Jdi na obsah Jdi na menu
 


Thorsten Paprotny: Stručné dejiny antickej filozofie

1. 10. 2007


Úvod

 Ako má človek žiť? V  čom tkvie šťastie? Ktoré merítko je správne? Môže človek rozpoznať skutočnosť? Ako nájsť duševný kľud? Ako sa vyrovnať so svojou smrteľnosťou?

 

Filozofia pred Sokratom

Na Iónskom pobreží, na území dnešného Turecka a v malých helénskych metropoliach sa cca počiatkom 6. st.pnl. vytvoril krúžok učencov, ktorého členovia boli označovaní ako „sedem mudrcov“. Podľa Platóna k nim patrili Thales z Milétu, Solón z Atén a iní. Títo sa príležitostne stretávali, diskutovali a vymieňali si svoje poznatky. Týchto 7 mudrcov považujeme za prvých západných filozofov, pretože si kládli otázky týkajúce sa ľudského života.

Solón je známy ako tvorca zákonov a ústavy v Aténach. Veril, že ľudia sú si za svoj osud zodpovední sami a nenesú na tom vinu bohovia. Keď bol zvolení archontom ( najvyšším úradníkom, pokúsil sa nanovo usporiadať Atény, ktorým v tej dobe vládli rozpory. Zaviedol riadne hospodárenie a pripisuje sa mu aj zásluha za priebeh tzv. seisachthie – odpustení dlhov. Veľa chudobných, ktorí si požičali peniaze muselo ku svojim veriteľom vstúpiť do služby. Solón túto povinnosť zrušil. Bol výborným rečníkom a energickým vodcom. O zákonoch prehlásil, že sa podobajú pavučinám: udržia to, čo je ľahké a slabé, ale voči tomu, čo je veľké a ničivé – voči silnej túžbe po moci, sú bezmocné. Bol presvedčeným odporcom tyranie a despotizmu. Odmietol, keď ho chcel ľud menovať absolútnym vládcom. Učil, že nikto nemôže vládnuť, pokiaľ sa predtým nenaučil počúvať: zákonom štátu a vlastnému rozumu. Po jeho odchode z Atén (Atéňania zložili prísahu, že budú jeho ústavu dodržiavať 10 rokov bez zmeny) sa k moci dostal tyran Peisistratos pred ktorým Solón upozorňoval. Solón založil po rokoch na cestách mesto Soli, ktoré sa potom stalo útočiskom utečencov. Solón žil až do smrti v cudzine a venoval sa štúdiám.

 

Za zakladateľa západnej flozofie je však považovaný Thales z Milétu.

Koluje o ňom anekdota o tom, ako pri pozorovaní hviezd padol do studne (nádrže na vodu), čím si vyslúžil výsmech.

28. 5. 585 pnl. skončila takmer 6 rokov trvajúca vojna medzi Lýdmi a Médmi v Malej Ázii. Zatmenie slnka donútilo bojujúcich uzavrieť mier, pretože si mysleli, že pohnevali bohov. Tháles toto zatmenie predpovedal, pričom sa pravdepodobne opieral o výpočty babylonských hvezdárov. Tháles, ktorý sa narodil okolo roku 640 pnl. neveril v nadprirodzené vysvetlenia a namiesto toho hľadal fyzikálne vysvetlenia prírodného diania. Zem sa podľa neho podobala polenu a spočívala na vode – pralátke všetkých vecí. Tháles neveril v božské zásahy do ľudských osudov, spoliehal sa na rozumom poznateľné, nemenné zákonitosti vesmíru. Spoliehal sa na rozum a preto ho možno považovať za prvého západného osvietenstva. Napriek tomu však prijal myšlienku, že svet je plný bohov. Všetko bolo podľa neho preniknuté duchom a duchovnými silami (magnet pohybujúci železom). Všetko, dokonca aj svet ako celok mal pre neho dušu a tým Táles odobral božstvu jeho výsadné postavenie: bolo všadeprítomné (ale nie v podobe hrdinov a rozmarných božstiev). Táles nezanechal písomné prejavy.

Bol známy aj ako astronóm a geometer a pôsobil ako politický poradca lýdskeho kráľa Kroisa. Jeho múdrosť ho však neučinila zámožným. Dokonca prehlásil, že peniaze pre neho nie sú dôležité, ale nikto mu neveril. Mysleli si, že je neschopný v praktických veciach a preto to zakrýva rečami. Na to Táles vďaka svojim znalostiam predpokladal hojnú úrodu olív, skúpil lisy a neskôr ich požičiaval za veľké peniaze. Tým ukázal, že mu málo záleží na hromadení materiálnych statkov, pretože pre život nie sú dôležité.

Jeho geometrické poznatky boli významné pre námornú plavbu a stavebníctvo. Podal dôkaz, že priemer rozdeľuje kruh na dve rovnaké polovice a že v rovnoramennom trojuholníku sú uhly pri základni zhodné. Tálesova veta určuje trojuholníky ako zhodné, ak sa zhodujú v jednej strane a v oboch k nej priľahlých uhloch. Mnohí verili, že v Egypte Táles zmeral výšku pyramíd v Gíze pomocou dĺžky ich tieňa.

Najviac Tálesových životných múdrostí pochádza od Diogenesa Laertského, otázna je ich autenticita.

„Smrť a život sa od seba nelíšia“. Na otázku prečo teda nezomrie odpovedal: „pretože v tom nie je rozdiel.“

 

Na Tálesa nadviazal Anaximandros. Narodil sa koncom 7. st. pnl. a považoval sa za prírodného filozofa. Zaujala ho otázka ako vznikol svet. Rozpoznal základný princíp, že každý účinok sa dá vždy vztiahnuť ku nejakej príčine. Svoje empirické pozorovania spojil s odvážnou fantáziou a vyvinul teóriu, že počiatkom všetkých vecí je neurčitá pralátka. Látky z nej vznikajú. Ale aj do nej zanikajú. Všetko, čo vzniká podlieha tomuto princípu. Každá vec, či spôsob života vstupuje do bytia z nekonečnej neurčenosti – apeiron, požaduje pre seba „životný priestor“, ktorý odníma inej veci, či existencii. Ale všetko, čo je, sa raz musí vrátiť ku svojmu základu a pôvodu – naspäť ku apeironu. Tento večne sa opakujúci kolobeh vzniku a zániku je stály a nutný. Apeiron je nemenná, neurčitá, všezahŕňajúca a neobmedzená možnosť s nekonečným trvaním. Sám apeiron nikdy nevznikol, ale na všetkom, čo vzniká má podiel a všetko čo zaniká do seba prijíma. (paralela so vznikom vesmíru v modernej fyzike – pomôcka) Apeiron v sebe zahŕňa všetky protikladné stavy. Z apeironu pochádza Zem. Pred ňou existovali iné svety a po nej budú iné svety existovať. Zem je len jedným článkom stále trvajúcej rady vznikajúcich a zanikajúcich planét. Na počiatku sa z apeironu oddelila časť tvoriaca chlad a teplo, z ktorej sa vytvorila ohnivá gula okolo vzduchu obklopujúceho Zem. Keď sa guľa roztrhla vznikli slnko, mesiac, hviezdy, ktoré sú popisované ako ohnivé telesá obklopené vzduchom.

Tvar Zeme popisuje ako valcovitý, oblý a klenutý. Zem sa nehýbe, nie je ničím ovládaná a vznáša sa urostred kozmu v rovnakej vzdialenosti od jeho hraníc. Svoju teóriu dokazoval Anaximandros matematické výrazy, čím pripravil cestu astrofyzike.

 

Jeho žiakom bol Anaximenes, ktorý považoval za pralátku vzduch. Správne sa domnieval, že Mesiac nie je samostatne žiariacim nebeským telesom, ale je iba ožiarený Slnkom. Vytvoril prvú mapu sveta a zostrojil model oblohy. Z Babylonu vraj priniesol do Sparty slnečné hodiny. Je predchodcom evolučnej teórie a vznik ľudského života pripisoval vlhkému elementu. Človek, ktorý sa pôvodne podobal rybe, po prechode na súš zvliekol svoj šupinatý pancier a postupom času sa tam naučil žiť. Snažil sa vysvetliť rozmanité usporiadanie prírody a vznik vesmíru a ľudského života.

 

Pytagoras a pytagorejci

 Pytagoras mal už za svojho života zlú povesť. Mnohí sa mu vysmievali, že sa chová ako povýšený prorok, podivín a chvastúň. Dokonca dovolil aj ženám, aby načúvali filozofickým rozhovorom, čo bolo v tej dobe neobvyklé (Pytagorova rada mužom: „Vyber si ženu, aby si s ňou splodil deti a nie preto, že nosí zlato“) . Ako presvedčený vegetarián odsudzoval zabíjanie živých tvorov.

Narodil sa okolo roku 575 pnl na ostrove Samos.  Medzi daktorými sa tešil kultovej úcte: vraveli, že bol na zem zoslaný bohom Apolónom.

Veril v prevteľovanie ľudských duší. Cítil spriaznenosť so všetkými živými tvormi.

Je považovaný za objaviteľa geometrických zákonitostí, jeho najznámejšia veta je: a2 + b2 = c2 – Pytagorova veta (súčet obsahov štvorcov nad oboma odvesnami zodpovedá obsahu štvorca nad odvesnou). Okrem iného je objaviteľom tzv. zlatého rezu.

Život chápal ako akési zhromaždenie, na ktoré prišli jedni bojovať (vojaci), druhí obchodovať (obchodníci) a tí najlepší pozorovať dianie. Keď sa ho pýtali, čím je, odpovedal hrdo: „Som filozof“.

Zo svojej vlasti bol v stredných rokoch vyhnaný vtedajším tyranom. Nový domov našiel v juhotalianskom Krotone, formovanom gréckou kultúrou. Založil tam filozofickú spoločnosť. Jeho žiaci sa delili na matematikov a akuzmatikov. V tej dobe zahŕňala mathemata (vyučovacie predmety) aritmetiku, geometriu, astronómiu a teóriu hudby. Matematici spoločne zdieľali svoj život aj majetok. Kto k nim chcel patriť musel 5 rokov mlčať a počúvať prednášky. Až keď sa takto učeň osvedčil začal patriť k Pytagorovmu domu a smel sa s ním stýkať. Život v spoločenstve matematikov sa riadil prísnym kódexom. Povinnosťou bolo spytovanie svedomia, ale príkazy sa týkali aj oblečenia a stravy. Pytagorejcom bolo napríklad zakázané jesť fazule. Pytagoras požadoval sexuálnu zdržanlivosť a fazule mu možno pripomínali tvar pohlavných orgánov. (Okrem toho spali pytagorejci v spoločných spálňach.) Skupina akuzmatikov sa venovala pytagorejskej náuke z etického hľadiska. Ocitali sa však často v sporoch s matematikmi.

Na prednášky mali prístup všetci záujemci, pretože Pytagoras bol presvedčený, že všetci ľudia potrebujú mravné vedenie. Pytagoras bol filantrop a odsudzoval anarchiu. Učil, že každý by mal ctiť existujúci poriadok, rodičov a mravy. Vládcom radil spájať znalosť veci s láskavosťou a občanom radil poslušnosť ku vládcom. Človek by mal byť od detstva vychovávaný tak, aby bol telesne aj duševne vyrovnaný. Kto by však občas stratil rovnováhu, ten má opustiť svojich blížnych, pokiaľ tento stav neprejde, pretože nie je vhodné obťažovať tým iných.

„Človek by mal zapudzovať a odrážať od tela nemoc, od duše nevedomosť, od brucha nestriedmosť, od domu nesvornosť a od všetkého dohromady nemiernosť.“

Vesmír je podľa P rozčlenený podľa presných, číslami vyjadriteľných pomerov. Tieto sa nikdy nemenia a znázorňujú harmóniu v pohybe hviezd a planét. Pri pohybe planét vzniká zvuk, ale človek ho nepočuje, pretože každý človek je od narodenia zvyknutý na melódiu vesmíru. Rýchlosť nebeských telies zodpovedá ich vzdialenosti a číselným pomerom hudobnej harmónie. Výška vytvoreného tónu zodpovedá vzdialenosti od stredu vesmíru – planéty blízko stredu vytvárajú hlboký tón, vzdialenejšie vysoký.

Pre pytagorejskú náuku je základnou podmienkou dôkladná znalosť matematiky. Ako počiatok a základ je určené číslo 1, zktorého všetko vyvstalo. Z jednotky vznikli obe číselné rady: párne aj nepárne. Nepárne je obmedzované párnym. Párne sa hodnotí ako negatívne a nepárne ako napríklad 1 ako pozitívne. Jadrom, v ktorom sú všetky pytagorejské mathematy spojené je posvätná tetraktys – desiatku, ktorá je súčtom 1,2,3 a 4. tetraktys predstavuje pre pytagorejcov absolútno. Skrýva v sebe poriadok sveta, obsahuje štruktúru súcna a základy hudobnej teórie.

Pytagorejská sústava obsahuje aj množstvo etických požiadaviek, kvôli čomu bol Pytagoras a jeho žiaci vystavení politickej opozícii. Pytagoras bol na sklonku života znova donútený k úteku, dostal sa do Metaponta, kde okolo roku 500 pnl zomrel.

Slabinou pytagorejskej náuky je, že sa snažila všetko číselne vypočítať a vyjadriť. Nie je však možné vypočítať ľudskú prirodzenosť a správanie.

 

Eleáti

Patria sem Xenofanes, Parmenides, Zenón z Elej.

Xenofanes sa narodil okolo roku 580 pnl v Kolofonte. Z politických dôvodov musel opustiť svoju vlasť a odvtedy bol stále na cestách. Nesúhlasil ani s pytagorejcami, ani s milétskymi prírodnými filozofmi. Preslávil sa ako kritik antického mýtického sveta. Nespochybňoval existenciu božstiev, ale búril sa proti ich ľudských vlastnostiam a nerestiam, aké im podľa Homéra a Hesioda pripisovali jeho súčasníci. Sám nemal predstavu osobného boha. Božstvo popisoval ako jednu mocnosť, nehybnú a večnú, ktorá silou svojho vedomia riadi vesmír (predbehol Aristotelovho prvého hýbateľa). Porovnával bohov rôznych národov a všimol si, ľudia si vytvárajú bohov podľa vlastného obrazu. Xenofanes bol skeptický voči poznatkom, ktoré boli pokladané za isté, tvrdil, že je dôležité byť voči sebe aj druhým kritický.

Parmenides sa narodil okolo roku 510 pnl v sicílskej Eleji. Bol pravdepodobne žiakom Xenofana, ale filozofickým významom ho zatienil. Zaoberal sa problémom bytia (ontológia) a pravdy (alétheia). Pravdu oddeľoval od povrchného vedenia smrteľníkov. Pýtal sa, či je vôbec možné poznanie. Poznanie podľa neho je riadené vyššími bytosťami. Samotní ľudia sú schopní poznať len to, čo je ničotné a prchavé. Ľudia, ktorí veria svojmu poznaniu sú na omyle – preceňujú svoje poznávacie schopnosti. Je presvedčený, že ľudské zmysly klamú.

Parmenidova filozofia sa stala známou ako náuka o bytí. Odlíšil od seba súcno a nesúcno. Medzi nimi je neprekonateľná priepasť. Nesúcno nie je a nemôže byť ani poznané. Súcno je dokonalé, dokončené, nehybné a nemenné. Jeho tvar zodpovedá zaoblenej guli.

Na základe striedania protikladných síl rozvinul Parmenides teóriu vzniku sveta. Riadi ho bohyňa, ktorá sprostredkováva poznanie. Svet, v ktorom žijeme považoval za skutočný. Neveril v to, že existujú zmeny. To, čo ľudia vnímajú ako od seba oddelené je uložené v jednote súcna, zdanie protikladnosti si vytvárajú sami. Ľudia sa nechávajú klamať svojim vnímaním. Protikladné vykladajú ľudia ako vylučujúce sa polarity, ale v skutočnosti sú to len rôzne podoby jednoty. Súcno je a nesúcno nie je. Existuje iba pravda a nepravda. K pravde patrí rozum, k nepravde zmyslové vnímanie.

Zástancom jeho náuky sa stal Zenón z Elej.  Narodil sa okolo roku 490 pnl. Aristoteles mu pripisuje objav dialektiky a založenie rétoriky. Je záhadnou postavou západnej filozofie. Vyvinul mätúce myšlienkové hračky a logické protirečenia, tzv paradoxy (zvuk zrnka, letiaci šíp a pod.). Na ich základe dokazoval, že naše vnímanie nás klame. Popiera pohyb, tvrdil, že pohyb neexistuje.čas sa podľa neho skladá z rady za sebou nasledujúcich okamihov.

Pri pokuse zvrhnúť tyrana bol uväznený. Keď sa ho pýtali na jeho spoločníkov, uviedol mená všetkých tyranových dôverníkov. Tyran sa ho pýtal, kto je hlavným vinníkom a zodpovedným a on odpovedal: Ty sám, prekliatie tohto štátu. Na to bol umučený k smrti.

Herakleitos

Pomôcka: porovnať ho s Lao´C

Herakleitos nechcel počúvať ani oslavné reči na veľkých básnikov (Homér), ani obdivovanie Parmenida a Xenofana. Pravým učiteľom pre neho bol : on sám. Nebol ničím žiakom a opovrhoval slepým nasledovaním a náboženským pokrytectvom. Tvrdil, že je dôležité rozpoznať to, čo je dôležité a robiť to, čo je správne. Pravé poznanie nazval „druhým slnkom“, ktoré jasne osvetľuje ľudské cesty a spôsob existencie. 

V antike si vyslúžil prezývku „temný“. Jeho slová mali často nádych záhadnosti, málokto ho chápal. Pozorne sledoval ľudí okolo seba a stal sa prvým antickým znalcom ľudskej duše: „Hranice duše nemôžeš kráčajúc vypátrať, nech by si išiel ktoroukoľvek cestou: tak hlboký má zmysel.“

Pochádzal zo vznešenej rodiny, pôsobil okolo roku 500 pnl v Efeze. Odmietol úrad zákonodarcu, ktorý mu ponúkli v rodnom meste. Opovrhoval svojimi spoluobčanmi, ktorých označoval za duševne zakrnelých, úplatných, bezcharakterných povaľačov: „Tela, ktorým chýba duša, by sa mali vyhadzovať ako odpadky.“

 V poznaní zastával názor, že ten, kto si myslí, že mnoho vie, nevie nič, pokiaľ mu ostáva skryté to podstatné. Čo bolo podľa neho podstatné? „Najdôležitejšou cnosťou je byť múdry, a múdrosť spočíva v tom, že človek hovorí a koná, čo je pravdivé a v zhode s prírodou, že počúva.“ Pri počúvaní môže človek objaviť to, čo je absolútne platnou múdrosťou: logos. Podľa jeho presvedčenia môže žiť šťastný a naplnený život len ten, kto je naplnený logom. „Keby šťastie spočívalo v radostiach tela, potom by sme mohli ľudí považovať za šťastné voly, keď pri ceste nájdu niečo šťavnaté na zjedenie.“ Orientovať sa na logos zároveň znamená byť si vedomý svojich prirodzených hraníc. Nikto sa nesmie povyšovať nad prírodu: oheň ľudskej pýchy treba hasiť skôr, než veľký požiar. „Je len jedna múdrosť: dôverný vzťah k logu, podľa ktorého je všetko riadené“. Vláde logu sú podriadení všetci a všetko. Kto žije rozumne a pochopil zákon prírody, vie, čo všetko sa môže stať a že sa nič neprihodí proti prírode. Človek je len čiastočkou celku, akokoľvek veľký a dôležitý si pripadá. Je bezmocný voči všeobecným zákonitostiam logu. Dôsledkom, ktorý z toho vyplýva pre etiku nie je rezignujúca odovzdanosť osudu, ale poznanie hraníc ľudských možností. Zameranie sa na rozum človeku dovoľuje orientovať sa pomocou filozofie vo svete a zažívať neobmedzené šťastie. Človek je potom schopný sa meniť a sám si vytvárať svoj život. Takisto je schopný pokojne zmeniť to, čo sám prijať nemôže. (spomenúť sv. Františka z Assisi) Človek sám je strojcom svojho šťastia. O tom, či sa nachádza v súlade s celkom, alebo sa márne a zúfalo stavia proti tomu, čo je nevyhnutné, rozhoduje človek sám (fata volentem ducunt, nolentem trahunt). Celok zahŕňa aj to, čo si navzájom zdanlivo odporuje. „Boh je noc - deň, vojna – mier, nasýtenie – hlad, všetky protiklady – to je ten význam.“ Práve stretávanie sa toho, čo si odporuje „bojom všetkého“, vzniká dokonalá harmónia. Herakleitos rozpoznal v jednote rôznosť a v rôznosti jednotu. Skutočnosť chápe v neustálom toku, v zmene. „Všetko plynie“ (panta rei). Touto dynamikou zmeny je ovplyvnený aj človek. Mení sa, ale ostáva zároveň rovnaký. „Do tých istých riek vstupujeme, aj nevstupujeme, sme aj nie sme.“ Neustále sa vyvíjame a meníme, aj keď ostávame rovnakí. Naše skúsenosti sa rozširujú, učíme sa nové veci, sme stále v procese zmeny a diania. Konštantou života je zákon zmeny, ktorý u Herakleita symbolizuje oheň. „Existujúci poriadok všetkých vecí, ten istý vo všetkom, nestvoril žiadny z bohov, ani z ľudí, ale jeho tvorcom vždy bol, je a bude: oheň večne živý, podľa miery sa roznecujúci a podľa tej istej miery hasnúci.“

 

Empedokles a Anaxagoras

Keď ponúkli občania Akragantu (dnešné sicílske mesto Agrigenta) v 5 st. pnl všestranne nadanému Empedoklovi kráľovskú hodnosť, tento ju ako stúpenec demokracie odmietol. Empedokles mal ku svojej vlasti kritický vzťah a niekedy až odpor ku politike. Narodil sa v roku 485 pnl, pôsobil ako lekár a veštec, skladal verše a venoval sa filozofii. Bol nadaným rečníkom, ale zároveň aj snílkom a hlásateľom lásky v dobe, ktorá jej nepriala. Jeho náuka zjednocuje prvky pyagorejskej, eleátskej a herakleitovskej filozofie. Súcno sa podľa neho skladá z mnohotvárnosti aj jednoty a jeho základnými stavebnými prvkami sú protikladné sily lásky a nenávisti. Štyri živly považoval za večné a dal im mená bohov – oheň – Zeus, zem – Héra, vzduch – Aidoneus a voda – Nestis. Vesmírnymi silami zmeny sú láska a nenávisť. Ich vzájomný vzťah rozhoduje o zmene živlov, o ich spájaní a rozpájaní sa. V tomto večnom kolobehu sa nič nepridáva a nič nekončí. Vznik a zánik neexistujú. Jednotlivosti môžeme vnímať ako meniace sa, ale celok ostáva v kľude, v súlade so sebou – jeho tvar je guľovitý. Toto božské je jedno a je vytvorené láskou, ale inokedy je samo k sebe nepriateľsky naladené a vtedy to vnímame ako mnoho. Svet ako ho poznáme je vnútorne rozorvaný a nepokojný kvôli ničivej sile nenávisti. Empedokles teda učí, že tak ako u ľudí, tak aj vo vesmíre láska spája a nenávisť rozdeľuje. Sníval o súlade všetkého živého a veril, že v „zlatom veku“ v stratenom raji, ľudia aj zvieratá nažívali svorne v mieri a harmónii. Sám bol naplnený smútkom nad vojnami a násilím medzi ľuďmi. Túžil po duševnom pokoji, veril, že zo stredu vesmíru – zo Zeme znova povstane láska, ktorá rozhádané živly opäť spojí.

S postupujúcim vekom sa z Empedokla stával čudák. Z oslích vnútorností zhotovil mechy, do ktorých sa snažil chytiť vietor. Antická legenda o ňom hovorí, že chcel dokázať svoj výstup ku hviezdam, ale Etna vypľula jeho sandále, takže zomrel pádom do sopky.

 Anaxagoras (498 pnl v Klazoménach) bol jedným z prvých empirikov. Vedecké skúmanie ho zaujímalo viac ako politický život, či starosti o dedičstvo. Keď ho jeho príbuzní obvinili, že sa oň nestará, s kľudom im ho prenechal. Patrí k najvýznamnejším prírodným filozofom svojho obdobia. Učil, že: „Žiadna vec nevzniká ani nezaniká, naopak: zo súceho sa niečo zmiešavaním zlučuje a zase sa to rozlučuje, takže by bolo správnejšie nazývať vznik zlučovaním a zánik rozlučovaním.“ Jeho teória sa opiera o existenciu pralátky – arché, ktorá je univerzálna a neobmedzená. V každej jej čiastočke je obsiahnutý celok a na danom zlúčení záleží, ako je táto čiastočka utvorená. (príklad -ľudská DNA). Pomer zlúčenia teda neurčuje samotná látka. Ako prvý mysliteľ zastával názor, že okrem látky ešte existuje aj duch – označoval ho ako nús. Medzi látkou a duchom je veľká priepasť. Nús je princíp, ktorý určuje tvar a účel látky. Vývoj látky je obsiahnutý už v semenách (spermatoch). Nús je nekonečná, neobmedzená sama o sebe existujúca sila, ktorá ovláda celý vesmír ako neobmedzene určujúci princíp. Je prvým, kto priniesol do filozofie teleologickú myšlienku – že všetko je od počiatku deterministicky stanovené a cielené k dobru, zmysluplnosti a dokonalosti. Človek v sebe nosí silu spriaznenú s nús – rozum, ktorého prostredníctvom môže poznať celok. Anaxagoras učil, všetky živočíchy aj rastliny majú dušu a sú spriaznení s nús. Rastliny považoval za zvieratá, ktoré sú zakorenené do zeme a cítia tak isto ako iné živočíchy (smútok prejavujú povädnutím listov). Pokiaľ človek správne využíva svojho rozumu, tak je najrozumnejšou bytosťou so všetkých.

Okrem toho sa zaoberal štúdiom hviezd.  Slnko považoval za horiaci balvan, Mesiac za Zemi podobný a pády asteroidov za vychýlenie (zakopnutie) hviezdy zo svojich dráh. Tým pobúril veštcov a kňazov, dokonca bol predvolaný na súd.

Žil v Aténach, kde bol Periklovým priateľom a poznal sa aj s mladým Sokratom. Bol prvým filozofom západných dejín, proti ktorému bol vedený súd – kvôli bezbožnosti. Počítal s trestom smrti, prijal ho však pokojne a vyhlásil: „Príroda mojich sudcov už dlho odsudzuje k rovnakému trestu ako mňa.“ Počas súdneho jednania sa dozvedel o smrti svojich synov, načo s kľudom zareagoval: „Vedel som, že ich vychovávam ako smrteľníkov.“ Prihovoril sa však za neho Perikles a tak bol nakoniec odsúdený na vyhnanstvo. Zomrel asi o 10 rokov na to v Lampsaku. Jedného človeka, ktorý sa sťažoval, že musí zomrieť v cudzine upokojoval: „Zostup k Hádovi je odvšadiaľ rovnaký.“

 

Demokritos

„Život bez slávností je ako dlhá cesta bez prístrešia“.

Narodil sa okolo roku 460 pnl v Abdérach a dožil sa 90 rokov. Za svojho života sa stretol so Sokratom. Veľkú časť života strávil cestovaním.

Jeho učiteľom bol Leukippos, ktorý súdil, že za všetkým vo svete je určitý kozmický plán. Leukippos je považovaný za zakladateľa atomizmu a v jeho náuke neskôr Demokritos pokračoval.

Jeho prírodná filozofia hlása existenciu súceho a nesúceho. Najmenšími jednotkami súcna sú podľa neho atómy (atomón – najmenší), ktoré sú poslednými, ďalej nedeliteľnými jednotkami hmoty. Atómy sa líšia tvarom, veľkosťou, polohou a usporiadaním. Nárazmi do seba sa buď vzájomne odrazia, alebo – ak sa k sebe hodia - sa spájajú do väčších útvarov. Z týchto spojení vznikajú všetky telesá a živly. Aj človek, vrátane svojej duše, sa skladá z atómov. Nesúce je podľa Demokrita prázdno, alebo prázdny priestor. Celý vesmír sa teda skladá zo súcna- atómov a vecí z nich zložených a nesúcna – prázdneho priestoru v ktorom sa atómy pohybujú.

Demokritos sa zaoberal aj etikou, bol demokratického zmýšľania a mal odpor ku tyranii. Štát môže mať podľa neho dobrú vládu len vtedy, ak štátne úrady zastávajú tí najlepší a najčestnejší.

V ľudských vzťahoch navrhoval, aby sa ľudia riadili prospešnou mierou. Tí, ktorí sa neustále snažia byť niekým iným, nikdy šťastní nebudú. Stratou samých seba strácajú aj možnosť nájsť šťastie. Škodoradosť, závisť a bohatstvo vedú vždy k tomu, že robia nešťastnými svojich nositeľov. Iba človek riadiaci sa rozumom je vnútorne slobodný a koná správne. Vie sa ovládať, nie je otrokom svojich vášní (a dokonca ani svojej ženy ako poznamenal D).

Na ľudské vedenie sa pozeral podozrievavo. Tvrdil, že nemôžeme poznať veľa. To málo, čo poznáme, nechávajúc sa pritom klamať svojimi zmyslami, príliš preceňujeme. Poznanie cez zmysly je hmlisté a klamlivé. Spoľahlivé je iba poznanie vedené rozumom.

Demokritos bol realista. Veril, že veľa vecí v ľudskom živote závisí na náhode, ale nedá sa len čakať a spoliehať sa na ňu. Miesto toho, aby sa človek oddával ilúziám a utópiám, by sa mal tešiť zo života na tomto svete. Správna cesta ako žiť je cesta s rozumom, ku ktorej pomáha rozmýšľanie – filozofovanie.

 

Sofistika

Prírodní filozofi sa snažili zdôvodňovať vznik a poriadok vesmíru. Vedľa seba vzniklo mnoho, neraz aj protichodných právd. Reakciou na nich bol príchod sofistov. Protagoras vo svojom výroku „homo mensura“ povedal: „Človek je mierou všetkých vecí, súcich ako sú, a nesúcich, ako nie sú.“ Každý má iné merítko, iné názory a to je príčinou vzniku sporov. Kvôli usporiadaniu prírody sa však podľa sofistov nemusí hádať nikto, lebo je proste taká aká je. Oveľa dôležitejšie sa im zdalo zaoberať sa svetom ľudí a politickým usporiadaním.

„Sophos“ znamená múdry, vediaci muž. Sofisti sa považovali za majstrov vedenia a pôsobili ako učitelia múdrosti. Ak neexistuje žiadna objektívne platná pravda, tak má každý človek svojim spôsobom pravdu. Pravdivé je teda pre jedinca vždy len to, čo on sám za pravdivé považuje a prehlási. Sofisti však nepovažovali bádanie za účelom zisťovania pravdy, za dôležité kvôli poznaniu samému, ale ako prostriedok vedúci k danému cieľu. Veda je zmysluplná ak môže byť použitá ako nástroj. Argumentovali, že ten kto chce byť úspešný, musí vedieť argumentovať a presvedčiť ostatných o svojej pravde. Preto vyučovali svojich žiakov v rôznych oblastiach , ale za najdôležitejšie považovali rečníctvo. Dobrý rečník nemusí sledovať všeobecný záujem, ani byť vedený dobrom: stačí iba vzbudiť zdanie suverenity a presvedčiť svojho protivníka. Umenie hovoriť platilo pre sofistov za najdôležitejšie vedenie. Kto vie rozprávať obháji každý názor.

Sofisti praktizovali a šírili umenie žiť, ktoré bolo zamerané na úspech. Úspech je, keď nejaká schopnosť, alebo vlastnosť prináša osoh svojmu nositeľovi. Sofisti to vyučovali a nechávali si za to platiť. Človek sa mal  podľa nich spoliehať sám na seba a snažiť sa presadiť sa. Nežiadali od ľudí, aby sa zamýšľali nad svojim životom, myslením, alebo skutkami.

Mnohí sofisti bojovali za slobodu a proti otroctvu.

Protagoras

Narodil sa okolo roku 485 pnl v Abdérach. Bol najvýznamnejším zo sofistov. Zdôrazňoval, že každý človek vníma svet a jeho usporiadanie zo svojej perspektívy a preto je ťažko nájsť jeden platný názor na usporiadanie sveta. To, čo človek vníma svojimi zmyslami je subjektívne, ale zároveň pre neho absolútne pravdivé, pretože merítko k posudzovaniu pravdy nachádza vždy len sám v sebe. Svet je pre človeka taký, ako ho on sám prežíva a chápe. Pravda je vždy viazaná na človeka, ktorý svet posudzuje: človek stojí v strede sveta. Je mierou všetkých vecí. „Ako sa mi javia všetky jednotlivosti, také sú pre mňa. Ako sa javia tebe, také sú pre teba. Byť znamená niekomu sa javiť.“ (poznámka – esse est percipi) Rozhodujúci je teda dojem, ktorý nejaká vec, alebo človek vzbudí. (!!!!) Preto podľa Protagorasa dosahuje najväčší úspech ten, kto vie povedať v pravú chvíľu to pravé slovo. Rozhodujúce nie je to, či hovorím pravdu (každý hovorí len svoj osobný názor), ale to, či volím tie správne slová, aby som vedel presvedčiť čo najviac ľudí.

Z hľadiska poznania to znamená, že to, čo človek empiricky vníma, je pre neho podstatné. Zdať sa tak znamená byť. Existuje mnoho spôsobov reflexie – teoreticky toľko, koľko ľudí.

Perikles ustanovil Protagorasa zákonodarcom v jednom novozaloženom meste. Vo vysokom veku však bol obvinený z neznabožstva a zachraňoval sa útekom. Zomrel v roku 415 pnl.

Jeho výrok „homo mensura“ vzťahoval hlavne na teóriu poznania, nemal v úmysle ním dávať etické rady. Etický relativizmus by sám pravdepodobne nikdy neschválil, aj keď ho tak dnes mnohí ponímajú. 

Gorgias

Narodil sa okolo roku 480 pnl a žil 100 rokov. Bol žiakom Empedokla. Svoje dielo začína tromi zásadami, podľa ktorých ho možno prehlásiť za prvého agnostika.

  1. nič neexistuje
  2. ak niečo existuje, človek to nemôže poznať
  3. ak je to aj možno poznať, tak to nemožno vyjadriť a povedať

Bol učiteľom rétoriky a tvrdil, že rečníctvo dosahuje svojho vrcholu, keď pojednáva o niečom absurdnom tak presvedčivo, že tomu každý uverí. Dištancoval sa od prírodnej filozofie, pretože tvrdil, že človeku nie je nič platné ak pozná hviezdy a vesmír, ale celý život ostane bez úspechu. Jediné, čo bolo podľa neho dôležité, bola výrečnosť.

Gorgias bol antickou celebritou a za svoje vyučovanie a rady si nechával štedro platiť. Neveril na pravdu, cnosť, ani zdatnosť. Veril však, že všetko možno dosiahnuť skvelým rečníckym umením. Tvrdil: „Reč je veľký pán: vidieť nie je, ale koná božské skutky. Dokáže ukľudniť strach, utíšiť smútok, vyvolať radosť a posilniť súcit.“ Inak: reč je vhodný nástroj pre každého, kto ju vie používať. 

 

Sokrates

 Sofistickej relativizácii pravdy odporoval jeden muž, ktorý vyhlásil: „Viem, že nič neviem“. Jeho priateľ z mladosti sa pri návšteve delfskej veštiarne spýtal, či predčí niekto Sokrata v múdrosti a Pýthia odpovedala, že nie. Sokratovská filozofia začína úžasom a poznaním vlastnej nevedomosti. Veľa ľudí preceňuje svoje vedomosti a iní považujú mnoho vecí za samozrejmé, či „prirodzené“. Ale ten, kto preukáže svoju nevedomosť stáva sa otvoreným voči túžbe učiť sa. Sokrates, ako referuje Platón vyzýval svojich súčasníkov, aby neverili učeniu sofistov, ale snažili sa o dobro.

Život

Narodil sa okolo roku 469 pnl ako syn sochára a pôrodnej baby v obci prináležiacej Aténam. Bol skôr nevzhľadný, podsaditý, statný muž s riedkymi vlasmi, ktorý vôbec nezodpovedal helénskemu ideálu krásy. Kládol si otázku, či toho prírodní filozofi vedia dosť o človeku, aby sa zaujímali o hviezdy a vesmír. So sofistami bol zajedno v tom, je dôležitejšie zbierať poznatky o človeku, na rozdiel od nich sa však venoval hlavne etike. Hovoril, že človek by mal obrátiť zrak hlavne sám na seba. Jeho merítko nebolo orientované na povrchnú „užitočnosť“. Kládol otázky ako: čo je skutočne dôležité? Ako má človek žiť? Nezanechal po sebe žiadne spisy. Platón ho charakterizuje ako nenúteného, skromného a prirodzeného. Mnohí žiaci ho popisovali ako magickú a charizmatickú osobnosť, ktorá zmenila ich život. Žil skromne: „Je toľko vecí, ktoré nepotrebujem“. Veľa krát ho ale jeho neprajníci osočovali, dokonca siahali aj ku fyzickému násiliu. Známou sa stala aj Sokratova manželka Xantipa pre svoju neznášanlivú povahu. Filozofovanie jej manžela jej vôbec nebolo po chuti, považovala ho za ukecaného „budižkničemu“, ustavične sa s ním hádala a nadávala mu. Dokonca ho raz na verejnosti poliala špinavou vodou, čo Sokrates komentoval slovami: „nehovoril som, že keď Xantipa hrmí, prináša aj dážď?“ Sokrates zaobchádzanie so svojou ženou považoval s úlohou podobnou krotiteľom divokých koní. „Ak si poradím s Xantipou, ľahko si potom poradím aj s ostatnými ľuďmi.“

Sokrates sa snažil spoznať seba – svoju povahu a vášne, poznať svoje slabosti a umierňovať ich. Vedel, že ten, kto chce filozofovať musí byť s ľuďmi v kontakte, preto sa každý deň vydával do mesta na trhovisko, kde podnecoval diskusie. Svojim filozofovaním snímal masku neznalosti tváriacej sa ako vedenie. Učil bezplatne. Na rozdiel od svetáckych sofistov pôsobil skôr ako nevzdelaný dedinčan, necestoval a Atény opúšťal len pri vojenských výpravách. Pohŕdal Periklovou demokraciou, kritizoval štát. Jeho neprajníkmi mu bolo vytknuté, že odradzuje mládež od politickej činnosti a zvádza ju k filozofovaniu a záhaľke. Pre tento dôvod bol proti nemu neskôr aj vedený súdny proces a v roku 399 pnl bol odsúdený k smrti. Pred súd bol postavený vo veku 70 rokov. Obžaloba: Je bezbožný a kazí mládež. Neplní kultické povinnosti a vysmieva sa svetu bohov. Sokrates bol Aténčan. Pre Aténčana bola politika občianskou povinnosťou. Pre žalobcov bol nebezpečným odporcom štátu, ktorý filozofiou odradzoval mládež od politickej činnosti. Sokrates sa pred súdom zmienil o tom, že jeho „daimonion“ ho varoval pred tým, aby sa venoval záležitostiam mesta. Navyše: kto chcel podľa neho bojovať za spravodlivosť, musí nutne viesť život v ústraní a nie život verejný. Tesným pomerom hlasov bol odsúdený na smrť, ktorú prijal vyrovnane a s kľudom.

Teraz teda odídem, odsúdený vami k trestu smrti, tí , ktorí ma odsúdili, však sú pravdou obvinení zo zloby a nespravodlivosti.

Ja som teda odsúdený na smrť, vy do života. Kto z nás ide v ústrety lepšiemu osudu vedia len bohovia.

Podľa Sokrata je filozofom len človek, ktorý to, čo učí teoreticky, aj prakticky uskutočňuje. Sám bol svojim životom a smrťou najlepším príkladom. Mohol utiecť, pretože po odsúdení mal čas do príchodu Aténskej posvätnej „čiernej lode“, on však ostal a na smrť šiel pokojne a vyrovnane. Zomrel tak ako žil – verný pravde a sebe samému.

Učenie

V mladosti sa venoval štúdiu prírodnej filozofie a astronómie, ale považoval za zbytočné obetovať tomu všetok čas, pretože ako tvrdil, kto prepadne geometrii, stráca sám seba. Najdôležitejšia podľa neho bola etika, ktorá sa zaoberá otázkou: Ako žiť? Sokrates sa úprimne zaujímal o život svojich blížnych, bral ich vážne a dokázal ich počúvať. Kládol im otázky, pre ktoré bol štýl jeho dialógu označený ako „maieutika“ – umenie pôrodnej baby. Veril, že ľudia sú poznaním akoby tehotní a on im pomáha porodiť ich poznanie tými správnymi otázkami.  Spočiatku sa ľudia, ktorých sa pýta, stávajú zdanlivo ešte nevedomejšími, pretože Sokrates im ukázal aké vratké sú ich istoty v poznaní. Behom rozhovoru však nechal druhých vyniesť na svetlo to, čo driemalo v nich samých. On sám ničomu neučil. Sokrates prebúdzal vedenie.

Na rozdiel od sofistov nezosmiešňoval svojich blížnych, neklamal ich a neútočil slovne. Kto si myslí, že vďaka svojmu postaveniu môže žiakov ponižovať a kritizovať, nie je spôsobilý byť pedagógom. Ten, kto ponižuje vystavuje zlé vysvedčenie hlavne sám sebe. Sokrates veril, že jednať s ľuďmi slušne a s úctou znamená ukazovať im ich chyby a nedostatky. Používal reč ako prostriedok, kdežto pre sofistov bola reč sama cieľom. Cieľom Sokratovej náuky bolo vzdelávanie a utváranie celej osobnosti človeka. Kritizoval sofistickú dogmu, že človek je mierou všetkých vecí. Ten, kto prehlási za merítko sám seba, svoje vášne a túžby, určite nebude žiť usporiadaným a umierneným životom. Jediný spôsob ako dosiahnuť skutočné šťastie je zamerať sa na dobro a konať dobro. Iba ten, kto sa riadi rozumom, je rozvážny a ovláda sám seba, zvolil správne merítko a dosiahne pokoja duše. Blaho jednotlivca sa ale nedá oddeliť od blaha ostatných. Ten, kto sa dopúšťa bezprávia a škodí iným, škodí najmä svojej vlastnej duši.

Sofisti aj Sokrates majú rovnaký cieľ: žiť šťastne. Platón v dialógu Gorgias v rozhovore medzi Sokratom a Kalliklesom (sofistom, Gorgiasovým žiakom) rozoberá rozličné ponímanie tohto cieľa u nich. Pre sofistov boli šťastnými silní ľudia, ktorí vedeli dosiahnuť svoj cieľ. Svojim pudom a žiadostiam nechávajú voľný priebeh, konajú, čo sa im zdá správne a hromadia majetok a svetskú slávu. V dialógu hovorí Kallikles o tom, že filozofovanie je záhaľka a filozofov treba pre ich dobro dôkladne vyprášiť, aby prišli k rozumu. Sokrates sa necháva poučiť, označuje sofistu za láskavého a chce sa od neho niečomu priučiť. Obratnými otázkami potom odhaľuje sofistickú náuku ako domnienky a tvrdenia, ktoré si občas sami protirečia. Pýta sa: môže človek vládnuť iným, keď nie je pánom ani seba samého? Je sila to, že človek podľahne svojim pudom, alebo to, že ich dokáže ovládnuť? Nestal sa človek ženúci sa za majetkom otrokom tohto majetku? Kallikles sa cíti zahnaný do úzkych, ale nepriznáva nevedomosť, namiesto toho útočí a používa osobné urážky. Na záver Sokrates hovorí, že cieľom ľudského konania je dobro. Iba to môže spraviť človeka trvale šťastným. Skutočný úžitok filozofie sa prejavuje v jej vplyve na spôsob života. Kto má vyrovnanú dušu, žije v pospolitosti so svojimi priateľmi a blížnymi a aj s bohmi (Depak Chopra – harmónia v nás je harmóniou mimo nás). Rozkol vedie k úpadku. Sokrates veril, že človek sám od seba chce činiť dobro. Zlo nekoná úmyselne, ale z nevedomosti. Preto je dôležité poznanie – aby sme sa vyhli konaniu zla z nevedomosti.

 

Platón - zohnať si Feidiasa, alebo Gorgiasa, prípadne Symposion a podobenstvo o jaskyni aj ako pomôcku ku Sokratovi

Život

Narodil sa okolo r 427 pnl. Pochádzal z aristokratickej rodiny, už od detstva bol oboznamovaný s veľkými básnickými dielami starého Grécka. Mal atletickú postavu a až do vysokého veku aktívne zápasil. Muži ako on, boli predurčení podieľať sa na vláde v Aténach, on však režimom, ktorý odsúdil Sokrata, jeho učiteľa, pohŕdal. Keď sa ako 20 ročný zoznámil so Sokratom, začal zapisovať jeho myšlienky a rozhovory. Vďaka nemu sa presvedčil, že je povolaný byť filozofom. Sokrates mu pomohol nájsť vlastnú cestu vo filozofii aj v živote a on mu bol za to celý život vďačný. Aj neskôr, keď už bol samostatným filozofom, vkladal Sokratovi do úst svoje vlastné myšlienky, čím mu preukazoval úctu.

Platón mal vášnivú povahu, preto sa snažil sám seba mierniť. Po Sokratovej smrti odcestoval do Megar a pobýval tam s Euklidom a jeho žiakmi. Neskôr navštívil Južné Taliansko a tam študoval u pytagorejcov. Po návrate do vlasti založil v roku 387 pnl Akadémiu – filozofickú spoločnosť po vzore pytagorejcov. Bola to v istom slova zmysle prvá západná univerzita, ktorú dal až v 6. st v mene Kristovom zatvoriť východorímsky cisár Justinián. Jej vodcom bol sám Platón. Pre učiteľov aj žiakov platili prísne asketické pravidlá: málo spánku, bezmäsitá strava a sexuálna abstinencia. Kto sa chcel s Platónom učiť filozofii, musel byť oboznámený s aritmetikou a geometriou, aby sa na rozdiel od len rozprávajúcich sofistov, naučil pracovať starostlivo a presne. Byť filozofom (milovníkom múdrosti) nebolo klasickým povolaním, ale bola to náročná činnosť formujúca celého človeka a napĺňajúca jeho život.

Platón mal zmysel pre vtip a humor. Pri čítaní mnohých jeho diel sa čitateľ zasmeje na tom, ako obratne dokáže v dialógu vyobracať svojich oponentov, mnohokrát až tak, že sa zapletú do svojich vlastných rečí.

Ženám bol po celý život vzdialený. Ženy boli , rovnako ako otroci, mužovým majetkom, manželstvá sa často uzatvárali len ako spoločenská konvencia na udržanie rodu. Bol presvedčený (čo bol vtedajší spoločenský štandard), že hlboké duševné priateľstvo je možné len medzi mužmi, ktorých vzájomne spojil eros a vášnivá túžba po vzdelaní. Mal rád chlapcov. Vedel však, že duševnému rozvoju škodí aj rozkošníctvo a podľahnutie vášňam a preto vyžadoval od seba aj svojich žiakov asketickosť. Eros oslávil v dialógu Symposion, kde hovorí o tom, že pôvodne boli všetci ľudia guľatej postavy, silní a mocní. Bohovia sa obávali, že by mohli preniknúť až do neba (paralela s biblickým vyhnaním z raja), tak ich napokon Zeus rozrezal na dve polovice, ktoré sa odvtedy hľadali. Keď sa však našli, objímali sa a zachvátené šťastím zabúdali sami na seba – umierali hladom. To však bohovia nechceli, preto dal Zeus ľuďom pohlavia. Keď sa oddelené polovice našli, mohli sa jedna z druhej vzájomne tešiť, spojiť sa a potom ísť svojou cestou. Od tej doby hľadá každý človek svoju druhú, lepšiu polovicu seba samého.

Eros a túžba po vzdelaní ho spojili s mladým Sicílčanom Dionom zo Syrakúz. Zoznámil sa s ním na svojej prvej ceste za tyranom Dionýzom, ktorý ho žiadal o rady. Pre jeho politické návrhy mal však málo pochopenia, nečakal niekoho, kto bude kritizovať jeho neviazaný, pôžitkársky spôsob života. Preto mu predhodil, že sa politike vôbec nerozumie, načo mu Platón povedal, že je tyranom. Dionýzos ho potom chcel nechať popraviť, ale Dion sa ho zastal a tak bol Platón predaný do otroctva ku spartskému vyslancovi. Dostal sa však z otroctva a vrátil sa do vlasti, kde sa zaoberal filozofiou a túžil po tom, aby mohlo svoje poznatky uplatniť v praxi. Keď Dionýzos zahynul vo vojne s Kartágom, jeho zástupcom sa stal Dionýzos 2, ktorý sa zdal byť otvorený filozofickým myšlienkam. Vďaka Dionovmu zprostredkovaniu teda Platón opäť odcestoval na Sicíliu. Mladý vládca však Platóna sklamal rovnako ako jeho predchodca, dokonca poslal Diona do vyhnanstva. Platón teda Sicíliu opäť opustil a tretí krát sa tam vrátil na tyranovu žiadosť o pomoc vo veku 67 rokov. Chvíľu sa naozaj snažil riadiť sa Platónovými radami, ale aj keď mu dával za pravdu, oddával sa ďalej svojim vášňam. Sklamaný Platón tak zakúsil bezmocnosť filozofa. Dion však chcel jeho politické myšlienky aspoň čiastočne uplatniť. S podporou Kartága sa vrátil z vyhnanstva do vlasti, rozdelil Dionýzovu ríšu a pokúsil sa nastoliť kráľovstvo. Spojenci mu však začali nedôverovať a nechali ho zavraždiť. Platón za ním veľmi trúchlil a viac sa už nepokúšal preniknúť do praktickej politiky. Jeho sen o filozofickom štáte sa tak nikdy nesplnil.

Platón ukazuje, že človek odkázaný sám na seba, je nedokonalý tvor. Existenciálne potrebuje iných ľudí a spoločnosť. Iba v spoločenstve môže nájsť človek trvalé šťastie. Aj filozofia rozkvitá len v spoločenstve. Ten, kto sa sťahuje zo sveta do ústrania, nemá v sebe skutočného filozofického ducha. Bol presvedčený, že filozofia môže plniť svoje poslanie len v ľudskom spoločenstve. Posledné roky života však strávil v osamelosti. Svoju filozofickú záveť zanechal v diele Zákony. Doporučuje v nich ako najvyššiu cnosť umiernenosť. Vo výchove odporúča, aby sa deťom nenechávalo príliš veľa statkov, skôr majú dostať rešpekt a úctu a vzor príkladným spôsobom života. Zomrel v roku 347 pnl vo veku 80 rokov a bol pochovaný v tichosti. Atény si jeho smrti vôbec nevšimli.

Učenie

Filozofovať s Platónom znamená stretávať sa s ľuďmi, ktorí spolu vedú rozhovor a priblížiť sa ku Sokratovi, ktorému Platón vkladá do úst najprv jeho, potom svoje myšlienky. Filozofovanie v Platónovom podaní je spoločným úsilím, rozhovor cestou k pravde. Všetci tí, ktorým nejde o pravdu otvorený rozhovor odmietajú, alebo sa ho snažia zakázať (komunizmus, diktátorské režimy). Platón doporučuje, namiesto sofistickej rečníckej exhibície , skutočný rozhovor, ktorého predpokladom je schopnosť a vôľa počúvať druhého. Skutočný filozof v rozhovore nejedná nenávistne, alebo zlomyseľne, nemoralizuje, neútočí a neuráža. Platónove dialógy pôsobia svojou jazykovou ľahkosťou, na sledovanie jeho myšlienok nie je treba veľkého úsilia. Čitateľ sa ocitá uprostred aténskeho trhoviska, kde Sokrates vedie so svojimi druhmi dialóg. Mladý Platón sprevádza tohto filozofa, ktorý nechcel nasledovníkov, ale aby ľudia skúmali sami seba a nasledovali nie jeho, ale pravdu. Toto predáva Platón vo svojich dielach ďalej. Často používa vo svojich dialógoch iróniu, ale nezosmiešňuje ňou, len poukazuje na rozpory v tvrdeniach. Neusiluje sa ako sofista o potlesk, ale len o odhalenie pravdy.

Dôležitým momentom je aj to, že Platón nefilozofuje vo svojom mene: využíva autority uctievaného učiteľa, ktorý je pre neho zosobnením filozofie.

Takisto využíva aj mýty a mytológiu, aj keď zo svojho ideálneho štátu by vypudil básnikov. Pozná totižto hranice rozumnej argumentácie a vie, že poznanie ňou nekončí. Mnohokrát leží filozofický obsah za hranicami reči a preto ten, kto chce filozofiu absolútne racionalizovať, míňa sa s ňou.

Vracia sa aj ku filozofickej tradícii prírodných filozofov a iných svojich predchodcov. Vyčíta im, že tvrdili niečo, ale nezdôvodňovali to: akoby mali pred sebou deti. Platón ich učenia o svete necháva v platnosti ako pokus, nie však ako definitívnu pravdu.

Reaguje na a nastoľuje otázky týkajúce sa logiky, politiky, etiky, kozmu a iných.

Učenie o ideách

Pre sofistov bol človek tvorcom pravdy a všetkých hodnotových merítok. Ľudská duša pre nich bola nepopísaná vosková tabuľka (tabula rasa – Locke), takže šikovný vychovávateľ môže formovať človeka. Cnosť pre nich znamenala obstáť v živote a bola naučiteľná. Platón tiež veril v zmysluplné vzdelanie, ale sofistickú metódu označil za zhubnú.

Sokratovo učenie rozšíril o náuku o ideách. Grécke slovo idea sa dá preložiť ako podoba, tvar, pravzor, či podstata. Platón ju popisuje ako nemenný, večný pravzor, nezávislý na ničom inom. To, čo človek objavuje vo svete sú len odrazy zmyslovo nevnímateľných ideí. Zmyslami vnímateľné sú iba javy. Idey majú vyšší podiel reality, veci sa na nich len podieľajú. Najvyššou ideou je idea dobra. Človek si je existencie ideí vedomý, ale vo viditeľnom svete ich nemôže vnímať zmyslami, ani ich poznať. Iba pomocou rozumovej úvahy sa mu tento svet môže otvoriť. Platón tento proces popisuje ako anamnesis – rozpomínanie. Znalosť ideí je v človeku skrytá a až filozofickým vzdelaním ju možno prebudiť.

Ľudská duša, ktorú chápe Platón ako nesmrteľnú, pred svojim spojením s dočasným telom videla tento svet ideí. O tom píše v dialógu Faidros. Nenarodené duše sa na pozvanie Dia zúčastňujú letu nad nebesá – do ríše ideí. Sú umiestnené v dvojzáprahu, ktorý ťahajú dva kone reprezentujúce protikladné duševné sily – jeden je ušľachtilý a ťahá smerom ku božskému, druhý je divoký a ťahá na opačnú stranu. Ten, kto kočiar ovláda, by ho mal riadiť a viesť správnym spôsobom. Ten, komu sa podarí v ríši ideí visieť pravdu, je naplnený hlbokým šťastím poznania. To platí ale iba pre bohov, ktorí zahliadli najvyššie idey: krásy, spravodlivosti a dobra. Duše budúcich ľudí vidia z tejto ríše ideí oveľa menej. Všetky tam chcú nahliadnuť a tlačia sa dopredu. Vzniká tlačenica a chaos a podaktoré duše naplnené zabudnutím, spadnú na zem. Tie, ktoré videli najviac sa stávajú dušami filozofov, alebo milovníkov krásy. Tie, čo videli menej sa stávajú kráľmi, vojvodcami a bojovníkmi, za nimi nasledujú štátnici a obchodníci. Ďalšiu triedu tvoria atléti a lekári, ktorým sú podriadení veštci. Za nimi nasledujú básnici, potom rolníci a remeselníci. Na predposlednom mieste sú sofisti a za nimi, na konci hierarchie, tyrani.

Podľa toho, ako sa človek na svete chová, rozhoduje ako bude žiť nabudúce. Spravodlivý človek obdrží lepší osud, nespravodlivý horší. Iba duša filozofa získava najskôr po 3 000 rokoch, počas ktorých si vybrala vždy rovnaký život, naspäť svoje krídla a môže sa zo sveta vzdialiť. Ostatní musia čakať 10 000 rokov a odpykávať si trest, kým sa opäť vrátia. Život založený na filozofii je teda jediný božský - okrídlený – má totiž krídla myslenia. To, čo mnohí považujú za skutočné, svet javov, je iba dočasné a pomíjavé. Cesta filozofie je jedinou cestou z tohto sveta. Človek má možnosť zamerať sa na to, čo je stále – na idey, zákonitosti, ktoré platia aj pre bohov. Ani bohovia nemôže idey ovládať, sú im podriadení.

Ľudská duša už je celkom popísaná, tým, čo videla vo svete ideí, človek sa len na to musí rozpomenúť. Kto sa rozpomenie a naučí sa písmo svojej duše čítať, bude žiť celkom inak ako predtým. Filozofovať v platónskom zmysle teda znamená podnecovať k rozpomenutiu.

Filozofovanie v Akadémii

O správnom filozofovaní píše Platón v dialógu Menón. Platón veril, že znalosť objektívnej pravdy je každému človeku známa – len ju musí prebudiť a rozpomenúť sa na ňu. V dialógu používa príklad s mladým otrokom, ktorého presne cielenými otázkami, nevedomého o svojej vedomosti, privedie k formulácii geometrických axióm. Filozof teda musí vedieť klásť tie správne otázky, ktorými odkryje skryté vedenie. To, čo platí pre geometriu, nemusí platiť pre etiku a praktický život. Platón sa teda ďalej venuje otázke, či sa dá naučiť cnosť ako zdatnosť v praktickom živote. Tvrdí, že aténski veľkí štátnici túto cnosť mali, ale v ich podaní to nebola pravá cnosť, ale doxa – správna mienka. K politickému jednaniu môže postačiť aj doxa. Doxa sa dá však správnou metódou premeniť vo vedenie. Táto metóda sa nazýva dialektika, ktorá je nenahraditeľnou súčasťou filozofického úsilia o poznanie. Je to sokratovské umenie klásť správne otázky. Preto jej Platón priraďuje status vedy a vyučuje ju vo svojej Akadémii.

Nenahraditeľnú úlohu v odhaľovaní pravého poznania má filozofický rozhovor. Predstupňom k filozofii sú ale „mathematy“, medzi nimi aritmetika, geometria a dialektika. Sú pomocným nástrojom, prostriedkom ku správnemu vedeniu, ale ničím viac. Keby sa stali samoúčelom minuli by sa svojim cieľom. Nad bránou do Akadémie bol nápis: „Sem nesmie vstúpiť nikto, kto neovláda geometriu.“ V Akadémii sa učilo filozofovať pomocou geometrie, bola predpokladom filozofie samotnej.

Tak ako Sokrates, aj Platón veril, že ľudia chcú dobro. Zlo páchajú z nevedomosti, alebo na základe domnelých vedomostí. Každý človek sa môže vydať na cestu filozofie, ktorej cieľom je konať dobro. Na toto dobro by mal človek zamerať svoj život.

Podobenstvo o jaskyni a idea dobra

Ústave hovorí Platón Sokratovými ústami, že úlohou filozofie je zdôvodniť ako by mali ľudia žiť. Skrytou ústrednou témou /stavy je otázka dobra, ktorá je spojená s otázkou ako sa môže človeku podariť žiť šťastne. Mnohé pasáže sa ďalej zaoberajú politickým usporiadaním, rôznymi ústavami antického sveta, radami ako vytvoriť najlepší štát a pod. Zhruba uprostred diela, v 7. knihe sa nachádza kľúčový bod celej knihy, ale aj Platónovej filozofie – Podobenstvo o jaskyni. Platón sa tu zaoberá otázkou vzdelania a nevzdelania človeka. Vzdelanie chápe ako cestu človeka k sebe samému. Znamená formovanie celého človeka. Vzdelanie sa pritom zďaleka netýka len vedomostí, ale označuje skôr individuálny proces zrenia, nový spôsob života, ktorý človeka vyvádza zo starých zvyklostí.

V „Podobenstve o jaskyni“ žijú ľudia v jaskyni, sedia, sú spútaní a nemôžu hýbať končatinami, ani hlavou. Nie sú si toho však vedomí, pretože sú na to od detstva zvyknutí: putá sú súčasťou ich výchovy a oni ich nevnímajú. Za nimi horí oheň a aj zhora dopadá do jaskyne svetlo. Medzi ohňom a spútanými ľuďmi je stena a cestička, kade sú nosené najrôznejšie predmety a spútaní ľudia vidia oproti sebe na stene jaskyne len tiene. Sú v situácii človeka, ktorý sa nachádza v stave nevedomosti. Taký človek slepo verí tomu, čo sa mu predvádza, tiene považuje za skutočnosť. Tieto tiene predstavujú pre Platóna akúkoľvek formu nefilozofického spôsobu života. Človek tu žije podľa tradícii, nepýta sa prečo tak žije, podvoľuje sa tomu, čo robia a žiadajú ostatní. Zobrazuje tým človeka, ktorý sa odnaučil pýtať a iba prijíma, čo mu druhí predložia. Títo ľudia (ako väčšina z nás) premeškávajú príležitosť používať svoja vlastný rozum.

Až zrazu (ako, to necháva Platón otvorené) sa jeden človek pravdepodobne vlastnou silou pút zbavuje. Možno ten proces začína údivom, ktorý Platón popísal ako začiatok všetkej filozofie. Tento udivený, oslobodzujúci človek náhle chápe, že to, čo ho spútava vôbec neexistuje. Sú to len tradície, predsudky, spôsob života, ktorý mu doteraz pripadal ako samozrejmý, ale zjavne taký vôbec nie je. To, čo zrazu vníma v jaskyni vidí prvý krát v živote. Jeho druhovia sedia spútaní a on je jedným z nich: na rozdiel od nich si ale svoje putá už uvedomuje. Čo má teraz robiť? Môže sa posadiť a žiť ako predtým? Niečo v ňom sa vzpiera. Metaforicky (ale aj biblicky) povedané, ten, kto ochutnal zo stromu poznania, bude už navždy vidieť, že je nahý. Vstáva a pozerá sa do svetla, ktoré ešte nikdy nevidel: pohľad doň ho bolí. Proces poznania začína bolesťou, človek je oslepený, ale vie, že to, čo vnímal predtým boli len odrazy. Všetko, čo považoval doteraz za správne zrazu stráca svoj význam a on si začína uvedomovať svoj omyl. Najprv si praje vrátiť sa medzi ostatných spútaných, ale vie, že vo vnútri sa zmenil. Ktosi ďalej vlečie (Platón nespomína kto) bývalého zajatca cestou von z jaskyne, až dokiaľ neuvidí jasné slnečné svetlo. Zo začiatku nič nevidí, je oslepený, ale pomaly si zvyká. Na konci procesu poznania vidí oslobodený človek samotné slnko, ktoré symbolizuje ideu dobra. Uskutočnila sa radikálna premena a pre oslobodeného človeka už nič nie je také, ako bolo predtým. Riadil sa pravidlami, ktoré sa mu teraz ukazujú ako putá, predsudky a konvencie, ktoré ho zväzovali. Poznáva rozdiel medzi pravdou a tým, čo sa za pravdu považuje. Spoznáva aké pravidlá platia v jaskyni. Už nemôže s ostatnými hrať nevedomého, poznanie pravdy mení od základu. Ľudia okolo neho ho nepochopia, budú sa mu vysmievať a dokonca ho aj ohrozovať, pokúsia sa ho zabiť, pretože vidí viac ako oni a ohrozuje zaužívaný poriadok, ktorému sa po poznaní pravdy viac nemôže podriaďovať. Jeho myslenie je pre ostatných zajatcov nebezpečné. To sa stalo Sokratovi.

Úloha filozofa

Výstup z jaskyne popisuje Platón ako povznesenie duše do sfér poznania k idei dobra. Táto cesta vedie nutne ku záveru: To, čo je poznané ako správne, poznávajúceho mení a on podľa toho jedná. Šťastie človeka závisí na jeho jednaní. Filozof to vie, a preto sa riadi ideou dobra a rozumom, žije spravodlivo a umiernene. Naopak nerozumní ľudia žijú v zajatí tieňov, prispôsobujú sa konvenciám, sú otrokmi vecí, ktoré nevedia vysvetliť. Oslobodení a neoslobodení žijú akoby v iných svetoch. Slobodný človek môže neslobodného chápať, ale naopak to nefunguje: naopak slobodný predstavuje pre svet neslobodných hrozbu. Nevedomí sa nechávajú viesť momentálnymi rozmarmi a okamžitými náladami.

Platón popisuje dôsledky vzdelania ako „periagoge“ – obrátenie duše. Filozofi by najradšej žili mimo jaskyne, ale ich úloha je spätá s ich znalosťami: musia prevziať zodpovednosť za spoločnosť. Pre štát je optimálne, keď vplyvné pozície nemajú ľudia bažiaci po moci, ale tí, ktorí sa o ňu neusilujú a sú naplnení ideou dobra. Filozof nie je bohatý materiálnymi statkami a pre to po nich netúži, ale rozumom, zdatnosťou a cnosťou. Preto môže najlepšie riadiť štát – filozofovia by sa podľa Platóna mali stať kráľmi.

Platón nesúhlasil demokraciou, v ktorej sa podľa neho ľubovoľne zmontuje to, čo sa zdá práve aktuálne. Vládnuť v nej môže aj aliancia neschopných, alebo lúza. Spájal demokraciu s anarchiou, s vládou nevedomosti a neustálym úpadkom mravov. Najhoršou formou vlády je ale pre neho tyrania, ktorá vzniká zneužitím slobody. Preto sa demokracia môže stať predstupňom anarchie až tyranie.

Skutočný politik musí byť človek, ktorý politiku berie ako službu a svoj úrad nesie ako bremeno.  V záujme štátu by malo byť úsilie o harmóniu a vnútornú jednotu. Vnútornú jednotu možno nájsť podľa neho v zákonitostiach vesmíru – ktoré považoval za príbuzné s tým, čo je v nás božské. Kozmos mu pripadal oduševnelý dušami všetkých bytostí, ktoré sú v ňom doma a v bezpečí.

Najšťastnejším človekom je podľa Platóna ten, kto žije v priateľstve sám so sebou aj so svojimi blížnymi, je vnútorne slobodný, pánom sám seba, úprimný a charakterovo pevný a tým môže byť podľa neho len filozof.

 

„Nie je to tak, že by si daimonion vylosovalo vás, ale vy si volíte daimonion. Vina je na voliacom, boh je bez viny.“ (Timaios)

 (Iliada – „Neobviňuj bohov z vlastných chýb veľký kráľ. Vina je v nás. My sme smrteľní“ Achilles)

 

Aristoteles

Vedľa Sokrata a Platóna je treťou určujúcou postavou gréckeho myslenia svojej doby. Narodil sa v roku 384 pnl v Stageire ako syn lekára Nikomacha a v 17 rokoch vstúpil do Platónovej Akadémie. Horlivo študoval a neskôr začal sám vyučovať. Bol veľmi nadaný a nebál sa oponovať ani samotnému Platónovi. Cítil sa byť povolaný ku vede, úsilie o poznanie dávalo jeho životu zmysel. Hmotné statky pre neho neboli dôležité, človek sa má venovať filozofii, pretože iba tá ako veda pravdy prináša vnútorný pokoj a činí šťastným. Keď Platón zomrel, bol v Akadémii už 20 rokov. Vedenia Akadémie sa však ujal Platónov synovec Speusippos, ktorý sa mu síce nevyrovnal, ale bol starší a skúsenejší. Aristoteles kritizoval platónsku náuku o ideách, kvôli čomu sa dostal do sporu s ostatnými Platónovými stúpencami. Preto odišiel z Akadémie a opustil Atény. V meste Assos neďaleko Tróje založil na žiadosť priateľa Hermeia filozofickú školu, ku ktorej sa pripojilo niekoľko Platónových žiakov. V tejto škole učil takmer 2 roky a oženil sa zatiaľ s Hermeiovou neterou Pýthiou. Po Hermeiovej smrti musel v roku 345 pnl opustiť mesto. V roku 342 pnl si ho kráľ Filip zvolil za vychovávateľa svojho syna Alexandra, ktorého vyučoval niekoľko rokov. Keď zomrel Speusippos, Aristoteles sa v roku 335 pnl vrátil do Atén. Namiesto neho však bol do čela Akadémie zvolený Xenokrates. Na tento popud založil Aristoteles v Aténach vlastnú školu: známu ako školu peripatetikov (prechádzajúcich sa). Učitelia a žiaci sa tu prechádzajúc rozprávali a filozofovali.

Na rozdiel od Platónových spisov pôsobia Aristotelove encyklopedicky, vedecky a trocha... nudne.

Vďačíme mu za základy klasickej logiky. Je autorom vety o rozpore: „Nie je možné, aby niečo bolo aj nebolo.“ Kritizoval sofistické relativistické nazeranie sveta a rozlišoval medzi tým, čo je objektívne pravdivé a tým, čo len niekomu pripadá ako pravdivé. Ku jeho logike patria „kategórie“ (v gréčtine – výrok) – substancie, kvality, kvantity, vzťahu, miesta, času, konania, polohy, vlastnenia a trpenia.. Označujú možné spôsoby bytia predmetov, používané na to, aby sme klasifikovali nejaký objekt. Popri kategóriách zaviedol aj sylogistiku (umenie súdov): z dvoch viet, premís, sa vytvorí tretia veta, záver.

Napísal množstvo prác na množstvo tém, podaktoré aj kuriózne: napríklad O mytologických zvieratách. Okrem toho vytvoril zbierku 158 ústav, písal o Olympijských víťazoch a skladal básne.

Filozofiu rozdeľoval na teoretickú (fyzika, metafyzika, logika) a praktickú (etika a politika). 

Aristoteles bol štíhlej postavy, vždy elegantne oblečený a opovrhoval asketizmom rovnako ako zhýralstvom a poživačnosťou. Hovoril, že mnohí ľudia žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť a iní tak, akoby mali zomrieť už zajtra.

S politickými pomermi v Aténach bol celý život nespokojný: „Atéňania vynašli pestovanie obilia a zákony, dokázali však zužitkovať len obilie, zákony nie.“

Po smrti Alexandra Veľkého (323 pnl) nasledovali politické nepokoje, jeho stúpenci boli prenasledovaní. Aristoteles opustil v ohrození života Atény. Prehlásil, že nechce dať Atéňanom možnosť, aby sa proti filozofii previnili po druhý krát. O niekoľko mesiacov nato vo veku 63 rokov zomrel na ochorenie žalúdka.

Aristoteles ako vedec

Pre Aristotela všetko poznanie začína skúsenosťou. To, čo existuje musí byť uchopiteľné a predstaviteľné. Aristoteles za zaoberal takmer celým vesmírom: všetko, čo vnímal zmyslami najprv pozoroval, potom začal teoretizovať a rozoberať svoju zmyslovú skúsenosť rozumom. Všetko, čo si ľudia predstavujú sa mu stalo látkou, ktorú treba filozoficky objasniť. Rozlišoval medzi teoretickou a praktickou filozofiou. Praktické vedenie sa vzťahuje k ľudským výtvorom a činom. K výtvorom treba vedenie, ktoré sa označuje ako „techné“ – zvláštna schopnosť. Pre konanie je treba praktické vedenie, ktoré označuje ako „phronesis“ – chytrosť, schopnosť jednajúceho pochopiť princípy a dôvody jednania.

Aristotelova prírodná filozofia

Vo Fyzike sa venuje súcemu v prírode, ktoré sa mení a je poznateľné v pohybe. V tejto oblasti vedy sa má človek učiť prírodu chápať a rozpoznať v nej obsiahnuté princípy. Všetko fyzikálne sa Aristoteles snaží objasniť filozoficky, nie experimentálne. 

Pre jeho prírodnú filozofiu je charakteristická myšlienka účelnosti: „Boh a príroda nekonajú nič bezúčelne.“ (Einstein: Boh nehrá v kocky) Rozmanité dianie má svoje príčiny. Princíp kauzality platí neobmedzene. Každému predmetu a tvorovi je vlastné určenie účelu. Všetko súce je príčinne určené a má na niečo pôsobiť. Vyvíja sa k nejakému účelu, cieľu – telos (teleológia). V organickej prírode sa určenie, vnútorná účelnosť, ktorá je prírode vlastná. Tú Aristoteles označuje pojmom entelechia. (semienko – strom, húsenica – motýľ) Pre Aristotela je životný proces určený týmto vnútorným princípom.

V kauzalite sa rozlišujú 4 príčiny: látková, tvarová, účelová a hybná. Látková príčina je základom, matériou. Z tejto látky sa vplyvom tvarovej príčiny dá vyrobiť výtvor (plán architekta). Čomu ,alebo komu má tento výtvor slúžiť určuje účelová príčina. Hybná príčina vypovedá o procese výroby. V prírodnom dianí je prvotnou príčinou božská príčina. Ak nesú tvory princíp v sebe, ak majú vlastnú entelechiu, tak sú považované za formy života majúce dušu. Príroda má svoje prostriedky sama v sebe a tieto prostriedky sú zároveň jej účelom. Účel je prírode vlastný, je rozumný.

Aristoteles konštruuje hierarchické usporiadanie súceho. Najnižším stupňom je anorganická príroda. Tá je bez duše. Ďalšiu úroveň tvoria rastliny. Sú schopné sa rozmnožovať a uskutočňujú látkovú výmenu. Nad rastlinami sú zvieratá. Tieto reagujú na signály a môžu riadiť svoj pohyb. Toho všetkého je schopný aj človek a navyše človek nie je podriadený svojim pudom, môže sa riadiť svojim rozumom. Aj planéty majú dušu. Ľudská duša je súčasťou veľkého celku prírody, má v ňom svoje miesto a určenie. Duša je substanciou (formou) fyzického organického tela. Telo dostáva prostredníctvom duše svoje vnútorné účelové určenie. Aristoteles chápe dušu ako princíp pohybu, prejavujúci sa trojakým spôsobom: ako vyživujúca, cítiaca a mysliaca duša. Podľa toho je aj odstupňované súcno: rastliny majú vitálnu (vegetatívnu – vyživujúcu) dušu,  zvieratá majú cítiacu (emočnú) dušu a človek má mysliacu (rozumnú) dušu. Určením ľudskej duše je predovšetkým myslenie. Človek je tvor mysliaci.

Metafyzika

Po statiach o fyzike nasledovalo 14 kníh, ktoré vydavateľ Andronikos z Rhodu označil ako „meta ta physis“ (to, čo je po fyzike, čo ju presahuje. V Metafyzike sa diskutuje o otázkach tzv. prvej filozofie (proté filosofia). Aristoteles sa tu venuje problémom, ktoré nemôžu byť uchopené a skúmané zmyslovým vnímaním, ale iba špekulatívne odhalené ľudským rozumom.

Ľudské úsilie má podľa Aristotela dva základné podnety: dosiahnuť šťastie, čím sa zaoberá etika a dosiahnuť vedenie. Človek je podľa Aristotelovej definície zoon logon echon (živočích obdarený rozumom a rečou). Svoj život najlepšie naplní a realizuje vtedy, keď rozvinie dar rozumu, ktorý mu bol prírodou daný, a to sa mu podarí na ceste poznania.

Jednotlivé vedy zachytávajú čiastočnú – dielčiu pravdu, metafyzika je naproti tomu veda o všeobecnom a je im preto nadradená. Metafyzika presahuje jednotlivé oblasti vedy, zameriava sa na prvotné, všeobecné princípy. Mnohí vedci majú špeciálne znalosti, preto majú vedenie. Nie však múdrosť, pretože múdrosť je poznanie všeobecných zákonitostí. Práve filozofiu označuje Aristoteles ako vedu múdrosti. Preto majú jednotlivé vedy slúžiť a filozofia im má vládnuť. Z toho vyplýva aj právo filozofa na vedúce postavenie v spoločnosti a v štáte.

Okrem toho rozvíja v Metafyzike aj teóriu prvého princípu. Vysvetľuje, ako dochádza k pohybu. Na začiatku všetkého pohybu stojí podľa neho niečo, čo sa samo nehýbe. Nazýva to „to proton kinoun akinetos“. V dejinách filozofie to býva prekladané ako nehybný hýbateľ, správny preklad však je „nehybné pohybujúce“. Aristoteles nepoznal osobného boha, tak ako ani celé grécke a rímske myslenie. Nehybné pohybujúce je stále trvajúce a dokonalé, platí absolútne. Aristoteles označuje tento princíp ako „theos“ – božské, ktoré je nedeliteľné, neobmedzene mocné a nemenné. Všetko existujúce je príčinne podmienené. Každá príčina je spojená s princípom pohybu. Vzniká rada príčin, ktorá siaha až ku prvému princípu, ktorý sám príčinu nemá.

Človeku sa páči to, čomu rozumie a vedome to zažíva. Príjemné mu je zmyslové vnímanie. Božskému sa ale najviac približuje myslenie. Ale pretože aj myslieť je možné nesprávne, nemôže byť číra možnosť myslenia tým najlepším. Tým najlepším je taká činnosť myslenia, v ktorej sa myslenie samo stáva svojim predmetom: teda myslenie, ktoré samo odráža vlastnú činnosť myslenia. Preto metafyziku prehlasuje za prvoradú vedu a stotožňuje ju s filozofiou.

Šťastný život

Mnohí ľudia sa nechávajú viesť náladami, mnohí konajú neplánovane, či intuitívne. Každé konanie má však nejaký zámer. Výsledok, alebo zámer tohto konania označuje Aristoteles ako „statok“. Človek sa snaží získať mnoho statkov. Starosť o materiálne statky slúži zaisteniu existencie. Všetky čiastočné ciele slúžia rôznym účelom, ale až zjednocujúci cieľ im dáva skutočný a vyšší zmysel. ) Ľudia sú naplnení túžbou spojiť úsilie o dosiahnutie všetkých čiastočných cieľov, ktorá je zameraná na jediný cieľ – cieľ cieľov a to: žiť šťastne. Tento cieľ dáva životu zmysel, hodnotu a význam. Pojem šťastie je však viacznačný. Gréčtina rozlišuje pojmy „eudaimonia“ (šťastie, ktoré si môže človek vydobyť) a „tyché“ (náhoda, nepredvídateľné šťastie prchavého okamihu). Aristotelova etika sa sústreďuje na eudaimoniu. Kto chce byť šťastný, musí žiť dobre, teda – orientovať sa na dobro. Človek sa o šťastie usiluje kvôli nemu samému. Etika sa zaoberá otázkou, či je možné dosiahnuť šťastie a Aristoteles ju chápe ako predstupeň štátnického umenia. Etika a politika patria dohromady (spomenúť súčasnosť a Machiavelliho). Jednotlivec sa môže podľa Aristotela plne rozvinúť a žiť šťastne len v spoločnosti. Komu sa podarí pracovať nielen pre vlastný prospech, ale ja pre blaho a prospech všetkých ľudí, je najšťastnejší zo všetkých.

Pre mnoho ľudí však šťastie znamená rôzne veci. Platí však, že človek sa usiluje o šťastie, aby bol šťastný. Teda: človek chce dosiahnuť šťastie kvôli nemu samotnému. Takéto šťastie, alebo blaženosť je pochopiteľné len prostredníctvom rozumu (nedá sa dosiahnuť zmyslami). Len človek, ktorý je vedený rozumom, chápe, že skutočne šťastný je len ten, kto je cnostný a zdatný, a svoju zdatnosť (arété) plne rozvíja.  

Jadro Aristotelovskej etiky tvorí náuka o správnom strede. Stanovuje mieru správneho jednania, ktorá sa zameriava na dobro. Človek žije najšťastnejšie, keď sa mu podarí nájsť správnu mieru – strednú cestu, „mesotes“. Stredné pritom neznamená prostrednosť, ale primeranosť. Také chovanie leží medzi dvoma krajnými spôsobmi, musí sa vedome voliť a závisí vždy od konkrétnej situácie. (príklad : prílišná smelosť – odvaha – zbabelosť, nemierna úprimnosť – pravdovravnosť – klamárstvo, ..)

Nikto však nie je dokonalý. Každý človek je ale učenlivý a aj keď môže stred niekoľkokrát minúť, je dôležité sa stále snažiť. Neuspokojiť sa s vlastnou nedokonalosťou a nemiernosťou je etická úloha a mravná povinnosť. Kto sa neustále snaží rozpoznať dobro a zamerať sa naň, bude žiť skutočne šťastne.

Priateľstvo

Priateľstva si Aristoteles cení veľmi vysoko, považuje ho za veľmi dôležité v ľudskom živote. Človeka označuje ako zoon politikon – človek spoločenský. Je teda tvorom, v ktorého prirodzenosti je tvorba spoločenstva, obce, štátu. Ale na druhej strane Aristoteles nevylučuje občasnú nespoločenskosť. Verný priateľ má pre človeka veľkú cenu a je pravým bohatstvom. Kto sa však chová zdanlivo dôverne ku všetkým, nie je priateľom nikoho. Na to, aby mohol byť človek priateľom iných, musí byť jeho duša najprv spriatelená sama so sebou (kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani iných). 

Aj vzájomné vzťahy v obci by mali byť priateľské. Predpokladom pre priateľstvo je vzájomná láskavosť. Skutočný priateľ praje človeku úspech kvôli nemu samotnému. Priatelia od seba môžu požadovať mnoho, nesmú však na seba klásť príliš veľké nároky. Pri rozoberaní priateľstva si všíma aj milostný vzťah medzi mužom a ženou. Jeho základom je spriaznenosť duší. Počiatkom telesnej lásky je „radosť pri pohľade na druhú osobu“ (radosť pri pohľade na prostitútku na krížnej? J ) . vonkajšia príťažlivosť však nie je všetko a nie je ani tým najdôležitejším.

Skutoční priatelia si ostávajú verní, ale obetovať sám seba kvôli inému je predstava, ktorú Aristoteles neuznáva: odporovalo by to totiž láske ku sebe samému.

Aristotelovi žiaci ostávali spolu duševne spojení aj potom, keď sa ich cesty rozišli, pretože sa oddali filozofii tak, ako ich to učil ich učiteľ.

Štát

Priateľstvo, tak ako pre všetky medziľudské vzťahy, je dôležité aj pre štát. štát je pre neho prirodzeným spoločenstvom, nespočíva len na dohode v ňom žijúcich ľudí.

„Človek je bytosť od prírody zameraná na štátne spoločenstvo.“ Na prvom mieste nestojí jednotlivec a jeho právo, je mu nadradený štát. štát zahŕňa všetky ostatné spoločenské zväzky od manželstvo a príbuznosť, až po obecné zväzky. Život v spoločenstve dáva jednotlivcovi oporu a stabilitu. Človek je morálnym tvorom iba ako spoločenská bytosť. Zákony štátu riadia každodenný spoločenský život a sú naliehavo nutné. Aristoteles rozlišuje štátne zriadenia, ktoré sú zamerané na všeobecné blaho a tie, ktoré zastupujú predovšetkým záujmy jednotlivých skupín. Dobrý právny poriadok sa vyznačuje tým, že sa ním ľudia riadia. K najlepším zriadeniam patria: monarchia, aristokracia a politea. Monarchia sa však môže zvrhnúť v tyraniu, aristokracia v oligarchiu. V politei nevládnu ľudia, ale zákony. Toto zriadenie je prijaté a schválené občanmi štátu. Je v ňom dodržiavaná stredná miera. Už Aristoteles poznal poradné, výkonné a súdne orgány. V štáte by mal vládnuť stavovský princíp. Chudobní by mali byť zo štátnych funkcií vylúčení, ale hlavne preto, že v Aristotelovej teórii to nie sú platené funkcie. Polieta predstavuje stred medzi oligarchiou a demokraciou. Demokraciu Aristoteles rozhodne odmieta. Cieľom štátu má byť dobro, ktoré sa tu stotožňuje so spravodlivosťou. Spravodlivé je to, čo slúži blahu celku. Bolo by nesprávne jednať so všetkými rovnako, pretože ľudia majú rôzne vlastnosti. K týmto rozdielom by sa malo pre blaho štátu prihliadať. Spravodlivé je teda priznať jednotlivým ľuďom to, čo si zaslúžia. Tak budú môcť ľudia rozvinúť svoje špecifické vlastnosti a byť dobrými občanmi svojho štátu. Pre každú funkciu sa má vybrať ten, kto sa pre ňu najlepšie hodí. Štát, v ktorom sú do funkcií a úradov vyberaní tí najlepší z najlepších sa bude teda dobre rozvíjať a bude sa mu dariť- bude smerovať k všeobecnému dobru a blahu.

 

Theofrastos

Bol najznámejším Aristotelovým žiakom. Jeho meno mu dal Aristoteles (vlastné meno Tyrtamos) a znamená: „hovoriaci božským hlasom“. Na rozdiel od svojich predchodcov veril, že bežným javom každodenného života sa venuje málo pozornosti, tak sa zameral na ne. V roku 322 pnl prevzal vedenie peripatetickej školy. Za jeho vedenia získala najväčšiu pozornosť a slávu, občania ho rešpektovali a uznávali. Je autorom útleho zväzku Charaktery, kde popisuje mnoho nepríjemných ľudských vlastností. Dožil sa 85 rokov a poslednú úctu mu prišli vzdať celé Atény.

 

Kynismus

Kyon znamená v preklade pes. Kynici si pestovali povesť outsiderov, ktorí nepotrebujú priateľov, rodinu, ani bohov. Prechádzali mestami bosí , v chatrnom odeve a žobrali si obživu. Na rohoch, pri trhoch hlásali svoje učeniepodľa ich presvedčenia mala filozofia pomáhať človeku aby žil a zomrel správnym spôsobom. Teda za najdôležitejšie pokladali etiku a politiku. Ušľachtilosť ducha a čistota srdca pre nich znamenali viac ako pôvod a národnosť – boli prvými kozmopolitmi. Prvým kynikom bol Anthistenes, syn otrokyne, ktorý sa pôvodne spolu s Platónom učil u Sokrata.

 

Diogénes zo Sinopy

Narodila sa okolo roku 410 pnl v dnešnom Turecku a pochádzal z dobrých pomerov. Jeho otec bol bankér, ktorý bol ale neskôr obvinený z falšovania peňazí a tak bol aj s rodinou vypovedaný s rodného mesta. Rôznymi obkľukami sa tak Diogenes dostal do Atén. Tam mu predstavitelia mesta vytkli, že bol občanmi Sinopy odsúdený na vyhnanstvo, načo im odpovedal: „Áno, a ja som zase ich odsúdl k tomu, aby tam zostali.“

Choval sa neúctivo, vynikal pohotovosťou a dôvtipom.

V Aténach sa zúčastňoval stretnutí s Platónom. Pri jednom z nich jedol sušené figy a Platón ho poprosil, či smie ochutnať. Diogenes prisvedčil ,ale zdalo sa mu, že ich Platón je príliš, tak ho upozornil na to, že mu dovolil niekoľko si ich vziať, ale v žiadnom prípade mu nepovedal: „Zožer ich všetky!“

S Platónom sa rád prel. Keď Platón popísal človeka ako dvojnohého tvora bez peria, priniesol do Akadémie ošklbaného kohúta a prehlásil: „Toto je Platónov človek.“

Keď navštívil neskôr Korint Alexander Veľký, Diogénes nejavil záujem dať mu hold na rozdiel od členov predstavenstva mesta a významných obyvateľov. Alexander však chcel Diogéna o ktorom veľa počul, vidieť a tak ho vyhľadal. Diogenes sa práve vyhrieval na slnku. Alexander ho pozdravil, opýtal sa ho, či pre neho môže niečo urobiť. Dostal odpoveď: „Áno, ustúp mi trocha zo slnka.“ Táto odpoveď Alexandrovi veľmi imponovala, prehlásil: „Keby som nebol Alexandrom, bol by som najradšej Digenom.“

Pri jednej prednáške, ktorá nemala konca a prítomní sa nudili, vzal rečníkov zvitok, ukázal poslucháčom jeho nepopísanú časť a zvolal: „Odvahu kamaráti, zem na dohľad!“

Kritizoval poživačný život Aténčanov, vyhlásil, že na rozdiel od nich, nežije preto, aby jedol, ale je preto, aby žil.

Diogenes sa cítil slobodný a choval sa ako kráľ. Považoval sa za kozmopolitu, jeho vlasťou bol celý svet. Kritizoval vedcov skúmajúcich všetko možné, ale nerozumejúcich vlastnému vnútru. Kritizoval aj náboženské tradície. Tvrdil, že osobnej viny nikoho nezbaví modlenie a rituály, ale len lepší život.

Zomrel okolo roku 320 pnl.

 

Epikuros

Epikuros bol za svojho života ohováraný, že pestuje pochybné priateľstvá, vedie výstredný milostný život, že je žrút a ochlasta, ktorý aspoň dva krát denne zvracia, že jeho náuka je šarlatánstvo, a čo nie, to vraj ukradol od Demokrita, že je nerozumný hedonista a iné.

Narodil sa v roku 341 pnl na ostrove Samos. Filozofii sa venoval preto, aby vedel šťastne žiť. Spočiatku myslel hlavne sám na seba, neskôr to však zmenil. Mal mnoho priateľov a priaznivcov. Bol to prívetivý, skromný muž, ktorý sa až do svojej staroby s láskou staral o svojich rodičov, bol mierny voči svojim slúžicim, umožňoval vzdelanie aj ženám. Aj jemu bolo vytýkané to, čo mnohým iným mysliteľom: bol obvinený z bezbožnosti. Učil, že bohovia, ktorých označil ako dokonalé bytosti, nemajú žiadny vplyv na ľudský život. Nepopieral možnosť ich existencie, ale vykladačstvo veštenie pokladal za podvod.

Jeho filozofický systém začína zmyslovým vnímaním. Výnimočnú dôležitosť má pre človeka pocit, lebo potešenie a bolesť sú určujúcimi pre ľudské jednanie. Zásadný záujem filozofie teda smeruje k etike. Jej sú nadradené logika a fyzika. Prírodné vedy majú slúžiť človeku, aby sa oslobodil od neopodstatneného strachu. Ľuďom naháňa strach predovšetkým myšlienka na smrť a vlastnú smrteľnosť. Epikuros bol pevne presvedčený, že smrť sa človeka vôbec netýka: „Pokiaľ žijeme, smrť tu nie je, a až sa dostaví, už tu nebudeme.“ Namiesto toho, aby sa ľudia zamýšľali nad svojou smrteľnosťou, by sa mali snažiť čo najlepšie využiť ten čas, ktorý majú k dispozícii. Človek, ktorý sa zbaví svojich obáv získava život. Záleží len na ňom, aby svoj život využil správnym spôsobom. K tomu napomáha filozofia, ktorá je pre Epikura zárukou šťastia. Múdry človek je pre neho ten, ktorý sa neúčastní sporov, nerozmýšľa príliš nad smrťou, uzatvára manželstvo len vtedy, keď sa tomu nemôže vyhnúť, vyhýba sa politike a zbytočnému rozprávaniu. Kľúčom ku šťastnému životu je radosť, aj keď sa nedá vždy vyhnúť utrpeniu. Byť múdry však znamená znášať utrpenie s pomyslením na to, že po zlých dňoch prídu zase dobré a radostné.

Šťastný je ten, ktorý má malé potreby a dokáže sa tešiť z toho, čo má.  Dáva prednosť prostému životu.

Epikuros o hedonisme: „Ak hovoríme, že cieľom nášho života je radosť, nemyslíme tým rozkoše roztopašníkov, ktorým ide len o pôžitky. To majú na mysli len ľudia nevedomí, alebo tí, ktorí našej náuke nerozumejú, alebo ju zo zlej vôle zle vykladajú. Pre nás radosť znamená toto: nemať žiadne bolesti v telesnej oblasti a v oblasti duševnej nepociťovať žiaden nekľud.“

Človek sa má zamerať na rozum, ktorý je najvyšším dobrom.

„Človek nemôže žiť v radosti, pokiaľ nežije rozumne, šľachetne a spravodlivo, ale tiež naopak nemôže viesť rozumný, šľachetný a spravodlivý život, pokiaľ nežije v radosti.“

Človek, ktorý sa skutočne, s ľahkým srdcom, ale nie ľahkovážne, zaoberá filozofiou, bude vždy žiť ako boh medzi ľuďmi. Epikuros učil filozofiu ako umenie žiť a sám tak žil. Zomrel v roku 271 pnl v Aténach.

 

Stoická filozofia

Za zakladateľa stoi je považovaný Zenón z Kítia. Narodil sa okolo roku 300 pnl na Cypre. Po rade od Delfskej veštiarne, ako cestou sa má vydať („Pridruž sa ku starým“), začal študovať veľkých filozofov. Jeho učiteľom bol kynik Krates, on sa však od kynickej filozofie začal dištancovať. Aj v jeho stoicizme je však cieľom filozofovania etika a s ňou otázky ako žiť. Človek sa má usilovať o život v radosti, a zároveň sa má snažiť žiť mravným životom.

Zenón hovoril, že väčšina filozofov si v každodennom živote počína nešikovne a nevedome. Jeho ideál mudrca je človek bez vášní, vyznačujúci sa dobrotou a miernosťou. Nepretvaruje sa, ostáva sám sebe verný, je priamočiary a slušný, vedomý si svojich povinností a na rozdiel od Epikura je uvedomelým občanom štátu a otcom rodiny. Hodí sa pre všetky úrady, lebo sa nedá podplatiť.

Jednému utáranému mladíkovi raz povedal: „Vieš prečo máme dve uši a len jedny ústa? No predsa, aby sme viac počúvali a menej hovorili.“

 

Filozofia v starom Ríme

Antické školy existovali aj naďalej, ale z Grékov už žiadni veľkí filozofovia nevzišli. Stredomorský svet ovládli Rimania, ktorí veľa z gréckej kultúry prebrali. V Ríme potom zažil duchovný svet nový rozkvet.

 

Cicero

Narodil sa v roku 106 pnl v Arpíniu. Pochádzal z váženej rodiny a dostalo sa mu dobrého vzdelania. Študoval rétoriku, rímske právo a základy právnickej praxe. Ako 25 ročný sa stal súdnym obhajcom. Bol vášnivým rečníkom. Neskôr sa stal kvestorom, kde zodpovedal za finančné a archívne záležitosti a potom edilom: pôsobil ako dozorca polície a bol zodpovedný za hry. Ako 40 ročný sa stal najvyšším súdnym úradníkom – prétorom, a v roku 63 pnl, v najnižšom možnom veku, bol zvolený konzulom. V tejto funkcii odhalil a zlikvidoval Catilinove sprisahanie, čím si vyslúžil prezývku „otec vlasti“.

Cicero bol patriotom a zástancom republiky, ale nemohol zastaviť jej úpadok. Jeho postup proti Catillinovi bol označený za protiprávny a on so sklamaním musel odísť do exilu. Behom vyhnanstva napísal mnoho dopisov, hlavne svojmu priateľovi Attikovi. Vo veku 50 rokov napísal svoje dielo O štáte, kde opisuje ústavu ako výraz najvyššieho princípu spravodlivosti, ktorý musí každý občan z povinnosti dodržiavať kvôli svojmu, ale aj blahu vlasti. Po roku a pol sa vrátil do Ríma za jasotu davu a vedúceho postavenia Gaia Iulia Ceasara.

Cicero bol filozof, ktorý síce hlásal stoickú filozofiu, ale sám sa ňou v živote nedokázal riadiť. Priznal, že mu chýba sila a vyrovnanosť, s ktorou by znášal svoj ťažký osud. Aj on vykresľoval ideál múdreho človeka, ktorý je nezávislý, neotrasiteľný vo svojom pokoji a kľude, ktorý našiel oporu vo filozofii, nerozčuľuje sa – sám však týmto nárokom nedokázal vyhovieť.

V jeho neskorších dielach Tuskulské hovory, O starobe je všadeprítomná otázka smrti a umierania. Cicero však bol presvedčený, že smrť nie je žiadne zlo, možnosť, že duša po smrti žije ďalej mu pripadala pravdepodobnejšia, než to, že smrť je definitívny koniec. Píše, že človek má hľadieť v ústrety budúcnosti s kľudom. Človek, ktorý sa bojí nevyhnutného, nemôže nikdy žiť v kľude a stále žije v strachu.

Cicero doporučoval dobre usporiadaný život. Mnoho ľudí sa stále sťažuje, ale podľa neho to nie je otázka veku, ale charakteru. Život určuje naladenie mysli. Kto je uvoľnený a veselý, bude ľahko znášať aj ťažkosti staroby. Naopak, kto je stále mrzutý a nevľúdny, tomu každá etapa života prinesie problémy a ťažkosti.

Po Caesarovom zavraždení bol zavraždený 7. 12. 43 pnl Antoniovými ľuďmi aj Cicero.

 

Horatius

Quintus Horatius Flaccus nebol filozof, ale jeho dielo má aj filozofický rozmer. Narodil sa v roku 65 pnl ako syn prepusteného otroka. Študoval v Ríme a v Aténach, kde získal filozofické vzdelanie a zoznámil sa s gréckym básnictvom.

Tvrdil, že vášne sú pre človeka škodlivé, každý sa však môže obrátiť a stať sa miernym, dokonca aj múdrym. Musí ale najprv spoznať, že neresti mu škodia a sú pre neho bremenom. Horatia udivovalo, že muž, ktorý si dal ostrihať vlasy, vzbudzuje veselosť a obnosené šaty vyvolávajú pozornosť, kritiku a posmech, ale vnútorný nekľud, a chabý rozum nikoho netrápia. Úlohou múdreho je podľa neho starať sa o spásu duše. Vášne je treba krotiť, ale napriek tomu sa človek má bez výčitiek tešiť z príjemných vecí. Odmieta etický rigorizmus stoikov: „Na čo mi slúži šťastie, ak si ho nesmiem užiť?“ Naproti tomu píše a doporučuje: „Carpe diem!“ Človek si má užiť svoj život, využiť každý moment svojho obmedzeného života na zemi.

Všetky veci, na ktoré nemajetní hľadia so závisťou a o ktorých získanie a udržanie sa usilujú majetní, sú pre Horatia bezcenné. Vnútorne slobodný a bohatý je len človek, ktorý vie rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo sa síce navonok blyští, ale pritom je zbytočnou ničotnosťou. Tomu učí filozofia a preto ju Horatius každému doporučoval.

Zomrel v roku 8 pnl ako filozof.

 

Seneca

 Lucius Annaeus Seneca sa narodil v roku 4 pnl v Španielskej Cordobe. Celý život trpel chatrným zdravím. Učil sa rétorike a študoval filozofiu. Bol úspešným právnym zástupcom, stal sa kvestorom, vstúpil do senátu a preslávil sa ako nadaný rečník. Cisár Caligula, ktorý nemal rád konkurentov sa mu usiloval o život a tak sa Seneca stiahol do ústrania. Aj po jeho smrti, ako obeť rímskych intríg, musel odísť do exilu na Korziku. V roku 48 bol povolaný späť, ale nie cisárom Claudiom, ale jeho manželkou Agrippinou mladšou, ktorá ho poverila výchovou svojho syna Neróna. Osvedčil sa ako dobrý vychovávateľ. Neskôr pôsobil ako cisárov poradca a jeho politický vplyv priniesol ríši šťastné roky.

Múdry vládca by mal byť podľa neho zhovievavý a schopný odpúšťať tým, ktorí si to zaslúžia. Nezmieriteľná prísnosť má za následok osamotenie a prázdnotu. Kto je naplnení zhovievavosťou, pozná slabosti ľudského pokolenia. Cisár by mal vo svojej ríši vládnuť ako dobrotivý otec. Je učiteľom svojho ľudu, jeho vzorom a príkladom. Slávu a uznanie získava vladár, ktorý vie ovládať sám seba a jedná láskavo, čestne a sebaisto.

Vo svojich pojednaniach Seneca káral mravný úpadok rímskej spoločnosti. Ľudia podľa neho márnia čas: namiesto, aby študovali, venujú sa hrám, podvádzajú sa a poverčivo sa boja smrti.

Potom, čo dal Nerón povraždiť svojich domnelých aj skutočných nepriateľov, medzi nimi aj svojho nevlastného brata a matku, prepustil zo svojich služieb aj Senecu, ktorého rady už aj tak dlho ignoroval. Zbavil ho všetkých úradov, no neprijal naspäť majetky, ktoré chcel Seneca hlásajúci askézu, ale žijúci v nadbytku, vrátiť.

Seneka, ktorý je stoikom, obhajuje učenie Epikura. Tým dokazuje, že v učení epikureizmu a stoicizmu, ktoré sa v dejinách až dodnes kladú do kontrastu, je viac spoločného, než rozdielneho. Oba smery totiž vyzdvihujú úlohu rozumu v praktickom živote. Tí, ktorí Epikurovi vyčítajú, že sa snaží len o dosiahnutie slasti, ho väčšinou nečítali, alebo ho zle pochopili.

Ľudia, ktorí sa domnievajú, že žiť šťastne znamená uspokojovať svoje pudy, sa mýlia. Sú vedení zlom namiesto dobra a nie sú slobodní a samostatní. Žijú bez cieľa a podliehajú svojim vášniam a žiadostiam. Pôžitok je dočasný a aj po chvíľkovom uspokojení sa znovu vracia.

Pre Senecu je šťastným ten, kto správne posudzuje, kto je spokojný aj v ťažkých situáciách. Znamená to, že človek by mal kľudne znášať a prijímať to, čo sa nedá zmeniť (fata volentem ducunt nolentem trahunt). Šťastie, ktoré nájde vo svojej duši, je nezávislé na vonkajších okolnostiach, ktoré nemôže ovplyvniť.

Vnútornú slobodu získa len ten, kto sa vo svojom živote zameria na rozum. Zamerať sa na rozum znamená vytvoriť si „ja“, ktoré je v súlade so sebou samým, prináša duševný kľud a vyrovnanosť. 

V mnohých textoch sa zmieňuje o svojich vlastných slabostiach: vie, že múdrosť ku ktorej smeruje ešte nedosiahol, ale považuje za dôležité sa o to snažiť. Vo všetkých svojich spisoch obhajuje nutnosť zostať verný sám sebe. Vyrovnanú myseľ nikdy nedosiahne ten, kto sám seba potláča a nechce vnímať to, čo je v čo je v ňom prítomné. To, čo človek potlačí, sa vždy vracia. Môže sa snažiť uniknúť tomu, ale sám sebe v konečnom dôsledku nikdy uniknúť nemôže.

Seneca doporučuje radovať sa z každého dňa a svoj život prežívať v radosti. Človek sa príliš často rozptyľuje hlúposťami, usiluje sa o to, čo nie je dôležité, všetko chce mať, vidieť, zažiť, ale načo? Pokiaľ človek nechce nič premeškať, premeškáva sám seba. Ten, kto vie ísť životom s humorom a ľudskosťou, je si vedomý svojich slabostí, aj slabostí iných, dokáže svoj život tvoriť dobre a s ľahkým srdcom, aj keď má na pamäti svoju smrteľnosť.

V roku 65 bol obvinený zo spoluúčasti na spiknutí proti Nerónovi, tento mu prikázal spáchať samovraždu, a filozof ho poslúchol: nastal jeho čas zomrieť. „Kedykoľvek príde posledný deň, múdry človek nebude váhať kráčať smrti v ústrety pevným krokom“ (Seneca: O krátkosti života).

 

 

Plutarchos

Narodil sa okolo roku 45 a preslávil sa ako dejepisec a spisovateľ, ktorý sa pokúsil spojiť platónske myslenie s peripatetickým a stoickým. Vďaka svojej požiadavke, aby sa ženám dostávalo rovnakého vzdelania ako mužom, sa stal prvým priekopníkom za rovnoprávnosť pohlaví. Manželský zväzok podľa neho totiž neslúži len na plodenie potomkov asexuálne potešenia, ale je aj intelektuálnym životným spoločenstvom. Výmena myšlienok o živote a filozofii, podporuje spolužitie a šťastie v každom vzťahu.

Plutarchos svoje prednášku zjednodušil do podoby, aby im rozumel každý, veril, že filozofia je vhodná pre každého. Otázka ako by mal človek žiť sa týka všetkých ľudí bez rozdielu, nielen vzdelaných a bohatých. Plutarchos bol presvedčený, že ten, kto sa riadi svoji rozumom a filozofiou, prežíva svoj život v radosti a harmónii nezávisle na vonkajších okolnostiach. Zomrel okolo roku 125.

 

Epiktétes

V plutarchovej dobe vyučoval stoickú filozofiu v Ríme Epiktétes, ktorý sa narodil v roku 55 vo Frýgii. Vyžadoval od svojich žiakov prísne dodržiavanie stoických etických ideálov. Všetko, čo sa pre život javilo ako nepotrebné považoval za nedôležité. Nie je dôležité rozmýšľať, či svet pozostáva z atómov, dôležité je to, že svet existuje: kto to popiera, je blázon. Zaoberať sa takými otázkami je mrhanie času. Na delfskej veštiarni nebol nápis: „Poznaj, či je svet zložený z atómov“, ale „Poznaj sám seba“. Filozofia bola pre Epiktéta umením žiť. Kritizoval filozofov, ktorí možno vedeli vykladať obtiažne texty, ale v praktickom živote zlyhávali. V Rukoväti morálky píše o tom, že dôležité je nájsť odpoveď na otázku čo chcem ja a študovať mysliteľov, ktorí mi pomáhajú odpoveď. Skutočný filozof sa pozná podľa toho, že sa mu darí viesť dobrý život.

 

Marcus Aurelius

Narodil sa v roku 121 a vládol ako cisár v Ríme v rokoch 161 – 180 do svojej smrti. Za svojho života bol nútený viesť veľa vojen, pri vedení ktorých si však našiel čas na filozofiu. Napísal základnú knihu stoickej filozofie: Hovory k sebe.

Každý človek by mal podľa neho spoznať sám seba a v úsilí o mravný život sa venovať filozofii. Žiť ako filozof je výrazom charakterovej zrelosti človeka, ktorý našiel mier sám v sebe a je si vedomý svojej smrteľnosti. Filozof je ako triezvy medzi opitými.

 

Plotinos a záver antickej filozofie

Stoický myslitelia sa zaoberali jednotlivcom a jeho možnosťami ako žiť. Byť filozofom znamenalo objasňovať otázky týkajúce sa šťastia, duševného kľudu a správneho života. Používali a vnímali filozofiu ako umenie žiť. Stoici boli skôr umelci života ako vedci.

Prvky stoickej filozofie nachádzame aj u Plotina, najvýznamnejšieho zástupcu novoplatonizmu. Narodil sa okolo roku 205. bol žiakom Ammonia Sakku, neskôr vstúpil do armády a po návrate začal v Ríme učiť. Jeho náuka sa sústreďovala na výklad platónskych a aristotelovských diel. Sám seba nepovažoval za samostatného mysliteľa, ale len za sprostredkovateľa Platónových myšlienok. To, čo z nich považuje za podstatné, uchopuje a špecifikuje, prekračuje pritom ale samotné učenie Platóna.

Za príčinu filozofického úsilia považuje túžbu po kľude. Pri nazeraní „Jedného“ zakúša mier, proti ktorému je všetko pozemské len ako matný odlesk. Cieľom ľudského úsilia o poznanie je „ekstatis“, vystúpenie zo seba, prekonanie pozemského, zjednotenie s „Jedným“. Tento proces, ktorý nachádza svoje najvyššie naplnenie a dokonalosť v „unio mystica“ v kľudnej extáze, predpokladá odpútanie sa od vonkajších vecí a obrátenie sa do vnútra. Na to, aby sa človek spojil s Jedným, musí sa zbaviť dvojitých pút: spojenia so svetom a spojenia so svojim vnútorným životom. Výstup k Jednému môže byť zastretý zhonom za vonkajšími vecami, ktoré človek hnaný svojimi vášňami, považuje za dôležité.  Vzostup duše k Jednému je paradoxne obrátením sa do svojho vnútra: „Vráť sa k sebe a pozri sa na seba“. Proces sebapoznania mení myslenie a jednanie, takže človek sa stáva novou osobnosťou. Zisťuje, že základ vlastného myslenia, ľudský rozum, zodpovedá zakúšanému božskému „Jednému“. Čím viac sa ale vzďaľuje do výšin od pozemských vecí a seba samého, tým viac sa dostáva sám ku sebe. Aj cez to je ale „unio mystica“ dočasný stav, prechodný zážitok, ktorý síce človeka mení, ale nezachráni ho od návratu do sveta. Ono „Jedno“ je božstvo, nie však živý boh.

Človek zažíva blaženosť iba ako poznávajúci. Každý človek má možnosť byť šťastný a záleží iba na ňom aby ju rozvíjal. Ale nie ako vonkajší stav – majetok, ale ako vedomú vnútornú vlastnosť. Kto sa usiluje o vonkajšie statky patrí svetu a prepadá dočasnosti. Múdry človek zakladá svoje sebavedomie na sebe samom, žije aktívne vo svete, zameriava sa na to, čo je podstatné.

Plotinos sa tak nevedomky rozišiel s Platónom. V platónskej filozofii by totiž zjednotenie s Jedným nikdy nebolo možné: priepasť medzi božstvom a ľudskou dušou bola neprekonateľná. Plotinos túto vzdialenosť prekonal mystickým zážitkom „unio mystica“.

O 200 rokov neskôr cirkevný otec Augustín Plotinovu náuku prijal a interpretoval ju pozmenenú v duchu kresťanskej viery.

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA