Arthur Schopenhauer: Metafyzika pohlavnej lásky
Text ku téme: Filozofia 19. storočia - Arthur Schopenhauer
Arthur Shopenhauer – Metafyzika pohlavnej lásky (Svet ako vôľa a predstava 2, kapitola 44, vybral, preložil a upravil som ja)
Metafyzika pohlavnej lásky
U básnikov je človek obyčajne navyknutý vidieť, ako sa zaoberajú opisovaním pohlavnej lásky. Tá je obvykle hlavnou témou väčšiny dramatických diel, tragických ako aj komických, romantických aj klasických, indických aj európskych: nemenej je látkou väčšiny lyrickej aj epickej poézie; k tomu pripočítajme ešte stohy románov, ktoré ľudia vo všetkých civilizovaných krajinách Európy už po storočia každoročne plodia s takou pravidelnosťou, s akou vydáva svoje plody zem. Všetky tieto diela nie sú podľa svojho obsahu nič iného, než mnohostranné, krátke, alebo obšírne popisy milostnej vášne. Najvydarenejšie z nich, napr. Rómeo a Júlia, Nová Heloisa, alebo Werther dosiahli nesmrteľnej slávy. Ak preto Rouchefocald mieni, že s vášnivou láskou je to ako s duchmi, o ktorých všetci hovoria, ale nikto ich nevidel, potom je to veľký omyl. Lebo je nemožné, aby niečo, čo je ľudskej prirodzenosti cudzie a odporuje jej, teda iba zo vzduchu zachytený úškľabok, vo všetkých dobách neúnavne podávali básnickí géniovia a aby ich diela prijímalo ľudstvo s nemennou účasťou, lebo bez pravdy nemôže byť žiadne krásne umenie.
Ale aj skúsenosť, aj keď nie každodenná, potvrdzuje, že to, čo sa spravidla vyskytuje ako živý, ešte však potlačiteľný sklon, môže za istých podmienok vzrásť k vášni, ktorá svojou prudkosťou predbieha každú inú, a potom odstraňuje všetky ohľady, s neuveriteľnou silou a vytrvalosťou prekonáva všetky prekážky, takže sa pre jej uspokojenie bez rozpakov nasadzuje život, alebo – ak ostane odmietnutá – dáva život nadarmo.
Správnosť môjho tvrdenia iste potvrdia čitatelia policajno súdnych správ v anglických a francúzskych novinách. Ešte väčší je však počet tých, ktorých rovnaká vášeň privádza do blázinca. A konečne sa každý rok vyskytne niekoľko prípadov spoločnej samovraždy milencov, ktorým stáli v ceste vonkajšie okolnosti.
Čo sa však týka nižších stupňov a obyčajných nábehov onej vášne, má ju každý denne pred očami a pokiaľ nezostarne, väčšinou aj v srdci.
Teda po tom, čo sme tu uviedli, nemožno pochybovať ani o realite, ani o dôležitosti veci a miesto, aby sme sa divili, že sa týmto stálym témou básnikov raz zaoberá filozof, mali by sme sa skôr diviť, že vec, ktorá je v ľudskom živote tak dôležitá, nebrali doposiaľ filozofi do úvahy a že tu leží ako nespracovaná látka.
Nemám teda predchodcov, aby som ich využil, alebo poprel: vec sa mi vnútila objektívne a sama od seba vstúpila do súvislosti s mojim pozorovaním sveta. Ostatne najmenší súhlas očakávam od tých, ktorí sami sú ovládaní touto vášňou a ktorí sa teda snažia vyjadrovať svoje prehnané city sublimnými a éterickými obrazmi: im sa bude môj názor zdať príliš fyzický, príliš materiálny, aj keď je v zásade tak metafyzický, ba transcendentálny. Nech však zatiaľ uvážia, že predmet, ktorý ich dnes podnecuje k sonetom, by si sotva získal ich pohľad, keby sa narodili o 18 rokov skôr.
Lebo všetka zamilovanosť, nech sa tvári akokoľvek étericky, má korene jedine v pohlavnom pude, dokonca vôbec je len bližšie určeným, špecializovaným, v prísnom zmysle individualizovaným pohlavným pudom. Pridržme sa toho a sledujme dôležitú rolu, ktorú hrá pohlavná láska vo všetkých svojich odstupňovaniach a nuansách, nielen v divadelných hrách a románoch, ale aj v skutočnom živote, kde sa vedľa lásky k životu prejavuje ako najsilnejšia a najúčinnejšia zo všetkých pružín; neustále si nárokujúc na polovicu síl a myšlienok mladej časti ľudstva, je posledným cieľom takmer každého ľudského snaženia, naberá nepriaznivý vplyv na najdôležitejšie záležitosti, každú hodinu prerušuje najvážnejšie zamestnania, občas privádza do zmätku na chvíľu aj tie najväčšie hlavy, nehanbí sa so svojimi pletkami rušivo vstupovať do vyjednávania štátnikov a bádania učencov, dokáže strkať svoje milostné dopisy, či pramienky vlasov aj do ministerských portfólii a filozofických rukopisov, denne pôsobí najzmätenejšie a najhoršie intrigy, rozbíja najhodnotnejšie vzťahy, trhá najpevnejšie putá, občas si berie za obeť život, či zdravie, bohatstvo hodnosť a šťastie, inak poctivého činí nesvedomitým, z doposiaľ verného robí zradcu, teda v celku vystupuje ako nepriateľský démon, ktorý sa snaží všetko zvrátiť, zmiasť a prevrátiť. Mám potom príčinu zvolať: na čo ten krik? Na čo to naháňanie sa, zmätok a úzkosť a bieda? Veď sa jedná len o to, aby každý Janko dostal svoju Marienku: prečo by mala taká maličkosť hrať tak dôležitú rolu a neustále rušiť a vnášať zmätok do dobre riadeného ľudského života?
Avšak serióznemu bádateľovi duch pravdy postupne odhaľuje odpoveď: To, o čo sa tu jedná, nie je žiadna maličkosť; dôležitosť veci je úplne primeraná vážnosti a horlivosti pudenia. Konečný účel všetkých milostných pletiek, či sa odohrávajú v komickom, či tragickom háve, je skutočne dôležitejší, než všetky ostatné účely ľudského života, a preto si zasluhuje hlbokú vážnosť s akou ho každý sleduje. Totiž to, čo sa ním sleduje, nie je nič menšieho, než zloženie nasledujúcej generácie. Dramatis personae (dramatické osoby, mm), ktoré vystúpia až my odstúpime, sú svojím bytím a povahou určované tu, prostredníctvom tých, tak frivolných, milostných pletiek. Ako je bytie, existentia, týchto budúcich osôb vôbec podmienená našim pohlavným pudom, tak je aj ich podstata, essentia, podmienená individuálnym výberom pri uspokojovaní tohto pudu, t.j. pohlavnou láskou. Tá ich teda v každom ohľade neodvolateľne stanoví. To je kľúč problému: poznáme ho bližšie, keď prejdeme rôznymi stupňami zamilovanosti, od prelietavej náklonnosti až k najprudšej vášni, pričom poznáme, že jej rozdielnosť vyplýva zo stupňa individualizácie výberu.
Všetky milostné pletky súčasnej generácie sú teda vážnou meditáciou o zložení budúcej generácie, na ktorej opäť závisia nespočetné generácie celého ľudstva. Veľká dôležitosť tejto záležitosti, v ktorej nejde ako vo všetkých ostatných o individuálne dobro a zlo, ale o bytie a špeciálnu povahu ľudského pokolenia budúcich časov, záležitostí, kde preto vstupuje vôľa každého jednotlivca vo zvýšenej potencii ako vôľa druhu, to je to, na čom sa zakladá patetičnosť a vznešenosť milostných záležitostí, transcendentnosť jej vzrušení a bolestí, o ktorých v nás neúnavne, v bezpočetných príkladoch tisícročia informujú básnici. Žiadna téma nie je tak zaujímavá ako práve táto, pretože sa týka dobra a zla duhu.
Čo o sebe v individuálnom vedomí dáva vedieť ako pohlavný pud vôbec a bez zamerania na určité indivíduum druhého pohlavia, to je samo o sebe a mimo jav vôle k životu vôbec. Čo sa však vo vedomí prejavuje ako pohlavný pud zameraný na určité indivíduum, to je samo o sebe vôľa žiť ako presne určené indivíduum. V tomto prípade si pohlavný pud, napriek tomu, že je sám o sebe subjektívnou potrebou, vie na seba veľmi obratne vziať masku objektívneho obdivu, aby tým klamal vedomie: lebo príroda potrebuje tento strategický ťah ku svojim účelom. Aj keď sa teda onen účel javí ako veľmi objektívny a vznešený, pri každom zamilovaní je však zameraný jedine na splodenie indivídua určitej povahy. To sa potvrdzuje predovšetkým tým, že tým podstatným tu nie je vzájomná láska, ale vlastnenie, t.j. fyzický pôžitok. Istota vzájomnej lásky nemôže preto vôbec utešiť nedostatok fyzického pôžitku: v takej situácii sa skôr už mnohí zastrelili. Oproti tomu sa silne zamilovaní, ak nemôžu dosiahnuť vzájomnej lásky, uspokoja s fyzickým pôžitkom. To dokladajú všetky vynútené svadby, často rovnako aj to, že priazeň ženy je cez jej odpor vykúpená veľkými darmi či inými obeťami a dokonca aj prípadmi znásilnenia. Aby bolo splodené toto určité dieťa, to je pravý účel celého milostného románu, aj keď si toho jeho účastníci nie sú vedomí, spôsob akým sa toho dosiahne, je vedľajší. Aj keď tu citlivé, zvlášť však zamilované duše, chcú hlasno vykríknuť nad drsným realizmom môjho pohľadu, predsa sa mýlia. Lebo nie je presné určenie, individualít nasledujúcej generácie omnoho vyšším a dôstojnejším účelom, než ich prehnané city a nadzmyslové mydlové bubliny? Áno, môže byť medzi pozemskými účelmi dôležitejší a väčší? Len on zodpovedá hĺbke s akou je pociťovaná vášnivá láska, vážnosti s akou nastupuje a dôležitosti, ktorú prikladá aj maličkostiam vo svojej oblasti. Len pokiaľ pokladáme tento účel za pravý, javia sa nám tie všemožné okolky, nekonečné snahy a útrapy k dosiahnutiu milovaného predmetu, primeranými celej veci. Lebo je to individuálna generácia v celej svojej individuálnej určitosti, ktorá sa onou námahou a snahami tlačí do života. Áno, ona sama sa už hýbe v tak obozretnom, určitom a mienenom výbere k uspokojeniu pohlavného pudu, ktorý sa nazýva láskou. Vzrastajúca náklonnosť dvoch milencov je vlastne už životnou vôľou nového indivídua, ktoré môžu a chceli by splodiť: áno, už v stretnutí ich túžobných pohľadov sa zažína nový život a prejavuje sa ako budúca harmonická, dobre zložená individualita. Pociťujú túžbu po skutočnom zjednotení a splynutí v jednu jedinú bytosť, jedine v ktorej by potom ďalej žili: a tá sa napĺňa v bytosti nimi splodenej, v ktorej splývajú, zjednocujú sa a ďalej žijú zdedené vlastnosti oboch. A obrátene: vzájomný rozhodný a trvalý odpor medzi mužom a ženou je náznakom, že to, čo by mohli splodiť, by bolo bytosťou zle organizovanou, v sebe disharmonickou a nešťastnou.
Čo v konečnom dôsledku k sebe vábi s takou silou dve indivíduá rôzneho pohlavia, je v celom druhu sa prejavujúca vôľa k životu, ktorá tu anticipuje svojim účelom zodpovedajúcu objektivizáciu svojej podstaty v tom indivíduu, ktoré môžu oni obaja splodiť. To totiž bude mať od otca vôľu, či charakter, od matky intelekt, korporizáciu od oboch, podoba sa však väčšinou riadi po otcovi, veľkosť skôr po matke, podľa zákona, ktorý vystupuje u zvieracích bastardov a spočíva hlavne v tom, že veľkosť zárodku sa musí riadiť veľkosťou maternice. Ako je nevysvetliteľne celkom zvláštna a výlučne vlastná individualita každého človeka, tak je tiež celkom zvláštna a individuálna vášeň oboch milencov. Za prvopočiatok vzniku nového indivídua a pravé punctum saliens (bod vzniku, mm) jeho života uje treba skutočne brať okamih kedy sa rodičia začali milovať – to fancy each other, znie veľmi výstižný anglický výraz – a, tak povediac, v stretávaní a upieraní ich túžobných pohľadov vzniká prvý zárodok novej bytosti, ktorý je však, ako všetky zárodky, väčšinou rozšliapaný.
Predne a hlavne je milostná náklonnosť zameraná na zdravie, silu a krásu a teda tiež na mladosť, pretože vôľa si predovšetkým žiada vytvoriť rodový charakter ľudského druhu ako základňu všetkej individuality. Kde pred sebou vidí svoje uspokojenie vášeň rastie. Ale jej najvyššie stupne vyplývajú z primeranosti oboch individualít, vďaka ktorým otcova vôľa, , t.j. charakter a matkin intelekt dovršujú vo svojom spojení práve ono indivíduum, podľa ktorého vôľa k životu vôbec, prejavujúca sa v celom druhu, pociťuje túžbu úmernú svojej veľkosti, teda presahujúcu mieru smrteľného srdca, túžbu, ktorej motívy práve tak presahujú oblasť individuálneho intelektu. To je teda duša vlastnej veľkej vášne.
Čím dokonalejšia je vzájomná primeranosť dvoch indivíduí, v každom z tak rozličných ohľadov, tým silnejšia bude ich vzájomná vášeň. Keďže neexistujú dve celkom rovnaké indivíduá, musí každému určitému mužovi - vždy s ohľadom na to, čo má byť splodené – najdokonalejšie zodpovedať určitá žena. Vlastná vášnivá láska je tak vzácna, ako náhoda ich stretnutia.
Práve preto, že sa milostná vášeň točí vlastne okolo budúceho splodenca a jeho vlastností, v čom leží jej jadro, môže medzi dvomi mladými a dobre vzdelanými ľuďmi rôzneho pohlavia, vďaka súladu ich zmýšľania, ich charakteru, ich duchovného zamerania, existovať priateľstvo, bez toho, že by sa do toho vmiešavala pohlavná láska. Ba dokonca môže medzi nimi v tomto smere existovať istý odpor. Dôvod je treba hľadať v tom, že dieťa nimi splodené by malo telesne, či duševne disharmonické vlastnosti, skrátka, že by jeho existencia a povaha nezodpovedali účelom vôle k životu, ako sa podáva v druhu. V opačnom prípade, pri rozdielnosti zmýšľania, povahy a ducha a pri odpore, ba nepriateľstve z toho vzniknutom, predsa môže vzísť a trvať pohlavná láska: ak však zvedie ku manželstvu, bude veľmi nešťastné.
Teraz k dôkladnejšiemu preskúmaniu veci. Egoizmus je tak hlboko zakorenená vlastnosť všetkej individuality, že k podnieteniu činnosti individuálnej bytosti sú egoistické účely jediné, s ktorými možno s istotou počítať. Druh má síce na indivíduum prvotnejšie, bližšie a väčšie právo, než nedokonalá individualita, ak má však byť indivíduum činné a dokonca prinášať obete pre zachovanie a povahu druhu, nemožno jeho intelektu, vyhradenému len pre individuálne účely, urobiť dôležitosť veci natoľko pochopiteľnú, aby pôsobila úmerne svojej významnosti. V takom prípade môže príroda dosiahnuť svoj cieľ len tým, že indivíduu implantuje istý klam, vďaka ktorému sa mu zdá byť dobrom pre neho to, čo je v skutočnosti dobrom iba pre druh. Teda zatiaľ čo sa domnieva, že slúži iba sebe, slúži druhu. Týmto klamom je inštinkt. Na ten treba vo väčšine prípadov nazerať ako na zmysel druhu, ktorý sa vôli podáva ako to, čo vyhovuje druhu. Pretože sa tu však vôľa stala individuálnou, musí byť klamaná, aby to, čo jej predkladá zmysel druhu, vnímala ako zmysel indivídua, teda aby sa domnievala, že kráča za individuálnymi účelmi, zatiaľ čo v skutočnosti sleduje iba účely druhu.
Všeobecne sa síce súdi, že človek nemá takmer žiadny inštinkt, v skutočnosti však máme len jeden veľmi určitý, zreteľný, ba komplikovaný inštinkt, totiž inštinkt jemného, vážneho a umierneného výberu druhého indivídua k pohlavnému uspokojeniu. S týmto ukojením o sebe, t.j. pokiaľ je len zmyslovým pôžitkom, nemá vôbec čo robiť krása, alebo škaredosť druhého indivídua. Ak sa napriek tomu tento ohľad horlivo sleduje, z čoho vyplýva dôkladný výber, nevzťahuje sa to k vyberajúcemu samotnému, aj keď sa tak domnieva, ale k pravému účelu, k tomu, čo má byť splodené, v ktorom sa má čo možno najčistejšie a najsprávnejšie zachovať druhový typ. Deje sa to za vedenia zmyslu pre krásu, ktorý v skutočnosti predchádza pohlavný pud. Bez neho by tento pud klesol na ohavnú potrebu. Preto každý dáva rozhodnú prednosť najkrajším indivíduám, t.j. takým, v ktorých je najčistejšie vyjadrený druhový charakter, a prudko po nich túži. Za druhé však od druhého indivídua požaduje špeciálne tie dokonalosti, ktoré jemu samému chýbajú, ba dokonca tie nedokonalosti, ktoré sú opakom jeho vlastných, bude nachádzať krásnymi: preto napríklad hľadajú malí muži veľké ženy, plavovlasí milujú čiernovlásky, atď. závratné vytrženie, ktoré sa zmocňuje muža pri pohľade na ženu s jemu primeranou krásou a ktoré mu kúzli spojenie s ňou ako najväčšie dobro, je práve zmysel druhu.
Čo teda človeka pritom vedie, je skutočne inštinkt, zameraný na to najlepšie z druhu, zatiaľ čo človek sám sa iba domnieva, že hľadá svoj vlastný zvýšený pôžitok. V skutočnosti tu máme poučné vysvetlenie o vnútornej povahe každého inštinktu, ktorý tu, ako takmer vždy, hýbe indivíduom pre blaho celého druhu. Lebo starostlivosť s akou vyhľadáva hmyz určitú kvetinu, plod, odrobinku, či mäso, alebo s akou cudzopasník vyhľadáva larvu cudzieho hmyzu, aby nakládol svoje vajíčka len tam a nebojí sa žiadnej námahy, ani nebezpečia, je analogická starosti s akou muž k ukojeniu pohlavného pudu vyhľadáva ženu určitých vlastností, zodpovedajúcich jeho individualite, po ktorej túži tak mocne, že často pre dosiahnutie tohto cieľa napriek všetkému rozumu obetuje vlastné životné šťastie hlúpym sobášom, či milostnými pletkami, ktoré ho stoja meno, česť a život, dokonca sa nezastaví ani pred zločinom ako cudzoložstvo, či znásilnenie. A to všetko len preto, aby podľa všeovládajucej vôle prírody poslúžil čo najúčelnejšie druhu, aj keď je to na úkor indivídua.
Ako u každého inštinktu aj tu berie pravda na seba podobu klamu, aby pôsobila na vôľu. Zmyselný klam predstiera mužovi, že v náručí ženy jemu vyhovujúcej krásy nájde väčší pôžitok než v náručí každej inej; alebo ho dokonca pevne presvedčí smerovať výlučne na jedno jediné indivíduum, ktoré keď bude mať dosiahne neskonalého šťastia. Podľa toho sa muž domnieva, že vynakladá námahu a obete pre svoj vlastný pôžitok, zatiaľ čo sa to deje iba pre udržanie správneho druhového typu, alebo aby dosiahla bytia určitá individualita, ktorá môže pochádzať len od týchto rodičov.
Charakteru vykladanej veci je úmerné, že po konečne dosiahnutom pôžitku zažije každý zamilovaný podivné sklamanie a užasne nad tým, že to, po čom tak horúčkovito túžil, neposkytuje nič viac, než každé iné pohlavné uspokojenie, takže vidí, že mu to príliš neprospelo. Preto sa teda každý zamilovaný cíti po konečnom uskutočnení veľkého diela oklamaný: lebo zmizol klam, ktorého prostredníctvom bolo indivíduum podvedené druhom. Preto veľmi výstižne hovorí Platón: „Slasť je totiž najväčší chválenkár na svete.“ (Filébos)
Že v základe všetkej pohlavnej lásky leží inštinkt zameraný na plodenie, o tom získame plnú istotu jeho presnejšou analýzou.
Predovšetkým sem patrí, že muž má od prírody sklon k nestálosti v láske, žena ku stálosti. Mužova láska očividne klesá po okamžiku kedy dosiahla uspokojenie, takmer každá žena ho dráždi viac ako tá, ktorú už má: túži po zmene. Oproti tomu láska ženy od toho okamihu stúpa. To je následok účelu prírody, smerovanému k zachovaniu a čo najsilnejšiemu rozmnoženiu druhu. Muž totiž môže pohodlne splodiť cez sto detí za rok, ak bude mať k dispozícii toľko žien, ale žena môže priviesť na svet, aj keby mala sebe viac mužov, len jedno dieťa (odhliadnuc od pôrodu dvojčiat). Preto sa muž stále obzerá po iných ženách, ale ona pevnie ľpie na jednom, lebo ju príroda inštinktívne, bez reflexie pudí udržať si živiteľa a ochrancu budúcich potomkov. Preto je tiež manželská vernosť u muža umelá, u ženy prirodzená, a teda cudzoložstvo ženy je ako objektívne, pre svoje následky, tak aj subjektívne, pre neprirodzenosť, omnoho neodpustiteľnejšie než u muža.
Ale aby sme boli dôkladní získali plné presvedčenie, že zaľúbenie v druhom pohlaví, nech sa nám zdá akokoľvek objektívne, je len zakukleným inštinktom, t.j. zmyslom druhu, ktorý sa snaží zachovať svoj typ, musíme bližšie preskúmať ohľady, ktoré nás vedú pri tomto zaľúbení.
Najdôležitejší ohľad riadiaci našu voľbu a náklonnosť je vek. Celkovo sem spadajú roky od začiatku do konca menštruácie, prednosť však dávame obdobiu od 18. do 28. roku. Mimo týchto rokov nás nemôže žiadna žena dráždiť: stará, t.j. už nemenštruujúca žena vzbudzuje náš odpor. Mladosť bez krásy má vždy ešte pôvab, krása bez mladosti žiadny.
Druhým ohľadom je zdravie. Akútne choroby vadia len prechodne, chronické odstrašujú, pretože prechádzajú na dieťa.
Tretím ohľadom je skelet: pretože je základňou druhového typu. Okrem staroby a choroby nič neodstrašuje tak, ako znetvorená postava: dokonca ani najkrajšia postava nemôže byť náhradou, skôr dáme prednosť tomu najškaredšiemu pri rovnom vzraste.
Štvrtým ohľadom je istá plnosť postavy, teda prevládanie vegetatívnej funkcie, pretože sľubuje bohatú výživu zárodku. Preto nás tiež odpudzuje nápadne chudá postava. Plná ženská hruď pôsobí na mužské pohlavie neobyčajným kúzlom, pretože v priamej súvislosti s propagačnými funkciami ženy sľubuje novorodencovi bohatú výživu. Oproti tomu nadmerne tlsté ženy budia našu nevôľu: príčinou je to, že táto vlastnosť ukazuje na atrofiu maternice, teda na neplodnosť. To však nevie hlava, ale inštinkt.
Až posledný je ohľad na krásu tváre.
Nevedomé ohľady, ktoré riadia náklonnosť žien, nemôžeme však tak presne popísať. Celkovo však možno povedať toto: prednosť dávajú veku medzi 30 až 35 rokmi, skôr než mladíkom, ktorí vlastne ponúkajú najvyššiu ľudskú krásu. Dôvodom je, že nie sú vedené vkusom, ale inštinktom, ktorý uznáva v uvedenom veku najlepšiu dobu plodnosti. Vôbec málo dbajú na krásu, , hlavne krásu tváre, akoby úlohu dať dieťaťu krásu brali samé na seba. Hlavne si ich získava mužova sila a s ňou spojená odvaha, lebo tie sú zárukou splodenia silných detí a zároveň im dávajú statočného ochrancu. Každú telesnú vadu muža, každú odchýlku od typu môže žena s ohľadom k dieťaťu pri plodení odstrániť, totiž tým, keď je sama v rovnakom smere bez vady, alebo keď dokonca vyniká na opačnej strane. Výnimku z toho tvoria len tie vlastnosti muža, ktoré sú vlastné jeho pohlaviu a ktoré teda matka dieťaťu nemôže dať: sem patria mužská stavba kostry, široké ramená, úzke boky, rovné nohy, svalová sila, odvaha, fúzy, atď. preto sa stáva, že ženy milujú muža škaredého, ale nikdy nemužného, pretože tento nedostatok by nemohli sami neutralizovať.
Ďalším druhom ohľadov ležiacich v základe pohlavnej lásky, sú ohľady na psychické vlastnosti. Zbadáme tu, že ženu na mužovi všetko vlastnosti srdca, či charakteru, teda to, čo sa dedí po otcovi. Hlavne je to pevná vôľa, rozhodnosť a odvaha, snáď aj poctivosť a dobrosrdečnosť, čo získava ženu. Naopak intelektuálne prednosti na ňu nemajú priamy a inštinktívny vplyv práve preto, že sa nededia po otcovi. Nerozum ženám nevadí, nepriaznivo by mohla skôr pôsobiť nadmerná sila ducha, alebo genialita ako abnormalita. Preto často vidíme, že škaredý, hlúpy a surový človek predstihne u žien muža vzdelaného, duchaplného a milého. Svadby z lásky sa tiež často uzatvárajú medzi duševne nanajvýš heterogénnymi ľuďmi: napr. on je hrubý, silný, obmedzený, ona nežná, mysliaca, vzdelaná; alebo on je geniálny a učený a ona hus. Dôvodom je, že tu prevládajú celkom iné ohľady, než intelektuálne: ohľady inštinktu. V manželstve nezáleží na duchaplnej zábave, ale na plodení detí: je to zväzok sŕdc a nie hláv.
Je treba mať na pamäti, že sa tu všade hovorí len o bezprostrednej inštinktívnej príťažlivosti, jedine z nej vyrastá vlastná zamilovanosť. Že rozumná a vzdelaná žena oceňuje na mužovi rozum a ducha, a že muž v rozumnej rozvahe skúma a zohľadňuje charakter svojej nevesty, to nič nemení na veci, o ktorej sa tu jedná: také témy zdôvodňuje rozumová voľba manželstva, ale nie vášnivá láska, ktorá je našou témou.
Až doteraz som uvádzal iba absolútne ohľady, t.j. také, ktoré platia pre každého. Teraz prichádzam k relatívnym, ktoré sú individuálne. Tu každý miluje to, čo mu chýba. Výber vychádzajúci z tejto individuálnej povahy a zameraný na individuálnu povahu je omnoho účinnejší, rozhodnejší a exkluzívnejší, než výber vychádzajúci iba z absolútnych ohľadov, preto pôvod vlastnej vášnivej lásky spočíva spravidla v týchto relatívnych ohľadoch.
Všetka pohlavnosť je jednostranná. Táto jednostrannosť je v jednom indivíduu vyjadrená rozhodnejšie a vyskytuje sa vo vyššom stupni, než v druhom: preto môže byť v každom indivíduu lepšie nahradená a neutralizovaná jedným, než druhým indivíduom opačného pohlavia, lebo k doplneniu typu ľudstva v novo splodenom indivíduu, ku ktorého vlastnostiam všetko smeruje, je nutná jednostrannosť voči jednostrannosti partnerovej opačná. K neutralizácii dvoch individualít je teda treba, aby určitý stupeň jeho mužskosti presne zodpovedal určitému stupňu jej ženskosti práve tým sa každá jednostrannosť vzájomne vyruší. Preto hľadá najmužskejší muž najženskejšiu ženu a vice versa (a obrátene, mm) a práve tak každé indivíduum tú osobu, ktorá mu zodpovedá v stupni jeho pohlavnosti.
Zatiaľ čo milenci pateticky hovoria o harmónii svojich duší, možno tu väčšinou ukázať, že jadrom veci je bytosť, ktorá má byť splodená, a súlad, ktorý sa týka jej dokonalosti; na tom zjavne záleží omnoho viac, než na harmónii ich duší – ktorá sa často zanedlho po svadbe rozpustí v krikľavej disharmónii.
Avšak nielen neukojená milostná vášeň má často tragický koniec. Aj ukojená vedie častejšie k nešťastiu, než ku šťastiu. Lebo jej nároky často tak silne kolidujú s osobným blahom účastníka, že ho pochovajú, keďže sú nezlučiteľné s jeho ostatnými pomermi a ničia životný plán, ktorý je na nich vybudovaný. Áno, láska často odporuje nielen vonkajším okolnostiam, ale aj vlastnej individualite, lebo sa vrhá na osoby, ktoré, odhliadnuc od pohlavného vzťahu, by boli zamilovanému protivné, ktoré by nenávidel a pohŕdal nimi. Ale vôľa druhu je o toľko mocnejšia, než vôľa indivídua, že milenec zatvára oči pred všetkými jemu odpornými vlastnosťami, všetko prehliada, nič neuznáva a navždy sa viaže s predmetom svojej vášne. Tak ho oslepuje klam, ktorý mizne, ako náhle je splnená vôľa druhu a ostáva tu nenávidená životná družka. Len z toho možno vysvetliť, že často veľmi rozumní, ba znamenití muži sú spojení s dračicami a diablicami, takže nechápeme, ako si len mohli takto vybrať. Preto v staroveku znázorňovali Amora slepého. Áno, zamilovaný človek môže dokonca zreteľne rozpoznávať a horko pociťovať neznesiteľné vady temperamentu a charakteru svojej nevesty, ktoré mu sľubujú život plný múk, a predsa sa nimi nedá zastrašiť:
Nepýtam sa, nestarám sa,
Či je v tvojom srdci vina;
Viem, že ťa milujem,
Nech si aká si.
Úloha pre vás
Zodpovedzte otázky:
- aký má autor názor na lásku?
- čo stojí podľa autora za všetkým konaním človeka? má človek moc nad svojim životom?
- podľa čoho si ľudia vyberajú k sebe partnerov?
- aké sú kritériá výberu partnerov podľa autora?
- aký je podľa vás autorov postoj ku ženám?
- sú v láske rozdiely medzi mužmi a ženami podľa autora? Aké? Súhlasíte s ním?
- zaujal, alebo pobúril vás niečím Schopenhauer? Čím?