Jdi na obsah Jdi na menu
 


Politológia 2007/2008

13. 9. 2007

Téma 1

 

Politológia

polis – obec, logos – veda

 

Štát

Definícia:

Spoločenské vedy – štát je forma organizácie ľudskej spoločnosti, ktorá musí spĺňať určité podmienky.

Medzinárodné právo – štát je politický subjekt, ktorý má zvrchovanosť – nie je podriadený žiadnej vyššej politickej autorite.

 

Vývoj pojmu štát

S termínom štát sa prvý krát stretávame v 15. storočí v Taliansku, kde podobne ako v antike výraz štát („stato) znamenal status, ústavu, poriadok. V politickej teórii tento termín začal používať v 16. storočí Nicollo Machiavelli.

Starovekí Gréci nazývali svoj štát polis. Polis zahŕňal zväčša iba mesto a jeho najbližšie okolie. Najznámejšími polis boli Sparta a Atény. Aj Rimania podobne ako Gréci, žili v mestských štátoch, ktoré nazývali civitas (obec). Neskôr založili obrovskú ríšu, ktorú volali impérium (Imperum Romanum).

V súčasnosti je na svete cca 200 štátov v ktorých žije vyše 6, 4 miliardy ľudí.

 

Vznik štátu

Najstaršie učenia o nutnosti a vzniku štátu sú náboženského charakteru. Pôvod štátu bol odvodzovaný ako božský, panovník bol zároveň najvyšším predstaviteľom božstva, respektíve náboženstva v štáte. Neskôr v stredoveku začal byť štát ponímaný zásluhou Hobbesa a Machiavelliho ako mocenský útvar, ktorý slúži ku vláde silnejších nad slabšími a k udržaniu poriadku. Stavia štát nad jednotlivca. Neskôr, aj vďaka francúzskej revolúcii, sa do popredia dostala zmluvná teória štátu, za ktorej predstaviteľov môžeme považovať Locka, Rousseaua, Grotiusa. Táto teórie tvrdí, že základom vzniku štátu je dohoda medzi ľuďmi. Podľa nej sú ľudia v štáte suverénni, ale časť zo svojej slobody a suverenity odovzdávajú v prospech štátu, ktorý sa na druhú stranu stará o ich bezpečnosť.

Teórie vzniku štátu u rôznych mysliteľov:

  • Aristoteles
  • Augustín Aurélius
  • Hobbes
  • Machivelli
  • Hobbes
  • Rousseau
  • Marx

 

Znaky štátu

 

  1. Územie štátu
  2. Obyvateľstvo a štátne občianstvo štátu
  3. Štátna moc a suverenita
  4. Sústava štátnych orgánov
  5. Štátne symboly

 

Územie štátu

V štátnom území vykonáva štát svoju suverenitu, pričom nemusí byť vlastníkom pôdy. Teritórium nie je totožné s vlastníctvom. Územie štátu chráni medzinárodné, aj vnútroštátne právo.

Územie štátu je trojrozmerné. Je priestorom, ktoré je vytvorené suchozemským povrchom, vrátane vodnej hladiny, priestorom pod povrchom, ale aj nad ním (vzdušným priestorom). Prelety cudzích lietadiel, alebo plavba cudzích lodí si teda vyžadujú povolenie príslušného štátu.

Štátne územie nemusí vytvárať kompaktný geografický celok, môže pozostávať s niekoľkých miestne oddelených celkov (USA – Aljaška).

Hranice štátu vymedzujú územie štátu. Zabezpečené bývajú zmluvným systémom, prípadne rôznymi dohodami. Väčšina hraníc pochádza z minulosti a je prírodne daná ( rieka Morava medzi Rakúskom a Slovenskom, ..). Pôvodne bola primárna úloha hraníc obranná, dnes tak vo väčšine prípadov nie je.

Spôsoby nadobúdania a straty štátneho územia

Územie štátu je dynamický fenomén. Vzniká a zaniká so vznikom a zánikom štátu. Toto územie sa môže rozširovať, zmenšovať, ba aj zanikať. Štátne územie sa nadobúda, prípadne rozširuje nasledujúcimi spôsobmi:

  • Akcesiou – spôsob nadobudnutia územia pôsobením prírodných síl (naplaveniny, vysúšanie) a územným prírastkom v dôsledku práce ľudí (vodné hrádze, odvodňovanie).
  • Prvotnou okupáciou – najstarší spôsob nadobúdania územia – objavenie a zabratie. Dnes stratila význam.
  • Anexiou – nadobudnutie územia pomocou sily (vojna, výboje). Dnes sa nadobudnutie územia anexiou nepoužíva a neuznáva.
  • Vydržanie – spôsob nadobudnutia územia dlhodobým a nerušeným vykonávaním suverenity nad územím iného štátu.
  • Územná adjudikácia – nadobudnutie územia na základe rozhodnutia medzinárodného súdu (alebo iného orgánu)
  • Územná cesia – zmluvné podstúpenie územia jedného štátu druhému.

 

Vznik a zánik štátu

V minulosti štáty vznikali najmä prvotnou okupáciou, ktorá dnes už nie je aktuálna, alebo anexiou, ktorá je podľa medzinárodného práva nelegálna.

Nové štáty v súčasnosti vznikajú:

  • Pričlenením
  • Rozčlenením
  • Odčlenením

 

Obyvateľstvo a štátne občianstvo

Kým územie tvorí vecný základ štátu, obyvateľstvo tvorí personálny obsah štátu. Medzi štátnym územím a obyvateľstvom je väčšinou organický vzťah z hľadiska historického, etnického, kultúrneho a iných. Obyvateľstvo štátu tvoria jednak občania a jednak cudzinci. Občania nemusia žiť na teritóriu príslušného štátu. Štát vykonáva svoju suverénnu moc nad územím, ale aj nad občanmi svojho štátu a nad cudzincami, ktorí sa na jeho území zdržiavajú. Demokratický štát môže vyhostiť cudzincov, ktorí sa na jeho území nelegálne zdržiavajú, alebo ktorí sa tu dopustili trestných činov, ale nemôže vyhostiť svojich občanov, vydať ich inému štátu, alebo ich nútiť, aby opustili svoju vlasť. Odnať štátne občiansto možno len na vlastnú žiadosť občana, zvyčajne sa podáva v súvislosti so získaním štátneho občianstva inej krajiny, je potrebná písomná žiadosť a uhradenie príslušných poplatkov.

 

Štátne občianstvo

Štátni občania sú v podmienkach demokracie osoby, ktoré sú zdrojom štátnej moci. Na správe štátu sa podieľajú priamo (polis), alebo prostredníctvom svojich volených reprezentantov. Občania preberajú na seba najmä povinnosť rešpektovať ústavu a zákony a takisto štát na seba preberá povinnosť ochraňovať svojich občanov a postupovať voči nim na základe platného práva. Medzi štátom a občanmi je štátoobčiansky vzťah, ktorý upravuje občianske právo.

Spôsoby nadobúdania štátneho občianstva

Podmienky nadobúdania štátneho občianstva určuje právny systém štátu.

Najčastejšie spôsoby sú:

  • Narodením z rodičov, ktorí sú štátnymi občanmi
  • Narodením na príslušnom území
  • Adopciou maloletých osôb
  • Naturalizáciou – najmä uzavretím manželstva cudzinca s občanom SR
  • Udelením na základe žiadosti, po splnení príslušných podmienok (udeľuje ministerstvo vnútra SR)

 

Vyhláška Ministerstva vnútra SR o udelení občianstva

Podmienky pre udelenie ŠO SR:

a/ nepretržitý trvalý pobyt v SR aspoň 5 rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie ŠO SR

b/ žiadateľ nebol za uplynulých 5 rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie ŠO SR právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin

c/ žiadateľovi nebol súdom uložený trest vyhostenia

d/ proti žiadateľovi nie je vedené trestné stíhanie

e/ proti žiadateľovi nie je vedené vydávacie konanie ani konanie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu

f/ proti žiadateľovi nie je vedené konanie o administratívnom vyhostení

g/ proti žiadateľovi nie je vedené konanie o odňatie azylu a

h/ žiadateľ ovláda slovenský jazyk v základnom rozsahu: základným rozsahom je schopnosť porozumieť otázke a odpovedať na ňu

Štátne symboly

Ku štátnym symbolom patrí zvyčajne štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať, štátna hymna. Okrem toho sa dopĺňajú o hlavné mesto, štátne sviatky a pamätné dni, a iné. Stabilizácia štátnych a národných symbolov má pôvod v 18. a 19. storočí, kedy sa formovali novodobé národné štáty.

Štátny znak SR

 

Symbolom Slovenska sa stal prvý raz v revolučných rokoch 1848 - 1849. Trojvŕšie symbolizuje tri karpatské pohoria Tatry, Fatru a Mátru (v súčastnosti leží v Maďarsku). Dvojkrížom sa Slovensko hlási ku kresťanstvu a zároveň k tradícii sv. Cyrila a Metoda, ktorí sem v období Veľkej Moravy (9. storočie) priniesli kresťanstvo.

 

Štátna vlajka

Štátna vlajka Slovenskej republiky (Ďalej len “štátna vlajka”) sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného, rovnakej šírky, usporiadaných pod sebou. Na prednej polovici listu štátnej vlajky je umiestnený štátny znak.5) Štátny znak na štátnej vlajke je rovnako vzdialený od horného, predného a spodného okraja štátnej vlajky a jeho výška sa rovná polovici výšky štátnej vlajky. Na styku štítu s inou ako bielou farbou je biely lem, široký jednu stotinu dĺžky štátnej vlajky. V štátnom znaku na štátnej vlajke sa nepoužíva žiadna obrysová linka. Pomer strán štátnej vlajky je 2:3.

 

Štátna pečať

Štátna pečať Slovenskej republiky (Ďalej len “štátna pečať”) je okrúhla. V jej strede je vyobrazený štátny znak, pričom farby znaku sú vyznačené heraldickým šrafovaním. Okolo štátneho znaku je do kruhu umiestnený nápis (kruhopis) Slovenská republika. V dolnej časti kruhopisu štátnej pečate je lipový lístok. Priemer štátnej pečate je 45 mm.
Štátna pečať sa používa na originál listiny ústavy a ústavných zákonov Slovenskej republiky, medzinárodných zmlúv, poverovacích listín diplomatických zástupcov a v Ďalších prípradoch, v ktorých je jej použitie obvyklé.
Pečatidlo štátnej pečate uschováva prezident Slovenskej republiky.

 

Štátna hymna

Štátnou hymnou sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska od Janka Matušku na nápev ľudovej piesne (Kopala studničku...). Vznikla v roku 1844 pri odchode študentov Ľudovíta Štúra z Prešporského lýcea do Levoče na protest proti perzekúciám ich učiteľa. Znárodnela v revolučných rokoch 1848 – 1849 pod názvom Dobrovoľnícka.

Štátne sviatky

1. január 

Deň vzniku Slovenskej republiky

5. júl 

Sviatok svätého Cyrila a Metoda

29. august 

Výročie SNP

1. september 

Deň Ústavy Slovenskej republiky

17. november 

Deň boja za slobodu a demokraciu

 

Štátna moc

Štátna moc je najvýznamnejším druhom verejnej moci. V demokratických štátoch je jej zdrojom ľud. Je to spoločenská sila spôsobilá určovať správanie obyvateľstva pomocou ústavy, zákonov a v ich súlade. Synonymom štátnej moci je jazykový výraz vláda, ktorý sa u nás používa aj na označenie štátnej moci.

Na štátnom území pôsobia rôzne formy verejnej moci, štátna moc je však najvyššia a nadradená všetkým ostatným formám. Nad jej dodržiavaním štát vykonáva dozor.

Vyznačuje sa najmä tým, že je:

· Suverénna

· Legitímna

· Legálna

· Efektívna

Suverenita znamená, že štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci v štáte, v jeho vnútornej, ale aj zahraničnej politike. V právnom štáte je vnútorná suverenita podriadená vláde práva a zákonom. Znakom suverenity je jej nedeliteľnosť. Pri deľbe moci reprezentuje suverenitu štátu sústava najvyšších štátnych orgánov.

 Legitimita a legalita sú úzko prepojené. Legitimita znamená, že moc v štáte pochádza od občanov a teda, že ju občania akceptujú. Moc je v takomto prípade vykonávaná sústavou orgánoc na to určenou – zákonodárnymi, výkonnými a súdnymi orgánmi. Legalita moci znamená, že prenos moci zo zdroja (občanov) ku reprezentantom (vláde) prebieha za vopred stanovených podmienok a zákonov. A ďalej znamená, že štátna moc je vykonávaná v súlade so zákonmi a ústavou.

Efektívnosť znamená, že vcelku a všeobecne rešpektovaná občanmi, ale aj štátnymi činiteľmi a úradníkmi.

 

Sústava štátnych orgánov

Moc v demokratických štátoch patrí ľudu a ľud ju preto vykonáva prostredníctvom štátnych inštitúcii – sústavy štátnych orgánov a iných orgánov verejnej moci (napr. krajská samospráva). Štátny orgáne je teda inštitúcia verejnej štátnej moci, ktorej úlohou je uskutočňovať funkcie štátu na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

V súčasnom demokratickom štáte je nereálna priama demokracia ako to bolo za čias polis – jej jediným pozostatkom je referendum, jediná situácia, kedy ľud vykonáva svoju vôľu priamo. Zvyčajne sa moc vykonáva nepriamo – prostredníctvom orgánov verejnej správy. Ľud si volí svojich zástupcov, na ktorých deleguje svoje právomoci a ktorí ho zastupujú. Týchto nazývame štátnymi funkcionármi, štátnymi úradníkmi, štátnymi zamestnancami. Iný, súborný názov je aj byrokracia.

Štátne orgány sa delia podľa rôznych kritérií. Najpoužívanejšie delenie je delenie podľa právomoci. Podľa právomoci sa štátne orgány delia na:

  1. zákonodarný (a ústavodarný) orgán – Parlament SR
  2. výkonný (orgán) – Vláda SR
  3. súdy a súdnictvo – sústava súdov SR

Toto delenie sa nazýva aj horizontálnym delením moci. Toto delenie je založené na deľbe moci a jeho autorom je Ch.L. Montesquieu (dielo Duch zákonov), aj keď jeho základy položil už J. Locke. Tento systém deľby moci pozostáva zo vzájomnej nezávislosti, oddelenosti, samostatnosti a rovnováhy týchto troch mocí.

 

Zákonodarná moc (výťah z ústavy)

 

Ústava SR, 5.hlava
Národná rada Slovenskej republiky

Čl. 72

Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Čl. 73

(1) Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky.

Čl. 74

(1) Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním.
(2) Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Čl. 77

(1) Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl, príslušníka ozbrojeného zboru a poslanca Európskeho parlamentu.

Čl. 78

(1) Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu.
(3) Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani vziať ho do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené. V takomto prípade počas ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu premlčacia doba neplynie.

Čl. 80

(1) Poslanec môže interpelovať vládu Slovenskej republiky, člena vlády Slovenskej republiky alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti. Poslanec musí dostať odpoveď do 30 dní.

Čl. 81a

Mandát poslanca zaniká

  • uplynutím volebného obdobia,
  • vzdaním sa mandátu,
  • stratou voliteľnosti,
  • rozpustením Národnej rady Slovenskej republiky,
  • vznikom nezlučiteľnosti podľa čl. 77 ods. 1,
  • dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.

Čl. 82

(1) Národná rada Slovenskej republiky zasadá stále.
(2) Ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolá prezident Slovenskej republiky tak, aby sa uskutočnila do 30 dní od vyhlásenia výsledkov volieb. Ak tak neurobí, Národná rada Slovenskej republiky sa zíde tridsiaty deň po vyhlásení výsledkov volieb.
(3) Národná rada Slovenskej republiky môže uznesením prerušiť svoje zasadanie. Dĺžka prerušenia nesmie presiahnuť štyri mesiace v roku. Počas prerušenia zasadania vykonávajú svoju pôsobnosť predseda, podpredsedovia a výbory Národnej rady Slovenskej republiky.
(4) Počas prerušenia zasadania predseda Národnej rady Slovenskej republiky môže zvolať schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj pred určeným termínom. Urobí tak vždy, ak o to požiada vláda Slovenskej republiky alebo najmenej pätina poslancov.
(5) Zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky sa skončí uplynutím volebného obdobia alebo jej rozpustením.

Čl. 83

(1) Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky zvoláva jej predseda.
(2) Predseda Národnej rady Slovenskej republiky zvolá schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky aj vtedy, ak o to požiada najmenej pätina jej poslancov. V takomto prípade zvolá schôdzu do siedmich dní.
(3) Schôdze Národnej rady Slovenskej republiky sú verejné.
(4) Neverejné schôdze sa môžu konať len v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, alebo v prípade, že sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov.

Čl. 84

(1) Národná rada Slovenskej republiky je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov.
(2) Na platné uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak táto ústava neustanovuje inak.
(3) Na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou a na prijatie zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.
(4) Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona, na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, na prijatie uznesenia o ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, na podanie obžaloby na prezidenta a na vypovedanie vojny inému štátu je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov.

Čl. 86

Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä:

  • uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú,
  • ústavným zákonom schvaľovať zmluvu o vstupe do štátneho zväzku Slovenskej republiky s inými štátmi a o vypovedaní takejto zmluvy,
  • rozhodovať o návrhu na vyhlásenie referenda,
  • pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5,
  • zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy,
  • rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom,
  • schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet,
  • rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky,
  • voliť a odvolávať predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky,
  • uznášať sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a po skončení vojny o uzavretí mieru,
  • vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v čl. 119 písm. p),
  • vysloviť súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky.

Čl. 88

(1) Návrh na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.
(2) Na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.

 

Národná rada SR má sídlo v Bratislave, stránka Národnej rady SR: www.nrsr.sk

 

 

Výkonná moc (výťah z Ústavy SR)

 

Prvý oddiel
Prezident Slovenskej republiky

Čl. 101

(1) Hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.
(2) Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.
(3) Kandidátov na prezidenta navrhuje najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky alebo občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, a to na základe petície podpísanej najmenej 15 000 občanmi. Návrhy na voľbu sa odovzdávajú predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky najneskôr do 21 dní od vyhlásenia volieb.
(4) Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov. Ak ani jeden z kandidátov nezíska potrebnú väčšinu hlasov voličov, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb. Do druhého kola volieb postupujú tí dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet platných hlasov. V druhom kole volieb je za prezidenta zvolený ten kandidát, ktorý získal najväčší počet platných hlasov zúčastnených voličov.
(7) Zvolený kandidát sa ujíma funkcie prezidenta zložením sľubu. Sľub skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky napoludnie v deň, v ktorom sa má skončiť volebné obdobie predchádzajúceho prezidenta.
(9) O ústavnosti alebo zákonnosti volieb prezidenta rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky.
(10) Podrobnosti o voľbách prezidenta ustanoví zákon.

Čl. 102

(1) Prezident

  • zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,
  • môže podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,
  • prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií,
  • zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky,
  • môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak Národná rada Slovenskej republiky v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády Slovenskej republiky neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná rada Slovenskej republiky neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda Slovenskej republiky spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu, alebo ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje ústava. Toto právo nemôže uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu. Prezident rozpustí Národnú radu Slovenskej republiky v prípade, ak v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta nebol prezident odvolaný,
  • podpisuje zákony,
  • vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116,
  • vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských profesorov, vymenúva a povyšuje generálov,
  • udeľuje vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán,
  • odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie,
  • je hlavným veliteľom ozbrojených síl,
  • vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,
  • môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie,
  • vyhlasuje referendum,
  • môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona,
  • podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach,
  • vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora,
  • vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov.

Čl. 103

(1) Za prezidenta možno zvoliť každého občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 40 rokov.
(2) Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.
(5) Prezident nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť a nesmie byť členom orgánu právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť.
Čl. 104

(1) Prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky tento sľub: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony."
(2) Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok neplatnosť voľby prezidenta.

Čl. 105

(1) Ak nie je prezident zvolený alebo ak sa funkcia prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. a), b), c), n) a o) prechádzajú na vládu Slovenskej republiky. Vláda môže v tom čase poveriť svojho predsedu vykonávaním niektorých právomocí prezidenta.

(2) Ak prezident nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov, Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlási, že funkcia prezidenta sa uvoľnila.

Čl. 106

(1) Prezidenta možno odvolať z funkcie pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním. Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia uznesenia tak, aby sa ľudové hlasovanie vykonalo do 60 dní od jeho vyhlásenia.
(2) Prezident je odvolaný, ak za jeho odvolanie v ľudovom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov.
(3) Ak prezident nebol v ľudovom hlasovaní odvolaný, rozpustí prezident Národnú radu Slovenskej republiky do 30 dní od vyhlásenia výsledkov ľudového hlasovania. V takom prípade začína prezidentovi plynúť nové volebné obdobie. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási voľby do Národnej rady Slovenskej republiky do siedmich dní od jej rozpustenia.
(4) Podrobnosti o odvolaní prezidenta ustanoví zákon.

Čl. 107

Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov.

 

Prezidenti SR:

1993 – 1998 – Michal Kováč

1999 - 2004 – Rudolf Schuster

2004 - … - Ivan Gašparovič

 

Druhý oddiel
Vláda Slovenskej republiky

Čl. 108

Vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci.

Čl. 109

(1) Vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

Čl. 110

(1) Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky.
(2) Za predsedu vlády môže byť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky.

Čl. 111

Na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev.

Čl. 113

Vláda je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery.

Čl. 114

(1) Vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru.

Čl. 115

(1) Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví vláde nedôveru alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá.

Čl. 116

(1) Člen vlády je za výkon svojej funkcie zodpovedný Národnej rade Slovenskej republiky.
(2) Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky.
(5) Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.
(6) Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru predsedovi vlády, prezident Slovenskej republiky ho odvolá. Odvolanie predsedu vlády má za následok odstúpenie vlády.

Čl. 118

(1) Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov.
Čl. 119

Vláda rozhoduje v zbore

  • návrhoch zákonov,
  • nariadeniach vlády,
  • programe vlády a o jeho plnení,
  • zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky,
  • návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu,
  • medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky,
  • zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,
  • vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky,
  • ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.

 

Stránka vlády SR: http://www.vlada.gov.sk/

 

Súdy Slovenskej republiky

Čl. 141

(1) V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
(2) Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Čl. 142

(1) Súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
(2) Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca.

(3) Rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Čl. 143

(1) Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy.
(2) Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.
(3) V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.

Čl. 144

(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Čl. 145

(1) Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.
(2) Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.
(3) Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymenúva na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky zo sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky na päť rokov. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo za podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

Čl. 145a
(2) Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky.

 

Ústavný súd Slovenskej republiky

Čl. 124

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Čl. 125

(1) Ústavný súd rozhoduje o súlade

  • zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
  • nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi,

Čl. 125a

(1) Ústavný súd rozhoduje o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom.
Čl. 125b

(1) Ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Čl. 127

(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Čl. 128

Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

Čl. 129
(2) Ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.
(3) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.
Čl. 130

(1) Ústavný súd začne konanie, ak podá návrh

  • najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
  • prezident Slovenskej republiky,
  • vláda Slovenskej republiky,
  • súd,
  • generálny prokurátor,
  • každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a.

Čl. 133

Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

Čl. 134

(1) Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.
(2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.
(3) Za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

Čl. 136

(1) Sudcovia ústavného súdu majú imunitu rovnako ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.

Prokuratúra Slovenskej republiky

Čl. 149

Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu.

Čl. 150

Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.

Čl. 151

Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

 

Postavenie prokuratúry

Ústava Slovenskej republiky konštituuje v článkoch 149 až 151 prokuratúru ako univerzálny orgán ochrany práva, ktorý koná vo verejnom záujme.

Nezávislosť súdov a sudcov nevyhnutne vedie k ich nejednotnému rozhodovaniu. Musí preto existovať odborný orgán, ktorý síce nemôže zmeniť rozhodnutie súdu, ale môže dosiahnuť, aby rozhodnutie súdu preskúmal súd vyššieho stupňa, a to aj v takých prípadoch, keď obžalovaný v trestnom konaní alebo účastník konania (najmä v tzv. nesporovom konaní a v správnom konaní) na tom nemá záujem.

Pôsobnosť prokuratúry

Prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Je povinná vo verejnom záujme vykonávať opatrenia:

  • na predchádzanie porušovania zákonnosti,
  • na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti,
  • na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie.

Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Ústava SR neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry len na presadzovanie záujmov štátu, či na pôsobnosť v trestnej oblasti. Na druhej strane jej však nedáva mocenské oprávnenia. Prokurátor nemá oprávnenie zasahovať do základných ľudských práv a slobôd, tzn. že nerozhoduje o:

  • vzatí do väzby,
  • porušení tajomstva prepravovaných správ,
  • vykonaní domovej prehliadky,
  • inom narušení domovej slobody.

 

Generálna prokuratúra SR sídli v Bratislave, jej predsedom je v súčasnosti Dobroslav Trnka.

 

Verejný ochranca práv

Čl. 151a

(1) Verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.
(2) Verejného ochrancu práv volí Národná rada Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov z kandidátov, ktorých jej navrhne najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Za verejného ochrancu práv možno zvoliť občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 35 rokov. Verejný ochranca práv nemôže byť členom politickej strany ani politického hnutia.

Ombudsman je pri vykonávaní svojho úradu nezávislým orgánom, ktorý na základe podnetov alebo z vlastnej iniciatívy kontroluje a namieta výkon správ bez toho, aby ho mohol zmeniť alebo zrušiť. Odvodzuje sa od slova "umbup", pochádzajúceho zo stredovekej švédštiny, znamenajúceho moc alebo autoritu. Švédske slovo "ombud" označuje osobu, ktorá koná v záujme iných.

Verejný ochranca práv nemôže zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie žiadneho orgánu. Môže príslušný orgán upozorniť, že jeho rozhodnutie alebo konanie je nesprávne alebo je nečinný. Ak tento orgán neurobí vo veci nápravu alebo náprava je nedostatočná, verejný ochranca práv sa v takomto prípade obráti na nadriadený orgán, ak takého niet, priamo na vládu SR.

Kancelária ombudsmana má sídlo v Bratislave, v súčasnosti je ombudsmanom Pavol Kandráč.

Stránka: http://www.vop.gov.sk/

 

Funkcie štátu a forma vlády

Funkcie štátu:

  1. vnútorné
    • mocenská
    • hospodárska
    • kultúrno – sociálna
    • ochrana bezpečnosti
    • zabezpečenie práv a slobôd občanov
  2. vonkajšie

· obrana štátu

· zahraničná politika a obchod

· medzinárodná spolupráca pri riešení globálnych problémov

 

Forma vlády je spôsob akým sa štátna moc v štáte realizuje. Zahŕňa:

· sústavu najvyšších orgánov štátu a vzťahy medzi nimi

· vzťahy medzi obyvateľstvom a štátom (štátnou mocou)

 

Formy vlády delíme na (základné delenie):

1. monarchie

2. republiky

3. diktatúry

 

1. Monarchie 2. Republiky 3. Diktatúry

- absolutistická - parlamentná  - jednotlivca

- stavovská - prezidentská - menšiny

- parlamentná - väčšiny

- konštitučná

 

Súčasné demokratické štátý vo svete sa dajú rozdeliť podľa formy vlády na:

  1. Parlamentné monarchie
  2. Parlamentné republiky
  3. Prezidentské republiky

 

Prezidentská republika

Výkonná moc prináleží prezidentovi a ním vymenovaným a jemu zodpovedným štátnym úradníkom. Prezident je súčasne hlavou štátu aj šéfom exekutívy. Zákonodarný orgán ovplyvňuje prezidenta a výkonnú moc v zásade iba prostredníctvom zákonov a schvaľovaním rozpočtu. Typickým súčasným predstaviteľom je USA.

 

USA - Právomoci exekutívy patria prezidentovi, ich uplatnenie je však limitované kooperáciou so zákonodarnou a súdnou mocou. Prezident má právomoci uzatvárať medzinárodné zmluvy, viesť vojnu, vymenovávať vysokých štátnych úradníkov, realizovať ich však môže len so súhlasom Kongresu.

 

Parlamentná republika a parlamentná monarchia

Najvyššie miesto v parlamentnej republike patrí parlamentu. Charakterizujú ju:

  • parlament je zákododarný a ústavotvorný orgán
  • parlament má právo vysloviť vláde, alebo jej členom nedôveru
  • tvorba vlády závisí od víťazstva v parlamentných voľbách
  • zodpovednosť vlády za akty hlavy štátu a nie naopak

 

Parlamentná monarchia sa líši od parlamentnej republiky tým, že namiesto voleného prezidenta je formálnou hlavou štátu monarcha (kráľ, knieža), ktorého funkcia je dedičná. (Veľká Británia, Monako) Poznáme aj absolútnu monarchiu, kde je v rukách panovníka sústredená všetka reálna moc, ale v súčasnosti sa vo vyspelých krajinách nevyskytuje.

 

Podľa vzťahov medzi obyvateľstvom a štátnou mocou rozoznávame dve formy vlády:

  1. demokratickú
  2. nedemokratickú

 

Štátny režim. Demokratický versus nedemokratický štát.

 

Štátnym režimom rozumieme formy vládnutia, metódy výkonu štátnej moci, teda to, ako sa štátna moc vykonáva. Štátny režim sa dá nazvať aj metódou vládnutia. Štátna moc sa dá realizovať viacerými spôsobmi, ktoré súhrnne delíme na demokratické a nedemokratické – policajné, autoritatívne, diktátorské. Medzi nim sa nachádza priestor pre kombinovaný štátny režim, ktorý kombinuje oba predchádzajúce. Zneužívanie práva v nedemokratických štátnych režimoch je zväčša spojené so štátnym terorom a násilím, zneužívaním polície a armády, ako aj informačných služieb proti vlastnému obyvateľstvu.

Obsahom štátneho režimu je najmä právna regulácia:

  • Právneho postavenia človeka a občana a garancií jeho základných práv a slobôd
  • Organizovaných záujmov spoločnosti (združovacie a zhromažďovacie právo)
  • Iných metód uskutočňovania štátnej moci jej držiteľmi

Podľa prameňov zo súčasnosti o rešpektovaní ľudských práv a slobôd sa zdá, že nedemokratický, alebo kombinovaný spôsob štátneho režimu, je v celosvetovom meradle rozšírenejší, než demokratický. Demokracia má veľa nedostatkov a kritických miest jej realizácie, ktoré poskytujú priestor na jej zneužitie.

 

Právny štát – štát v ktorom vládne právo

V právnom štáte štátna moc ochraňuje slobodu a práva občanov. Štátna moc je viazaná platným právom a postupovať môže len v jeho medziach. Myšlienka a teória právneho štátu sú dielom politického liberalizimu. Jeho podstatou je zásada postupu štátu striktne na základe práva a zasahovanie štátu do života jednotlivca výlučne v súlade s ústavou a zákonmi. Dôležitú úlohu okrem práva však zohráva aj politická a právna kultúra spoločnosti.

Niekoľko znakov právneho štátu:

  • vláda práva, nie jednotlivca, alebo skupiny
  • suverenita ľudu
  • limitovanie štátnej moci platným právnym rámcom
  • deľba štátnej moci
  • nezávislé súdnictvo (prezumpcia neviny, povolené je to, čo nie je zakázané,..)
  • kontrola štátnej moci
  • dodržiavanie ľudských práva slobôd
  • ekonomická sloboda, voľné fungovanie trhu
  • rovnosť príležitostí, nie rovnakosť ľudí

 

Niekoľko znakov policajného štátu:

  • štát je nadradený nad občana
  • občan: čo nie je povolené, je zakázané, štátna moc: čo nie je zakázané je povolené
  • porušovanie ľudských práv a slobôd, nerešpektovanie menšín
  • všetka moc sa koncentruje v exekutíve (dominuje štátna správa, exekutíva, polícia)
  • moc v rukách jednotlivca, menšiny, príp. väčšiny nerešpektujúcej zvyšok

 

Územno organizačná štruktúra štátu

 

Územno organizačná štruktúra štátu je chápaná ako územná organizaácia štátu a systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami. Vzťahy medzi štátom ako celkom sú založené buď na nedeliteľnej, jednotnej suverenite štátu, alebo naopak na delenej suverenite medzi ústrednými orgánmi štátu a orgánmi územných celkov štátu. Z tohto pohľadu delíme štáty na:

  • unitárne
  • zložené
  • zväzky štátov

 

Untitárny (jednotný) štát

Vyznačuje sa najmä:

  • jednotnou sústavou najvyšších orgánov štátu, jednotnou ústavou, jednotnou sústavou štátnych symbolov
  • neexistenciou územných jednotiek na území štátu, ktoré disponujú samostatnosťou

Právomoc štátnych orgánov je odvodená z nedeliteľnej suverenity štátu ako celku. Unitárne štáty sa ďalej delia na:

  1. Centralizované – ústredné orgány štátu majú vyššiu rozhodovaciu právomoc a silu, než miestne orgány (orgány miestnej samosprávy). Majú právo zasahovať do ich rozhodnutí, meniť ich, či rušiť. Regulujú činnosť miestnych orgánov rôznymi predpismi.
  2. Decentralizované – miera decentralizaácie v rôznych štátoch je rôzna, charakterizujú ju však najmä nasledovné znaky: miestne orgány pri svojom rozhodovaní pôsobia samostatne, ich tvorba sa uskutočňuje nezávisle od ústredných orgánov, medzi ústrednými a miestnymi orgánmi štátu neexistujú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, miestne orgány sú vo svojej oblasti viazané len ústavou a zákonmi.

 

Zložený štát

V súčasnosti sa zložený štát vyskytuje najmä vo forme:

  1. Federácie
  2. Reálnej únie
  3. Modernej únie

 

V súčasnosti najčastejšou formou zloženého štátu je federácia. Sem možno z histórie zaradiť národné republiky ako napríklad bývalé Československo, alebo spolkové krajiny, ako SRN, či USA. Reálna únia je zloženým štátom so spoločnou hlavou štátu a spoločnou správou vecí, ktoré členské štáty označili za spoločné. Je to spojenie voľnejšie ako federácia, funguje však len v obmedzenej miere, príkladom môže byť Rakúsko – Uhorsko. Dvomi formami zväzkov štátov personálna únia a konfederácia. Sú istým druhom spojenia medzi viac menej úplne samostatne fungujúcimi štátmi. Konfederácia vzniká na základe medzištátnej zmluvy. Má spoločné štátne orgány, ale ich rozhodnutia nemajú imperatívnu právomoc. Personálna únia je veľmi voľným zväzkom štátov, ktorých jednotiacim prvkom je jedine osoba panovníka.

 

V porovnaní s jednotným štátom sa zložený štát vyznačuje:

    • Dvojitou sústavou najvyšších orgánov štátu, viac ako jednou ústavou, dvojitou sústavou štátnych symbolov
    • Existenciou dvoch a viacerých štátov na štátnom území, ktoré disponujú určitou samostatnosťou
    • Spoločným právnym dokumentom, ktrým môže byť zmluva, ústava, ..
    • Viackomorovým parlamentom, pričom jednotlivé komory sa vytvárajú zo zástupcov jednotlivých členských štátov
    • Rozdelením právomocí a kompetencií medzi orgány zloženého štátu a členské štáty

 

Demokracia

 

Má-li naše demokracie své nedostatky, musíme překonávat ty nedostatky, ale ne překonávat demokracii.

Tomáš Garrigue Masaryk

 

Demokracie je metoda, která nám zaručuje, že se nám nebude vládnout lépe než si zasluhujeme.

George Bernard Shaw

 

Každá vláda je banda kurev. Problém s demokracií je, že ty kurvy jsme tam dosadili my sami.

P. J. O`Rourke

 

Demokracie je vláda tyranů korigovaná novináři.

Ralph Waldo Emerson

 

Liberální demokracie je ten nejhorší způsob vlády, jaký znám. Až na to, že neexistuje žádný lepší.

Winston Churchill

 

Demokracie je jediná společenská soustava, kterou lze demokratickou cestou odstranit.

Gabriel Laub

 

Vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud

Abrahám Lincoln

 

Termín demokracia je zložený z dvoch slov – demos kratos – vláda ľudu, a pochádza z antického Grécka. V starovekom Grécku však demokracia nebola tým, čo poznáme my dnes. Prvá známa demokracia, antická, vznikla v gréckych mestských štátoch (najmä v Aténach) a trvala približne 100 rokov – od polovice piateho do polovice štvrtého storočia pred naším letopočtom. V tomto období zaznamenali Atény najväčší kultúrny rozkvet. Demokracia sa tu však vzťahovala iba na slobodných mužov, ktorí mali občianstvo mestského štátu. Občianske práva sa nevzťahovali na ženy, prisťahovalcov, cudzincov a na otrokov. Táto demokracia bola takzvanou priamou. Atény mali veľké množstvo úradníkov, ktorí boli volení losom a starali sa o verejnoprávne záležitosti obce. Nad nimi stál senát, ktorý sa každý rok obnovoval a skladal sa z 50 prytanov (vodcov) z každého kmeňa. Rokoval každoročne o politických a náboženských záujmoch mesta. Nad senátom bolo zhromaždenie ľudu, ktoré bolo najvyšším suverénom v štáte. Zhromaždenie zvolávali prytani, alebo stratégovia. Ľud v ňom nemal iniciatívu, mohol iba prijať, alebo zamietnuť návrh senátu. Po prečítaní návrhu zákona sa otvorila diskusia, kde mohol každý hovoriť (po splnení určitých podmienok). Aténčania si boli vedomí, že možno udržať len dodržiavaním zákonov, preto nový zákon niesol meno svojho tvorcu, ktorý mohol byť neskôr súdený a potrestaný. Individuálne záujmy tu boli späté so záujmami štátu. Bolo občianskou povinnosťou hlasovať a vykonávať úrad, keď na občana prišla rada a bol vylosovaný. V politike preto nemohol byť každý, keďže služba štátu nebola platená.

Z pôvodne priamej antickej demokracie sa postupom času vo väčších gréckych mestských štátoch (najmä v Aténách) vyvinula demokracia zastupiteľská.

 

Dnes vykonáva ľud svoju moc nepriamo prostredníctvom volených zástupcov. Prvkom priamej demokracie, ktorý sa dnes najčstejšie používa je referendum. Na Slovensku si občania volia svojich zástupcov v parlamentných voľbách, ktoré sa konajú každé štyri roky.

 

Princípy (znaky) demokracie:

  1. demokracia je vláda ľudu, vláda občanov na základe rozhodovania väčšiny, obmedzenej právami menšiny a jednotlivca
  2. občania majú právo zúčastňovať sa na správ vecí verejných priamo, alebo prostredníctvom svojich zástupcov. Nikoho nie je možné vylúčiť z účasti na správe verejných vecí.
  3. právo ochraňuje slobodnú súťaž politických síl
  4. právo zakotvuje ochranu vlastníctva, ekonomický pluralizmus – trhovú ekonomiku a hospodársku súťaž
  5. právo ochraňuje konanie volieb v pravidelných intervaloch, na základe všeobecného, rovného, priameho volebného práva, ktoré sa vykonáva tajným hlasovaním
  6. právo zabezpečuje kontrolu vykonávania verejnej moci

 

Účasť občanov na veciach verejných sa uskutočňuje:

    • volebným právom
    • slobodným prístupom k funkciám
    • petičným právom
    • referendom
    • právom na odpor

 

Politický systém spoločnosti – politické strany

 

Politický systém zahŕňa všetky politicky dôležité subjekty a procesy v ich vzájomných vzťahoch. Je viacero rôznych delení politického systému spoločnosti. Vo všeobecnosti sa vyčleňujú 4 hlavné subjekty politického systému:

  • politické vzťahy
  • politická organizácia
  • politické a právne normy
  • politické vedomie

 

Úlohou politického systému v spoločnosti je riadenie spoločnosti prostredníctvom rozhodnutí výberom riešení z mnohých alternatív. Vstupmi do politického systému sú požiadavky a podpora občanov, očakávania občanov a sociálnych skupín.

Hlavným orgánom politického systému je štát. Má k dispozícii donucovacie orgány (armáda, polícia), reguluje spoločenské a hospodárske vzťahy prostredníctvom práva (zákonodarná, výkonná a súdna moc), jeho rozhodnutia platia pre všetkých občanov na území štátu (štátna moc ako najvyššia forma moci v štáte).

 

Politické strany

Dôležitou súčasťou politického systému sú politické strany. sú neodmysliteľnou zložkou parlamentnej demokracie. Začiatky ich zrodu siahajú do obdobia buržoáznych revolúcii. Masové politické strany dnešného typu začali vznikať v druhej polovici 19. storočia, po zavedení všeobecného volebného práva.

V súčasnosti existuje množstvo definícii politických strán. Podstatné však je, že: sú to dobrovoľné organizácie, ktoré reprezentujú určité skupinové záujmy sformulované do politického programu. Usilujú sa získať politickú moc a jej prostredníctvom realizovať svoj program.

Typy politických strán:

Najrozšírenejším a najvýznamnejším je delenie politických strán podľa ich programového zamerania. V 19. storočí vzniklo delenie na pravicu, ľavicu a stred, podľa konventu po Francúzskej revolúcii, kde royalisti sedeli vpravo a ich protivníci vľavo.

  1. Pravicové strany spravidla vyjadrujú záujmy podnikateľských kruhov. Zdôrazňujú význam vlastnej aktivity jednotlivca, sú proti zásahom štátu do ekonomiky. Tvrdia, že realizáciou svojich cieľov každý prispieva ku celospoločenským potrebám, postavenie jednotlivca je výsledkom jeho úsilia a schopností a nepotrebuje preto starostlivosť štátu.
  2. Ľavica, ktorú stelesňujú sociálnodemokratické, socialistické a komunistické (extrém) strany, viac zdôrazňuje úlohu silného štátu, silnú sociálnu politiku, zásahy štátu do ekonomiky. V spoločnosti má byť rovnosť príležitostí na realizáciu schopností každého jednotlivca, súčasne sa však štát musí starať o slabých a neúspešných.
  3. Strany stredu sa nachádzajú niekde medzi medzi týmito pólmi, nemajú presne vyhranenú pozíciu a snažia sa kombinovať pozitívne prvky oboch systémov.

 

Politické strany môžeme ďalej deliť napríklad na konzervatívne a liberálne podľa toho, ako sa stavajú ku zmenám a reformám v spoločnosti a na opozičné a koaličné podľa účasti na vláde.

 

 V závislosti od počtu politických strán, ich orientácie a vzťahu ku štátu rozoznávame vo svete viacero straníckych systémov:

  1. systém jednej strany (totalitné režimy, diktatúry)
  2. systém dvoch politických strán (USA – republikáni a demokrati), spravidla je spätý s väčšinovým volebným mechanizmom
  3. systém viacerých strán – ani jedna strana nie je natoľko silná, aby získala nadpolovičnú väčšinu hlasov, preto sú nútené vytvárať koalície a dohody

 

Politické hnutia, zväzy, nátlakové skupiny (lobizmus)

Sú súčasťou politického systému spoločnosti. Na rozdiel od politických strán sa neusilujú získať politickú moc, alebo podieľať sa na nej. Požadované ciele dosahujú rôznymi formami nátlaku na oficiálne inštitúcie.

 

Ako založiť politickú stranu na Slovensku?

Národná rada Slovenskej republiky schválila 4. februára 2005 zákon o politických stranách a politických hnutiach. Zákon nadobudol účinnosť 1. júna 2005.
Podľa tohto zákona strana a hnutie vznikajú registráciou na  Ministerstve vnútra Slovenskej republiky.

Návrh na registráciu strany podáva prípravný výbor, ktorý musí byť najmenej trojčlenný. Návrh musí byť písomný, podpísaný každým členom prípravného výboru, pravosť podpisu musí byť osvedčená notárom alebo matrikou

Prípravný výbor k návrhu prikladá tieto doklady:
a) zoznam občanov, ktorí súhlasia, aby strana vznikla; zoznam musí podpísať najmenej 10 000
občanov, ktorí uvedú meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a číslo občianskeho preukazu,
b) stanovy strany vo dvoch vyhotoveniach,
c) doklad o zaplatení správneho poplatku,
d) vyhlásenie o adrese sídla strany s uvedením obce, názov ulice a čísla domu, podpísané splnomocnencom.

Sídlo musí byť na území Slovenskej republiky.

Správny poplatok za registráciu politickej strany a politického hnutia v sume 20 000,- Sk je potrebné uhradiť Ministerstvu vnútra SR, Drieňová 22, 826 86 Bratislava 29.).

Strana sa ruší:

a) dobrovoľným zrušením

b) zlúčením s inou stranou

c) vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,

d) právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu o rozpustení strany alebo

e) z iných dôvodov podľa tohto zákona (§ 8 ods. 5 a § 34 ods. 4).

 

Voľby, volebné systémy a princípy volebného práva

 

Voľby sú dôležitou súčasťou demokracie. Umožňujú legálne súperenie o politickú moc, zabezpečujú, že vedenie štátu reprezentuje spravidla väčšinu spoločnosti. Ich pravidelné opakovanie znemožňuje koncentráciu moci v jedných rukách. Politici sa navyše pod tlakom volieb musia snažiť uspokojiť svojich voličov, inak nebudú zvolení v ďalších voľbách.

Teoretickým východiskom volieb je teória volebnej reprezentácie, ktorú rozpracovali Montesquieu, Rousseau a Locke. Rousseau bol autorom teórie všeobecnej vôle (priama demokracia) – voliči by sa svojim hlasovaním priamo zúčastňovali na výkone moci, poslanci by boli ich tlmočníkmi a boli by viazaní ich príkazmi. Tento spôsob väzby poslancov s voličmi sa nazýva imperatívny mandát. Tento spôsob demokracie sa však nikdy neuplatňoval. Montesquieu sa neskôr vyslovil za všeobecný mandát – účasť občanov na správe krajiny sa realizuje voľbami, ďalej sú už zvolení poslanci nezávislí na požiadavkách voličov. V súčasnosti sa uplatňuje tzv. reprezentatívny mandát.

 

Voľby stoja na dvoch základných aspektoch:

1. princíp výberu (výber poslancov)

2. princíp väčšiny (zvolený je ten, kto získa väčšinu hlasov)

 

Základné funkcie volieb

Voľby sú formou riešenia politických konfliktov, sú alternatívou občianskej vojny. Voľby sú zároveň prostriedkom na presadenie politických cieľov skupín, ktoré v nich zvíťazili.

 

Druhy volebných mechanizmov

V demokratických krajinách sa používajú rôzne volebné systémy, základnými sú však dva:

  1. systém pomerného zastúpenia
  2. väčšinový volebný systém
  3. zmiešaný systém (vznikol kombináciou prvých dvoch)

 

Systém pomerného zastúpenia

Používa sa v krajinách, kde pôsobí väčšie množstvo politických strán. Volič nevolí osoby, ale politické strany, ktoré určujú svojich kandidátov. Dôležité je tu poradie kandidátov, ktoré zostavuje politická strana. Čím vyššie je kandidát umiestnený, tým je väčšia šanca, že bude zvolený. Tento systém môže byť skombinovaný s tzv. preferenčným hlasovaním. Výhodou tohto mechanizmu je, že zabezpečuje rovnomerné zastúpenie politických strán podľa získaných hlasov. Zloženie parlamentu je potom reálnym odrazom rozloženia politických síl v spoločnosti. Navyše tento systém umožňuje zapojiť sa do politického života všetkým významnejším stranám. Nové strany takisto majú ľahší prístup ku moci. Jeho obmedzením býva stanovenie spodnej hranice získaných hlasov pre vstup do parlamentu (zväčša 3 až 5 %)

Výhrady proti tomuto systému sú: voliči nevolia konkrétne osobnosti, ale politické strany, veľký priestor sa poskytuje menším politickým stranám, čoho dôsledkom je drobenie parlamentu. Aby mal vládny kabinet zabezpečenú väčšinu v parlamente musí častokrát uzatvárať široké koalície, ktoré môžu viesť ku vládnym krízam a rozpadu. Okrem toho tento systém podriaďuje poslancov straníckym aparátom, sťažuje kontakt poslancov s voličmi a umožňuje do parlamentu prístup extrémistickým stranám.

 

Väčšinový volebný mechanizmus

Používa sa v prípade existencie dvoch silných politických strán. Krajina je rozdelená na menšie volebné obvody, ktorých počet zodpovedá počtu poslancov v parlamente. V každom volenom obvode sa volí len jeden poslanec, zvolený je ten, kto získa vyšší počet hlasov. Táto voľba môže byť jedno, alebo dvojkolová.

Prednosťou tohto programu je, že sa nevolia anonymné programy, či politické strany, ale konkrétne osoby, ktoré sú za výkon svojej funkcie aj zodpovedné. Zabezpečuje stabilitu, pretože zvýhodňuje veľké a overené politické strany.

Nevýhodou je, že šancu uspieť majú len strany, ktoré si môžu dovoliť financovať veľkú volebnú kampaň, a majú vo svojich radoch významné osobnosti. Ďalej to, že vylučuje z politického života menšie strany a to, že hlasy, ktoré získali kandidáti, ktorí nezvíťazili vo voľbách, prepadávajú a nemajú žiadnu váhu v politickom živote spoločnosti.

 

Zmiešaný volebný systém

Je kombináciou oboch predchádzajúcich. Časť poslancov sa volí pomerným systémom a druhá časť väčšinovým. Vytvorenie tohto systému bolo motivované snahou eliminovať negatívne prvky pomerného a väčšinového systému.

 

Čo hovorí o voľbách Ústava SR?

 

2. hlava Základné ľudské práva a slobody, tretí oddiel – Politické práva

Čl. 30

(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.
(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.
(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Čl. 31

Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Čl. 32

Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA