Jdi na obsah Jdi na menu
 


Čo je to právo

13. 9. 2007

PRÁVO

Ubi societas, ibi ius (Kde je spoločnosť, tam je aj právo)

Čo je to právo?

Je to systém noriem a pravidiel v spoločnosti, ktoré stanovuje a vynucuje štátna moc. Právom nazývame aj existujúci právny systém štátu a súhrn platných právnych noriem a ich väzieb. 

Právo vzniká so vznikom štátu. S existenciou práva sa oddávna spája spravodlivosť. Justícia bola rímskou bohyňou spravodlivosti: v pravej ruke držala meč ako symbol trestania, v ľavej ruke váhy, na ktorých spravodlivo vážila vinu a nevinu. Rimania ju zobrazovali so zaviazanými očami. 

 

Pôvod latinského slova ius = právo nie je celkom jasný. Môže byť odvodené od slova ju = zaväzovať, viazať, alebo ius = justícia. V mnohých štátoch sveta sa štátne orgány so súdnou právomocou nazývajú justičnými orgánmi alebo justícia.

 

Pre právo sú charakteristické tieto znaky:

  • svojím vznikom i fungovaním je späté so vznikom štátu, je zabezpečené štátnym donútením,
  • má celospoločenskú záväznosť, to znamená, že v spoločnosti existuje jediné platné právo na rozdiel od plurality politických, morálnych, náboženských teórií… (monizmus práva),
  • právo má štátom stanovenú formu, vstupuje do platnosti oficiálne, má presne vymedzenú platnosť a pod.

 

Najstaršie zákonníky:

Urnammov kódex

Chammurapiho zákonník (1686 pnl)

Zákony 12 tabúľ (Rím – vzťahy medzi plebejcami a patricijmi)

Corpus iuris civilis - Justiniánov kódex - texty rímskeho súkromného práva.

Code civile - Napoleonov zákonník

 

FUNKCIE PRÁVA

Právo plní v spoločnosti niekoľko funkcií, napr.:

  • kultúrno-výchovná funkcia,
  • ochrana poriadku v štáte a politických a sociálnych práv a slobôd (zabezpečenie práva na odpočinok, ochranu zdravia, na vzdelanie, politickú slobodu…),
  • ochrana a bezpečnosť štátu,
  • zabezpečenie dobrej medzinárodnej spolupráce,
  • zabezpečenie svetového mieru (napr. vysielanie vojakov v rámci medz. dohovorov),
  • iné.

 

V praktickom živote rozlišujeme:

a) prirodzené právo – právo, ktoré vyplýva z hodnôt človeka ako jednotlivca, z jeho dôstojnosti (právo na život, sloboda svedomia, ochrana zdravia...)

 

Toto právo má: 

všeobecnú platnosť (platí pre všetkých ľudí)

nemennosť (nemenní sa so zmenou okolností)

poznateľnosť ( človek ho žije od detstva, je s ním vo svojej podstate zjednotený, aj keď v určitých obdobiach pod vplyvom verejnej mienky alebo sugestívnych vodcov sa môže jeho poznateľnosť zatemniť, napr. obdobie vojny)

 

b) pozitívne právo – predstavuje predpisy, ktoré určuje príslušný štátny orgán, malo by vychádzať z prirodzeného práva. Ak to tak nie je, hovoríme o právnom pozitivizme. Tak môže dôjsť k tomu, že dobrý skutok (podľa prirodzeného práva) sa môže považovať za protiprávny a naopak.

 

Právne vedomie predstavuje súhrn poznatkov a postojov ľudí v oblasti práva. S jeho zmenami a vývojom sa menia a vyvíjajú aj právne normy a inštitúcie a to naopak spätne pôsobí na právne vedomie.

 

Pramene práva:

a) materiálne - materiálne podmienky života spoločnosti, t.j. prírodné, geografické, demografické, ekonomické, mravné, politické,…, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva (Montesquieu – Duch Zákonov)

b) formálne - historické pramene

súčasné pramene - republikové právo a komunálne právo

 

Právna kultúra

- súhrn charakteristických rysov, ktoré odlišujú skupiny právnych radov z hľadiska techniky tvorby a realizácie práva.

1. kontinentálna (európska) právna kultúra - podkladom je zákon, súdy právo iba aplikujú, ale netvoria

2. angloamerická právna kultúra - prameňom je veľa normatívnych právnych aktov i precedens a súdy ho nielen aplikujú, ale i tvoria

 

Právne skutočnosti - viažu na seba vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Podľa toho, či majú vôľový charakter alebo nemajú ich delíme na:

 

Právne konanie – vôľové konanie

Právne udalosti – vznikajú nezávisle od vôle ľudí (záplavy, zemetrasenia, ktoré poškodia majetok, smrť (dedenie), narodenie, plynutie času (premlčanie, preklúzia – zánik právneho nároku, pretože v stanovenej lehote sa neuplatnil potrebný právny nárok, napr. záručná lehota)

 

Právne vzťahy

- špecifický druh spoločenských vzťahov, sú to spoločenské vzťahy upravené právom.

 

Subjekty právnych vzťahov:

- fyzická osoba

- právnická osoba

- štát – účastník medzinárodných právnych vzťahov, vzťahov voči občanom, vzťahov vyplývajúcich zo štátneho vlastníctva

- štátne orgány – účastníci vzťahov v oblasti správneho práva (majú postavenie právnických osôb, keď spravujú štátny majetok alebo zamestnávajú fyzické osoby)

 

Právna subjektivita:

- spôsobilosť na práva a povinnosti

- spôsobilosť na právne úkony

- deliktná (deliktuálna) spôsobilosť - spôsobilosť účastníka niesť právne následky za porušenie právnych povinností

- procesná spôsobilosť - spôsobilosť byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach a v jeho rámci robiť príslušné úkony

 

Objekt právnych vzťahov - hodnoty hmotného alebo nehmotného charakteru, k čomu smeruje správanie subjektov právnych vzťahov:

- veci v hmotnej podobe,

- služby,

- nehmotné statky (ochranné známky, vynálezy, priemyselné vzory…),

- právo, ak môže byť predmetom právneho vzťahu (právo užívať byt, prevzatie dlhu…).

 

Obsah právnych vzťahov - právna nevyhnutnosť účastníka právneho vzťahu správať sa tak, ako to prikazuje právna norma:

- povinnosť niečo dať - dare,

- povinnosť niečo vykonať - facere,

- povinnosť zdržať sa určitého konania - non facere,

- povinnosť niečo strpieť - pati.

 

Právne zastúpenie:

- zo zákona,

- na základe plnomocenstva,

- na základe rozhodnutia štátneho orgánu.

 

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA