Zameranie,
aktivita, odvaha |
Bezcitnosť,
utlmenosť |
7-12, školák Spôsobilosť |
Aktivita /
menejcennosť |
Spôsobilosť, soc.
zdatnosť |
Nevšímavosť,
obmedzené soc. schopnosti |
12–18 adolescent Vernosť |
Identita / zmätok |
Spoľahlivosť,
komplexnosť osobnosti |
Fanatizmus,
neuznanie |
18 -35, raná
dospelosť Láska |
Intimita /
osamelosť |
Láska, schopnosť
tvorby vzťahov, kariéra |
Promiskuita, pocit
výnimočnosti |
35 - 65, stredný
vek Starostlivosť |
Generativita /
stagnácia |
Opatera, záujem
o rodinu, spoločnosť |
Nespokojnosť,
odmietavosť |
Múdrosť |
Integrita /
zúfalstvo |
Naplnenie,
zmierenie, nadhľad |
Zúfalstvo,
nespokojnosť |
|
|
|
|
Osobnosť
Detstvo – utváranie osobnosti
Rozdielny temperament
je možné sledovať už od 3 mesiacov veku dieťaťa. Najväčšia dedičnosť bola
zistená u inteligencie, sociabilite a emočnej stabilite.
Vplyvy prostredia
Pripútanie –
tendencia dieťaťa vyhľadávať blízkosť osôb, ktoré sa o neho starajú.
Ovplyvňuje schopnosť nadväzovať vzťahy. Neisto pripútané deti majú nižšiu
odolnosť voči frustrácii, menej prijímajú pomoc a odmietajú rady.
Základné výchovné
postoje
· Autoritatívny
(náročný, akceptujúci) – silná kontrola a nároky, obojstranná komunikácia,
starostlivosť. Deti smerujú k zodpovednosti, nezávislosti, výkonovosti.
· Autoritársky
(náročný, odmietavý) – poslušnosť, rešpekt, zlá komunikácia. Deti sú závislé,
málo spontánne, nespoločenské.
· Zhovievavý
(nenáročný, akceptujúci) – málo požiadaviek na dieťa, citlivý prístup. Deti sú
závislé, nezrelé, nesamostatné, málo sociálne zodpovedné.
· Zanedbávajúci
(nenáročný, odmietajúci) – nezáujem o dieťa. Deti sú náladové, agresívne,
ľahko prepadajú závislostiam.
Interakcia medzi genotypom
a prostredím
Reaktívna interakcia –
rôzna interpretácia a prežívanie vecí rôznymi ľuďmi.
Evokatívna interakcia
– každá osobnosť vyvoláva rozdielne reakcie u iných. Osobnosť dieťaťa
vytvára výchovný štýl rodičov a ten ďalej formuje osobnosť.
Proaktívna reakcia –
sociálne prostredie, ktoré si dieťa začne vytvárať, formuje jeho osobnosť.
Človek je aktívnym činiteľom svojho vývoja.
Každá kultúra
zdôrazňuje svoje vlastné hodnoty a formuje ľudí podľa svojich špecifík.
Adolescencia – budovanie identity
Adolescencia –
obdobie budovania osobnosti, končí okolo 20. – 25. roku. Určujú sa tu sexuálne
preferencie a správanie, svetonázor a profesionálne zameranie.
Dospelosť – kontinuita osobnosti
Niektoré vlastnosti
majú tendenciu pokračovať a príliš sa nemenia – inteligencia, emočné
správanie, samostatnosť, zodpovednosť, .. iné sa priebežne menia. Za týmito
zmenami môžu byť vonkajšie – zmena prostredia, tlak okolia, alebo vnútorné –
potreba zmeny, prežitie krízy, .. faktory.
Teórie a hodnotenia osobnosti
Typy osobností
Hippokratova
typológia (spojená s telesnými tekutinami):
· Melancholik
(čierna žlč)
· Cholerik
(žltá žlč)
· Flegmatik
(hlien)
· Sangvinik
(krv)
Sheldonova typológia
(vzťah telesnej stavby a temperamentu):
· Endomorf
(zaoblený, uvoľnený, empatický)
· Mezomorf
(atletický, energický, priebojný)
· Ektomorf
(chudý, introvertný, zdžanlivý)
Jungova typológia:
· Introvert
· Extrovert
Téma číslo 4: Vedomie a nevedomie
Existencia vedomia –
jeden z najobtiažnejších vedeckých problémov. Vedomie sa pod vplyvom vedy
redukuje na vzťah mysle a mozgu. Filozofia skúma vzťah medzi mysľou
a telom storočia a dva najvplyvnejšie myšlienkové prúdy sú:
1. Dualizmus
– existencia dvoch radikálne odlišných substancií – telesnej a duchovnej.
Ideovým otcom je René Descartes.
2. Monizmus –
existencia jedinej podstaty, ktorú vnímame buď z fyzického, alebo
z psychického aspektu. Ideovým otcom je Baruch Spinoza. Tento model má
viacero modifikácii, napríklad extrémny idealizmus (existuje len myseľ
vnímajúceho subjektu) G. Berkeleyho, alebo extrémny materializmus (existuje len
hmota a všetko je jej vlastnosťami).
Základné pojmy
Základným
predpokladom vnímania a prežívania je, aby bol človek pri vedomí. Tento predpoklad sa označuje ako bdelosť
(vigilancia). Jej úroveň určuje jasnosť (luciditu) vedomia. Protipólom vedomia
je bezvedomie, alebo spánok, či narkóza. Narkóza je umelo navodený stav
bezvedomia. Kóma je stav hlbokého bezvedomia v ktorom mizne cyklus bdenia
a spánku. Vegetatívny stav je stav, v ktorom je vážne poškodená mozgová
kôra, takže si pacient, aj keď bdie, nič neuvedomuje.
Uvedomovanie je
špecificky ľudské „vedomie toho, že sme pri vedomí“ – schopnosť nielen
prežívať, ale prežívané si uvedomovať, sledovať, opisovať to a hovoriť
o tom.
Vedomie nie je
statický stav, naopak, je to dynamický fenomén, ktoré je ustavičným prúdom
psychických zážitkov. Je kontinuálne (pokračujúce v čase)
a premenlivé (meniace sa v čase).
Podľa W. Jamesa má
veľkú biologickú účinnosť – slúži účelom prežitia a automatickej regulácie
a len málo z neho si človek uvedomuje.
Už od antiky delili
filozofi dušu na viacero zložiek (Platón, Aristoteles), aj dnes je vedomie
delené na viac úrovní.
1. pociťovanie bytia – hranica medzi žitím a smrťou
2. mentálne
uvedomovanie – uvedomenie si obsahov vedomia
3. reflexia
– uvedomovanie si a vedomé ovplyvňovanie mentálnych operácii
Funkcie vedomia
Z hľadiska
prispôsobenia človeka okoliu, plní vedomie najmenej dve dôležité funkcie:
1. sledovanie seba samého a okolia – vyhodnocovanie signálov
a adaptácia, odpoveď na ne.
2. ovládanie seba samého a okolia – realizácia aktivít,
vyhodnocovanie výsledkov nášho jednania, plánovanie do budúcna.
Rozdiel medzi
človekom a zvieraťom spočíva najmä v tom, že aj keď človek reaguje na
mnoho podnetov inštinktívne (bez účasti vedomej kontroly), stále veľa vecí
rieši premyslenie a so slobodnou vôľou. Napriek tomu, aj tu sa nájdu
oponenti z radov filozofov a psychológov, ktorí tvrdia, že človek
v skutočnosti nemá slobodnú vôľu, len si to namýšľa. Títo tvrdia, že
vedomie sa aktívne nepodieľa na procesoch ako výber z rôznych alternatív,
alebo plánovanie, napriek tomu, že si uvedomuje výsledky týchto procesov.
Zmenené stavy vedomia
Väčšiu časť svojho
života trávime v bdelom stave vedomia, pri ktorom si plne uvedomujeme
svoju existenciu. Tento stav býva označovaný ako „normálny“ a v ňom
sa najlepšie ukladá do pamäte, takže si zážitky z neho pamätáme.
Mnohé stavy vedomia,
ktoré sa líšia od normálneho bdelého stavu, sú pokladané za poruchové, nemusia
však byť nutne patologické. Niektoré z nich, ako napríklad spánok,
vznikajú spontánne, ale mnohé si môžeme zámerne navodiť, ako napríklad
relaxácia, meditácia, hypnóza, tranz, či stavy opojenia drogami, alebo
alkoholom.
Zmenené stavy vedomia
majú spoločné charakteristiky:
1. Poznávacie
procesy sú povrchnejšie a menej kritické
2. Dochádza
ku zmenám seba poňatia a vnímania sveta
3. Býva
oslabené riadenie a zmenené správanie
Spánok
Spánok je prirodzený
stav, počas ktorého sú znížené psychické aj telesné aktivity. Dochádza ku
akémusi odpojeniu mozgu od vonkajšej reality, napriek tomu sa však nejedná
o stav úplnej pasivity. Prebiehajú v ňom rôzne druhy mentálnych
aktivít.
Počas spánku je
zastavený prenos impulzov do mnohých oblastí, mení sa produkcia niektorých
neurotransmitterov.
Nedostatok spánku
narúša priebeh psychických dejov a vedie k celkovému vyčerpaniu
organizmu. Spánok sa podieľa na obnove telesných a duševných síl.
Cyklus bdenia a spánku
Väčšina ľudí spí
približne 8 hodín denne. 24 hodinový denný rytmus súvisí pravdepodobne so
striedaním dňa a noci. Pri jeho narušení dochádza ku zhoršeniu rýchlosti
reakcie, schopnosti riešiť problémy, koncentrácie.
V ranných
hodinách sa zvyšuje telesná teplota, produkcia hormónov a telesná
aktivita. Počas spánku naopak klesá telesná teplota a aktivita, štartujú
sa regeneračné procesy.
Priebeh spánku
Prechod
z bdelého stavu do spánku prebieha u všetkých ľudí podľa rovnakého
vzorca, aj keď rozdielnym tempom. Najprv sa objavujú veľké pohyby a zmeny
polohy tela. Potom nasleduje hlbšie dýchanie a zatváranie očí. Stav medzi
bdením a spánkom, ľudovo nazývaný driemoty, sa nazýva hypnagogický spánok.
V tomto štádiu sa niekedy objavujú výrazné svalové kŕče sprevádzané
trhnutím celého tela, ktoré môžu viesť ku krátkemu prebudeniu. Postupne sa
znižuje svalové napätie, krvný tlak aj pulzová frekvencia.
Jednotlivé štádiá
spánku boli popísané aj v súvislosti so zmenami elektrickej aktivity
mozgu. Na tieto výskumy sa používa tzv. elektroencefalogram EEG, ktorý
zachytáva elektrickú aktivitu mozgu a prenáša ju do grafickej podoby.
Ak je človek bdelý
jeho EEG obsahuje tzv. beta vlny s vysokou frekvenciou a nízkou
amplitúdou (14 – 30 Hz/s). V relaxovanom stave sa na zázname sa na zázname
objavujú tzv. alfa vlny, ktoré majú nižšiu frekvenciu (8-13 Hz/s), ale väčšiu
amplitúdu. Potom prechádza jedinec nasledovnými štádiami:
1. zaspávanie
(hypnagogické štádium) – theta vlny - nepravidelné vlny s nízkou
amplitúdou
2. ľahký
spánok – výrazné zníženie svalového napätia, väčšie a pomalšie vlny
3. Hlboký
spánok 1. fáza – delta vlny cca 20 až 50% EEG – pomalé vlny s nízkou frekvenciou
(1-2 Hz/s) a veľkou amplitúdou.
4. Hlboký
spánok 2. fáza – delta vlny nad 50% EEG – pokles srdečnej a dychovej
frekvencie, prehlbovanie svalovej relaxácie
Po skončení 4. štádia
sa človek vracia do štádii 2 a 3. celý tento úvodný cyklus trvá okolo 90
minút. Po ňom nastáva štádium označované ako REM spánok, ktorý býva označovaný
aj ako 5. štádium. REM – rapid eye movement (rýchle pohyby očí) je fáza, počas
ktorej prichádza ku snívaniu. Ostatné fázy potom bývajú označované ako NON REM
spánok. Počas jednej noci prejde človek 4 štádiami hlbokého spánku
sprevádzaného delta vlnami a 4-5 fázami REM spánku. Hlbokého spánku počas
noci ubúda, naopak REM spánok sa predlžuje a človek sa budí počas neho.
Hlboký non rem spánok
slúži k regenerácii a obnove telesných síl. Rem spánok ovplyvňuje
hlavne psychickú regeneráciu. Pri dlhšej absencii spánku vznikajú tzv.
mikrospánky – prerušenie bdelej aktivity a „výpadok“ činnosti mozgu. EEG mozgu
zodpovedá spánkovému stavu.
Sny
Zatiaľ nemáme
jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo človek sníva. K tejto problematike
možno pristupovať z viacerých hľadísk:
1. fyziologické
hľadisko – sen – mozog sám interpretuje svoju vlastnú nervovú aktivitu počas
spánku.
2. psychodynamické
hľadisko – viacero teórii, najznámejšia je Freudova (Výklad snov, 1900). Sen
obsahuje priania a túžby, ktoré sú vytesnené do nevedomia. Sen je pokusom
o zamaskovanú (snová cenzúra) realizáciu potláčaných túžob. Sen je potom
určitý kompromis medzi pudovými silami a cenzúrou. Carl Gustav Jung hovorí
o sne ako o zobrazovaní nevedomia v symbolickej forme. Sen,
podľa neho, má aj kompenzačnú funkciu – kompenzuje jednostrannosti, ktorých sa
dopúšťame v bdelom stave. To, čo potlačíme a čo sen kompenzuje nazýva
Jung našimi tieňmi.
3. kognitívne
hľadisko – sen ako vedľajší produkt spracovávania informácii, bez
psychologického významu. Sen považovaný za „nezmyselný šum“, alebo „mentálne
upratovanie“.
Poruchy spánku
· insomnia
– nespavosť, dlhé zaspávanie, alebo časté prebúdzanie sa
· narkolepsia
– nezadržateľné záchvaty driemot, opakujúce sa počas dňa
· spánková
apnoe – jedinec počas spánku prestáva dýchať, čo vedie k prebudeniu
Príčiny nespavosti:
príliš veľa stresu, námahy pred spaním, stimulanty (kofeín a pod.),
endokrinné poruchy a iné.
Nevedomie
Nevedomie možno
definovať ako súhrn psychických obsahov a procesov, ktoré prebiehajú mimo
vedomia, ale napriek tomu ovplyvňujú správanie a prežívanie. Skúmanie
nevedomých oblastí ľudskej psychiky je doménou psychoanalýzy.
Freudov popis nevedomia
Freud rozdelil ľudskú
psychiku na tri oblasti:
1. ego
(vedomie) – naše uvedomelé, racionálne ja
2. id
(nevedomie) – „skladisko“ našich impulzov, prianí, túžob, ktoré potláčame, informácii,
ktoré vedome neregistrujeme, ..
3. superego
– cenzor, ktorý bráni vyjadreniu spoločensky neakceptovateľných foriem
správania a vytláča ich do nevedomia.
Medzi vedomím a nevedomím ustavične prebieha boj, ktorý superego
reguluje a stráži.
Predvedomie
Podľa niektorých psychológov je predvedomie, alebo podvedomie, úrovňou
vedomia, na ktorej prebieha zaznamenávanie a vyhodnocovanie podnetov,
z ktorých si uvedomujeme len malú časť. Chráni nás pre záplavou
informácii, ktoré selektuje pred vstupom do vedomia.
Disociácia – schopnosť vedomia vyčleniť niektoré schopnosti
a naučené zručnosti z vedomej oblasti a vykonávať ich
automaticky. Jedná sa o zautomatizované, mnohokrát opakované činnosti,
ktorým nemusíme venovať pozornosť – šoférovanie, jazda na bicykli a iné.
Problém slobodnej vôle
Väčšina ľudí je presvedčená o svojej slobodnej vôli.
Z psychologického hľadiska je to problematické presvedčenie. Človek môže
byť za určitých okolností presvedčený, že jedná slobodne, napriek tomu, že je
jeho správanie riadené vonkajšími vplyvmi. Príkladom môže byť posthypnotická
sugescia. V priebehu hypnózy dostane jedinec príkaz, ktorý zasahuje do
obdobia po skončení hypnózy. Takýto človek potom daný príkaz realizuje, pričom
ho racionálne vysvetľuje.
Niektorí autori sa domnievajú, že ľudské jednanie je určované
vnútornými nervovými programami, nevedomými popudmi, alebo vonkajšími vplyvmi,
a vedomie sa len snaží zdôvodniť ho.
Libertove pokusy – subjekt mal stlačiť gombík v ľubovoľnom čase.
Na hlave mal elektródy snímajúce elektrickú aktivitu jeho mozgu. Výsledky
ukazujú, že sa elektrická aktivita začína prejavovať minimálne sekundu pred
tým, než sa subjekt domnieva, že uskutočnil akt rozhodnutia. Niektorí vedci
z toho vyvodzujú záver, že sa iniciácia chovania začína nevedome.
Väčšinu svojich rozhodnutí považuje človek za slobodné, napriek tomu sú
aj výnimky – afekt, zamilovanosť, sexuálne pudy, hnev, závislosti – ktoré sa
vymykajú vedomej kontrole.
Pozornosť
Vedomá skúsenosť nie je presnou reflexiou okolitého sveta.
V skutočnosti si uvedomujeme len obmedzené množstvo podnetov.
Pozornosť je mentálny proces, ktorého funkciou je vpúšťať do vedomia
obmedzený počet informácii a tak ho chrániť pred zahltením. Jej základnou
vlastnosťou je selektivita – výberovosť. Selektivita umožňuje vyberať len
podnety, ktoré si človek v danom okamihu potrebuje uvedomiť
a ignorovať zvyšok.
Fázy pozornosti:
1. Zameranie
(upútanie) pozornosti – výber dôležitých podnetov. Obvykle prebieha nevedome.
2. vedomé
sústredenie na podnet
Pozornosť vyberá podstatné informácie pre uchovanie. Súvisí
s emocionálnymi a motivačnými procesmi.
Typy pozornosti:
1. mimovoľná
pozornosť – reakcia na zmeny prostredia, kontrasty, hluk, nezvyčajné situácie.
je dôležitá pre riešenie nebezpečných situácii a hrozieb.
2. zámerná
pozornosť – je riadená vedomým zámerom a na jej udržanie treba vynaložiť
duševnú námahu.
Vlastnosti pozornosti:
1. selektivita
(výberovosť) – schopnosť zamerať pozornosť na významné podnety a zároveň
schopnosť ignorovať bezvýznamné stimuly
2. koncentrácia
(sústredenosť) – vyčlenenie obmedzeného počtu psychických obsahov, ktorými sa
budeme vedome zaoberať
3. distribúcia
(rozdelenie) – schopnosť rozdeliť pozornosť medzi niekoľko podnetov
4. kapacita
(rozsah) – množstvo objektov ktoré človek dokáže postrehnúť súčasne
5. stabilita
(stálosť) – čas, počas ktorého sme schopní zamerať sa na jeden podnet
Poruchy pozornosti
Roztržitosť – býva dôsledkom nadmernej koncentrácie na vnútorné obsahy
vedomia a nie na vonkajší svet.
Nadmerná fluktuácia – neschopnosť dlhodobo sa sústrediť na jeden
podnet, pozornosť upútava každý nový impulz.
Hypekinetická porucha – absencia vytrvalosti pri sústredení. Trpia ňou
často deti, ktoré bývajú označované za hyperaktívne
V nebezpečných situáciách dochádza často k zúženiu
pozornosti, alebo k tunelovému videniu – sústredenie sa na malý počet
bezvýznamných detailov.