Jdi na obsah Jdi na menu
 


Friedrich Nietzsche a kresťanstvo

13. 9. 2007

Text ku téme: Nietzsche

 

Friedrich Nietzsche (úryvky z diel, vybrané, preložené a skrátené mnou)

 

Nietzsche, kresťanstvo a smrť Boha

Z diela Antikrist

 

„Čo je dobré? Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.

Čo je zlé? Všetko, čo vzchádza zo slabosti.

Čo je šťastie? Pocit, že rastie moc, že sa premáha nejaký odpor.

Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? Aktívny súcit zo všetkými nepodarenými a slabými – kresťanstvo...“ (14)

 

„Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke nepodarené, vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život, pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie hodnoty intelektu ako hriechy, klamstvá, ako pokúšania.“ (15)

 

„Skazeným nazývam zviera, druh, či jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť tomu, čo im škodí. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc, kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku.“ (16)

 

„Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. Človek stráca silu, keď pociťuje súcit.“ (16)

 

 „Vskutku niet inej alternatívy pre bohov: alebo sú vôľou mať moc a vtedy sú bohmi národov, alebo sú naopak bezmocní voči moci a vtedy sa nevyhnutne stanú dobrými....“ (23)

 

„Kresťanský pojem boha - boh ako boh chorých, boh ako pavúk, boh ako duch, to je jedna z najskorumpovanejších predstáv boha, aké sa na svete dosiahli, možno predstavuje v evolučnom zostupnom rade božských typov úroveň najnižšieho štádia. Boh, ktorý sa zvrhol na protiklad života, miesto, aby sa stal jeho premenou na večné áno! V mene boha bolo vyhlásené nepriateľstvo voči životu, voči prírode, voči vôli žiť!“ (24, 25)

 

„V kresťanstve vystupujú do popredia inštinkty ovládaných a utláčaných, najnižšie triedy obyvateľstva v ňom hľadajú svoju spásu“. (27)

 

„Kresťanstvo sa chce stať pánom dravcov, má na to spôsob a to urobiť ich chorými, - oslabenie je kresťanský návod na skrotenie, na „civilizovanie“. (28)

 

 „Kresťanstvo popiera cirkev.“ (33)

 

„Osud kresťanstva spočíva v nevyhnutnosti, že sa jeho viera musela stať takou chorou, takou nízkou a  vulgárnou, ako boli choré, nízke a vulgárne potreby, ktoré malo uspokojiť.“ (41)

 

 „Evanjelium umrelo na kríži.“ (43)

 

„Vidieť, čo sa skončilo smrťou na kríži: pokus o nový, celkom pôvodný nábeh k budhistickému mierovému hnutiu, skutočnému, nielen sľubovanému šťastiu na zemi.“ (46)

 

„Kresťan, menovite kresťanský kňaz sa stáva kritériom pre hodnoty.“ (52)

Z diela Radostná veda

 

Argument osamenia

Výčitka svedomia je aj u toho najsvedomitejšieho človeka slabá proti tomuto pocitu: „Toto a ono sa prieči dobrému spôsobu tvojej spoločnosti.“ Studeného pohľadu, pokrivených úst tých, medzi ktorými a pre ktorých je človek vychovaný, sa bojí aj ten najsilnejší. Ale čoho sa tu vlastne obáva? Osamenia! Argumentu, ktorý zráža aj tie najlepšie argumenty osôb alebo vecí! – Tak z nás hovorí stádový inštinkt!

 

Stádový inštinkt

Morálkou je jedinec inštruovaný k tomu, aby plnil funkciu v stáde a len takto je mu pripisovaný význam. Pretože podmienky udržania jednej spoločnosti boli veľmi odlišné od iných, existovali tiež rôzne morálky. Moralita je stádovým inštinktom v jednotlivcovi. 

 

Šialenec

Nepočuli ste o tom šialenom človeku, ktorý za jasného dopoludnia zapálil lampáš, bežal s ním na námestie a bez ustania kričal: „Hľadám boha, hľadám boha!“ A pretože okolo stálo práve mnoho neveriacich, vzbudil veľký posmech. „Nestratil sa?“ povedal jeden. „Neodbehol ako dieťa?“ prehlásil druhý. „Alebo sa skrýva? Bojí sa nás? Plával loďou? Vandroval?“ Tak kričali jeden cez druhého a smiali sa. Šialenec skočil medzi nich a prebodával ich pohľadmi. „Kde je boh?“ volal, „Chcem vám to povedať! My sme ho zabili – vy a ja! My všetci sme jeho vrahmi! Ale ako sme to dokázali? Ako by sme len mohli vypiť to more? Kto nám dal hubu, aby sme vymazali celý horizont? Čo sme spáchali, keď sme túto Zem odpútali od jej Slnka? Kam teraz speje? Kam spejeme my? .... Aj bohovia tlejú. Boh je mŕtvy. Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! Ako sa utešíme? My, vrahovia všetkých vrahov? To najsvätejšie a najmocnejšie, čo svet doposiaľ mal, vykrvácalo pod našimi nožmi – kto z nás túto krv zotrie? ... Nikdy sa nestal väčší čin, a kto sa po nás narodí, bude patriť vďaka tomuto činu do histórie vyššej, než boli všetky predošlé!“ Tu sa šialenec odmlčal a opäť si prehliadal svojich poslucháčov. Aj tí mlčali a cudzo na neho civeli. Konečne odhodil svoj lampáš na zem, až sa rozpadol na kúsky a zhasol. „Prichádzam príliš skoro“ povedal potom „ešte nie je môj čas. Táto strašná udalosť je ešte na ceste a putuje, ešte nedorazila k ľudským ušiam.“

 

Nové boje

Po Budhovej smrti si ľudia v jaskyni ešte po celé storočia ukazovali jeho tieň, desivý, hrozný tieň. Boh je mŕtvy, ale čo bude ľudský druh existovať, budú snáď po celé storočia existovať jaskyne v ktorých sa bude ukazovať jeho tieň. A my – my musíme zdolať ešte aj tento jeho tieň. 

 

Čo so sebou nesie naša veselosť

Tá najväčšia z udalostí, že „Boh je mŕtvy“, že sa viera v kresťanského boha stala nevierohodnou, práve začína vrhať na Európu svoje prvé tiene. ... Pomlčme, aby všetci vedeli, čo sa tým vlastne stalo a čo všetko, potom čo pochovali túto vieru, sa teraz musí zboriť – lebo na nej bolo všetko postavené, o ňu to bolo opreté, v nej to vyrastalo – napríklad celá naša európska morálka. ... Naozaj, my filozofovia a slobodní duchovia, sa pri správe, že „ten starý Boh je mŕtvy“, cítime ako ožiarení nejakými novými rannými zorami... Konečne je náš horizont zase voľný, konečne môžu naše koráby zase vyplávať, vyplávať v ústrety každému nebezpečenstvu, každá opovážlivosť poznávajúceho je zase povolená, more, naše more, tu zase leží otvorené – snáď ešte nikdy doposiaľ nebolo tak otvorené!

 

 

Z diela: Súmrak modiel

 

Čo to je filozofovať s kladivom?

Na svete je viac modiel ako skutočností: to je môj „zlý pohľad“ pre tento svet, to je i moje „zlé ucho“. Pýtať sa teda kladivom a začuť v odpoveď onen známy dutý zvuk, svedčiaci o nadutých útrobách – ako rozkoš pre toho, kto má uši ešte za ušami – pre mňa starého psychológa a krysára, ktorému práve to, čo by bolo rado tiché, musí sa ozvať...

Toto dielko je veľkým vypovedaním vojny; a čo sa týka skúmania modiel, nie sú to tentokrát časové modly, ale večné modly, na ktoré tlčiem kladivom ako ladičkou – nie je vôbec starších, presvedčenejších, nadutejších modiel... (4)

 

Ako? Je človek iba prehmatom boha? Alebo je boh len prehmatom človeka?

 

Skrotenie zvieraťa nazývať jeho zušľachtením znie v našich ušiach skoro ako žart. Kto vie, čo sa deje vo zverincoch, pochybuje, že sa v nich šelma zušľachtí. Oslabí sa, urobí sa menej škodnou, zmení sa depresívnymi afektami strachu, bolesti, ranami, hladom v chorobnú šelmu. Neinak je tomu so skroteným človekom, ktorého kňaz zušľachtil.

 

O smrti

Hrdo zomrieť, ak nie je už možné hrdo žiť. Smrť dobrovoľne zvolená, smrť v pravý čas, smrť s jasotom radosťou, uprostred detí a svedkov – všetko v protiklade k úbohej a hroznej komédii ktorú robilo kresťanstvo s hodinou smrti.

 

Z diela: Tak hovoril Zarathustra

 

O troch premenách

Tri premeny vám vymenujem ducha: ako duch sa stáva ťavou, levom ťava a dieťaťom napokon lev.

Čo je ťažké?, tak sa pýta nosný duch, tak pokľaká, podobný ťave, a chce, aby sa mu veľa naložilo. ...toto najťažšie na seba berie nosný duch: podobný ťave, ktorá nákladom obťažkaná ponáhľa sa na púšť, tak sa ponáhľa duch na svoju púšť.

Ale v najosamelejšej púšti nastáva druhá premena: levom sa tu stáva duch, slobodu chce si ukoristiť a pánom byť vo svojej vlastnej púšti. Tvoriť nové hodnoty, to ani lev ešte nedokáže, ale slobodu si stvoriť ku novému tvoreniu – to dokáže sila levia.

Nevinnosťou je dieťa a novým zabudnutím, je novým počatím, je hrou, je kolesom zo seba sa roztáčajúcim, je prvým pohybom, je posvätným Áno.

 

O hriechu

Hryzenie svedomia vychováva ku kúsaniu

 

O malých ľuďoch

Príliš dlho tým malým ľuďom dávali za pravdu – a dali im nakoniec tiež moc – teraz kážu: dobré je len to, čo malí ľudia dobrým nazývajú a čo schvaľujú.

A pravdou nazýva sa dnes, čo hovoril onen kazateľ, ktorý sám prišiel z ich radov, onen podivný svätec a hovorca malých ľudí, ktorý si dal svedectvo: „Ja som pravda!“

 

Prebudenie

Náhle sa však Zarathustrove ucho zľaklo: lebo jaskyňa až dovtedy plná hrmotu a smiechu, naraz hrobovo stíchla – a jeho nos čuchal lahodne páchnuci dym a kadidlo, akoby od horiacich píniových šišiek.

„Čo sa to deje? Čo sa to robí?“ pýtal sa sám seba a priplížil sa ku vchodu, aby sa nepozorovane mohol pozerať na hostí. Ale div divúci! Čo tam bolo vidieť na vlastné oči!

„Všetci sa zase stali nábožnými, modlia sa, bláznia!“ – povedal a nadmieru sa podivil. A veru! Všetci vyšší ľudia ležali ako deti a staré veriace ženušky na kolenách, modliac sa ku oslovi. Hľa! Tu to bola pobožná podivná litánia blahoslaviaca zbožňovaného a podkurovaného osla. Litánia potom znela takto:

Amen! A požehnanie a sláva a múdrosť a vďaka konaniu a moc i sila bohu nášmu na veky vekov!

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Bremeno naše nesie, podobu otroka na seba vzal, je srdca trpezlivého a nikdy nehovorí Nie; a kto svojho boha miluje, ten ho trestá.

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Nehovorí: až na to, že svetu, ktorý stvoril, neustále prisvedčuje: tak velebí svoj život. Z chytráctva nehovorí: len málokedy tak utŕži hanbu.

Nevzhľadne kráča svetom. Jeho milovaná farba je šedivá, do nej zahaľuje svoju cnosť. Ak má ducha, zakrýva ho, ale kdekto verí v jeho dlhé uši.

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Aká je v tom skrytá múdrosť, že má dlhé uši a vždy prisvedčuje a nikdy nehovorí Nie! či nestvoril svet podľa obrazu svojho, to znamená, čo najhlúpejšie?

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Kráčaš cestami priamymi a krivými, málo dbáš, čo sa nám ľuďom zdá priame či krivé. Mimo dobro a zlo je kráľovstvo tvoje. Je to tvoja nevinnosť, že nevieš, čo je nevinnosť.

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Pohlaď len, nikoho od seba neodháňaš, ani žobrákov, ani kráľov. Maličkých necháš prísť k sebe, a ak ťa provokujú nezbedníci, hovorievaš proste i – á.

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

Miluješ oslice a čerstvé figy, nie si prieberčivý. Bodliak ti šteklí srdce, ak si práve hladný. V tom je múdrosť božia.

A osol prisvedčil a zahíkal: i-á.

 

Úloha pre vás

Zodpovedzte otázky:

  1. aký má Nietzsche vzťah ku kresťanstvu? Prečo? Čo stavia „proti“ kresťanstvu?
  2. čo podľa vás znamenajú výroky: „Kresťanstvo popiera cirkev.“ a „Evanjelium umrelo na kríži.“ 
  3. interpretujte výrok: „Je človek iba prehmatom boha? Alebo je boh len prehmatom človeka?“
  4. čo sa skrýva za „smrťou Boha“? (časť Šialenec). Je smrť Boha podľa Nietzscheho dobrá, alebo zlá správa?
  5. čo symbolizuje klaňanie sa oslovi v úryvku Prebudenie?
  6. zaujal vás niečím Nietzsche? Čím? Myslíte, že majú jeho slová zmysel aj dnes?
 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA