Thorsten Paprotny: Stručné dejiny antickej filozofie
Úvod
Ako má človek žiť? V čom tkvie šťastie?
Ktoré merítko je správne? Môže človek rozpoznať skutočnosť? Ako nájsť duševný
kľud? Ako sa vyrovnať so svojou smrteľnosťou?
Filozofia pred Sokratom
Na Iónskom pobreží, na
území dnešného Turecka a v malých helénskych metropoliach sa cca
počiatkom
Solón je známy ako tvorca zákonov a ústavy v Aténach. Veril, že ľudia
sú si za svoj osud zodpovední sami a nenesú na tom vinu bohovia. Keď bol
zvolení archontom ( najvyšším úradníkom, pokúsil sa nanovo usporiadať Atény,
ktorým v tej dobe vládli rozpory. Zaviedol riadne hospodárenie
a pripisuje sa mu aj zásluha za priebeh tzv. seisachthie – odpustení
dlhov. Veľa chudobných, ktorí si požičali peniaze muselo ku svojim veriteľom
vstúpiť do služby. Solón túto povinnosť zrušil. Bol výborným rečníkom
a energickým vodcom. O zákonoch prehlásil, že sa podobajú pavučinám:
udržia to, čo je ľahké a slabé, ale voči tomu, čo je veľké a ničivé –
voči silnej túžbe po moci, sú bezmocné. Bol presvedčeným odporcom tyranie
a despotizmu. Odmietol, keď ho chcel ľud menovať absolútnym vládcom. Učil,
že nikto nemôže vládnuť, pokiaľ sa predtým nenaučil počúvať: zákonom štátu
a vlastnému rozumu. Po jeho odchode z Atén (Atéňania zložili prísahu,
že budú jeho ústavu dodržiavať 10 rokov bez zmeny) sa k moci dostal tyran
Peisistratos pred ktorým Solón upozorňoval. Solón založil po rokoch na cestách
mesto Soli, ktoré sa potom stalo útočiskom utečencov. Solón žil až do smrti
v cudzine a venoval sa štúdiám.
Za zakladateľa západnej
flozofie je však považovaný Thales
z Milétu.
Koluje o ňom
anekdota o tom, ako pri pozorovaní hviezd padol do studne (nádrže na
vodu), čím si vyslúžil výsmech.
28. 5. 585 pnl. skončila
takmer 6 rokov trvajúca vojna medzi Lýdmi a Médmi v Malej Ázii.
Zatmenie slnka donútilo bojujúcich uzavrieť mier, pretože si mysleli, že
pohnevali bohov. Tháles toto zatmenie predpovedal, pričom sa pravdepodobne
opieral o výpočty babylonských hvezdárov. Tháles, ktorý sa narodil okolo roku 640 pnl. neveril
v nadprirodzené vysvetlenia a namiesto toho hľadal fyzikálne
vysvetlenia prírodného diania. Zem sa podľa neho podobala polenu a spočívala
na vode – pralátke všetkých vecí. Tháles neveril v božské zásahy do
ľudských osudov, spoliehal sa na rozumom poznateľné, nemenné zákonitosti
vesmíru. Spoliehal sa na rozum a preto ho možno považovať za prvého
západného osvietenstva. Napriek tomu však prijal myšlienku, že svet je plný
bohov. Všetko bolo podľa neho preniknuté duchom a duchovnými silami
(magnet pohybujúci železom). Všetko, dokonca aj svet ako celok mal pre neho
dušu a tým Táles odobral božstvu jeho výsadné postavenie: bolo všadeprítomné
(ale nie v podobe hrdinov a rozmarných božstiev). Táles nezanechal
písomné prejavy.
Bol známy aj ako astronóm
a geometer a pôsobil ako politický poradca lýdskeho kráľa Kroisa.
Jeho múdrosť ho však neučinila zámožným. Dokonca prehlásil, že peniaze pre neho
nie sú dôležité, ale nikto mu neveril. Mysleli si, že je neschopný
v praktických veciach a preto to zakrýva rečami. Na to Táles vďaka
svojim znalostiam predpokladal hojnú úrodu olív, skúpil lisy a neskôr ich
požičiaval za veľké peniaze. Tým ukázal, že mu málo záleží na hromadení
materiálnych statkov, pretože pre život nie sú dôležité.
Jeho geometrické poznatky
boli významné pre námornú plavbu a stavebníctvo. Podal dôkaz, že priemer
rozdeľuje kruh na dve rovnaké polovice a že v rovnoramennom
trojuholníku sú uhly pri základni zhodné. Tálesova
veta určuje trojuholníky ako zhodné, ak sa zhodujú v jednej strane
a v oboch k nej priľahlých uhloch. Mnohí verili, že v Egypte Táles zmeral
výšku pyramíd v Gíze pomocou dĺžky ich tieňa.
Najviac Tálesových
životných múdrostí pochádza od Diogenesa Laertského, otázna je ich autenticita.
„Smrť a život sa od
seba nelíšia“. Na otázku prečo teda nezomrie odpovedal: „pretože v tom nie
je rozdiel.“
Na Tálesa nadviazal Anaximandros. Narodil sa koncom
Tvar Zeme popisuje ako
valcovitý, oblý a klenutý. Zem sa nehýbe, nie je ničím ovládaná
a vznáša sa urostred kozmu v rovnakej vzdialenosti od jeho hraníc. Svoju
teóriu dokazoval Anaximandros matematické výrazy, čím pripravil cestu
astrofyzike.
Jeho žiakom bol Anaximenes, ktorý považoval za pralátku
vzduch. Správne sa domnieval, že Mesiac
nie je samostatne žiariacim nebeským telesom, ale je iba ožiarený Slnkom.
Vytvoril prvú mapu sveta a zostrojil model oblohy. Z Babylonu vraj
priniesol do Sparty slnečné hodiny. Je predchodcom evolučnej teórie
a vznik ľudského života pripisoval vlhkému elementu. Človek, ktorý sa
pôvodne podobal rybe, po prechode na súš zvliekol svoj šupinatý pancier
a postupom času sa tam naučil žiť. Snažil sa vysvetliť rozmanité
usporiadanie prírody a vznik vesmíru a ľudského života.
Pytagoras a pytagorejci
Pytagoras mal už za svojho života zlú povesť. Mnohí sa mu
vysmievali, že sa chová ako povýšený prorok, podivín a chvastúň. Dokonca
dovolil aj ženám, aby načúvali filozofickým rozhovorom, čo bolo v tej dobe
neobvyklé (Pytagorova rada mužom: „Vyber si ženu, aby si s ňou splodil
deti a nie preto, že nosí zlato“) . Ako presvedčený vegetarián odsudzoval zabíjanie živých tvorov.
Narodil sa okolo roku 575
pnl na ostrove Samos. Medzi daktorými sa
tešil kultovej úcte: vraveli, že bol na zem zoslaný bohom Apolónom.
Veril
v prevteľovanie ľudských duší. Cítil spriaznenosť so všetkými živými tvormi.
Je považovaný za
objaviteľa geometrických zákonitostí, jeho najznámejšia veta je: a2 + b2 = c2 –
Pytagorova veta (súčet obsahov
štvorcov nad oboma odvesnami zodpovedá obsahu štvorca nad odvesnou). Okrem
iného je objaviteľom tzv. zlatého rezu.
Život chápal ako akési
zhromaždenie, na ktoré prišli jedni bojovať (vojaci), druhí obchodovať
(obchodníci) a tí najlepší pozorovať dianie. Keď sa ho pýtali, čím je,
odpovedal hrdo: „Som filozof“.
Zo svojej vlasti bol
v stredných rokoch vyhnaný vtedajším tyranom. Nový domov našiel
v juhotalianskom Krotone, formovanom gréckou kultúrou. Založil tam
filozofickú spoločnosť. Jeho žiaci sa delili na matematikov a akuzmatikov.
V tej dobe zahŕňala mathemata (vyučovacie predmety) aritmetiku, geometriu,
astronómiu a teóriu hudby. Matematici spoločne zdieľali svoj život aj
majetok. Kto k nim chcel patriť musel 5 rokov mlčať a počúvať
prednášky. Až keď sa takto učeň osvedčil začal patriť k Pytagorovmu domu
a smel sa s ním stýkať. Život v spoločenstve matematikov sa
riadil prísnym kódexom. Povinnosťou bolo spytovanie svedomia, ale príkazy sa
týkali aj oblečenia a stravy. Pytagorejcom
bolo napríklad zakázané jesť fazule. Pytagoras požadoval sexuálnu
zdržanlivosť a fazule mu možno pripomínali tvar pohlavných orgánov. (Okrem
toho spali pytagorejci v spoločných spálňach.) Skupina akuzmatikov sa
venovala pytagorejskej náuke z etického hľadiska. Ocitali sa však často v sporoch
s matematikmi.
Na prednášky mali prístup
všetci záujemci, pretože Pytagoras bol presvedčený, že všetci ľudia potrebujú
mravné vedenie. Pytagoras bol filantrop a odsudzoval anarchiu. Učil, že
každý by mal ctiť existujúci poriadok, rodičov a mravy. Vládcom radil
spájať znalosť veci s láskavosťou a občanom radil poslušnosť ku
vládcom. Človek by mal byť od detstva vychovávaný tak, aby bol telesne aj
duševne vyrovnaný. Kto by však občas stratil rovnováhu, ten má opustiť svojich
blížnych, pokiaľ tento stav neprejde, pretože nie je vhodné obťažovať tým
iných.
„Človek by mal zapudzovať
a odrážať od tela nemoc, od duše nevedomosť, od brucha nestriedmosť, od
domu nesvornosť a od všetkého dohromady nemiernosť.“
Vesmír je podľa P
rozčlenený podľa presných, číslami vyjadriteľných pomerov. Tieto sa nikdy
nemenia a znázorňujú harmóniu v pohybe hviezd a planét. Pri
pohybe planét vzniká zvuk, ale človek ho nepočuje, pretože každý človek je od
narodenia zvyknutý na melódiu vesmíru. Rýchlosť nebeských telies zodpovedá ich
vzdialenosti a číselným pomerom hudobnej harmónie. Výška vytvoreného tónu
zodpovedá vzdialenosti od stredu vesmíru – planéty blízko stredu vytvárajú
hlboký tón, vzdialenejšie vysoký.
Pre pytagorejskú náuku je
základnou podmienkou dôkladná znalosť matematiky. Ako počiatok a základ je
určené číslo 1, zktorého všetko vyvstalo. Z jednotky vznikli obe číselné
rady: párne aj nepárne. Nepárne je
obmedzované párnym. Párne sa hodnotí ako negatívne a nepárne ako napríklad
1 ako pozitívne. Jadrom, v ktorom sú všetky pytagorejské mathematy spojené
je posvätná tetraktys – desiatku, ktorá je súčtom 1,2,3 a 4. tetraktys
predstavuje pre pytagorejcov absolútno. Skrýva v sebe poriadok sveta,
obsahuje štruktúru súcna a základy hudobnej teórie.
Pytagorejská sústava
obsahuje aj množstvo etických požiadaviek, kvôli čomu bol Pytagoras a jeho
žiaci vystavení politickej opozícii. Pytagoras bol na sklonku života znova
donútený k úteku, dostal sa do Metaponta, kde okolo roku 500 pnl zomrel.
Slabinou pytagorejskej
náuky je, že sa snažila všetko číselne vypočítať a vyjadriť. Nie je však
možné vypočítať ľudskú prirodzenosť a správanie.
Eleáti
Patria sem Xenofanes,
Parmenides, Zenón z Elej.
Xenofanes sa narodil okolo roku 580 pnl v Kolofonte. Z politických dôvodov
musel opustiť svoju vlasť a odvtedy bol stále na cestách. Nesúhlasil ani
s pytagorejcami, ani s milétskymi prírodnými filozofmi. Preslávil sa
ako kritik antického mýtického sveta. Nespochybňoval existenciu božstiev, ale
búril sa proti ich ľudských vlastnostiam a nerestiam, aké im podľa Homéra
a Hesioda pripisovali jeho súčasníci. Sám nemal predstavu osobného boha.
Božstvo popisoval ako jednu mocnosť, nehybnú a večnú, ktorá silou svojho
vedomia riadi vesmír (predbehol Aristotelovho prvého hýbateľa). Porovnával
bohov rôznych národov a všimol si,
ľudia si vytvárajú bohov podľa vlastného obrazu. Xenofanes bol skeptický voči
poznatkom, ktoré boli pokladané za isté, tvrdil, že je dôležité byť voči sebe
aj druhým kritický.
Parmenides sa narodil okolo roku 510 pnl v sicílskej Eleji. Bol pravdepodobne žiakom Xenofana, ale filozofickým významom ho
zatienil. Zaoberal sa problémom bytia (ontológia) a pravdy (alétheia).
Pravdu oddeľoval od povrchného vedenia smrteľníkov. Pýtal sa, či je vôbec možné
poznanie. Poznanie podľa neho je riadené vyššími bytosťami. Samotní ľudia sú
schopní poznať len to, čo je ničotné a prchavé. Ľudia, ktorí veria svojmu
poznaniu sú na omyle – preceňujú svoje poznávacie schopnosti. Je presvedčený,
že ľudské zmysly klamú.
Parmenidova filozofia sa
stala známou ako náuka o bytí. Odlíšil od seba súcno a nesúcno. Medzi
nimi je neprekonateľná priepasť. Nesúcno nie je a nemôže byť ani poznané.
Súcno je dokonalé, dokončené, nehybné a nemenné. Jeho tvar zodpovedá
zaoblenej guli.
Na základe striedania
protikladných síl rozvinul Parmenides teóriu vzniku sveta. Riadi ho bohyňa,
ktorá sprostredkováva poznanie. Svet, v ktorom žijeme považoval za
skutočný. Neveril v to, že existujú zmeny. To, čo ľudia vnímajú ako od
seba oddelené je uložené v jednote súcna, zdanie protikladnosti si
vytvárajú sami. Ľudia sa nechávajú klamať svojim vnímaním. Protikladné
vykladajú ľudia ako vylučujúce sa polarity, ale v skutočnosti sú to len
rôzne podoby jednoty. Súcno je a nesúcno nie je. Existuje iba pravda
a nepravda. K pravde patrí rozum, k nepravde zmyslové vnímanie.
Zástancom jeho náuky sa
stal Zenón z Elej. Narodil sa okolo roku 490 pnl. Aristoteles mu
pripisuje objav dialektiky a založenie rétoriky. Je záhadnou postavou
západnej filozofie. Vyvinul mätúce myšlienkové hračky a logické
protirečenia, tzv paradoxy (zvuk zrnka, letiaci šíp a pod.). Na ich
základe dokazoval, že naše vnímanie nás klame. Popiera pohyb, tvrdil, že pohyb
neexistuje.čas sa podľa neho skladá z rady za sebou nasledujúcich
okamihov.
Pri pokuse zvrhnúť tyrana
bol uväznený. Keď sa ho pýtali na jeho spoločníkov, uviedol mená všetkých
tyranových dôverníkov. Tyran sa ho pýtal, kto je hlavným vinníkom
a zodpovedným a on odpovedal: Ty sám, prekliatie tohto štátu. Na to
bol umučený k smrti.
Herakleitos
Pomôcka: porovnať ho s Lao´C
Herakleitos nechcel
počúvať ani oslavné reči na veľkých básnikov (Homér), ani obdivovanie Parmenida
a Xenofana. Pravým učiteľom pre neho bol : on sám. Nebol ničím žiakom
a opovrhoval slepým nasledovaním a náboženským pokrytectvom. Tvrdil,
že je dôležité rozpoznať to, čo je dôležité a robiť to, čo je správne.
Pravé poznanie nazval „druhým slnkom“, ktoré jasne osvetľuje ľudské cesty
a spôsob existencie.
V antike si vyslúžil
prezývku „temný“. Jeho slová mali často nádych záhadnosti, málokto ho chápal. Pozorne
sledoval ľudí okolo seba a stal sa prvým antickým znalcom ľudskej duše:
„Hranice duše nemôžeš kráčajúc vypátrať, nech by si išiel ktoroukoľvek cestou:
tak hlboký má zmysel.“
Pochádzal zo vznešenej
rodiny, pôsobil okolo roku 500 pnl v Efeze. Odmietol úrad zákonodarcu,
ktorý mu ponúkli v rodnom meste. Opovrhoval svojimi spoluobčanmi, ktorých
označoval za duševne zakrnelých, úplatných, bezcharakterných povaľačov: „Tela,
ktorým chýba duša, by sa mali vyhadzovať ako odpadky.“
V poznaní zastával názor, že ten, kto si
myslí, že mnoho vie, nevie nič, pokiaľ mu ostáva skryté to podstatné. Čo bolo
podľa neho podstatné? „Najdôležitejšou cnosťou je byť múdry, a múdrosť
spočíva v tom, že človek hovorí a koná, čo je pravdivé
a v zhode s prírodou, že počúva.“ Pri počúvaní môže človek
objaviť to, čo je absolútne platnou múdrosťou: logos. Podľa jeho presvedčenia
môže žiť šťastný a naplnený život len ten, kto je naplnený logom. „Keby
šťastie spočívalo v radostiach tela, potom by sme mohli ľudí považovať za
šťastné voly, keď pri ceste nájdu niečo šťavnaté na zjedenie.“ Orientovať sa na
logos zároveň znamená byť si vedomý svojich prirodzených hraníc. Nikto sa
nesmie povyšovať nad prírodu: oheň ľudskej pýchy treba hasiť skôr, než veľký
požiar. „Je len jedna múdrosť: dôverný vzťah k logu, podľa ktorého je
všetko riadené“. Vláde logu sú podriadení všetci a všetko. Kto žije rozumne
a pochopil zákon prírody, vie, čo všetko sa môže stať a že sa nič
neprihodí proti prírode. Človek je len čiastočkou celku, akokoľvek veľký
a dôležitý si pripadá. Je bezmocný voči všeobecným zákonitostiam logu.
Dôsledkom, ktorý z toho vyplýva pre etiku nie je rezignujúca odovzdanosť
osudu, ale poznanie hraníc ľudských možností. Zameranie sa na rozum človeku
dovoľuje orientovať sa pomocou filozofie vo svete a zažívať neobmedzené
šťastie. Človek je potom schopný sa meniť a sám si vytvárať svoj život.
Takisto je schopný pokojne zmeniť to, čo sám prijať nemôže. (spomenúť sv. Františka z Assisi)
Človek sám je strojcom svojho šťastia. O tom, či sa nachádza v súlade
s celkom, alebo sa márne a zúfalo stavia proti tomu, čo je
nevyhnutné, rozhoduje človek sám (fata
volentem ducunt, nolentem trahunt). Celok zahŕňa aj to, čo si navzájom
zdanlivo odporuje. „Boh je noc - deň,
vojna – mier, nasýtenie – hlad, všetky protiklady – to je ten význam.“ Práve
stretávanie sa toho, čo si odporuje „bojom všetkého“, vzniká dokonalá harmónia.
Herakleitos rozpoznal v jednote rôznosť a v rôznosti jednotu.
Skutočnosť chápe v neustálom toku, v zmene. „Všetko plynie“ (panta
rei). Touto dynamikou zmeny je ovplyvnený aj človek. Mení sa, ale ostáva
zároveň rovnaký. „Do tých istých riek vstupujeme, aj nevstupujeme, sme aj nie
sme.“ Neustále sa vyvíjame a meníme, aj keď ostávame rovnakí. Naše
skúsenosti sa rozširujú, učíme sa nové veci, sme stále v procese zmeny
a diania. Konštantou života je zákon zmeny, ktorý u Herakleita
symbolizuje oheň. „Existujúci poriadok všetkých vecí, ten istý vo všetkom,
nestvoril žiadny z bohov, ani z ľudí, ale jeho tvorcom vždy bol, je
a bude: oheň večne živý, podľa miery sa roznecujúci a podľa tej istej
miery hasnúci.“
Empedokles a Anaxagoras
Keď ponúkli občania
Akragantu (dnešné sicílske mesto Agrigenta) v 5 st. pnl všestranne
nadanému Empedoklovi kráľovskú
hodnosť, tento ju ako stúpenec demokracie odmietol. Empedokles mal ku svojej
vlasti kritický vzťah a niekedy až odpor ku politike. Narodil sa
v roku 485 pnl, pôsobil ako lekár a veštec, skladal verše
a venoval sa filozofii. Bol nadaným rečníkom, ale zároveň aj snílkom
a hlásateľom lásky v dobe, ktorá jej nepriala. Jeho náuka zjednocuje
prvky pyagorejskej, eleátskej a herakleitovskej filozofie. Súcno sa podľa
neho skladá z mnohotvárnosti aj jednoty a jeho základnými stavebnými
prvkami sú protikladné sily lásky a nenávisti. Štyri živly považoval za
večné a dal im mená bohov – oheň – Zeus, zem – Héra, vzduch – Aidoneus
a voda – Nestis. Vesmírnymi silami zmeny sú láska a nenávisť. Ich
vzájomný vzťah rozhoduje o zmene živlov, o ich spájaní
a rozpájaní sa. V tomto večnom kolobehu sa nič nepridáva a nič
nekončí. Vznik a zánik neexistujú. Jednotlivosti môžeme vnímať ako meniace
sa, ale celok ostáva v kľude, v súlade so sebou – jeho tvar je
guľovitý. Toto božské je jedno a je vytvorené láskou, ale inokedy je samo
k sebe nepriateľsky naladené a vtedy to vnímame ako mnoho. Svet ako
ho poznáme je vnútorne rozorvaný a nepokojný kvôli ničivej sile nenávisti.
Empedokles teda učí, že tak ako u ľudí, tak aj vo vesmíre láska spája
a nenávisť rozdeľuje. Sníval o súlade všetkého živého a veril,
že v „zlatom veku“ v stratenom raji, ľudia aj zvieratá nažívali svorne
v mieri a harmónii. Sám bol naplnený smútkom nad vojnami
a násilím medzi ľuďmi. Túžil po duševnom pokoji, veril, že zo stredu
vesmíru – zo Zeme znova povstane láska, ktorá rozhádané živly opäť spojí.
S postupujúcim vekom
sa z Empedokla stával čudák. Z oslích vnútorností zhotovil mechy, do
ktorých sa snažil chytiť vietor. Antická legenda o ňom hovorí, že chcel
dokázať svoj výstup ku hviezdam, ale Etna vypľula jeho sandále, takže zomrel
pádom do sopky.
Anaxagoras (498 pnl v Klazoménach) bol jedným
z prvých empirikov. Vedecké skúmanie ho zaujímalo viac ako politický
život, či starosti o dedičstvo. Keď ho jeho príbuzní obvinili, že sa oň
nestará, s kľudom im ho prenechal. Patrí k najvýznamnejším prírodným
filozofom svojho obdobia. Učil, že: „Žiadna vec nevzniká ani nezaniká, naopak:
zo súceho sa niečo zmiešavaním zlučuje a zase sa to rozlučuje, takže by
bolo správnejšie nazývať vznik zlučovaním a zánik rozlučovaním.“ Jeho
teória sa opiera o existenciu pralátky – arché, ktorá je univerzálna
a neobmedzená. V každej jej čiastočke je obsiahnutý celok a na
danom zlúčení záleží, ako je táto čiastočka utvorená. (príklad -ľudská DNA). Pomer zlúčenia teda neurčuje samotná látka.
Ako prvý mysliteľ zastával názor, že okrem látky ešte existuje aj duch –
označoval ho ako nús. Medzi látkou
a duchom je veľká priepasť. Nús je princíp, ktorý určuje tvar a účel
látky. Vývoj látky je obsiahnutý už v semenách (spermatoch). Nús je
nekonečná, neobmedzená sama o sebe existujúca sila, ktorá ovláda celý
vesmír ako neobmedzene určujúci princíp. Je prvým, kto priniesol do filozofie
teleologickú myšlienku – že všetko je od počiatku deterministicky stanovené
a cielené k dobru, zmysluplnosti a dokonalosti. Človek
v sebe nosí silu spriaznenú s nús – rozum, ktorého prostredníctvom
môže poznať celok. Anaxagoras učil, všetky živočíchy aj rastliny majú dušu
a sú spriaznení s nús. Rastliny považoval za zvieratá, ktoré sú
zakorenené do zeme a cítia tak isto ako iné živočíchy (smútok prejavujú
povädnutím listov). Pokiaľ človek správne využíva svojho rozumu, tak je
najrozumnejšou bytosťou so všetkých.
Okrem toho sa zaoberal
štúdiom hviezd. Slnko považoval za
horiaci balvan, Mesiac za Zemi podobný a pády asteroidov za vychýlenie
(zakopnutie) hviezdy zo svojich dráh. Tým pobúril veštcov a kňazov,
dokonca bol predvolaný na súd.
Žil v Aténach, kde
bol Periklovým priateľom a poznal sa aj s mladým Sokratom. Bol prvým
filozofom západných dejín, proti ktorému bol vedený súd – kvôli bezbožnosti.
Počítal s trestom smrti, prijal ho však pokojne a vyhlásil: „Príroda
mojich sudcov už dlho odsudzuje k rovnakému trestu ako mňa.“ Počas súdneho
jednania sa dozvedel o smrti svojich synov, načo s kľudom zareagoval:
„Vedel som, že ich vychovávam ako smrteľníkov.“ Prihovoril sa však za neho
Perikles a tak bol nakoniec odsúdený na vyhnanstvo. Zomrel asi o 10
rokov na to v Lampsaku. Jedného človeka, ktorý sa sťažoval, že musí
zomrieť v cudzine upokojoval: „Zostup k Hádovi je odvšadiaľ rovnaký.“
Demokritos
„Život bez slávností je
ako dlhá cesta bez prístrešia“.
Narodil sa okolo roku 460
pnl v Abdérach a dožil sa 90 rokov. Za svojho života sa stretol so
Sokratom. Veľkú časť života strávil cestovaním.
Jeho učiteľom bol
Leukippos, ktorý súdil, že za všetkým vo svete je určitý kozmický plán.
Leukippos je považovaný za zakladateľa
atomizmu a v jeho náuke neskôr Demokritos pokračoval.
Jeho prírodná filozofia
hlása existenciu súceho a nesúceho. Najmenšími jednotkami súcna sú podľa
neho atómy (atomón – najmenší), ktoré sú poslednými, ďalej nedeliteľnými
jednotkami hmoty. Atómy sa líšia tvarom, veľkosťou, polohou
a usporiadaním. Nárazmi do seba sa buď vzájomne odrazia, alebo – ak sa
k sebe hodia - sa spájajú do väčších útvarov. Z týchto spojení vznikajú všetky telesá
a živly. Aj človek, vrátane svojej duše, sa skladá z atómov. Nesúce
je podľa Demokrita prázdno, alebo prázdny priestor. Celý vesmír sa teda skladá
zo súcna- atómov a vecí z nich zložených a nesúcna – prázdneho
priestoru v ktorom sa atómy pohybujú.
Demokritos sa zaoberal aj
etikou, bol demokratického zmýšľania a mal odpor ku tyranii. Štát môže mať
podľa neho dobrú vládu len vtedy, ak štátne úrady zastávajú tí najlepší
a najčestnejší.
V ľudských vzťahoch
navrhoval, aby sa ľudia riadili prospešnou mierou. Tí, ktorí sa neustále snažia
byť niekým iným, nikdy šťastní nebudú. Stratou samých seba strácajú aj možnosť
nájsť šťastie. Škodoradosť, závisť a bohatstvo vedú vždy k tomu, že
robia nešťastnými svojich nositeľov. Iba človek riadiaci sa rozumom je vnútorne
slobodný a koná správne. Vie sa ovládať, nie je otrokom svojich vášní (a
dokonca ani svojej ženy ako poznamenal D).
Na ľudské vedenie sa
pozeral podozrievavo. Tvrdil, že
nemôžeme poznať veľa. To málo, čo poznáme, nechávajúc sa pritom klamať svojimi
zmyslami, príliš preceňujeme. Poznanie cez zmysly je hmlisté a klamlivé.
Spoľahlivé je iba poznanie vedené rozumom.
Demokritos bol realista.
Veril, že veľa vecí v ľudskom živote závisí na náhode, ale nedá sa len
čakať a spoliehať sa na ňu. Miesto toho, aby sa človek oddával ilúziám
a utópiám, by sa mal tešiť zo života na tomto svete. Správna cesta ako žiť
je cesta s rozumom, ku ktorej pomáha rozmýšľanie – filozofovanie.
Sofistika
Prírodní filozofi sa
snažili zdôvodňovať vznik a poriadok vesmíru. Vedľa seba vzniklo mnoho,
neraz aj protichodných právd. Reakciou na nich bol príchod sofistov. Protagoras
vo svojom výroku „homo mensura“ povedal: „Človek je mierou všetkých vecí,
súcich ako sú, a nesúcich, ako nie sú.“ Každý má iné merítko, iné názory
a to je príčinou vzniku sporov. Kvôli usporiadaniu prírody sa však podľa
sofistov nemusí hádať nikto, lebo je proste taká aká je. Oveľa dôležitejšie sa
im zdalo zaoberať sa svetom ľudí a politickým usporiadaním.
„Sophos“ znamená múdry,
vediaci muž. Sofisti sa považovali za majstrov vedenia a pôsobili ako
učitelia múdrosti. Ak neexistuje žiadna objektívne platná pravda, tak má každý
človek svojim spôsobom pravdu. Pravdivé je teda pre jedinca vždy len to, čo on
sám za pravdivé považuje a prehlási. Sofisti však nepovažovali bádanie za
účelom zisťovania pravdy, za dôležité kvôli poznaniu samému, ale ako
prostriedok vedúci k danému cieľu. Veda je zmysluplná ak môže byť použitá
ako nástroj. Argumentovali, že ten kto chce byť úspešný, musí vedieť
argumentovať a presvedčiť ostatných o svojej pravde. Preto vyučovali
svojich žiakov v rôznych oblastiach , ale za najdôležitejšie považovali rečníctvo. Dobrý rečník nemusí sledovať
všeobecný záujem, ani byť vedený dobrom: stačí iba vzbudiť zdanie suverenity
a presvedčiť svojho protivníka. Umenie hovoriť platilo pre sofistov za
najdôležitejšie vedenie. Kto vie rozprávať obháji každý názor.
Sofisti praktizovali
a šírili umenie žiť, ktoré bolo zamerané na úspech. Úspech je, keď nejaká
schopnosť, alebo vlastnosť prináša osoh svojmu nositeľovi. Sofisti to vyučovali
a nechávali si za to platiť. Človek sa mal podľa nich spoliehať sám na seba
a snažiť sa presadiť sa. Nežiadali od ľudí, aby sa zamýšľali nad svojim
životom, myslením, alebo skutkami.
Mnohí sofisti bojovali za
slobodu a proti otroctvu.
Protagoras
Narodil sa okolo roku 485
pnl v Abdérach. Bol najvýznamnejším zo sofistov. Zdôrazňoval, že každý
človek vníma svet a jeho usporiadanie zo svojej perspektívy a preto
je ťažko nájsť jeden platný názor na usporiadanie sveta. To, čo človek vníma
svojimi zmyslami je subjektívne, ale zároveň pre neho absolútne pravdivé,
pretože merítko k posudzovaniu pravdy nachádza vždy len sám v sebe. Svet
je pre človeka taký, ako ho on sám prežíva a chápe. Pravda je vždy viazaná na človeka, ktorý svet
posudzuje: človek stojí v strede sveta. Je mierou všetkých vecí. „Ako sa
mi javia všetky jednotlivosti, také sú pre mňa. Ako sa javia tebe, také sú pre
teba. Byť znamená niekomu sa javiť.“ (poznámka
– esse est percipi) Rozhodujúci je teda dojem, ktorý nejaká vec, alebo
človek vzbudí. (!!!!) Preto podľa
Protagorasa dosahuje najväčší úspech ten, kto vie povedať v pravú chvíľu
to pravé slovo. Rozhodujúce nie je to, či hovorím pravdu (každý hovorí len svoj
osobný názor), ale to, či volím tie správne slová, aby som vedel presvedčiť čo
najviac ľudí.
Z hľadiska poznania
to znamená, že to, čo človek empiricky vníma, je pre neho podstatné. Zdať sa
tak znamená byť. Existuje mnoho spôsobov reflexie – teoreticky toľko, koľko
ľudí.
Perikles ustanovil
Protagorasa zákonodarcom v jednom novozaloženom meste. Vo vysokom veku
však bol obvinený z neznabožstva a zachraňoval sa útekom. Zomrel
v roku 415 pnl.
Jeho výrok „homo mensura“
vzťahoval hlavne na teóriu poznania, nemal v úmysle ním dávať etické rady.
Etický relativizmus by sám pravdepodobne nikdy neschválil, aj keď ho tak dnes
mnohí ponímajú.
Gorgias
Narodil sa okolo roku 480
pnl a žil 100 rokov. Bol žiakom Empedokla. Svoje dielo začína tromi
zásadami, podľa ktorých ho možno prehlásiť za prvého agnostika.
- nič neexistuje
- ak niečo existuje, človek to nemôže poznať
- ak je to aj možno poznať, tak to nemožno
vyjadriť a povedať
Bol učiteľom rétoriky
a tvrdil, že rečníctvo dosahuje svojho vrcholu, keď pojednáva
o niečom absurdnom tak presvedčivo, že tomu každý uverí. Dištancoval sa od
prírodnej filozofie, pretože tvrdil, že človeku nie je nič platné ak pozná
hviezdy a vesmír, ale celý život ostane bez úspechu. Jediné, čo bolo podľa
neho dôležité, bola výrečnosť.
Gorgias bol antickou
celebritou a za svoje vyučovanie a rady si nechával štedro platiť.
Neveril na pravdu, cnosť, ani zdatnosť. Veril však, že všetko možno dosiahnuť
skvelým rečníckym umením. Tvrdil: „Reč je veľký pán: vidieť nie je, ale koná
božské skutky. Dokáže ukľudniť strach, utíšiť smútok, vyvolať radosť
a posilniť súcit.“ Inak: reč je vhodný nástroj pre každého, kto ju vie
používať.
Sokrates
Sofistickej relativizácii pravdy odporoval
jeden muž, ktorý vyhlásil: „Viem, že nič neviem“. Jeho priateľ z mladosti
sa pri návšteve delfskej veštiarne spýtal, či predčí niekto Sokrata
v múdrosti a Pýthia odpovedala, že nie. Sokratovská filozofia začína
úžasom a poznaním vlastnej nevedomosti. Veľa ľudí preceňuje svoje
vedomosti a iní považujú mnoho vecí za samozrejmé, či „prirodzené“. Ale
ten, kto preukáže svoju nevedomosť stáva sa otvoreným voči túžbe učiť sa.
Sokrates, ako referuje Platón vyzýval svojich súčasníkov, aby neverili učeniu
sofistov, ale snažili sa o dobro.
Život
Narodil sa okolo roku 469
pnl ako syn sochára a pôrodnej baby v obci prináležiacej Aténam. Bol
skôr nevzhľadný, podsaditý, statný muž s riedkymi vlasmi, ktorý vôbec
nezodpovedal helénskemu ideálu krásy. Kládol si otázku, či toho prírodní filozofi
vedia dosť o človeku, aby sa zaujímali o hviezdy a vesmír. So
sofistami bol zajedno v tom, je dôležitejšie zbierať poznatky
o človeku, na rozdiel od nich sa však venoval hlavne etike. Hovoril, že
človek by mal obrátiť zrak hlavne sám na seba. Jeho merítko nebolo orientované
na povrchnú „užitočnosť“. Kládol otázky ako: čo je skutočne dôležité? Ako má
človek žiť? Nezanechal po sebe žiadne spisy. Platón ho charakterizuje ako
nenúteného, skromného a prirodzeného. Mnohí žiaci ho popisovali ako
magickú a charizmatickú osobnosť, ktorá zmenila ich život. Žil skromne:
„Je toľko vecí, ktoré nepotrebujem“. Veľa krát ho ale jeho neprajníci
osočovali, dokonca siahali aj ku fyzickému násiliu. Známou sa stala aj
Sokratova manželka Xantipa pre svoju neznášanlivú povahu. Filozofovanie jej
manžela jej vôbec nebolo po chuti, považovala ho za ukecaného „budižkničemu“,
ustavične sa s ním hádala a nadávala mu. Dokonca ho raz na verejnosti
poliala špinavou vodou, čo Sokrates komentoval slovami: „nehovoril som, že keď
Xantipa hrmí, prináša aj dážď?“ Sokrates zaobchádzanie so svojou ženou
považoval s úlohou podobnou krotiteľom divokých koní. „Ak si poradím
s Xantipou, ľahko si potom poradím aj s ostatnými ľuďmi.“
Sokrates sa snažil
spoznať seba – svoju povahu a vášne, poznať svoje slabosti a umierňovať
ich. Vedel, že ten, kto chce filozofovať musí byť s ľuďmi v kontakte,
preto sa každý deň vydával do mesta na trhovisko, kde podnecoval diskusie. Svojim
filozofovaním snímal masku neznalosti tváriacej sa ako vedenie. Učil bezplatne.
Na rozdiel od svetáckych sofistov pôsobil skôr ako nevzdelaný dedinčan,
necestoval a Atény opúšťal len pri vojenských výpravách. Pohŕdal
Periklovou demokraciou, kritizoval štát. Jeho neprajníkmi mu bolo vytknuté, že
odradzuje mládež od politickej činnosti a zvádza ju k filozofovaniu
a záhaľke. Pre tento dôvod bol proti nemu neskôr aj vedený súdny proces
a v roku 399 pnl bol odsúdený k smrti. Pred súd bol postavený vo veku
70 rokov. Obžaloba: Je bezbožný a kazí mládež. Neplní kultické povinnosti
a vysmieva sa svetu bohov. Sokrates bol Aténčan. Pre Aténčana bola
politika občianskou povinnosťou. Pre žalobcov bol nebezpečným odporcom štátu,
ktorý filozofiou odradzoval mládež od politickej činnosti. Sokrates sa pred
súdom zmienil o tom, že jeho „daimonion“ ho varoval pred tým, aby sa
venoval záležitostiam mesta. Navyše: kto chcel podľa neho bojovať za
spravodlivosť, musí nutne viesť život v ústraní a nie život verejný.
Tesným pomerom hlasov bol odsúdený na smrť, ktorú prijal vyrovnane
a s kľudom.
Teraz teda odídem, odsúdený vami k trestu
smrti, tí , ktorí ma odsúdili, však sú pravdou obvinení zo zloby
a nespravodlivosti.
Ja som teda odsúdený na smrť, vy do života. Kto
z nás ide v ústrety lepšiemu osudu vedia len bohovia.
Podľa Sokrata je
filozofom len človek, ktorý to, čo učí teoreticky, aj prakticky uskutočňuje.
Sám bol svojim životom a smrťou najlepším príkladom. Mohol utiecť, pretože
po odsúdení mal čas do príchodu Aténskej posvätnej „čiernej lode“, on však
ostal a na smrť šiel pokojne a vyrovnane. Zomrel tak ako žil – verný
pravde a sebe samému.
Učenie
V mladosti sa
venoval štúdiu prírodnej filozofie a astronómie, ale považoval za zbytočné obetovať tomu všetok čas,
pretože ako tvrdil, kto prepadne geometrii, stráca sám seba. Najdôležitejšia
podľa neho bola etika, ktorá sa zaoberá otázkou: Ako žiť? Sokrates sa úprimne
zaujímal o život svojich blížnych, bral ich vážne a dokázal ich
počúvať. Kládol im otázky, pre ktoré bol štýl jeho dialógu označený ako
„maieutika“ – umenie pôrodnej baby. Veril, že ľudia sú poznaním akoby tehotní
a on im pomáha porodiť ich poznanie tými správnymi otázkami. Spočiatku sa ľudia, ktorých sa pýta, stávajú zdanlivo ešte nevedomejšími, pretože
Sokrates im ukázal aké vratké sú ich istoty v poznaní. Behom rozhovoru
však nechal druhých vyniesť na svetlo to, čo driemalo v nich samých. On
sám ničomu neučil. Sokrates prebúdzal vedenie.
Na rozdiel od sofistov
nezosmiešňoval svojich blížnych, neklamal ich a neútočil slovne. Kto si
myslí, že vďaka svojmu postaveniu môže žiakov ponižovať a kritizovať, nie
je spôsobilý byť pedagógom. Ten, kto ponižuje vystavuje zlé vysvedčenie hlavne
sám sebe. Sokrates veril, že jednať s ľuďmi slušne a s úctou
znamená ukazovať im ich chyby a nedostatky. Používal reč ako prostriedok,
kdežto pre sofistov bola reč sama cieľom. Cieľom Sokratovej náuky bolo
vzdelávanie a utváranie celej osobnosti človeka. Kritizoval sofistickú
dogmu, že človek je mierou všetkých vecí. Ten, kto prehlási za merítko sám
seba, svoje vášne a túžby, určite nebude žiť usporiadaným
a umierneným životom. Jediný spôsob ako dosiahnuť skutočné šťastie je
zamerať sa na dobro a konať dobro. Iba ten, kto sa riadi rozumom, je
rozvážny a ovláda sám seba, zvolil správne merítko a dosiahne pokoja
duše. Blaho jednotlivca sa ale nedá oddeliť od blaha ostatných. Ten, kto sa dopúšťa
bezprávia a škodí iným, škodí najmä svojej vlastnej duši.
Sofisti aj Sokrates majú
rovnaký cieľ: žiť šťastne. Platón v dialógu Gorgias v rozhovore medzi
Sokratom a Kalliklesom (sofistom, Gorgiasovým žiakom) rozoberá rozličné
ponímanie tohto cieľa u nich. Pre sofistov boli šťastnými silní ľudia,
ktorí vedeli dosiahnuť svoj cieľ. Svojim pudom a žiadostiam nechávajú
voľný priebeh, konajú, čo sa im zdá správne a hromadia majetok
a svetskú slávu. V dialógu hovorí Kallikles o tom, že filozofovanie
je záhaľka a filozofov treba pre ich dobro dôkladne vyprášiť, aby prišli
k rozumu. Sokrates sa necháva poučiť, označuje sofistu za láskavého
a chce sa od neho niečomu priučiť. Obratnými otázkami potom odhaľuje
sofistickú náuku ako domnienky a tvrdenia, ktoré si občas sami protirečia.
Pýta sa: môže človek vládnuť iným, keď nie je pánom ani seba samého? Je sila
to, že človek podľahne svojim pudom, alebo to, že ich dokáže ovládnuť? Nestal
sa človek ženúci sa za majetkom otrokom tohto majetku? Kallikles sa cíti zahnaný
do úzkych, ale nepriznáva nevedomosť, namiesto toho útočí a používa osobné
urážky. Na záver Sokrates hovorí, že cieľom ľudského konania je dobro. Iba to
môže spraviť človeka trvale šťastným. Skutočný úžitok filozofie sa prejavuje
v jej vplyve na spôsob života. Kto má vyrovnanú dušu, žije
v pospolitosti so svojimi priateľmi a blížnymi a aj s bohmi
(Depak Chopra – harmónia v nás je
harmóniou mimo nás). Rozkol vedie k úpadku. Sokrates veril, že človek
sám od seba chce činiť dobro. Zlo nekoná úmyselne, ale z nevedomosti.
Preto je dôležité poznanie – aby sme sa vyhli konaniu zla z nevedomosti.
Platón - zohnať si Feidiasa, alebo Gorgiasa,
prípadne Symposion a podobenstvo o jaskyni aj ako pomôcku ku
Sokratovi
Život
Narodil sa okolo r 427
pnl. Pochádzal z aristokratickej rodiny, už od detstva bol oboznamovaný
s veľkými básnickými dielami starého Grécka. Mal atletickú postavu
a až do vysokého veku aktívne zápasil. Muži ako on, boli predurčení
podieľať sa na vláde v Aténach, on však režimom, ktorý odsúdil Sokrata,
jeho učiteľa, pohŕdal. Keď sa ako 20 ročný zoznámil so Sokratom, začal
zapisovať jeho myšlienky a rozhovory. Vďaka nemu sa presvedčil, že je
povolaný byť filozofom. Sokrates mu pomohol nájsť vlastnú cestu vo filozofii aj
v živote a on mu bol za to celý život vďačný. Aj neskôr, keď už bol
samostatným filozofom, vkladal Sokratovi do úst svoje vlastné myšlienky, čím mu
preukazoval úctu.
Platón mal vášnivú
povahu, preto sa snažil sám seba mierniť. Po Sokratovej smrti odcestoval do
Megar a pobýval tam s Euklidom a jeho žiakmi. Neskôr navštívil
Južné Taliansko a tam študoval u pytagorejcov. Po návrate do vlasti
založil v roku 387 pnl Akadémiu – filozofickú spoločnosť po vzore
pytagorejcov. Bola to v istom slova zmysle prvá západná univerzita, ktorú
dal až v 6. st v mene Kristovom zatvoriť východorímsky cisár
Justinián. Jej vodcom bol sám Platón. Pre učiteľov aj žiakov platili prísne
asketické pravidlá: málo spánku, bezmäsitá strava a sexuálna abstinencia.
Kto sa chcel s Platónom učiť filozofii, musel byť oboznámený
s aritmetikou a geometriou, aby sa na rozdiel od len rozprávajúcich
sofistov, naučil pracovať starostlivo a presne. Byť filozofom (milovníkom
múdrosti) nebolo klasickým povolaním, ale bola to náročná činnosť formujúca
celého človeka a napĺňajúca jeho život.
Platón mal zmysel pre
vtip a humor. Pri čítaní mnohých jeho diel sa čitateľ zasmeje na tom, ako
obratne dokáže v dialógu vyobracať svojich oponentov, mnohokrát až tak, že
sa zapletú do svojich vlastných rečí.
Ženám bol po celý život
vzdialený. Ženy boli , rovnako ako otroci, mužovým majetkom, manželstvá sa
často uzatvárali len ako spoločenská konvencia na udržanie rodu. Bol
presvedčený (čo bol vtedajší spoločenský štandard), že hlboké duševné
priateľstvo je možné len medzi mužmi, ktorých vzájomne spojil eros
a vášnivá túžba po vzdelaní. Mal rád chlapcov. Vedel však, že duševnému
rozvoju škodí aj rozkošníctvo a podľahnutie vášňam a preto vyžadoval
od seba aj svojich žiakov asketickosť. Eros oslávil v dialógu Symposion,
kde hovorí o tom, že pôvodne boli všetci ľudia guľatej postavy, silní
a mocní. Bohovia sa obávali, že by mohli preniknúť až do neba (paralela s biblickým vyhnaním
z raja), tak ich napokon Zeus rozrezal na dve polovice, ktoré sa
odvtedy hľadali. Keď sa však našli, objímali sa a zachvátené šťastím
zabúdali sami na seba – umierali hladom. To však bohovia nechceli, preto dal
Zeus ľuďom pohlavia. Keď sa oddelené polovice našli, mohli sa jedna
z druhej vzájomne tešiť, spojiť sa a potom ísť svojou cestou. Od tej
doby hľadá každý človek svoju druhú, lepšiu polovicu seba samého.
Eros a túžba po
vzdelaní ho spojili s mladým Sicílčanom Dionom zo Syrakúz. Zoznámil sa
s ním na svojej prvej ceste za tyranom Dionýzom, ktorý ho žiadal
o rady. Pre jeho politické návrhy mal však málo pochopenia, nečakal niekoho,
kto bude kritizovať jeho neviazaný, pôžitkársky spôsob života. Preto mu
predhodil, že sa politike vôbec nerozumie, načo mu Platón povedal, že je
tyranom. Dionýzos ho potom chcel nechať popraviť, ale Dion sa ho zastal
a tak bol Platón predaný do otroctva ku spartskému vyslancovi. Dostal sa
však z otroctva a vrátil sa do vlasti, kde sa zaoberal filozofiou
a túžil po tom, aby mohlo svoje poznatky uplatniť v praxi. Keď
Dionýzos zahynul vo vojne s Kartágom, jeho zástupcom sa stal Dionýzos 2,
ktorý sa zdal byť otvorený filozofickým myšlienkam. Vďaka Dionovmu
zprostredkovaniu teda Platón opäť odcestoval na Sicíliu. Mladý vládca však
Platóna sklamal rovnako ako jeho predchodca, dokonca poslal Diona do
vyhnanstva. Platón teda Sicíliu opäť opustil a tretí krát sa tam vrátil na
tyranovu žiadosť o pomoc vo veku 67 rokov. Chvíľu sa naozaj snažil riadiť
sa Platónovými radami, ale aj keď mu dával za pravdu, oddával sa ďalej svojim
vášňam. Sklamaný Platón tak zakúsil bezmocnosť filozofa. Dion však chcel jeho
politické myšlienky aspoň čiastočne uplatniť. S podporou Kartága sa vrátil
z vyhnanstva do vlasti, rozdelil Dionýzovu ríšu a pokúsil sa nastoliť
kráľovstvo. Spojenci mu však začali nedôverovať a nechali ho zavraždiť.
Platón za ním veľmi trúchlil a viac sa už nepokúšal preniknúť do
praktickej politiky. Jeho sen o filozofickom štáte sa tak nikdy nesplnil.
Platón ukazuje, že človek
odkázaný sám na seba, je nedokonalý tvor. Existenciálne potrebuje iných ľudí
a spoločnosť. Iba v spoločenstve môže nájsť človek trvalé šťastie. Aj
filozofia rozkvitá len v spoločenstve. Ten, kto sa sťahuje zo sveta do
ústrania, nemá v sebe skutočného filozofického ducha. Bol presvedčený, že filozofia môže plniť
svoje poslanie len v ľudskom spoločenstve. Posledné roky života však
strávil v osamelosti. Svoju filozofickú záveť zanechal v diele
Zákony. Doporučuje v nich ako najvyššiu cnosť umiernenosť. Vo výchove
odporúča, aby sa deťom nenechávalo príliš veľa statkov, skôr majú dostať
rešpekt a úctu a vzor príkladným spôsobom života. Zomrel v roku
347 pnl vo veku 80 rokov a bol pochovaný v tichosti. Atény si jeho
smrti vôbec nevšimli.
Učenie
Filozofovať
s Platónom znamená stretávať sa s ľuďmi, ktorí spolu vedú rozhovor
a priblížiť sa ku Sokratovi, ktorému Platón vkladá do úst najprv jeho,
potom svoje myšlienky. Filozofovanie v Platónovom podaní je spoločným
úsilím, rozhovor cestou k pravde. Všetci tí, ktorým nejde o pravdu
otvorený rozhovor odmietajú, alebo sa ho snažia zakázať (komunizmus, diktátorské režimy). Platón doporučuje, namiesto
sofistickej rečníckej exhibície , skutočný rozhovor, ktorého predpokladom je
schopnosť a vôľa počúvať druhého. Skutočný filozof v rozhovore
nejedná nenávistne, alebo zlomyseľne, nemoralizuje, neútočí a neuráža.
Platónove dialógy pôsobia svojou jazykovou ľahkosťou, na sledovanie jeho
myšlienok nie je treba veľkého úsilia. Čitateľ sa ocitá uprostred aténskeho
trhoviska, kde Sokrates vedie so svojimi druhmi dialóg. Mladý Platón sprevádza
tohto filozofa, ktorý nechcel nasledovníkov, ale aby ľudia skúmali sami seba a nasledovali
nie jeho, ale pravdu. Toto predáva Platón vo svojich dielach ďalej. Často
používa vo svojich dialógoch iróniu, ale nezosmiešňuje ňou, len poukazuje na
rozpory v tvrdeniach. Neusiluje sa ako sofista o potlesk, ale len
o odhalenie pravdy.
Dôležitým momentom je aj
to, že Platón nefilozofuje vo svojom mene: využíva autority uctievaného
učiteľa, ktorý je pre neho zosobnením filozofie.
Takisto využíva aj mýty
a mytológiu, aj keď zo svojho ideálneho štátu by vypudil básnikov. Pozná
totižto hranice rozumnej argumentácie a vie, že poznanie ňou nekončí.
Mnohokrát leží filozofický obsah za hranicami reči a preto ten, kto chce
filozofiu absolútne racionalizovať, míňa sa s ňou.
Vracia sa aj ku
filozofickej tradícii prírodných filozofov a iných svojich predchodcov.
Vyčíta im, že tvrdili niečo, ale nezdôvodňovali to: akoby mali pred sebou deti.
Platón ich učenia o svete necháva v platnosti ako pokus, nie však ako
definitívnu pravdu.
Reaguje na
a nastoľuje otázky týkajúce sa logiky, politiky, etiky, kozmu a iných.
Učenie o ideách
Pre sofistov bol človek
tvorcom pravdy a všetkých hodnotových merítok. Ľudská duša pre nich bola
nepopísaná vosková tabuľka (tabula rasa
– Locke), takže šikovný vychovávateľ môže formovať človeka. Cnosť pre nich
znamenala obstáť v živote a bola naučiteľná. Platón tiež veril
v zmysluplné vzdelanie, ale sofistickú metódu označil za zhubnú.
Sokratovo učenie rozšíril
o náuku o ideách. Grécke slovo idea sa dá preložiť ako podoba, tvar,
pravzor, či podstata. Platón ju popisuje ako nemenný, večný pravzor, nezávislý
na ničom inom. To, čo človek objavuje vo svete sú len odrazy zmyslovo
nevnímateľných ideí. Zmyslami vnímateľné sú iba javy. Idey majú vyšší podiel
reality, veci sa na nich len podieľajú. Najvyššou ideou je idea dobra. Človek si je existencie ideí vedomý, ale
vo viditeľnom svete ich nemôže vnímať zmyslami, ani ich poznať. Iba pomocou
rozumovej úvahy sa mu tento svet môže otvoriť. Platón tento proces popisuje ako
anamnesis – rozpomínanie. Znalosť
ideí je v človeku skrytá a až filozofickým vzdelaním ju možno
prebudiť.
Ľudská duša, ktorú chápe
Platón ako nesmrteľnú, pred svojim spojením s dočasným telom videla tento
svet ideí. O tom píše v dialógu Faidros. Nenarodené duše sa na
pozvanie Dia zúčastňujú letu nad nebesá – do ríše ideí. Sú umiestnené
v dvojzáprahu, ktorý ťahajú dva kone reprezentujúce protikladné duševné
sily – jeden je ušľachtilý a ťahá smerom ku božskému, druhý je divoký
a ťahá na opačnú stranu. Ten, kto kočiar ovláda, by ho mal riadiť
a viesť správnym spôsobom. Ten, komu sa podarí v ríši ideí visieť
pravdu, je naplnený hlbokým šťastím poznania. To platí ale iba pre bohov, ktorí
zahliadli najvyššie idey: krásy, spravodlivosti a dobra. Duše budúcich
ľudí vidia z tejto ríše ideí oveľa menej. Všetky tam chcú nahliadnuť
a tlačia sa dopredu. Vzniká tlačenica a chaos a podaktoré duše
naplnené zabudnutím, spadnú na zem. Tie, ktoré videli najviac sa stávajú dušami
filozofov, alebo milovníkov krásy. Tie, čo videli menej sa stávajú kráľmi,
vojvodcami a bojovníkmi, za nimi nasledujú štátnici a obchodníci.
Ďalšiu triedu tvoria atléti a lekári, ktorým sú podriadení veštci. Za nimi
nasledujú básnici, potom rolníci a remeselníci. Na predposlednom mieste sú
sofisti a za nimi, na konci hierarchie, tyrani.
Podľa toho, ako sa človek
na svete chová, rozhoduje ako bude žiť nabudúce. Spravodlivý človek obdrží
lepší osud, nespravodlivý horší. Iba duša filozofa získava najskôr po
3 000 rokoch, počas ktorých si vybrala vždy rovnaký život, naspäť svoje
krídla a môže sa zo sveta vzdialiť. Ostatní musia čakať 10 000 rokov
a odpykávať si trest, kým sa opäť vrátia. Život založený na filozofii je
teda jediný božský - okrídlený – má
totiž krídla myslenia. To, čo mnohí považujú za skutočné, svet javov, je iba dočasné
a pomíjavé. Cesta filozofie je jedinou cestou z tohto sveta. Človek
má možnosť zamerať sa na to, čo je stále – na idey, zákonitosti, ktoré platia
aj pre bohov. Ani bohovia nemôže idey ovládať, sú im podriadení.
Ľudská duša už je celkom
popísaná, tým, čo videla vo svete ideí, človek sa len na to musí rozpomenúť.
Kto sa rozpomenie a naučí sa písmo svojej duše čítať, bude žiť celkom inak
ako predtým. Filozofovať v platónskom zmysle teda znamená podnecovať
k rozpomenutiu.
Filozofovanie v Akadémii
O správnom
filozofovaní píše Platón v dialógu Menón. Platón veril, že znalosť
objektívnej pravdy je každému človeku známa – len ju musí prebudiť
a rozpomenúť sa na ňu. V dialógu používa príklad s mladým
otrokom, ktorého presne cielenými otázkami, nevedomého o svojej vedomosti,
privedie k formulácii geometrických axióm. Filozof teda musí vedieť klásť
tie správne otázky, ktorými odkryje skryté vedenie. To, čo platí pre geometriu,
nemusí platiť pre etiku a praktický život. Platón sa teda ďalej venuje
otázke, či sa dá naučiť cnosť ako zdatnosť v praktickom živote. Tvrdí, že
aténski veľkí štátnici túto cnosť mali, ale v ich podaní to nebola pravá
cnosť, ale doxa – správna mienka. K politickému jednaniu môže postačiť aj doxa. Doxa sa dá však
správnou metódou premeniť vo vedenie. Táto metóda sa nazýva dialektika, ktorá
je nenahraditeľnou súčasťou filozofického úsilia o poznanie. Je to
sokratovské umenie klásť správne otázky. Preto jej Platón priraďuje status vedy
a vyučuje ju vo svojej Akadémii.
Nenahraditeľnú úlohu
v odhaľovaní pravého poznania má filozofický rozhovor. Predstupňom
k filozofii sú ale „mathematy“, medzi nimi aritmetika, geometria
a dialektika. Sú pomocným nástrojom, prostriedkom ku správnemu vedeniu,
ale ničím viac. Keby sa stali samoúčelom minuli by sa svojim cieľom. Nad bránou
do Akadémie bol nápis: „Sem nesmie vstúpiť nikto, kto neovláda geometriu.“
V Akadémii sa učilo filozofovať pomocou geometrie, bola predpokladom
filozofie samotnej.
Tak ako Sokrates, aj
Platón veril, že ľudia chcú dobro. Zlo páchajú z nevedomosti, alebo na
základe domnelých vedomostí. Každý človek sa môže vydať na cestu filozofie,
ktorej cieľom je konať dobro. Na toto dobro by mal človek zamerať svoj život.
Podobenstvo o jaskyni a idea dobra
V Ústave hovorí Platón Sokratovými ústami,
že úlohou filozofie je zdôvodniť ako by mali ľudia žiť. Skrytou ústrednou témou
/stavy je otázka dobra, ktorá je spojená s otázkou ako sa môže človeku
podariť žiť šťastne. Mnohé pasáže sa ďalej zaoberajú politickým usporiadaním,
rôznymi ústavami antického sveta, radami ako vytvoriť najlepší štát a pod.
Zhruba uprostred diela, v 7. knihe sa nachádza kľúčový bod celej knihy,
ale aj Platónovej filozofie – Podobenstvo
o jaskyni. Platón sa tu zaoberá otázkou vzdelania
a nevzdelania človeka. Vzdelanie chápe ako cestu človeka k sebe
samému. Znamená formovanie celého človeka. Vzdelanie sa pritom zďaleka netýka
len vedomostí, ale označuje skôr individuálny proces zrenia, nový spôsob
života, ktorý človeka vyvádza zo starých zvyklostí.
V „Podobenstve
o jaskyni“ žijú ľudia v jaskyni, sedia, sú spútaní a nemôžu hýbať
končatinami, ani hlavou. Nie sú si toho však vedomí, pretože sú na to od
detstva zvyknutí: putá sú súčasťou ich výchovy a oni ich nevnímajú. Za
nimi horí oheň a aj zhora dopadá do jaskyne svetlo. Medzi ohňom a
spútanými ľuďmi je stena a cestička, kade sú nosené najrôznejšie predmety a spútaní
ľudia vidia oproti sebe na stene jaskyne len tiene. Sú v situácii človeka, ktorý sa nachádza v stave
nevedomosti. Taký človek slepo verí tomu, čo sa mu predvádza, tiene považuje za
skutočnosť. Tieto tiene predstavujú pre Platóna akúkoľvek formu nefilozofického
spôsobu života. Človek tu žije podľa tradícii, nepýta sa prečo tak žije,
podvoľuje sa tomu, čo robia a žiadajú ostatní. Zobrazuje tým človeka,
ktorý sa odnaučil pýtať a iba prijíma, čo mu druhí predložia. Títo ľudia
(ako väčšina z nás) premeškávajú príležitosť používať svoja vlastný rozum.
Až zrazu (ako, to necháva
Platón otvorené) sa jeden človek pravdepodobne vlastnou silou pút zbavuje.
Možno ten proces začína údivom, ktorý Platón popísal ako začiatok všetkej
filozofie. Tento udivený, oslobodzujúci človek náhle chápe, že to, čo ho
spútava vôbec neexistuje. Sú to len tradície, predsudky, spôsob života, ktorý
mu doteraz pripadal ako samozrejmý, ale zjavne taký vôbec nie je. To, čo zrazu
vníma v jaskyni vidí prvý krát v živote. Jeho druhovia sedia spútaní
a on je jedným z nich: na rozdiel od nich si ale svoje putá už
uvedomuje. Čo má teraz robiť? Môže sa posadiť a žiť ako predtým? Niečo
v ňom sa vzpiera. Metaforicky (ale
aj biblicky) povedané, ten, kto ochutnal zo stromu poznania, bude už navždy
vidieť, že je nahý. Vstáva a pozerá sa do svetla, ktoré ešte nikdy
nevidel: pohľad doň ho bolí. Proces poznania začína bolesťou, človek je
oslepený, ale vie, že to, čo vnímal predtým boli len odrazy. Všetko, čo považoval
doteraz za správne zrazu stráca svoj význam a on si začína uvedomovať svoj
omyl. Najprv si praje vrátiť sa medzi ostatných spútaných, ale vie, že vo
vnútri sa zmenil. Ktosi ďalej vlečie (Platón nespomína kto) bývalého zajatca
cestou von z jaskyne, až dokiaľ neuvidí jasné slnečné svetlo. Zo začiatku
nič nevidí, je oslepený, ale pomaly si zvyká. Na konci procesu poznania vidí
oslobodený človek samotné slnko, ktoré symbolizuje ideu dobra. Uskutočnila sa
radikálna premena a pre oslobodeného človeka už nič nie je také, ako bolo
predtým. Riadil sa pravidlami, ktoré sa mu teraz ukazujú ako putá, predsudky
a konvencie, ktoré ho zväzovali. Poznáva rozdiel medzi pravdou a tým,
čo sa za pravdu považuje. Spoznáva aké pravidlá platia v jaskyni. Už
nemôže s ostatnými hrať nevedomého, poznanie pravdy mení od základu. Ľudia
okolo neho ho nepochopia, budú sa mu vysmievať a dokonca ho aj ohrozovať,
pokúsia sa ho zabiť, pretože vidí viac ako oni a ohrozuje zaužívaný
poriadok, ktorému sa po poznaní pravdy viac nemôže podriaďovať. Jeho myslenie
je pre ostatných zajatcov nebezpečné. To sa stalo Sokratovi.
Úloha filozofa
Výstup z jaskyne
popisuje Platón ako povznesenie duše do sfér poznania k idei dobra. Táto
cesta vedie nutne ku záveru: To, čo je poznané ako správne,
poznávajúceho mení a on podľa toho jedná. Šťastie človeka závisí na jeho
jednaní. Filozof to vie, a preto sa riadi ideou dobra a rozumom,
žije spravodlivo a umiernene. Naopak nerozumní ľudia žijú v zajatí
tieňov, prispôsobujú sa konvenciám, sú otrokmi vecí, ktoré nevedia vysvetliť.
Oslobodení a neoslobodení žijú akoby v iných svetoch. Slobodný človek
môže neslobodného chápať, ale naopak to nefunguje: naopak slobodný predstavuje
pre svet neslobodných hrozbu. Nevedomí sa nechávajú viesť momentálnymi rozmarmi
a okamžitými náladami.
Platón popisuje dôsledky
vzdelania ako „periagoge“ – obrátenie
duše. Filozofi by najradšej žili mimo jaskyne, ale ich úloha je spätá
s ich znalosťami: musia prevziať zodpovednosť za spoločnosť. Pre štát je
optimálne, keď vplyvné pozície nemajú ľudia bažiaci po moci, ale tí, ktorí sa o
ňu neusilujú a sú naplnení ideou dobra. Filozof nie je bohatý materiálnymi
statkami a pre to po nich netúži, ale rozumom, zdatnosťou a cnosťou.
Preto môže najlepšie riadiť štát – filozofovia by sa podľa Platóna mali stať
kráľmi.
Platón nesúhlasil
demokraciou, v ktorej sa podľa neho ľubovoľne zmontuje to, čo sa zdá práve
aktuálne. Vládnuť v nej môže aj aliancia neschopných, alebo lúza. Spájal
demokraciu s anarchiou, s vládou nevedomosti a neustálym úpadkom
mravov. Najhoršou formou vlády je ale pre neho tyrania, ktorá vzniká zneužitím
slobody. Preto sa demokracia môže stať predstupňom anarchie až tyranie.
Skutočný politik musí byť
človek, ktorý politiku berie ako službu a svoj úrad nesie ako bremeno. V záujme štátu by malo byť úsilie
o harmóniu a vnútornú jednotu. Vnútornú jednotu možno nájsť podľa
neho v zákonitostiach vesmíru – ktoré považoval za príbuzné s tým, čo
je v nás božské. Kozmos mu pripadal oduševnelý dušami všetkých bytostí,
ktoré sú v ňom doma a v bezpečí.
Najšťastnejším človekom
je podľa Platóna ten, kto žije v priateľstve sám so sebou aj so svojimi
blížnymi, je vnútorne slobodný, pánom sám seba, úprimný a charakterovo
pevný a tým môže byť podľa neho len filozof.
„Nie je to tak, že by si daimonion vylosovalo vás, ale vy si volíte daimonion. Vina je na
voliacom, boh je bez viny.“
(Timaios)
(Iliada
– „Neobviňuj bohov z vlastných chýb veľký kráľ. Vina je v nás. My sme
smrteľní“ Achilles)
Aristoteles
Vedľa Sokrata
a Platóna je treťou určujúcou postavou gréckeho myslenia svojej doby.
Narodil sa v roku 384 pnl v Stageire ako syn lekára Nikomacha
a v 17 rokoch vstúpil do Platónovej Akadémie. Horlivo študoval
a neskôr začal sám vyučovať. Bol veľmi nadaný a nebál sa oponovať ani
samotnému Platónovi. Cítil sa byť povolaný ku vede, úsilie o poznanie
dávalo jeho životu zmysel. Hmotné statky pre neho neboli dôležité, človek sa má
venovať filozofii, pretože iba tá ako veda pravdy prináša vnútorný pokoj
a činí šťastným. Keď Platón zomrel, bol v Akadémii už 20 rokov. Vedenia
Akadémie sa však ujal Platónov synovec Speusippos, ktorý sa mu síce nevyrovnal,
ale bol starší a skúsenejší. Aristoteles kritizoval platónsku náuku
o ideách, kvôli čomu sa dostal do sporu s ostatnými Platónovými
stúpencami. Preto odišiel z Akadémie a opustil Atény. V meste
Assos neďaleko Tróje založil na žiadosť priateľa Hermeia filozofickú školu, ku
ktorej sa pripojilo niekoľko Platónových žiakov. V tejto škole učil takmer
2 roky a oženil sa zatiaľ s Hermeiovou neterou Pýthiou. Po Hermeiovej
smrti musel v roku 345 pnl opustiť mesto. V roku 342 pnl si ho kráľ
Filip zvolil za vychovávateľa svojho syna Alexandra, ktorého vyučoval niekoľko
rokov. Keď zomrel Speusippos, Aristoteles sa v roku 335 pnl vrátil do
Atén. Namiesto neho však bol do čela Akadémie zvolený Xenokrates. Na tento
popud založil Aristoteles v Aténach vlastnú školu: známu ako školu peripatetikov
(prechádzajúcich sa). Učitelia a žiaci sa tu prechádzajúc rozprávali
a filozofovali.
Na rozdiel od Platónových
spisov pôsobia Aristotelove encyklopedicky, vedecky a trocha... nudne.
Vďačíme mu za základy
klasickej logiky. Je autorom vety
o rozpore: „Nie je možné, aby niečo bolo aj nebolo.“ Kritizoval
sofistické relativistické nazeranie sveta a rozlišoval medzi tým, čo je
objektívne pravdivé a tým, čo len niekomu pripadá ako pravdivé. Ku jeho
logike patria „kategórie“ (v gréčtine – výrok) – substancie, kvality, kvantity,
vzťahu, miesta, času, konania, polohy, vlastnenia a trpenia.. Označujú
možné spôsoby bytia predmetov, používané na to, aby sme klasifikovali nejaký
objekt. Popri kategóriách zaviedol aj sylogistiku
(umenie súdov): z dvoch viet,
premís, sa vytvorí tretia veta, záver.
Napísal množstvo prác na
množstvo tém, podaktoré aj kuriózne: napríklad O mytologických zvieratách. Okrem toho vytvoril zbierku 158 ústav,
písal o Olympijských víťazoch a skladal básne.
Filozofiu rozdeľoval na teoretickú (fyzika, metafyzika, logika)
a praktickú (etika
a politika).
Aristoteles bol štíhlej
postavy, vždy elegantne oblečený a opovrhoval asketizmom rovnako ako
zhýralstvom a poživačnosťou. Hovoril, že mnohí ľudia žijú tak, akoby nikdy
nemali zomrieť a iní tak, akoby mali zomrieť už zajtra.
S politickými
pomermi v Aténach bol celý život nespokojný: „Atéňania vynašli pestovanie
obilia a zákony, dokázali však zužitkovať len obilie, zákony nie.“
Po smrti Alexandra
Veľkého (323 pnl) nasledovali politické nepokoje, jeho stúpenci boli
prenasledovaní. Aristoteles opustil v ohrození života Atény. Prehlásil, že
nechce dať Atéňanom možnosť, aby sa proti filozofii previnili po druhý krát.
O niekoľko mesiacov nato vo veku 63 rokov zomrel na ochorenie žalúdka.
Aristoteles ako vedec
Pre Aristotela všetko
poznanie začína skúsenosťou. To, čo existuje musí byť uchopiteľné
a predstaviteľné. Aristoteles za zaoberal takmer celým vesmírom: všetko,
čo vnímal zmyslami najprv pozoroval, potom začal teoretizovať a rozoberať
svoju zmyslovú skúsenosť rozumom. Všetko, čo si ľudia predstavujú sa mu stalo
látkou, ktorú treba filozoficky objasniť. Rozlišoval medzi teoretickou
a praktickou filozofiou. Praktické vedenie sa vzťahuje k ľudským
výtvorom a činom. K výtvorom treba vedenie, ktoré sa označuje ako
„techné“ – zvláštna schopnosť. Pre konanie je treba praktické vedenie, ktoré
označuje ako „phronesis“ – chytrosť, schopnosť jednajúceho pochopiť princípy
a dôvody jednania.
Aristotelova prírodná filozofia
Vo Fyzike sa venuje súcemu v prírode, ktoré sa mení a je
poznateľné v pohybe. V tejto oblasti vedy sa má človek učiť prírodu
chápať a rozpoznať v nej obsiahnuté princípy. Všetko fyzikálne sa
Aristoteles snaží objasniť filozoficky, nie experimentálne.
Pre jeho prírodnú
filozofiu je charakteristická myšlienka účelnosti: „Boh a príroda nekonajú
nič bezúčelne.“ (Einstein: Boh nehrá
v kocky) Rozmanité dianie má svoje príčiny. Princíp kauzality platí
neobmedzene. Každému predmetu a tvorovi je vlastné určenie účelu. Všetko
súce je príčinne určené a má na niečo pôsobiť. Vyvíja sa k nejakému
účelu, cieľu – telos (teleológia).
V organickej prírode sa určenie, vnútorná účelnosť, ktorá je prírode vlastná.
Tú Aristoteles označuje pojmom entelechia.
(semienko – strom, húsenica – motýľ) Pre Aristotela je životný proces určený
týmto vnútorným princípom.
V kauzalite sa
rozlišujú 4 príčiny: látková, tvarová, účelová a hybná. Látková príčina je
základom, matériou. Z tejto látky sa vplyvom tvarovej príčiny dá vyrobiť
výtvor (plán architekta). Čomu ,alebo
komu má tento výtvor slúžiť určuje účelová príčina. Hybná príčina vypovedá
o procese výroby. V prírodnom dianí je prvotnou príčinou božská príčina. Ak nesú tvory princíp
v sebe, ak majú vlastnú entelechiu, tak sú považované za formy života
majúce dušu. Príroda má svoje prostriedky sama v sebe a tieto
prostriedky sú zároveň jej účelom. Účel je prírode vlastný, je rozumný.
Aristoteles konštruuje
hierarchické usporiadanie súceho. Najnižším stupňom je anorganická príroda. Tá
je bez duše. Ďalšiu úroveň tvoria rastliny. Sú schopné sa rozmnožovať
a uskutočňujú látkovú výmenu. Nad rastlinami sú zvieratá. Tieto reagujú na
signály a môžu riadiť svoj pohyb. Toho všetkého je schopný aj človek
a navyše človek nie je podriadený svojim pudom, môže sa riadiť svojim
rozumom. Aj planéty majú dušu. Ľudská duša je súčasťou veľkého celku prírody,
má v ňom svoje miesto a určenie. Duša je substanciou (formou)
fyzického organického tela. Telo dostáva prostredníctvom duše svoje vnútorné
účelové určenie. Aristoteles chápe dušu ako princíp pohybu, prejavujúci sa
trojakým spôsobom: ako vyživujúca, cítiaca a mysliaca duša. Podľa toho je
aj odstupňované súcno: rastliny majú vitálnu (vegetatívnu – vyživujúcu) dušu, zvieratá majú cítiacu (emočnú) dušu
a človek má mysliacu (rozumnú) dušu. Určením ľudskej duše je predovšetkým
myslenie. Človek je tvor mysliaci.
Metafyzika
Po statiach o fyzike
nasledovalo 14 kníh, ktoré vydavateľ Andronikos z Rhodu označil ako „meta
ta physis“ (to, čo je po fyzike, čo ju presahuje. V Metafyzike sa diskutuje
o otázkach tzv. prvej filozofie
(proté filosofia). Aristoteles sa tu venuje problémom, ktoré nemôžu byť
uchopené a skúmané zmyslovým vnímaním, ale iba špekulatívne odhalené
ľudským rozumom.
Ľudské úsilie má podľa
Aristotela dva základné podnety: dosiahnuť šťastie, čím sa zaoberá etika
a dosiahnuť vedenie. Človek je podľa Aristotelovej definície zoon logon echon (živočích obdarený
rozumom a rečou). Svoj život
najlepšie naplní a realizuje vtedy, keď rozvinie dar rozumu, ktorý mu bol
prírodou daný, a to sa mu podarí na ceste poznania.
Jednotlivé vedy
zachytávajú čiastočnú – dielčiu pravdu, metafyzika je naproti tomu veda
o všeobecnom a je im preto nadradená. Metafyzika presahuje jednotlivé
oblasti vedy, zameriava sa na prvotné, všeobecné princípy. Mnohí vedci majú
špeciálne znalosti, preto majú vedenie. Nie však múdrosť, pretože múdrosť je
poznanie všeobecných zákonitostí. Práve filozofiu označuje Aristoteles ako vedu
múdrosti. Preto majú jednotlivé vedy slúžiť a filozofia im má vládnuť.
Z toho vyplýva aj právo filozofa na vedúce postavenie v spoločnosti
a v štáte.
Okrem toho rozvíja
v Metafyzike aj teóriu prvého princípu. Vysvetľuje, ako dochádza
k pohybu. Na začiatku všetkého pohybu stojí podľa neho niečo, čo sa samo
nehýbe. Nazýva to „to proton kinoun akinetos“. V dejinách filozofie to
býva prekladané ako nehybný hýbateľ,
správny preklad však je „nehybné pohybujúce“. Aristoteles
nepoznal osobného boha, tak ako ani celé grécke a rímske myslenie. Nehybné pohybujúce je stále trvajúce a dokonalé,
platí absolútne. Aristoteles označuje tento princíp ako „theos“ – božské, ktoré
je nedeliteľné, neobmedzene mocné a nemenné. Všetko existujúce je príčinne
podmienené. Každá príčina je spojená s princípom pohybu. Vzniká rada
príčin, ktorá siaha až ku prvému princípu, ktorý sám príčinu nemá.
Človeku sa páči to, čomu
rozumie a vedome to zažíva. Príjemné mu je zmyslové vnímanie. Božskému sa
ale najviac približuje myslenie. Ale pretože aj myslieť je možné nesprávne,
nemôže byť číra možnosť myslenia tým najlepším. Tým najlepším je taká činnosť
myslenia, v ktorej sa myslenie samo stáva svojim predmetom: teda myslenie,
ktoré samo odráža vlastnú činnosť myslenia. Preto metafyziku prehlasuje za
prvoradú vedu a stotožňuje ju s filozofiou.
Šťastný život
Mnohí ľudia sa nechávajú
viesť náladami, mnohí konajú neplánovane, či intuitívne. Každé konanie má však
nejaký zámer. Výsledok, alebo zámer tohto konania označuje Aristoteles ako „statok“. Človek sa snaží získať mnoho
statkov. Starosť o materiálne statky slúži zaisteniu existencie. Všetky
čiastočné ciele slúžia rôznym účelom, ale až zjednocujúci cieľ im dáva skutočný
a vyšší zmysel. ) Ľudia sú naplnení túžbou spojiť úsilie
o dosiahnutie všetkých čiastočných cieľov, ktorá je zameraná na jediný
cieľ – cieľ cieľov a to: žiť
šťastne. Tento cieľ dáva životu zmysel, hodnotu a význam. Pojem
šťastie je však viacznačný. Gréčtina rozlišuje pojmy „eudaimonia“ (šťastie,
ktoré si môže človek vydobyť) a „tyché“ (náhoda, nepredvídateľné šťastie
prchavého okamihu). Aristotelova etika sa sústreďuje na eudaimoniu. Kto chce
byť šťastný, musí žiť dobre, teda – orientovať sa na dobro. Človek sa
o šťastie usiluje kvôli nemu samému. Etika sa zaoberá otázkou, či je možné
dosiahnuť šťastie a Aristoteles ju chápe ako predstupeň štátnického
umenia. Etika a politika patria dohromady (spomenúť súčasnosť a Machiavelliho). Jednotlivec sa môže
podľa Aristotela plne rozvinúť a žiť šťastne len v spoločnosti. Komu
sa podarí pracovať nielen pre vlastný prospech, ale ja pre blaho
a prospech všetkých ľudí, je najšťastnejší zo všetkých.
Pre mnoho ľudí však
šťastie znamená rôzne veci. Platí však, že človek sa usiluje o šťastie,
aby bol šťastný. Teda: človek chce dosiahnuť šťastie kvôli nemu samotnému.
Takéto šťastie, alebo blaženosť je pochopiteľné len prostredníctvom rozumu
(nedá sa dosiahnuť zmyslami). Len človek, ktorý je vedený rozumom, chápe, že
skutočne šťastný je len ten, kto je cnostný a zdatný, a svoju zdatnosť (arété)
plne rozvíja.
Jadro Aristotelovskej
etiky tvorí náuka o správnom strede. Stanovuje mieru správneho
jednania, ktorá sa zameriava na dobro. Človek žije najšťastnejšie, keď sa mu
podarí nájsť správnu mieru – strednú cestu, „mesotes“. Stredné pritom neznamená
prostrednosť, ale primeranosť. Také chovanie leží medzi dvoma krajnými
spôsobmi, musí sa vedome voliť a závisí vždy od konkrétnej situácie.
(príklad : prílišná smelosť – odvaha – zbabelosť, nemierna úprimnosť –
pravdovravnosť – klamárstvo, ..)
Nikto však nie je
dokonalý. Každý človek je ale učenlivý a aj keď môže stred niekoľkokrát
minúť, je dôležité sa stále snažiť. Neuspokojiť sa s vlastnou
nedokonalosťou a nemiernosťou je etická úloha a mravná povinnosť. Kto
sa neustále snaží rozpoznať dobro a zamerať sa naň, bude žiť skutočne
šťastne.
Priateľstvo
Priateľstva si
Aristoteles cení veľmi vysoko, považuje ho za veľmi dôležité v ľudskom
živote. Človeka označuje ako zoon politikon – človek spoločenský. Je teda
tvorom, v ktorého prirodzenosti je tvorba spoločenstva, obce, štátu. Ale
na druhej strane Aristoteles nevylučuje občasnú nespoločenskosť. Verný priateľ
má pre človeka veľkú cenu a je pravým bohatstvom. Kto sa však chová
zdanlivo dôverne ku všetkým, nie je priateľom nikoho. Na to, aby mohol byť
človek priateľom iných, musí byť jeho duša najprv spriatelená sama so sebou (kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani
iných).
Aj vzájomné vzťahy
v obci by mali byť priateľské. Predpokladom pre priateľstvo je vzájomná
láskavosť. Skutočný priateľ praje človeku úspech kvôli nemu samotnému.
Priatelia od seba môžu požadovať mnoho, nesmú však na seba klásť príliš veľké
nároky. Pri rozoberaní priateľstva si všíma aj milostný vzťah medzi mužom
a ženou. Jeho základom je spriaznenosť duší. Počiatkom telesnej lásky je
„radosť pri pohľade na druhú osobu“ (radosť
pri pohľade na prostitútku na krížnej? J ) . vonkajšia príťažlivosť však nie je všetko a nie je ani tým
najdôležitejším.
Skutoční priatelia si
ostávajú verní, ale obetovať sám seba kvôli inému je predstava, ktorú Aristoteles
neuznáva: odporovalo by to totiž láske ku sebe samému.
Aristotelovi žiaci
ostávali spolu duševne spojení aj potom, keď sa ich cesty rozišli, pretože sa
oddali filozofii tak, ako ich to učil ich učiteľ.
Štát
Priateľstvo, tak ako pre
všetky medziľudské vzťahy, je dôležité aj pre štát. štát je pre neho
prirodzeným spoločenstvom, nespočíva len na dohode v ňom žijúcich ľudí.
„Človek je bytosť od
prírody zameraná na štátne spoločenstvo.“ Na prvom mieste nestojí jednotlivec
a jeho právo, je mu nadradený štát. štát zahŕňa všetky ostatné spoločenské
zväzky od manželstvo a príbuznosť, až po obecné zväzky. Život
v spoločenstve dáva jednotlivcovi oporu a stabilitu. Človek je
morálnym tvorom iba ako spoločenská bytosť. Zákony štátu riadia každodenný
spoločenský život a sú naliehavo nutné. Aristoteles rozlišuje štátne
zriadenia, ktoré sú zamerané na všeobecné blaho a tie, ktoré zastupujú
predovšetkým záujmy jednotlivých skupín. Dobrý právny poriadok sa vyznačuje
tým, že sa ním ľudia riadia. K najlepším zriadeniam patria: monarchia,
aristokracia a politea. Monarchia sa však môže zvrhnúť v tyraniu,
aristokracia v oligarchiu. V politei nevládnu ľudia, ale zákony. Toto
zriadenie je prijaté a schválené občanmi štátu. Je v ňom dodržiavaná
stredná miera. Už Aristoteles poznal poradné, výkonné a súdne orgány.
V štáte by mal vládnuť stavovský princíp. Chudobní by mali byť zo štátnych
funkcií vylúčení, ale hlavne preto, že v Aristotelovej teórii to nie sú
platené funkcie. Polieta predstavuje stred medzi oligarchiou a demokraciou.
Demokraciu Aristoteles rozhodne odmieta. Cieľom štátu má byť dobro, ktoré sa tu
stotožňuje so spravodlivosťou. Spravodlivé je to, čo slúži blahu celku. Bolo by
nesprávne jednať so všetkými rovnako, pretože ľudia majú rôzne vlastnosti.
K týmto rozdielom by sa malo pre blaho štátu prihliadať. Spravodlivé je
teda priznať jednotlivým ľuďom to, čo si zaslúžia. Tak budú môcť ľudia rozvinúť
svoje špecifické vlastnosti a byť dobrými občanmi svojho štátu. Pre každú
funkciu sa má vybrať ten, kto sa pre ňu najlepšie hodí. Štát, v ktorom sú
do funkcií a úradov vyberaní tí najlepší z najlepších sa bude teda
dobre rozvíjať a bude sa mu dariť- bude smerovať k všeobecnému dobru
a blahu.
Theofrastos
Bol najznámejším
Aristotelovým žiakom. Jeho meno mu dal Aristoteles (vlastné meno Tyrtamos)
a znamená: „hovoriaci božským hlasom“. Na rozdiel od svojich predchodcov
veril, že bežným javom každodenného života sa venuje málo pozornosti, tak sa
zameral na ne. V roku 322 pnl prevzal vedenie peripatetickej školy. Za
jeho vedenia získala najväčšiu pozornosť a slávu, občania ho rešpektovali
a uznávali. Je autorom útleho zväzku Charaktery,
kde popisuje mnoho nepríjemných ľudských vlastností. Dožil sa 85 rokov
a poslednú úctu mu prišli vzdať celé Atény.
Kynismus
Kyon znamená v preklade
pes. Kynici si pestovali povesť outsiderov, ktorí nepotrebujú priateľov,
rodinu, ani bohov. Prechádzali mestami
bosí , v chatrnom odeve a žobrali si obživu. Na rohoch, pri trhoch
hlásali svoje učeniepodľa ich presvedčenia mala filozofia pomáhať človeku aby
žil a zomrel správnym spôsobom. Teda za najdôležitejšie pokladali etiku
a politiku. Ušľachtilosť ducha a čistota srdca pre nich znamenali
viac ako pôvod a národnosť – boli prvými kozmopolitmi. Prvým kynikom bol
Anthistenes, syn otrokyne, ktorý sa pôvodne spolu s Platónom učil
u Sokrata.
Diogénes zo Sinopy
Narodila sa okolo roku
410 pnl v dnešnom Turecku a pochádzal z dobrých pomerov. Jeho
otec bol bankér, ktorý bol ale neskôr obvinený z falšovania peňazí
a tak bol aj s rodinou vypovedaný s rodného mesta. Rôznymi
obkľukami sa tak Diogenes dostal do Atén. Tam mu predstavitelia mesta vytkli,
že bol občanmi Sinopy odsúdený na vyhnanstvo, načo im odpovedal: „Áno,
a ja som zase ich odsúdl k tomu, aby tam zostali.“
Choval sa neúctivo,
vynikal pohotovosťou a dôvtipom.
V Aténach sa
zúčastňoval stretnutí s Platónom. Pri jednom z nich jedol sušené figy
a Platón ho poprosil, či smie ochutnať. Diogenes prisvedčil ,ale zdalo sa
mu, že ich Platón je príliš, tak ho upozornil na to, že mu dovolil niekoľko si
ich vziať, ale v žiadnom prípade mu nepovedal: „Zožer ich všetky!“
S Platónom sa rád
prel. Keď Platón popísal človeka ako dvojnohého tvora bez peria, priniesol do
Akadémie ošklbaného kohúta a prehlásil: „Toto je Platónov človek.“
Keď navštívil neskôr
Korint Alexander Veľký, Diogénes nejavil záujem dať mu hold na rozdiel od
členov predstavenstva mesta a významných obyvateľov. Alexander však chcel
Diogéna o ktorom veľa počul, vidieť a tak ho vyhľadal. Diogenes sa
práve vyhrieval na slnku. Alexander ho pozdravil, opýtal sa ho, či pre neho
môže niečo urobiť. Dostal odpoveď: „Áno, ustúp mi trocha zo slnka.“ Táto
odpoveď Alexandrovi veľmi imponovala, prehlásil: „Keby som nebol Alexandrom,
bol by som najradšej Digenom.“
Pri jednej prednáške,
ktorá nemala konca a prítomní sa nudili, vzal rečníkov zvitok, ukázal
poslucháčom jeho nepopísanú časť a zvolal: „Odvahu kamaráti, zem na
dohľad!“
Kritizoval poživačný
život Aténčanov, vyhlásil, že na rozdiel od nich, nežije preto, aby jedol, ale
je preto, aby žil.
Diogenes sa cítil
slobodný a choval sa ako kráľ. Považoval sa za kozmopolitu, jeho vlasťou
bol celý svet. Kritizoval vedcov skúmajúcich všetko možné, ale nerozumejúcich
vlastnému vnútru. Kritizoval aj náboženské tradície. Tvrdil, že osobnej viny
nikoho nezbaví modlenie a rituály, ale len lepší život.
Zomrel okolo roku 320
pnl.
Epikuros
Epikuros bol za svojho
života ohováraný, že pestuje pochybné priateľstvá, vedie výstredný milostný
život, že je žrút a ochlasta, ktorý aspoň dva krát denne zvracia, že jeho
náuka je šarlatánstvo, a čo nie, to vraj ukradol od Demokrita, že je
nerozumný hedonista a iné.
Narodil sa v roku
341 pnl na ostrove Samos. Filozofii sa venoval preto, aby vedel šťastne žiť.
Spočiatku myslel hlavne sám na seba, neskôr to však zmenil. Mal mnoho priateľov
a priaznivcov. Bol to prívetivý, skromný muž, ktorý sa až do svojej
staroby s láskou staral o svojich rodičov, bol mierny voči svojim
slúžicim, umožňoval vzdelanie aj ženám. Aj jemu bolo vytýkané to, čo mnohým
iným mysliteľom: bol obvinený z bezbožnosti. Učil, že bohovia, ktorých
označil ako dokonalé bytosti, nemajú žiadny vplyv na ľudský život. Nepopieral
možnosť ich existencie, ale vykladačstvo veštenie pokladal za podvod.
Jeho filozofický systém
začína zmyslovým vnímaním. Výnimočnú dôležitosť má pre človeka pocit, lebo
potešenie a bolesť sú určujúcimi pre ľudské jednanie. Zásadný záujem
filozofie teda smeruje k etike. Jej sú nadradené logika a fyzika.
Prírodné vedy majú slúžiť človeku, aby sa oslobodil od neopodstatneného
strachu. Ľuďom naháňa strach predovšetkým myšlienka na smrť a vlastnú
smrteľnosť. Epikuros bol pevne presvedčený, že smrť sa človeka vôbec netýka:
„Pokiaľ žijeme, smrť tu nie je, a až sa dostaví, už tu nebudeme.“ Namiesto
toho, aby sa ľudia zamýšľali nad svojou smrteľnosťou, by sa mali snažiť čo
najlepšie využiť ten čas, ktorý majú k dispozícii. Človek, ktorý sa zbaví
svojich obáv získava život. Záleží len na ňom, aby svoj život využil správnym
spôsobom. K tomu napomáha filozofia, ktorá je pre Epikura zárukou šťastia.
Múdry človek je pre neho ten, ktorý sa neúčastní sporov, nerozmýšľa príliš nad
smrťou, uzatvára manželstvo len vtedy, keď sa tomu nemôže vyhnúť, vyhýba sa
politike a zbytočnému rozprávaniu.
Kľúčom ku šťastnému životu je radosť, aj keď sa nedá vždy vyhnúť utrpeniu. Byť
múdry však znamená znášať utrpenie s pomyslením na to, že po zlých dňoch
prídu zase dobré a radostné.
Šťastný je ten, ktorý má
malé potreby a dokáže sa tešiť z toho, čo má. Dáva
prednosť prostému životu.
Epikuros
o hedonisme: „Ak hovoríme, že cieľom
nášho života je radosť, nemyslíme tým rozkoše roztopašníkov, ktorým ide len
o pôžitky. To majú na mysli len ľudia nevedomí, alebo tí, ktorí našej
náuke nerozumejú, alebo ju zo zlej vôle zle vykladajú. Pre nás radosť znamená
toto: nemať žiadne bolesti v telesnej oblasti a v oblasti
duševnej nepociťovať žiaden nekľud.“
Človek sa má zamerať na
rozum, ktorý je najvyšším dobrom.
„Človek nemôže žiť v radosti, pokiaľ nežije
rozumne, šľachetne a spravodlivo, ale tiež naopak nemôže viesť rozumný,
šľachetný a spravodlivý život, pokiaľ nežije v radosti.“
Človek, ktorý sa
skutočne, s ľahkým srdcom, ale nie ľahkovážne, zaoberá filozofiou, bude
vždy žiť ako boh medzi ľuďmi. Epikuros učil filozofiu ako umenie žiť a sám
tak žil. Zomrel v roku 271 pnl v Aténach.
Stoická filozofia
Za zakladateľa stoi je
považovaný Zenón z Kítia. Narodil sa okolo roku 300 pnl na Cypre. Po rade
od Delfskej veštiarne, ako cestou sa má vydať („Pridruž sa ku starým“), začal
študovať veľkých filozofov. Jeho učiteľom bol kynik Krates, on sa však od kynickej
filozofie začal dištancovať. Aj v jeho stoicizme je však cieľom
filozofovania etika a s ňou otázky ako žiť. Človek sa má usilovať
o život v radosti, a zároveň sa má snažiť žiť mravným životom.
Zenón hovoril, že väčšina
filozofov si v každodennom živote počína nešikovne a nevedome. Jeho
ideál mudrca je človek bez vášní, vyznačujúci sa dobrotou a miernosťou.
Nepretvaruje sa, ostáva sám sebe verný, je priamočiary a slušný, vedomý si
svojich povinností a na rozdiel od Epikura je uvedomelým občanom štátu
a otcom rodiny. Hodí sa pre všetky úrady, lebo sa nedá podplatiť.
Jednému utáranému
mladíkovi raz povedal: „Vieš prečo máme dve uši a len jedny ústa? No
predsa, aby sme viac počúvali a menej hovorili.“
Filozofia v starom Ríme
Antické školy existovali
aj naďalej, ale z Grékov už žiadni veľkí filozofovia nevzišli.
Stredomorský svet ovládli Rimania, ktorí veľa z gréckej kultúry prebrali.
V Ríme potom zažil duchovný svet nový rozkvet.
Cicero
Narodil sa v roku
106 pnl v Arpíniu. Pochádzal z váženej rodiny a dostalo sa mu dobrého vzdelania. Študoval rétoriku,
rímske právo a základy právnickej praxe. Ako 25 ročný sa stal súdnym
obhajcom. Bol vášnivým rečníkom. Neskôr sa stal kvestorom, kde zodpovedal za
finančné a archívne záležitosti a potom edilom: pôsobil ako dozorca
polície a bol zodpovedný za hry. Ako 40 ročný sa stal najvyšším súdnym
úradníkom – prétorom, a v roku 63 pnl, v najnižšom možnom veku,
bol zvolený konzulom. V tejto funkcii odhalil a zlikvidoval
Catilinove sprisahanie, čím si vyslúžil prezývku „otec vlasti“.
Cicero bol patriotom
a zástancom republiky, ale nemohol zastaviť jej úpadok. Jeho postup proti
Catillinovi bol označený za protiprávny a on so sklamaním musel odísť do
exilu. Behom vyhnanstva napísal mnoho dopisov, hlavne svojmu priateľovi Attikovi.
Vo veku 50 rokov napísal svoje dielo O štáte,
kde opisuje ústavu ako výraz najvyššieho princípu spravodlivosti, ktorý musí
každý občan z povinnosti dodržiavať kvôli svojmu, ale aj blahu vlasti. Po
roku a pol sa vrátil do Ríma za jasotu davu a vedúceho postavenia
Gaia Iulia Ceasara.
Cicero bol filozof, ktorý
síce hlásal stoickú filozofiu, ale sám sa ňou v živote nedokázal riadiť.
Priznal, že mu chýba sila a vyrovnanosť, s ktorou by znášal svoj ťažký
osud. Aj on vykresľoval ideál múdreho človeka, ktorý je nezávislý,
neotrasiteľný vo svojom pokoji a kľude, ktorý našiel oporu vo filozofii,
nerozčuľuje sa – sám však týmto nárokom nedokázal vyhovieť.
V jeho neskorších
dielach Tuskulské hovory, O starobe je všadeprítomná otázka
smrti a umierania. Cicero však bol presvedčený, že smrť nie je žiadne zlo,
možnosť, že duša po smrti žije ďalej mu pripadala pravdepodobnejšia, než to, že
smrť je definitívny koniec. Píše, že človek má hľadieť v ústrety
budúcnosti s kľudom. Človek, ktorý sa bojí nevyhnutného, nemôže nikdy žiť
v kľude a stále žije v strachu.
Cicero doporučoval dobre
usporiadaný život. Mnoho ľudí sa stále sťažuje, ale podľa neho to nie je otázka
veku, ale charakteru. Život určuje
naladenie mysli. Kto je uvoľnený a veselý, bude ľahko znášať aj ťažkosti
staroby. Naopak, kto je stále mrzutý a nevľúdny, tomu každá etapa života
prinesie problémy a ťažkosti.
Po Caesarovom zavraždení
bol zavraždený 7. 12. 43 pnl Antoniovými ľuďmi aj Cicero.
Horatius
Quintus Horatius Flaccus
nebol filozof, ale jeho dielo má aj filozofický rozmer. Narodil sa v roku
65 pnl ako syn prepusteného otroka. Študoval v Ríme a v Aténach,
kde získal filozofické vzdelanie a zoznámil sa s gréckym básnictvom.
Tvrdil, že vášne sú pre
človeka škodlivé, každý sa však môže obrátiť a stať sa miernym, dokonca aj
múdrym. Musí ale najprv spoznať, že neresti mu škodia a sú pre neho
bremenom. Horatia udivovalo, že muž, ktorý si dal ostrihať vlasy, vzbudzuje
veselosť a obnosené šaty vyvolávajú pozornosť, kritiku a posmech, ale
vnútorný nekľud, a chabý rozum nikoho netrápia. Úlohou múdreho je podľa neho
starať sa o spásu duše. Vášne je treba krotiť, ale napriek tomu sa človek
má bez výčitiek tešiť z príjemných vecí. Odmieta etický rigorizmus
stoikov: „Na čo mi slúži šťastie, ak si ho nesmiem užiť?“ Naproti tomu píše
a doporučuje: „Carpe diem!“ Človek si má užiť svoj život, využiť každý
moment svojho obmedzeného života na zemi.
Všetky veci, na ktoré
nemajetní hľadia so závisťou a o ktorých získanie a udržanie sa
usilujú majetní, sú pre Horatia bezcenné. Vnútorne slobodný a bohatý je
len človek, ktorý vie rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo sa síce
navonok blyští, ale pritom je zbytočnou ničotnosťou. Tomu učí filozofia
a preto ju Horatius každému doporučoval.
Zomrel v roku 8 pnl
ako filozof.
Seneca
Lucius Annaeus Seneca sa narodil v roku 4
pnl v Španielskej Cordobe. Celý život trpel chatrným zdravím. Učil sa
rétorike a študoval filozofiu. Bol úspešným právnym zástupcom, stal sa
kvestorom, vstúpil do senátu a preslávil sa ako nadaný rečník. Cisár Caligula,
ktorý nemal rád konkurentov sa mu usiloval o život a tak sa Seneca stiahol
do ústrania. Aj po jeho smrti, ako obeť rímskych intríg, musel odísť do exilu
na Korziku. V roku 48 bol povolaný späť, ale nie cisárom Claudiom, ale
jeho manželkou Agrippinou mladšou, ktorá ho poverila výchovou svojho syna
Neróna. Osvedčil sa ako dobrý vychovávateľ. Neskôr pôsobil ako cisárov poradca
a jeho politický vplyv priniesol ríši šťastné roky.
Múdry vládca by mal byť
podľa neho zhovievavý a schopný odpúšťať tým, ktorí si to zaslúžia.
Nezmieriteľná prísnosť má za následok osamotenie a prázdnotu. Kto je
naplnení zhovievavosťou, pozná slabosti ľudského pokolenia. Cisár by mal vo
svojej ríši vládnuť ako dobrotivý otec. Je učiteľom svojho ľudu, jeho vzorom
a príkladom. Slávu a uznanie získava vladár, ktorý vie ovládať sám
seba a jedná láskavo, čestne a sebaisto.
Vo svojich pojednaniach
Seneca káral mravný úpadok rímskej spoločnosti. Ľudia podľa neho márnia čas:
namiesto, aby študovali, venujú sa hrám, podvádzajú sa a poverčivo sa boja
smrti.
Potom, čo dal Nerón
povraždiť svojich domnelých aj skutočných nepriateľov, medzi nimi aj svojho
nevlastného brata a matku, prepustil zo svojich služieb aj Senecu, ktorého
rady už aj tak dlho ignoroval. Zbavil ho všetkých úradov, no neprijal naspäť
majetky, ktoré chcel Seneca hlásajúci askézu, ale žijúci v nadbytku,
vrátiť.
Seneka, ktorý je stoikom,
obhajuje učenie Epikura. Tým dokazuje, že v učení epikureizmu
a stoicizmu, ktoré sa v dejinách až dodnes kladú do kontrastu, je
viac spoločného, než rozdielneho. Oba smery totiž vyzdvihujú úlohu rozumu
v praktickom živote. Tí, ktorí Epikurovi vyčítajú, že sa snaží len
o dosiahnutie slasti, ho väčšinou nečítali, alebo ho zle pochopili.
Ľudia, ktorí sa
domnievajú, že žiť šťastne znamená uspokojovať svoje pudy, sa mýlia. Sú vedení
zlom namiesto dobra a nie sú slobodní a samostatní. Žijú bez cieľa
a podliehajú svojim vášniam a žiadostiam. Pôžitok je dočasný
a aj po chvíľkovom uspokojení sa znovu vracia.
Pre Senecu je šťastným
ten, kto správne posudzuje, kto je spokojný aj v ťažkých situáciách.
Znamená to, že človek by mal kľudne znášať a prijímať to, čo sa nedá
zmeniť (fata volentem ducunt nolentem
trahunt). Šťastie, ktoré nájde vo svojej duši, je nezávislé na vonkajších
okolnostiach, ktoré nemôže ovplyvniť.
Vnútornú slobodu získa
len ten, kto sa vo svojom živote zameria na rozum. Zamerať sa na rozum znamená
vytvoriť si „ja“, ktoré je v súlade so sebou samým, prináša duševný kľud
a vyrovnanosť.
V mnohých textoch sa
zmieňuje o svojich vlastných slabostiach: vie, že múdrosť ku ktorej
smeruje ešte nedosiahol, ale považuje za dôležité sa o to snažiť. Vo
všetkých svojich spisoch obhajuje nutnosť zostať verný sám sebe. Vyrovnanú
myseľ nikdy nedosiahne ten, kto sám seba potláča a nechce vnímať to, čo je
v čo je v ňom prítomné. To, čo človek potlačí, sa vždy vracia. Môže
sa snažiť uniknúť tomu, ale sám sebe v konečnom dôsledku nikdy uniknúť
nemôže.
Seneca doporučuje radovať
sa z každého dňa a svoj život prežívať v radosti. Človek sa
príliš často rozptyľuje hlúposťami, usiluje sa o to, čo nie je dôležité,
všetko chce mať, vidieť, zažiť, ale načo? Pokiaľ človek nechce nič premeškať,
premeškáva sám seba. Ten, kto vie ísť životom s humorom a ľudskosťou,
je si vedomý svojich slabostí, aj slabostí iných, dokáže svoj život tvoriť
dobre a s ľahkým srdcom, aj keď má na pamäti svoju smrteľnosť.
V roku 65 bol
obvinený zo spoluúčasti na spiknutí proti Nerónovi, tento mu prikázal spáchať
samovraždu, a filozof ho poslúchol: nastal jeho čas zomrieť. „Kedykoľvek
príde posledný deň, múdry človek nebude váhať kráčať smrti v ústrety
pevným krokom“ (Seneca: O krátkosti
života).
Plutarchos
Narodil sa okolo roku 45
a preslávil sa ako dejepisec a spisovateľ, ktorý sa pokúsil spojiť
platónske myslenie s peripatetickým a stoickým. Vďaka svojej
požiadavke, aby sa ženám dostávalo rovnakého vzdelania ako mužom, sa stal prvým
priekopníkom za rovnoprávnosť pohlaví. Manželský zväzok podľa neho totiž
neslúži len na plodenie potomkov asexuálne potešenia, ale je aj intelektuálnym životným spoločenstvom.
Výmena myšlienok o živote a filozofii, podporuje spolužitie
a šťastie v každom vzťahu.
Plutarchos svoje
prednášku zjednodušil do podoby, aby im rozumel každý, veril, že filozofia je
vhodná pre každého. Otázka ako by mal človek žiť sa týka všetkých ľudí bez
rozdielu, nielen vzdelaných a bohatých. Plutarchos bol presvedčený, že
ten, kto sa riadi svoji rozumom a filozofiou, prežíva svoj život
v radosti a harmónii nezávisle na vonkajších okolnostiach. Zomrel
okolo roku 125.
Epiktétes
V plutarchovej dobe
vyučoval stoickú filozofiu v Ríme Epiktétes, ktorý sa narodil v roku 55 vo
Frýgii. Vyžadoval od svojich žiakov prísne dodržiavanie stoických etických
ideálov. Všetko, čo sa pre život javilo ako nepotrebné považoval za nedôležité.
Nie je dôležité rozmýšľať, či svet pozostáva z atómov, dôležité je to, že
svet existuje: kto to popiera, je blázon. Zaoberať sa takými otázkami je
mrhanie času. Na delfskej veštiarni nebol nápis: „Poznaj, či je svet zložený
z atómov“, ale „Poznaj sám seba“. Filozofia bola pre Epiktéta umením žiť.
Kritizoval filozofov, ktorí možno vedeli vykladať obtiažne texty, ale
v praktickom živote zlyhávali. V Rukoväti
morálky píše o tom, že dôležité je nájsť odpoveď na otázku čo chcem ja
a študovať mysliteľov, ktorí mi pomáhajú odpoveď. Skutočný filozof sa
pozná podľa toho, že sa mu darí viesť dobrý život.
Marcus Aurelius
Narodil sa v roku
121 a vládol ako cisár v Ríme v rokoch 161 – 180 do svojej
smrti. Za svojho života bol nútený viesť veľa vojen, pri vedení ktorých si však
našiel čas na filozofiu. Napísal základnú knihu stoickej filozofie: Hovory k sebe.
Každý človek by mal podľa
neho spoznať sám seba a v úsilí o mravný život sa venovať
filozofii. Žiť ako filozof je výrazom charakterovej zrelosti človeka, ktorý
našiel mier sám v sebe a je si vedomý svojej smrteľnosti. Filozof je
ako triezvy medzi opitými.
Plotinos a záver antickej filozofie
Stoický myslitelia sa
zaoberali jednotlivcom a jeho možnosťami ako žiť. Byť filozofom znamenalo
objasňovať otázky týkajúce sa šťastia, duševného kľudu a správneho života.
Používali a vnímali filozofiu ako umenie žiť. Stoici boli skôr umelci
života ako vedci.
Prvky stoickej filozofie
nachádzame aj u Plotina, najvýznamnejšieho zástupcu novoplatonizmu.
Narodil sa okolo roku 205. bol žiakom Ammonia Sakku, neskôr vstúpil do armády
a po návrate začal v Ríme učiť. Jeho náuka sa sústreďovala na výklad
platónskych a aristotelovských diel. Sám seba nepovažoval za samostatného
mysliteľa, ale len za sprostredkovateľa Platónových myšlienok. To, čo
z nich považuje za podstatné, uchopuje a špecifikuje, prekračuje
pritom ale samotné učenie Platóna.
Za príčinu filozofického
úsilia považuje túžbu po kľude. Pri nazeraní „Jedného“ zakúša mier, proti
ktorému je všetko pozemské len ako matný odlesk. Cieľom ľudského úsilia
o poznanie je „ekstatis“, vystúpenie zo seba, prekonanie pozemského,
zjednotenie s „Jedným“. Tento proces, ktorý nachádza svoje najvyššie naplnenie
a dokonalosť v „unio mystica“ v kľudnej extáze, predpokladá odpútanie
sa od vonkajších vecí a obrátenie sa do vnútra. Na to, aby sa človek
spojil s Jedným, musí sa zbaviť dvojitých pút: spojenia so svetom
a spojenia so svojim vnútorným životom. Výstup k Jednému môže byť
zastretý zhonom za vonkajšími vecami, ktoré človek hnaný svojimi vášňami,
považuje za dôležité. Vzostup duše
k Jednému je paradoxne obrátením sa do svojho vnútra: „Vráť sa k sebe
a pozri sa na seba“. Proces sebapoznania mení myslenie a jednanie,
takže človek sa stáva novou osobnosťou. Zisťuje, že základ vlastného myslenia,
ľudský rozum, zodpovedá zakúšanému božskému „Jednému“. Čím viac sa ale vzďaľuje
do výšin od pozemských vecí a seba samého, tým viac sa dostáva sám ku
sebe. Aj cez to je ale „unio mystica“ dočasný stav, prechodný zážitok, ktorý
síce človeka mení, ale nezachráni ho od návratu do sveta. Ono „Jedno“ je
božstvo, nie však živý boh.
Človek zažíva blaženosť
iba ako poznávajúci. Každý človek má možnosť byť šťastný a záleží iba na
ňom aby ju rozvíjal. Ale nie ako vonkajší stav – majetok, ale ako vedomú
vnútornú vlastnosť. Kto sa usiluje o vonkajšie statky patrí svetu
a prepadá dočasnosti. Múdry človek zakladá svoje sebavedomie na sebe
samom, žije aktívne vo svete, zameriava sa na to, čo je podstatné.
Plotinos sa tak nevedomky
rozišiel s Platónom. V platónskej filozofii by totiž zjednotenie
s Jedným nikdy nebolo možné: priepasť medzi božstvom a ľudskou dušou
bola neprekonateľná. Plotinos túto vzdialenosť prekonal mystickým zážitkom
„unio mystica“.
O 200 rokov neskôr
cirkevný otec Augustín Plotinovu náuku prijal a interpretoval ju pozmenenú
v duchu kresťanskej viery.