Jdi na obsah Jdi na menu
 


John E. Petermen: Platón

1. 10. 2007

John E. Petermen: Platón

 

Platónove filozofické spisy sú vždy rozhovormi, či už medzi postavami v nich vystupujúcimi, alebo medzi rozprávačom a publikom. Sám Platón sa však vyhýba tomu, aby sa v nich objavil: zjaví sa len nakrátko v obecenstve počas Sokratovho súdu, aby odôvodnil svoju neprítomnosť v deň Sokratovej smrti. Vo väčšine jeho diel vystupuje ako hlavná postava Sokrates, ktorému vkladá do úst všetky myšlienky. Prečo? Interpretácii je veľa:

  1. Platón z úcty a skromnosti poctil svojho učiteľa čestným miestom
  2. Platón chcel filozofovať bez toho, aby dal do stávky svoj život, ako sa to stalo Sokratovi
  3. Platón chcel, aby sa jeho názory chápali ako názory veľkého mudrca Sokrata, ktoré im pridávajú na význame.
  4. iné

Otázkou je teda aj to, kto je v týchto dielach učiteľom: Platón, Sokrates, alebo čitateľ sám podľa vzoru Sokratovských dialógov? Z Platónových dialógov je veľa krát ťažko určiť, kedy to Sokrates myslí vážne. Predpokladá sa, že filozofi sú vážni, ale Sokrates hrá veľa krát divadlo na účastníkov rozhovoru. Platónove spisy majú akýsi hádankový charakter. Často krát nás autor mätie tým, že používa dobrú argumentáciu pre zlú vec, inokedy používa zase zlú argumentáciu pre dobrú vec, obracia s ak mýtom a pod.

 

Platónov život a doba

Poznáme relatívne málo faktov z Platónovho života. To, že žil 80 rokov nám pripadá ako dostatočná informácia, ale treba si uvedomiť, že to bola štandardná dĺžka života, akú používali starovekí historici pre dobre prežitý život. Stretol Sokrata, keď mal 20, založil Akadémiu, keď mal 40, napísal Ústavu, ktorú mnohí považujú za jeho vrcholné dielo keď mal 60..

O jeho rodinných pomeroch vieme, že sa narodil v sociálnom a materiálnom komforte. Jeho otec Ariston, ktorý zomrel na začiatku jeho života odvodzoval svoj pôvod cez Kodra, posledného kráľa Atén, až ku Poseidónovi. Rodokmeň jeho matky Periktioné zahŕňal Solóna. Platón mal dvoch bratov: Adeimanta a Glaukóna, hlavných rečníkov v Ústave a sestru Potoné, ktorá sa stala matkou Speusippa, Platónovho nástupcu a vedúceho Akadémie, a navyše mal aj nevlastného brata Antifóna, trénera koní, ktorého tiež použil ako ilustráciu v mnohých svojich dialógoch.

Napriek tomu, že mal otvorenú vojenskú a politickú kariéru, odmietol verejný život. V Ústave prostredníctvom Sokrata ponúkol svoju predstavu miesta vhodného pre filozofa – na okraji verejného sveta.

V 60-tom roku jeho života sa stali dve zlomové udalosti: jeho cesta do Syrakúz a Aristoteles sa stal žiakom jeho Akadémie. Syrakúzy navštívil 3 x (ako to opisuje vo svojich Listoch). Prvý x keď mal 40 – vtedy sa stretol s Diónom, príbuzným vládcu Dionýza 1. Druhý x po smrti Dionýza 1. a nástupe Dionýza 2., keď ho Dion požiadal, aby prevzal jeho výchovu. A tretí x, keď sa snažil zmieriť Dionýza 2. s Diónom potom, čo bol Dión vyhostený z krajiny.

Pokúšal sa vychovávať Dionýza 2. podľa zásad, ktoré podľa neho má panovník mať, ale nepodarilo sa mu zmeniť Dionýzove návyky a zhýčkanosť.

Ľudské pokolenie sa nedostane zo svojich bied, dokiaľ sa nedostanú k politickej moci skutoční a ozajstní filozofi, alebo dokiaľ sa vládnuce kruhy v mestách nejakým božským riadením neoddajú skutočnej filozofii. (Listy – siedmy list)

 

Ku lepšiemu pochopeniu Platóna je dobré uvedomiť si podmienky z ktorých vyšiel a v ktorých tvoril

Polis

Atény svojej doby boli jedným z najväčších centier. Obývalo ich okolo 20 000 dospelých mužov, v roku 430 dosahovali počet 350 000 obyvateľov, zatiaľčo iné obce mali okolo 5000. každá polis mala vlastných bohov, vlastný typ ekonomiky a politickej organizácie a vlády.

Sofistika

Nový typ politickej organizácie vyžadoval nový typ politika. Preto mladí ľudia vyhľadávali hlavne vzdelanie, ktoré by im umožnilo presadiť sa v politike. Vyhľadávanými sa teda stali politické a sociálne zručnosti – hlavne verejné prejavy a rétorika. Výsledkom bolo, že praktický realizmus sofistov vyústil do uprednostňovania uveriteľnosti pred pravdou. S takýmto prístupom sa klasické hodnoty stávali príležitosťou ku manipulácii a pojem sofistika nadobudol ambivalentný náboj.

Rétorika

Reč bola dôležitou súčasťou gréckeho života – už Homérsky hrdinovia boli vychýrení tým, že boli mužmi činov a slov (Achilles, Odysseus). Ústrednou témou rečí Homérskych hrdinov je presvedčivosť a ich vzťah ku pravde. Starosť o presvedčivosť dá vzniknúť štúdiu rétoriky a záujem o pravdu filozofii. Realita gréckeho politického života, kde sa rečnilo a vystupovalo na verejných zhromaždeniach, bola závislá od rečníckeho prejavu. Politická moc závisela od efektívneho hovorenia. Nie v najlepších myšlienkach, ale v schopnosti udržať si popularitu. Tieto politické zdatnosti umožnili rozvoj rétoriky a vytvorili pôdu pre zrod a popularitu sofistiky. Sofisti vyučovali množstvo predmetov, ale najväčší záujem bol o rečníctvo. Neučili však ľudí ako hovoriť s odborníkmi, či ako vykonávať konkrétne povolanie, ale učili ich ako hovoriť s publikom, ako si získať a udržať poslucháčov na svojej strane. Učili ako manipulovať menej informované publikum tým, že mu hovoria to, čo chce počuť a čomu má veriť.

Náboženstvo

Náboženská viera Atén okolo roku 400 pnl bola veľmi pestrá a rozmanitá. Vedľa seba žili ľudia, ktorí verili v homérskych bohov, racionalitu a morálku, orfické, eluzínske mystériá a takí, ktorí existenciu bohov popierali. Nevieme, akého náboženstva bol Platón. Tradičná náboženská viera mala aj svoju politickú pozíciu: byť občanom mesta znamenalo uctievať jeho bohov. Tento zákon sa väčšinou striktne neuplatňoval, výnimkou boli napäté politické situácie a situácie, kedy sa to používalo ako zámienka.

 

Platónova filozofia

Aby sme porozumeli jeho filozofii, musíme najprv rozumieť tomu, čo pod filozofiou myslel. Väčšina súčasných filozofií odmieta pokus o zostrojenie racionálneho systému, ktorý by ponúkol úplné vysvetlenie ľudskej skúsenosti. Zdá sa, akoby sa Platón práve o to snažil: ideálna obec v Ústave, ideálne súcna vo Faidrovi, večný život duše vo Faidónovi, atď..

Platón ani možno nereprezentuje určitý systém odpovedí, ale nám pomáha klásť otázky bez ohľadu na to, aké je naše filozofické stanovisko.

Smrť

Jeden z dôvodov, prečo Platón napísal tak veľa dialógov je ten, že chcel predstaviť rôzne spôsoby vstupu do filozofického života. Vo Faidónovi opisuje filozofiu ako zaoberanie sa umieraním a smrťou. Podľa slov, ktoré vkladá Sokratovi do úst, smrť tela možno definitívne neuzatvára myšlienky človeka.

Grécky výraz psyché, od ktorého sa odvíja naše porozumenie, mal viac významov: sila, ktorá spôsobuje, že v niečom je život (latinské slovo anima- anglické animal – to, v čom je život), psyché ako duch (duša), ktoré sa vyvinulo z náboženského myslenia, a psyché ako myseľ – ako niečo, čo v nás nespí, ale je vždy živé. Sokrates používa slovo psyché vo všetkých výrazoch.

Filozof sa zaoberá smrťou svojich myšlienok, by lepšie ocenil život svojej mysle. Väčšinu nášho života sa pokúšame myslieť čo najmenej, keď aj myslíme, tak je to skôr automatická ako úmyselná činnosť. Väčšina nášho myslenia nie je filozofická, ale vypočítavá – pomáha nám riešiť vzniknuté životné situácie tým, že na ne reaguje. Filozofické myslenie sa objavuje vtedy, ak máme nejaký problém, pri ktorom nám nie je jasné, čo je správne, či aký vzorec správania aplikovať. Príkladom takéhoto myslenia je Sokratovo úsilie definovať arété. Bežný preklad je cnosť, ale lepší je zdatnosť, či dokonca možno úspech. Otázky o arété sú otázkami kvality života: Ako môžem spraviť samého seba blaženým?

Veľa autorov interpretuje Platónove príbehy ako autobiografické, ale oni sú skôr pedagogické. Sú ušité na momentálne individuálne potreby študenta. Neponúkajú konečné vysvetlenie, ale rozvoj metódy. Ich úlohou je obnoviť dôveru človeka v hľadanie. Sokrates sa v nich snaží primäť študentov ku skúmaniu svojich vlastných myšlienok.

Ak je nejaká myšlienka, ktorú sme používali a spoliehali sa na ňu, podrobená kritike a umrie, môžeme stratiť dôveru ku samotnému logu. Logos – jazyk, reč, vysvetlenie, slovo, rozumné hovorenie. Prepojenie významov tohto termínu odráža jeden z hlavných princípov gréckej filozofie: jazyk a reč sa musia zhodovať. Sokrates hovorí o dvoch prejavoch straty dôvery: o misológii (nenávisť ku samotnému logu, viera, že žiadne argument nemôže byť nikdy dôveryhodný. Sokrates ju nazýva najväčším z ľudských ziel) a eristike (postoj nevzdelaných k logu – argument ako prostriedok na súperenie a uchopenie, alebo preukázanie moci). Tieto nebezpečenstvá nás stretávajú, ak žijeme rozumný život, na ktorý sa musíme pripravovať praktizovaním umierania a smrti. Mali by sme sa stať citlivejší ku skúsenosti myslenia, podrobovať svoje myslenie kritike, objavovať nové myšlienky a akceptovať smrť tých starých. Vtedy má naša duša šancu nielen prežiť, ale aj stať sa silnejšou. V istom významnom zmysle je filozofia prípravou na stav depresie. Keď sa nám zrúti svet, keď naše ideály padnú a zradia nás najbližší, keď sa nám nič nedarí, vtedy máme byť pripravený: a filozofia je takouto prípravou. Sokratovo praktizovanie duševnej hygieny je podobné ako odporúčania modernej psychologickej hygieny diverzifikovať svoju osobnosť, tak aby sme mali viac, než len jednu oporu. Sokrates je oddaný skúmaniu, nie však kvôli nejakému konkrétnemu výsledku, ale pretože je to spôsob jeho bytia: „poznaj sám seba“. Skúša nové a rozličné zážitky a každý z nich premieňa prostredníctvom rozhovoru na skúsenosť uvedomovania si seba samého.

Ak nie sme ochotní riskovať, ak nie sme ochotní podrobiť naše myšlienky kritike, držíme sa v tesnom väzení našich zvykov a tradícii. Riskovať v reči filozofie znamená otvoriť sa voči novým myšlienkam a podrobovať ich neustále kritike a skúmaniu a nechať umierať staré myšlienky.

 

Život

Myšlienky v Platónových dialógoch sú živé. Nie sú pasívnymi objektmi v našej mysli, ale niečím, čo má svoje potreby. Dodávajú výživu (mysli), vyžadujú skúšky, aby sa preukázala ich hodnota, zápasia medzi sebou, majú sexuálne styky (otehotnieť myšlienkou, reč jedného oplodňuje myslenie iného), opíjajú poslucháčov, prinášajú silné emócie. Myšlienky sú hnacou silou našich životov, vedú nás ku dobrému, alebo zlému. Preto Platón označuje Sokrata, ktorý sa stará o zdravie svojho myslenia a myšlienok, ako lekára duše.

Postava Sokrata v Platónovych dielach zrejme reprezentuje predstavu samotnej filozofie, ktorá ožíva a pôsobí vo svete. Sokrates je neustále celou filozofiou: ironický, vznáša požiadavky, kritický. Platón si ho vybral nie preto, aby reprezentoval seba samého, ale aby reprezentoval filozofiu. Jeho správanie prezentuje filozofiu ako jednu z ľudských činností, v ktorých sa približujeme božskému tak blízko, ako sa len dá. V snahe dať nášmu životu poriadok a zmysel sa stávame tvorcami nášho života a sveta. Keďže sme schopní tvoriť, mali by sme byť schopní sa na svoje tvorivé myšlienky aj kriticky pozerať. Filozofia, tak ako ju Platón prezentuje, je pre ľudí nikdy nekončiacim úsilím (éros). Sokrates je vždy pripravený znova začínať, nebrať si nič, čo by mu poskytovalo istotu, neustále vystavovať seba samého a svoje myšlienky skúške a kritike. Je posadnutý daimonionom (vnútorným hlasom), ktorý mu hovorí, čo nemá robiť. Nadväzuje rozhovory, v ktorých vyčíta iným ľuďom, že viac než starostlivosti o svoju dušu sa venujú starostlivosti o hmotné statky.

Výrok veštiarne, že „nik nie je múdrejší“ ako Sokrates, si Sokrates vysvetlil ako fakt, že jedine on vie, že nevie. A ak vieme, že nevieme, musíme hľadať, aby sme našli, čo skutočne vedieť môžeme. Zásadný pre Platónovo myslenie je fakt, že filozofia je demokratická. V Ústave hovorí, že demokracie je jediné zriadenie, ktoré má vyhradené miesto pre myslenie. Všetky ostatné zriadenia majú stanovené, čo je pre ne dobrom a čo zlom. Jedine v demokracii sa môže objaviť skúmanie, hľadanie hodnôt. Viac než dogmy potrebuje filozofia kritickosť založenú na pluralizme a demokracii.

 

Márnosť snáh o uspokojenie všetkých túžob opisuje Sokrates ako „deravý sud, do ktorého treba ustavične nalievať vodu“.

 

Rétorika 2

Pre mnohých Aténčanov boli filozofi ostrovtipní rečníci a logickí hráči so slovíčkami presne tak ako sofisti. V Obrane obvinia Sokrata z toho, že je sofistom a v Aristofanovej hre Oblaky ho autor tiež predstavuje ako sofistu (rieši tam napr. ako sa zbaviť úrokov, keď stiahne mesiac z oblohy..). filozofia zažíva ťažké chvíle, keď sa musí ustavične diferencovať od sofistiky a jej rečnenie pre rečnenie. 

Príklad ako sa sofista Agathón hrá v Symposiu so slovíčkami:

Podľa všeobecného súhlasu je umiernenosť ovládanie rozkoší a vášní, ale nijaká rozkoš nie je silnejšia než éros. Ak sú teda ostatné slabšie, potom ich éros ovláda a on im vládne, a keď teda éros vládne nad všetkými rozkošami a vášňami, je na najvyššom stupni umiernený.

Fráza nadobúda taký zmysle, aký Agathon chce, a keď sa snažíme držať krok so zvyškom argumentácie, tak ho prijmeme, hoci sa nám niečo na ňom nezdá. Jeho reč vyhľadáva skôr emotívne, než intelektuálne reakcie poslucháčov. Nepýta sa, prednáša dlhú reč, v ktorej zahmlieva to, čo je nejasné. Sokrates naopak používa otázky a jeho dialógy sú väčšinou veľmi krátke, aby poslucháč stíhal sledovať niť jeho myšlienok.

 

Médium dialógu

Platónovým dedičstvom sú dialógy, ktorých napísal okolo 29. ich porozumenie predpokladá znalosť základov epickej poézie, tragédie, komédie, mytológie, histórie a Platónovho života. Všetky tieto prvky sú vmiešané do jeho štýlu. Platón sa takisto často hrá s menami svojich postáv: Menón (ostať) neostáva, aby bol zasvätený do tajov filozofie a skončí tragicky, Melétos (starať sa) sa nestará o krádež, Kefalos (hlava) si nie je istý ako vykonávať svoje povinnosti hlavy rodiny, Theaitétos (divák) prezentuje názor, že poznanie je vnímanie, ... Mená jeho postáv majú svoj zmysel a nie sú len slovnými hračkami.

Tieto postavy v dialógoch prežívajú množstvo emócii, ktoré je tiež dobré v deji sledovať: hanbia sa (Trasymachos), sú zaľúbení (Lysis), majú strach o svoju povesť (Kritón), boja sa smrti (Kefalos), a iné. Tak ako Sokrates narába s reakciami svojich partnerov, narába Platón s našimi reakciami: často sa ukáže, že až po uvoľnení emócii sa ukážu myšlienky, ktoré sme hájili a až potom sme schopní začať s ich skúmaním. V tomto prípade používa Platón rétoriku ako symptóm pomáhajúci nám rozpoznať naše obranné mechanizmy, ktoré používame ako štít pre naše myšlienky, prostredníctvom uvoľnených emócii.

Sokrates charakterizuje sám seba ako pôrodnú babicu, ktorá pomáha tým, ktorí sú tehotní myšlienkou, priviesť ju na svetlo sveta, aby uvideli, či je táto nová myšlienka celá a zdravá, alebo či je len prázdnou bublinou.

Ľudia zatiahnutí do rozhovorov so Sokratom sú len málokedy filozofmi, s výnimkou Parmenida. Nájdeme tam sofistov (Gorgias, Protagoras, Hippias), vojakov (Menón, Alkibiades, Glaukón, Nikias), mladých mužov na začiatku kariéry (Charmides, Thaitetos, Lysis), starých múdrych mužov ako Kritón, Kritias, komických hrdinov (Euthydémos), náboženských prorokov (Euthyfón), potulných básnikov (Ión) a iných.

Najčastejšie sa dialógy začínajú otázkou týkajúcou sa nejakého zo všeobecných životných problémov: ako byť úspešný, šťastný, blažený, ako vychovávať deti, ako čeliť smrti, ako rozpoznať spravodlivosť, či lásku, .. Sokrates odpovedá tak, že postrčí svojho partnera od čiastkového videnia problému ku komplexnejšiemu videniu a skúmaniu základných myšlienok – tento proces sa nazýva dialektika – skúmanie súvislosti medzi myšlienkami.

Platónove dialógy sa delia podľa mnohých kritérii, jedným z nich je delenie podľa časového hľadiska na: rané obdobie, o ktorom sa predpokladá, že tu Platón opisuje činy a slová historického Sokrata. Väčšinou sa tu riešia definície pojmov (spravodlivosť) a dialógy sa končia bez jednoznačnej odpovede. Stredné obdobie je dramatickejšie a charakterizované je dialektikou a tým, že partneri dialógu nachádzajú riešenie a odpovede na svoje otázky. Neskoré obdobie je vecnejšie, Sokrates sa ocitá na okraji rozhovorov, niekde sa ani nezúčastňuje. Ústredné a intenzívne tu sú filozofické analýzy a dialektika.

V sexuálnej terminológii, ktorú Platón často používa sa dajú tieto obdobia opísať aj ako: obdobie kedy Sokrates hľadá partnerov na dialóg a niektorí z nich odmietajú diskutovať, obdobie, kedy Sokrates našiel pozorných partnerov a rozpracováva s nimi náročné dialógy a obdobie, kedy sa Sokrates usadí a nechá hovoriť druhých, pričom ich strieda.

 

Teória ideí

Problémom je, že niekedy si vynucujeme závery tam, kde ich Platón len naznačoval a konštruujeme na základe toho systém tam, kde bol len hypotetický. O ideách sa v dialógoch hovorí ako o pravdivých definíciách vecí, ktoré sa akýmsi spôsobom podobajú geometrickým útvarom. Absolútne rovná čiara, alebo dokonalý kruh, nikdy nemôžu existovať, ale napriek tomu môžeme tejto predstave porozumieť a dokonca ju aj vidieť „okom mysle“. Termín idea zdieľa toto spojenie poznania a videnia. Môže zavádzať, pretože sa používa rovnako na opis niečoho pojmového (definícia), ale aj zmyslového (tvar veci). Grécke eidos sa vetví do dvoch významov: vecí videných a vecí chápaných. Gréci prepojili tieto fenomény, lebo sú psychologickou skutočnosťou. Vytvárame si pre seba obrazy vecí, počnúc vysnívanou dovolenkou a končiac ideálnou výchovou, či dobrom. Väčšinou sú tieto idey dosť hmlisté a nedajú sa presne opísať. Idey takto prezentujú ideálne odpovede v ideálnom svete našich myslí. Naše ideály v našich mysliach sú skutočné a preto im veríme. Problémom je, ako sa ideálne konštrukcie našich myslí zhodujú so zvyškom nášho sveta. Tvrdiť, že Platón uprednostnil ideálne pred reálnym, je zavádzajúce zjednodušenie. Platón skúma budovanie a kritiku ideálov, aby zlepšil reálie, ktorým veríme a zisťujeme o nich, že sú nedostatočné. Preto potom môžeme uprednostniť nový ideál pred starou realitou. Na to ale potrebujeme svoje myšlienky, svoje ideály ustavične skúmať a prevracať ich kriticky. A na to slúži Platónovi filozofický rozhovor.
 

„Myslíš (že bude ochotný sa zaoberať politikou) v obci, o zakladaní ktorej sme teraz hovorili a ktorá existuje len v našich rečiach (logoi), lebo neverím, že sa na zemi niekde vyskytuje.“

„Ale azda v nebi (na oblohe)“, povedal som, „je vystavená ako vzor pre toho, kto by ju chcel vidieť a svoj život usporiadať podľa toho, čo tam vidí. Nezáleží však na tom, či je niekde vo svete, alebo bude, lebo iste bude chcieť byť občanom tejto jedinej a nijakej inej.“

Ústava (592)

Túto pasáž mnohí (sv. Augustín) považovali za návrh ideálnej ríše, ktorá je vhodnejšia než tento svet a ponúka lepší život. Platón však v dialógoch budoval tieto ideály nie preto, že by nás život sklamal a mali sme z neho hľadať únik, ale preto, že chceme zlepšiť náš život počas života. Ideály sú tu hypotézy, ktoré treba otestovať.

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA