Jdi na obsah Jdi na menu
 


Jan Patočka: Najstaršia Grécka filozofia

1. 10. 2007

 Meno filozofie

Slovo filozofia má dnes viac významov:

  1. odborná filozofia – vedecké spracovanie otázok nášho vedenia a životného určenia
  2. filozofia ako reflexia – filozofia básnika, učenca, politika
  3. filozofia ako svetový názor

 

Slovo filozofia je grécke a prvý krát sa vyskytuje u Herodota. Neskôr možno meno filozofia nájsť u Thukydida, Thálesa a iných. Všade tam znamená snahu o vzdelanie, povznesenia nad úzky horizont človeka, ktorý žije bez otázok domnelými starosťami. Ešte dlho bol v Grécku filozof ten, komu sa dostalo vybraného a širokého vzdelania. Najstarší zástupcovia filozofie sa teda neodlišovali od ostatných, ktorí sa usilovali o rozšírenie obzoru vedením.

Stará tradícia pričíta vynález termínu filozofia Pytagorovi, ktorý sa tak sám nazval (filozof) v rozhovore s Leontom, tyranom.

Slovo filozofia začalo naberať svojho špeciálneho významu tam, kde sa z myšlienky duševného vzdelania stávalo úsilie o pravdu, o autentické vzdelanie, o vnútornú premenu človeka spôsobenú jeho vedením – teda u Sokrata. Jeho filozofia sa točí okolo otázky toho, čo je pre človeka dobré. Filozofovanie je pre neho božským príkazom, je skúškou vedenia, múdrosti. Filozof sa snaží rozlíšiť, čo vie a čo nevie, prehodnocuje bežné hodnoty, lebo zatiaľ, čo bežný aténsky občan sa stará o zbohatnutie, filozof sa stará o poznanie, rozum a dušu. To všetko koná súkromnými rozhovormi s jednotlivcami, nie príhovormi k ľudu, alebo verejnou činnosťou. Duša je u Sokrata našou najvlastnejšou podstatou. Filozofia ju zachraňuje tým, že sa pre ňu stará o cvik, hygienu a liečbu podľa rozumu a pravdy.

Platón je na ceste za poňatím filozofie ako čistej teórie, ale ešte stále nie je pre tento nový pojem filozofie rozhodnutý. Tak ako u Sokrata, aj u neho je filozofia ešte činnosť, ktorá sa odohráva vnútri (duševná činnosť) a preto nemá objektívny, ľubovoľne prenosný a univerzálne pochopiteľný výsledok. Jeho dialógy nie sú žiadnym výkladom filozofie, žiadnym kurzom, ani objektivizovaným vedením, ale iba sprítomnením filozofického rozmýšľania niekoho, kto je v ňom plne angažovaný. Podľa neho je priame odovzdanie vo filozofii nemožné. Predsa je však v jeho a Sokratovom ponímaní filozofie rozdiel: nejde mu už iba o starosť o dušu ako Sokratovi, ale cez túto starosť a v nej vidí celý zmysel súcna a postavenie človeka v ňom.

Aristotelove názory odrážajú proces vývoja filozofie k čistej teórii, k jej zvedečteniu. K jej prevedeniu na objektívne súdy a pojmy a snahu o jej ustanovenia za dirigenta všetkého vedenia. Zmĺkli názory a neodovzdateľnosti filozofie. Filozofia už nie je len starosťou o dušu a život jedinca vo svete, ale má časti, obory, disciplíny. Filozofia sa rozdelila na etiku, fyziku a dialektiku. Aristoteles vidí vo filozofii jednu z ľudských činností, v podstate na rovnakej úrovni ako všetko ostatné. Problematika filozofie ako čistej teórie sa datuje až od Aristotela, ktorý ju rozdelil na praktickú a teoretickú. Aristoteles filozofiu nazýva aj božskou: božské bolo pre Grékov to, čo je vo svete prvé, najzákladnejšie, vládnuce.  Aristoteles na jednej strane filozofii pomohol: mohla sa rozvíjať metodická práca v jednotlivých disciplínach, ale na druhej strane dalo oddelenie teórie od praxe vznik mnohým problémom: prednosť teórie a praxe, podstata a účel filozofie samotnej...

 

Sokrates znamená uvedomenie, že myšlienkou a myslením je možné ovplyvniť náš vzťah ku svetu a k sebe, a premeniť ho na vzťah zodpovedný. Platón ukázal, že toto vedenie nemôže zostať len pri reflexii o živote človeka, ale musí ho presiahnuť na univerzum a na to, čo podmieňuje náš život v ňom. Aristoteles zasadil ľudský život do rámca univerza tak, že toto univerzum sa stalo hlavným predmetom a filozofia sa rozdelila na množstvo disciplín, z ktorých každá si vyberie kus súcna, ktorý ďalej skúma.

 

Vznik filozofie

Naša filozofia sa zakladá na antickej tradícii. Aj v iných kultúrach vznikli počiatky filozofického myslenia, na súvislý vývoj európskej filozofie však nemali trvalejší vplyv.

K prehistórii filozofie prináležia jej spoločenské a duševné predpoklady. Spoločenské boli dané slobodným duchom gréckych polis v miestach, kde sa stretávala s niekoľkými orientálnymi civilizáciami- v pobrežných obchodných miestach Malej Ázie. Jej duševné predpoklady sú jednak v oblasti gréckeho mytologického náboženstva a jednak v akumulácii vedenia vo východných civilizácii z ktorých antika čerpala.

Všetko živé sa nejakým spôsobom vzťahuje k súcnu. U človeka hrozí neustále prepuknutie plného vedomia o ľudskej bezmocnosti, o našej vydanosti napospas svetu. Odcudzenie medzi nami a svetom sa ukazuje ako stály tieň každého pokroku vedomia a individuality. Tento rozpor, aj keď sa nám dnes zdá byť čímsi prirodzeným, je v človeku pôvodne zakrytý mocou mýtu. V mýte sa v človeku objavuje určitým spôsobom celok súceho, ale nie v prítomnosti, ale v spôsobe spomienky. Najpodstatnejší mýtický prvok je pravek. V praveku sa odohralo všetko, čo je pre svet v jeho prítomnej podobe dôležité, pravek je základ všetkého dnešného života. Mýtus udržuje spojenie človeka s týmto minulým a veľmi silným svetom. Je čímsi nesmierne dôležitým, mocným pozostatkom prasveta, spomienkou naň v dnešnej dobe. V rámci mýtického pocitu sveta sú veľké možnosti mystiky a náboženského vývoja. V jeho rámci sa pohybujú aj Homér a Hesiodos, tvorcovia gréckeho pohľadu na svet.

Mýtický pocit sveta má však len slabú intelektuálnu zložku, nie je v ňom miesto pre samostatnosť a kritickosť. Mýtus takisto nemá presného tvorcu, šíri sa anonymne. Má vždy sociálny charakter. Jeho organizátormi a zberateľmi sú pôvodne básnici, nie náboženskí ritualisti. Grécke náboženstvo bolo veľmi prístupné rôznym vplyvom a práve toto – neviazanosť gréckeho náboženského života, bolo príčinou otázok, na ktoré mýtické odpovede nepostačovali. Mýtus žiada podriadenie pod mocnosti prasveta. Ťažoba života a existenciálne rozhodnutia sú presunuté do hlbokej minulosti, rozhodujúce otázky sú odstránené z prítomnosti, v ktorej bezprostrednom dosahu potom ostáva len to, čo prináleží ku každodennej zamestnanosti a do čoho človek s praktickou istotou vidí.

Mýtus je polosen mysli. Jeho zmyslom je vzdať sa sám seba, svojej individuality, možnosti preniknúť ku svojej najvlastnejšej bytosti, vzdať sa do rúk minulosti. Žiť v mýte znamená mať životné otázky rozriešené a to ešte skôr, než sa začnú klásť.

V mýtoch každého starého národa sa nachádzajú jeho životné úzkosti, nádeje a záujmy. Zmysel všetkých gréckych mytologických výtvorov je podobný: u Homéra a Hesioda je to usporiadanie života a chaosu Olympíjskymi božstvami. Nesmieme teda mýty vykladať v prvom rade ako nejaký primitívny, fantastický fyzikálny výklad. Keďže sa celá história odohráva v dávnej minulosti, neprichádza nikdy k plnému vedomiu fakt, že ten chaos – hrozivý a všetko pohlcujúci, ktorý riešili mýty, je stále tu. Až v okamihu, kedy je to pochopené, kedy sa začína uchopovať chaos a sú spravené kroky k jeho rozboru a odhaleniu, rodí sa filozofia. Pocit, ktorý sa nás zmocnil, je odcudzenie, údiv nad celkom existujúceho. Ako to všetko teda môžem bez mýtu pochopiť? Filozofia teda určitým spôsobom skutočne rastie z mýtu. Má s ním spoločný obsah, problém postavenia človeka v celku bytia a ľudského osudu.

V  oblasti prítomného, ktorú mýtus odstraňuje, leží vznik vedeckých poznatkov. (Počiatky geometrie v Mezopotámii ležia v rysovaní náboženských symbolov. ) Tak prví filozofovia nešpekulujú toľko o nekonečne, ale sú skôr spoluzakladateľmi vedy. Ich problémom je preniknúť do všeobsiahleho celku bytia, pochopiť ho.

 

Najstaršia filozofia sa snaží preniknúť do podstaty bytia, nájsť to podstatné v ňom. Pohľad prvých filozofov sa stretáva s rozmanitosťou vecí, ktoré sa menia a navzájom do seba prechádzajú. Práve táto ich zmena a prechádzanie musí byť kľúčom k ich poslednej jednote. Táto jednota ktorú hľadali nemôže byť sama vecou medzi vecami, nemôže byť sama premenlivá a netrvalá. Vo svojej nemennosti a trvalosti musí byť za všetkým premenlivým, jeho pôvodcom. To, čo trvá a je zároveň pôvodcom zmeny a rôznosti, je teda večný pohyb, samostatný život. Ale nie život odlišný od toho, čo oživuje, ale oživujúce aj oživované v jednom – „príroda“.

Preto najstarší filozofi hľadali odpovede na otázky prírody, snažili sa nájsť základné prírodné deje. Poznatky čerpali z pozorovania živlov, z ich vlastností a vzájomných vzťahov – búrky, prehánky, vyparovanie a zrieďovanie, vzťah života k vode, vznik ohňa, blesku – a tieto všetky im slúžili ako analógie ku výkladu vzniku hviezd, bohov, zvierat, aj človeka. Tieto analógie sú primitívnou fyzikou.

Miléťania sa nesnažili nájsť nejakú „substanciu“, niečo udržujúce sa mimo zmenu, ale niečo, čo samo je zmenou a ustavične v zmene. Nešlo im o látku, alebo hmotu, ale o niečo, čo je samo zmenou, ale pritom samo trvalé a nemenné. Ich hmota nie je hmotou v prírodovedeckom zmysle. Nešlo im ani o to, aby určili základný stavebný kameň súcna ( ako atomisti), ale o to, čo je najživšie, z čoho celý proces života vychádza. Každý z nich (prírodných filozofov) má svoje hľadisko z ktorého vychádza, v ktorom vidí najväčšiu živnosť. Ten, kto kládol za základ vodu, videl možno všetky procesy prírody pod obrazom vegetatívnym – výživa, vyparovanie, usadzovanie, zrážanie a tuhnutie. Kto kládol za základ vzduch, videl pravdepodobne proces dýchania, výdychu a nádychu, studeného a teplého – stúpajúceho a klesajúceho vzduchu, a obzvlášť prenikanie a oživovanie vzduchom. Význam fenoménu života je v tom, že možno sledovať ako niečo vzniká, získava vlastný tvar, opotrebováva sa, až zaniká a rozplýva sa zase v ostatnom. Život je tu pohybom, procesom zmeny. Preto zaujímal starých mysliteľov a neupínali svoju pozornosť ku hmote, substancii, či látke, ktoré považovali len za výsledok ,ale nie za pôvodcu.

 

Milétska škola

 

Tháles

Miesto na ktorom sa zakladá Thálesove prvenstvo a otcovstvo filozofie pochádza od Aristotela. Je v 3. knihe jeho Metafyziky. Už Aristoteles o ňom vedel len z tradície. Podľa Theofrasta mal mnoho predchodcov a súčasníkov, ale zatienil ich. Pre Thálesa hovorí to, že nie je komu inému pričítať milétsku náuku o vode, pretože všetci ostatní filozofi sa nám lepšie zachovali. Potvrdené máme viac menej len veci o jeho živote, skoro nič o jeho učení.

Vraj zmeral Egyptské pyramídy podľa dĺžky ich tieňa. Počkal si, kým bude tieň človeka, ktorého výška bola známa rovnako vysoký ako daný človek a vtedy dal zmerať tieň pyramídy.

Okrem toho Herodotos píše, že asi v roku 546 pnl pomohol Kroisovi prepraviť vojsko cez Halys bez mostu tým, že rieku čiastočne odviedol vedľajším korytom. 

Takisto predpovedal zatmenie slnka, zrejme vďaka pomoci znalosti babylonského astronomického cyklu zvaného saros.

Bol pravdepodobne v styku s Egyptom odkiaľ si priniesol svoje základy geometrie a s Východom, odkiaľ mal zrejme základy ich astronómie. Stal sa zrejme tlmočníkom egyptskej a mezopotámskej vedy pre vlastných krajanov.

Jeho pralátkou je voda. Pôvod je živý a oživujúci, vzniká z neho všetko obmedzené a jednotlivé, zrejme nejakým spôsobom zhusťovania.

 

Anaximandros

U neho je to naopak ako u Thálesa. Máme potvrdené jeho učenie, ale málo o jeho živote.

Pokúsil sa o prvú mapu sveta, prvý vraj vztýčil gnóm, slnečné hodiny v Sparte. Vraj viedol milétsku kolóniu do Apollónie, čo by svedčilo o tom, že bol váženým občanom mesta: jedným z prvých. Veľa cestoval.

Je prvým, kto podal celkový nemytologický obraz sveta, prvú racionálnu kozmológiu.

Theofrastos píše:

Anaximandros prehlásil neobmedzené za počiatok súcich vecí a z čoho veci vznikajú, do toho tiež zanikajú podľa nutnosti, pretože si za svoje bezprávia navzájom platia pokutu a trest podľa určenia času, takto to hovorí slovami trocha básnickými.

Vznik a zánik sú pre neho činom a odčinením, preto ich spomína v súvislosti s odplatou.

My, dnes, sa pozeráme na svet kauzálne (v protikladoch: svetlo – tma, teplo – chlad,..., ale to je pohľad, ktorý nebol Anaximandrovi vlastný. Tento pohľad nepatrí do pôvodného vybavenia človeka, primitívny ľudia ho nepoznajú. Ak chceme porozumieť mysliteľovi, ktorý stojí pred jeho prahom, musíme preniknúť k tomu, ako sa svet pre neho pôvodne objavuje. 

V Anaximandrovom svete je jeho časť prítomná našim bdelým zmyslom, ďalej je tu časť, ktorá je síce známa, ale momentálne neprítomná, časť, ktorá je neznáma absolútne, akýsi horizont vecí, ktorý sa objavuje až keď naň zameriame svoju pozornosť, časť, ktorá v nás evokuje prázdno a neurčitosť a iné. Tento horizont, ktorý oddeľuje známe od neznámeho, je cudzí, ale zároveň všeobimajúci. Toto neobmedzené, neohraničené nazýva Anaximandros apeiron. Väčšinou máme pocit, že to v našom živote nehrá rolu, že je to vzdialené a netýka sa nás to. Ale je to tu stále a celý náš svet je tým určený, aj keď sa to našej pozornosti a pozorovaniu vymyká. Aj keď si to neuvedomujeme, dáva nášmu životu jeho rozmer a tonus. Mnohí ľudia sú neschopní vidieť ďalej, než za svoje každodenné veci, to ale neznamená, že apeiron – neohraničené a všadeprítomné, tu nie je. Možno aj preto má svet Grékov , aj keď je malý, v sebe viac „diaľky“ než náš moderný svet.

Také niečo znamená apeiron – je ustavične v pozadí vecí a diania. Je to všeobklopujúci horizont. Preto sa veci z neho vynorujú a do neho zase zapadajú. Žiadny konečný jav nemožno vnímať samostatne bez protikladu. Všetko sa nám vynoruje na základe protikladov, na základe určitého kontrastu.

Všetko má zároveň časový charakter, ale apeiron vládne nad vznikom a zánikom a teda aj nad časom.je večné a nezničiteľné – teda je pravým opakom toho, čo je časové. Večný a bez starnutia sú bohovia a preto na niektorých miestach Anaximandros nazýva apeiron aj božským.

Bezmedzno – apeiron vládne všetkému čo má hranicu a následkom toho určitú podobu. Všetko také túto svoju podobu v čase získava a časom ju stráca. V ríši podôb tak vládne to, čo bude a zatláča to to, čo je, nenávratne do ríše toho, čo bolo. Čas sám je to, čo vládne.

Anaximandrova pralátka nie je fyzikálnou pralátkou. Problém sveta mu nebol otázkou počiatočnej kaše, z ktorej vznikajú usporiadané veci, ale otázkou toho, čo jednotne vládne celému bytiu. Jeho bezmedzno, z ktorého všetko vychádza nezahrňuje len tento náš svet, ale nekonečný počet svetov, ktoré neustále vznikajú a zanikajú. Oproti starým názorom o postavení a tvare zeme urobil Anaximandros krok vpred. Zem sa podľa neho nerozprestiera do nekonečna, ale má svoj tvar a vznáša sa uprostred vesmíru. Tiež predpokladal, že slnko a planéty sa pohybujú v kruhoch a dokonca sa snažil vypočítať ich vzdialenosti od Zeme. V anaximandrovej kozmogónii sa spája stará povera a mýtus s vedou - jeho myšlienkovou činnosťou.

 

Anaximenes

Jeho dielo je oveľa jasnejšie než Anaximandrovo. Je čiastočne pokračovateľom, čiastočne upravovateľom Anaximandrovho bádania. Vo svojom myslení ako jeden z mála, nemá sklon a vzťah k matematickému mysleniu: bol predovšetkým pozorovateľom – meteorológom, pre ktorého filozofia bola akousi všeobsahujúcou mechanikou.

Jeho arché – pralátkou bol vzduch. Všetko, čo vnímame a vidíme je zahustený, alebo zriedený vzduch. Zo zahusteného vzduchu vznikajú oblaky, z nich ďalším zhusťovaní voda – dážď, sneh. Principiálne správne vyložil aj vznik dúhy ako Slnkom ožiarený hustý oblak zrazeného vzduchu, pričom jej farby súvisia s teplotou. Anaximenes ide v Anaximandrových šľapajách, ale v mnohom ho zjednodušuje, podrobnejšie vysvetľuje a hlavne – snaží sa nájsť mechanizmus „ako sa to robí“.

Jeho apeiron je iný, ako čisto špekulatívny apeiron v náuke Anaximandrovej. Prapôvod, prazáklad, ku ktorému nie je v našom svete žiadny prístup, ktorý nie je ako vec medzi vecami, je jeho mysleniu cudzí. Jeho apeiron je skôr vlastnosť – akési kvantitatívne určenie toho, čo je možno priamo zistiť v našom okolí. Anaximenov apeiron, môže byť jeho arché, ale musí to byť niečo, čo je tu, niečo, čo je príhodné k fyzikálnym výkladom. Anaximandrov pojem apeironu je čímsi mimoprírodným, nefyzikálnym a to Anaximenes nepríjma. Jeho apeiron je akýsi mechanizmus, prostredníctvom ktorého je všetko ostatné tvorené. Theofrastos hovorí, že pre Anaximandra je skutočne podstatný mechanizmus zrieďovania a zhusťovania. Tento mechanizmus je podľa Anaximena vo všetkom. Dôvody, prečo si Anaximenes vybral za svoju arché práve vzduch môžu byť dva: jednak nadväzoval na Anaximandra v tom, že apeiron je to, čo všetkému vládne a všetko objíma (to, čo samo nevidené všetko viditeľné objíma je vzduch) a druhý dôvod je viac biologickej povahy: Anaximandrove apeiron zaručovalo večný vznik a zánik, a teda v gréckom poňatí život sveta. Anaximenes sa preto dotazuje po príčine, po procese, ktorý nás oživuje. Pre veľkú časť gréckej tradície tým, čo oživuje, bola duša, ktorou sa líši živé od neživého. Čo je však duša iného, než vzduch? A čo je oživovanie iného, než dýchanie, prijímanie vzduchu do seba? Žijeme, kým dýchame. Akonáhle nás opustí posledný dych, začína náš zánik, rozklad. Taký je zmysel Anaximenovho výroku:

Ako naša duša, ktorá je vzduch, nám vládne, udržujúc nás pohromade, obklopuje aj celý vesmír dych a vzduch.

 Vzduch je teda to, čo vládne vesmíru, čo ho udržuje pohromade. Všetok pohyb je koniec koncov pohybom vzduchu. Taký je aj základný pohyb všetkých živých bytostí: vdychovanie a vydychovanie. Celý svet potom podľa Anaximena možno vysvetliť jednotne: ako pohyb vzduchu. Vzduch sa zároveň zhusťovaním a zrieďovaním stáva, ako vietor – oblak – voda – zem - kameň – oheň, prístupným našim zmyslom, objavuje sa. Zhusťovanie je zároveň chladnutím, zrieďovanie otepľovaním.

 V jeho kozmológii je Zem plochá a vznáša sa nad nekonečnou vzdušnou priepasťou, ako list v ovzduší, či vo vetre. Slnko, Mesiac, hviezdy, vznikli z vlhkých výparov, ktoré sa postupným zrieďovaním zapálili, ich pohyb je daný tým, že ich tlačí pred sebou zrážajúci sa vzduch. Sú teda akýmisi ohnivými listami, vznášajúcimi sa v kozmickej víchrici.

Náboženstvo a politika u mysliteľov 6. storočia

Nesmieme sa domnievať, že filozofovanie na Anaximenov spôsob bolo len záležitosťou intelektuálov vzdialených od života. Predovšetkým bolo úkazom meniaceho sa pomeru ku svetu a hlavne ku starým bohom. Celé 6. storočie je vyplnené bojom o útvar gréckej polis, ktoré hľadali svoju podobu (aristokratická – Sparta, demokratická – Atény). Prastaré rodové tradície sa stali súčasťou platného práva a s nimi vstúpil do štátneho života náboženský element.

 

Solón

Solónovo náboženské myslenie sa točí okolo osudu človeka v štáte, okolo idey práva a zákonov v štáte, zároveň božsky daných a ľudským rozumom pochopiteľných. Jeho zbožnosť je nemytologická, jeho zákon zároveň božský, aj prirodzený. Samo zločinné, nezákonné jednanie proti celku v sebe nesie trest. jedine správne pochopenie toho, čo má byť zákonom, môže zachrániť štát pred občianskou vojnou a rozkladom. Požehnanie bohov prináleží tomu, kto žije v zhode s týmto zákonom, s poriadkom štátu. Solónov Zeus je boh tohto poriadku v štáte. U Solóna je božstvo ako poriadok a zákon pre ľudský život.

Milétska fyzika umiestnila božstvá do celkového javu sveta. Prestala ich vydeľovať ako vyšší svet, stali sa súčasťou jedného. Solón je blízky milétskej prírodnej filozofii svojim celistvým videním skutočnosti – božské aj ľudské, prírodné aj spoločenské, je u neho všetko jednou súvislosťou, jediným svetovým poriadkom.

 

Xenofanes

Rozbor Xenofanovej náuky by ju ukázal ako mix mnohých iných náuk. Nie je plodným filozofickým mysliteľom, skôr je zaujímavý svojim pomerom k teologickým otázkam.

Podľa vlastných slov žil veľmi dlho – v 92 rokoch ešte skladal verše. Podľa všetkého žil nestály život potulného básnika od doby, kedy v 25 rokoch stratil vlasť. Z jeho básní sa dochovali mnohé zlomky. Fakty o jeho živote, ale aj o jeho filozofickej doktríne sú sporné. Jeho stanovisko je stanoviskom teologickým – stanoviskom ku tradičnému náboženstvu.

Xenofanes je človek neobyčajného sebavedomia. Jeho úmyslom bolo zatlačiť Hesioda a Homéra a stať sa hovorcom nového náboženského smeru miesto nich. (podľa slov Diogéna Laertského) Nie vždy mu to však vynášalo slávu, často aj trpkú kritiku (napr. Herakleitos). Jeho postoj bol postojom človeka nedôverčivého ku tradíciám a špekuláciám, postoj typicky osvietenského myslenia. Nemieni však byť len nepraktickým a nepodnikavým intelektuálom, je ochotný vkročiť medzi zákonodarcov. Oproti mytologickej atmosfére svojej doby kladie pojem prospechu – predstavu usporiadaného hospodárstva obce. Jeho kritika sa obracala proti Pindarovi a ním oslavovaným olympíjskym víťazom a atlétom, proti Homérovi a iným.

Ľudia si myslia o bohoch, že rodia sa

ľudské, že majú šaty a reč aj postavu ľudskú

 Aithiopovia svojim bohom nos tupý a čiernu pleť pririekli,

Thrákovia svojim oči modré a vlasy dávajú ryšavé.

Keby však voly a levy a kone tiež dostali ruky

Alebo vedeli kresliť a vyrábať tak ako ľudia,

Kone by podobné koňom a voly podobné volom kreslili podoby bohov a práve také telá

Ich by robili, akú i sami postavu majú.

 

O Homérovi a Hesiodovi:

Všetko to bohom v básniach svojich Homér a Hesiód pririekli,

všetko to, čo zdá sa byť u ľudí hriechom a hanbou,

kradnúť a cudzoložiť a navzájom podvádzať sa.

 

Sami zmäkčilí a protizákonní, vytvorili svojich bohov podľa seba a odtiaľ si ich za príklad berú tí, kto sú im podobní. To však nie je náboženstvo pre usporiadanú obec, kde vládne zákon – to nie je náboženstvo politické. Podľa niektorých autorov je Xenofanes hovorcom opozície proti zženštilému zjemneniu Iónskej civilizácie. Homér a Hesiodos boli teda podľa neho spolutvorcami tyranstva, ich náboženstvo nesmerovalo k mužnému ideálu, ktorý do obce zavedie zákonitý poriadok. Nezákonnosť je to, čo vytýka starým božstvám. Boh, ktorého potrebuje polis k ochrane svornosti a práva nie je bohom ľudskej postavy a ľudských myšlienok, ale boh kozmického charakteru, boh vesmírneho zákonitého života.

Jeden je boh medzi bohmi a ľuďmi najväčší, ktorý

Smrteľníkom ani telom, ani mysľou podobný nie je.

Celý on vidí, celý tiež myslí, celý tiež počuje.

Na tom istom mieste on ostáva, ani sa nepohne,

Nesluší mu, aby sa snaď prechádzal tam, alebo onam.

Bez všetkej námahy všetko on koná myšlienkou ducha.

 To je Xenofanova teologická koncepcia, smerujúca k politickej svornosti a dohode. Jeho boh je živá sila, jednotne ovládajúca celý kozmos, vyplývajúca z aplikácie milétskej fyzikálnej koncepcie na predstavu božstva. Jediné, čo je na nej nové je to, že jej dáva politickú aplikáciu a to, že boh ostáva na tom istom mieste bez pohybu.

Tak je Xenofanes hlavne politizujúcim teológom, nie metafyzikom, alebo prírodovedcom – v týchto veciach je len zvedavým diletantom. Zjednodušene si upravil milétske náuky a vzal si z nich to, čo mu vyhovovalo.

Obdiv u neho však vzbudzuje jeho duševná sloboda a sila protestu proti mýtickým fantáziám. Je to jediný starý mysliteľ, o ktorom je doložené, že neuznával orákulá a proroctvá.

 

Pytagoras

Pytagoras je tradičnejší, mýtu bližší mysliteľ, než Xenofanes. A predsa jeho doktrína, škola, či lepšie povedané sekta, ktorá okolo neho vznikla, je dejinne niečím novým. Filozofiu chápal priamo ako náboženskú moc a náboženstvo podkladal filozoficky. Mýtus sa mu stal (ako Platónovi) prostriedok životného vyjasnenia tam, kde rozum nestačí. Aj Pytagoras svoju nábožensko filozofickú reformu podniká s politickým zreteľom. Náboženský poriadok, ktorý založil sa mal stať vládnucim v mestách a priviesť ich k usporiadanosti a rozkvetu.

O Pytagorovom živote koluje veľa legiend: vraj kusnutím zneškodnil jedovatého hada, hovoril ku nemu nadľudský hlas, v dvoch mestách sa objavil v ten istý deň a v tú istú hodinu, že mal stehno zo zlata, že sám o sebe hovoril, že je vyššieho, než ľudského rodu, že zostúpil do Tartaru a vrátil sa, ... Je ťažké dospieť ku faktom o jeho živote, ale takisto aj o jeho učení. Jeho veľkým kritikom bol Herakleitos – označil ho za otca podvodov a šarlatána.  Aj pre Xenofana bol síce legendou, ale klamnou. Podľa iných autorov Putagoras vydával svoje dielo za dielo Orfeovo, napádajú ho aj ako autora náuky o nesmrteľnosti a prevteľovaní duší. Jediný, kto ho horlivo obhajuje, bol Demokritos, ktorý o ňom zložil obdivný spis a svoj hlavný etický spis nazval „Pytagoras“.

Pytagorejská škola bola založená v Krotóne: bola zároveň školou, aj náboženským rádom. V Krotóne sa však proti pytagorejcom zdvihla vlna odporu, a tak Pytagoras preniesol školu do Metapontia, kde neskôr pravdepodobne aj zomrel. Po jeho smrti vzniklo proti jeho škole povstanie, ktorému padli za obeť hlavní predstavitelia. Aj neskôr a inde boli ich domy vypaľované a pytagorejci vraždení a vyháňaní.

Pytagorejci sa delili na akuzmatikov a matematikov. Akuzmatici boli konzervatívnejší členovia, ktorí sa držali hlavne nábožensko rituálnej časti učenia Pytagorasa a jeho morálnych zásad. Matematici boli v správaní voľnejší a zaujímala ich hlavne vedecká činnosť.

Duševná situácia, do ktorej Pytagoras prišiel, bola milétska fyzika. Miléťania skúmali hlavne fyzické, fyzikálne stránky jednotlivostí – hromu, blesku, atď. Naopak pytagorejci boli poverčiví, často verili rôznym tabu a zákazom. Žili v archaickejšej atmosfére, než milétski myslitelia. Zvláštnosť pytagorejstva spočívala v tom, že to, čo Pytagoras musel poznať z milétskej školy, pojal ako určité náboženské praktiky. Pytagorejské praktiky s presnosťou a pravidelnosťou regulovali život do najmenších detailov – reč, jedlo, odev, ale aj rozmýšľanie... Zvláštna je aj ich náuka o prevteľovaní: duša prebieha všetkými živými bytosťami, v určitej dobe, podľa presného zákona. Pytagoras vraj videl všetko v rozmeroch svojich 10, 20 životov.

Anaximandrov systém mal v sebe ráz všeobecnej, ale aj geometrickej zákonitosti. Za všetkým vidí jeden hlboký základ, z ktorého sa jednotlivo vydeľuje a kam sa potom opäť vracia. Každá konečná, tvarom určená vec je uzavretá, pretože existujú protiklady, ktoré ju vymedzujú. Nad všetkými protikladmi však vládne prvopočiatok – apeiron. Apeiron je niečo, čo vymedzuje všetko ostatné, ale samo je beztvaré, bez hraníc. Čím sa však určuje tvar? Tvar sa dá určiť počítaním (trojuholník – 3, ..). Počítame číslami. Čísla videli Gréci vždy ako určitý počet určitých vecí. A takto v číslach, ktoré Gréci brali ako základ všetkého utvárania, je potom aj základ všetkého konečného, tvarom obmedzeného – teda aj bytia. Toto je základná bunka, z ktorej sa vyvíjala pytagorejská filozofia a veda, ale aj ich disciplína a politika. Grécky pojem čísla sa nekryje úplne s tým, čo myslíme pod tým pojmom my. Nie je to pojem určený len k počítaniu, ale aj ku identifikácii tvarov. Preto treba rozoznávať dve veci: čísla fyzické (počty vecí, tvarov) a aritmetické (počty jednotiek). V pôvodnom pytagorejstve tieto veci ešte neboli dostatočne rozlíšené.

Predpokladom pytagorejstva je milétsky základný princíp, že apeiron je pôvod a vláda všetkého. Tento apeiron videli pytagorejci predovšetkým priestorovo – ako nekonečno, ktoré preniká všetkým. Jeho obmedzením je jeho delenie na menšie časti – ak budeme stále deliť úsečku, prídeme k jej hranici a tou je – bod. Bod je teda čosi, čo sa dá nazvať „jedným“ – jednotkou. Keďže jednotka je ďalej nedeliteľná, hranicou číselne nekonečného apeironu je „jedna“. Akýkoľvek počet je potom určité, obmedzené množstvo jednotiek. Opakovanie v čísle sa javí deliteľnosťou. Nepárne číslo je to, pri ktorom delenie nevýjde, narážajúc na nerozdelenú jednotku. Trojka je pre pytagorejcov prvým nepárnym číslom, pretože jednotka je pre nich skôr začiatkom ako číslom. Preto 3 (trojici) prisudzovali rôzne vlastnosti – začiatok, stred, koniec. 

Príbuznosť čísla s tvarom je pre pytagorejcov demonštrovaná základnými priestorovými obrazcami – trojuholník, štvorec, atď. priradenie čísla k určitým veciam a tvarom sa deje pomocou vnemu. Pytagorejcom stačila aj drobná podobnosť, aby identifikovali vec s číslom: a neboli to len veci fyzické, ale aj duchovné a abstraktné. Tak napríklad hovorili, že spravodlivosť spočíva v násobku rovnakého rovnakým (2 x2, alebo 3x3) a preto spravodlivosť zosobňovali čísla 4 a 9, 7 bol pre nich vhodný čas ku obratu, prvé číslo mužské (nepárne) 3 s prvým číslom ženským 2 (párne) dohromady (5) značili svatbu..

 

Význam čísel sa objavuje aj v hudbe.

 

Súcno vzniká z nekonečna a z jeho obmedzení. Násobkami párnych čísel sú párne čísla, násobkami nepárnych sú nepárne, preto aj pre pytagorejcov súcno, je vzájomným zakliesnením jedných do druhých – je harmóniou.

3, 5, 7, 9, 11, ...

2, 4, 8, 16, 32, ...

Ak násobíme každý člen prvej rady, členmi druhej rady – dostávame tú harmóniu – prienik, zakliesnenie, o ktorej hovoria pytagorejci.  

 

Vlastná cesta filozofie

Moderná veda ustavične objavuje niečo nového – od najmenších, až po najväčšie rozmery. Potrebuje presný a jasný pojmový aparát, z ktorého sa nedá vybočiť, pretože berie veci ako prosté fakty. Preto odmieta všetko to, čo ako fakt nemožno verifikovať: boha, mýty a iné nevecnosti. Veda dáva slová veciam – znamená to, že slová sa sami stávajú vecami. Prestali sme sa pýtať, čo to znamená byť, ako sme, čo je to bytie. Slová sa pre nás stali vecami. Pre grécku filozofiu však preniknúť do vnútra vecí neznamenalo preniknúť ku najmenším čiastočkám z ktorých sa veci skladajú, ale pochopiť vnútorné zákonitosti bytia. Antická veda úzko súvisela s otázkami po povahe bytia, po preniknutí pod povrch vecí a toho ako sa nám javia. Snažila sa odhaliť akýsi vnútorný zmysel všetkého. Filozofia bola pre ľudí mocou žiť celkovo, celistvo. Filozofia bola o tom pochopiť život, jeho zmysel a žiť podľa toho. Moderná veda má inú snahu – rozdeľovať na čo najmenšie čiastočky a tieto potom izolovane skúmať, má pathos čistej vecnosti.

 

Parmenides

Jeho najvlastnejším vynálezom je ontológia – náuka o bytí, o tom, čo „je“. Prečistil a nastavil cestu vlastnej filozofie, ako niečoho odlišného od cesty nefilozofického života.

Je prvým filozofom, ktorého náuka sa nám zachovala v takom stave, že aj keď nie je kompletná, nie sme odkázaní len na zmienky o ňom z úst iných mysliteľov.

Podľa Diogéna bol z dobrého a zámožného rodu, pravdepodobne sa aktívne účastnil politického života vo svojej vlasti. Podľa niektorých zdrojov vraj zostavil zákony pre svoju obec, vraj bol autorom znamenitých zákonov vo svojej vlasti a podobne.

Jeho dielo nie je veľké rozsahom. Zachovaných máme asi polovicu – 175 veršov. Ale jeho báseň, prvé filozofické dielo vo veršoch, je dielo obsahom veľmi ťažké a náročné.

Nehovorí tak, ako bolo zvykom v jeho dobe – ústami Herakleita, Anaximandra, atď, ale v jeho diele hovorí priamo bohyňa (Diké).

Vo svojej básni sa zaoberá otázkou bytia a nebytia. Hovorí o troch cestách:

· cesta pravdy a presvedčenia, ktorá znie: bytie existuje a nebytie neexistuje

· cesta úplne neschodná, ktorá hovorí: nebytie existuje a teda, že nebytie je nutné

· cesta smrteľníkov (nazýva ich dvojhlavcami), ktorá sa zdá byť schodná a hovorí: bytie a nebytie je aj nie je, je to isté a nie je to isté

Parmenides chce vyjasniť zmysel „je“ (bytia) a „nie je“ (nebytia). Pre neho nie sú súradné (existujúce súbežne). Bytie znamená prítomnosť niečoho, čo pozitívne musí byť tu, čo sa nám ukazuje a odhaľuje. Nebytie neznamená nič takto daného, prítomného a v prítomnosti sa ukazujúceho. V nebytí sa tiež niečo ukazuje, ale je to vždy len niečo, čo je dané bytím. Nebytie je iba moje stanovisko, odmietnutie, ale v skutočnosti v ňom nič pozitívneho nie je.

Ak jablko, ktoré jem a očakával som, že bude sladké, je kyslé – teda nie je sladké, neznamená to, prítomnosť niečoho negatívneho, ale prítomnosť niečoho iného pozitívneho. Sklamanie, zápor, sú možné len tým, že existuje pozitívne bytie. Nebytie nemá svoje vlastné bytie, svoju existenciu, jeho bytie je len „vypožičané“ od bytia.

Byť preto znamená byť prítomný. Vedieť, že niečo je, znamená zachytiť to v tom, aké to je, v jeho prítomnosti. Zachytiť niečo takýmto spôsobom znamená chápať. Chápať a byť patria preto nerozlučne k sebe.

Preto je druhá cesta - že nebytie existuje, neschodná. Ak chceš pochopiť nebytie v jeho čistej existencii, neukazuje sa ti nič. Táto cesta je len doplnkom ku ceste prvej, ktorá ukazovala, že nebytie je na úplne inej úrovni ako bytie – že nebytie je nesamostatné, vždy odkázané a závislé na bytí.

Ak chceme teda podľa druhej cesty priradiť nejaký význam k nebytiu, prekryť ho s niečím, čo by mu zodpovedalo, musíme skončiť neúspechom. Väčšina ľudí (dvojhlavcov) sa díva ustavične na obe strany a nevie sa rozhodnúť, nevedia pochopiť, že bytie a chápajúci je to isté, patria neodlučne k sebe. Väčšina dvojhlavcov si myslí, že nebytie predsa len nejako je: to je zároveň predpoklad všeobecne rozšírenej viery v nekonečnú rozmanitosť samostatne existujúcich vecí. Keďže vychádzame zo slov, kde sa nerozlišuje rozdiel medzi bytím a nebytím, obe sú na rovnakej úrovni, kladieme ich aj v realite na rovnakú úroveň vedľa seba a prikladáme im obom reálnu existenciu. Podstatou tretej cesty je: držať sa toho, čo so sebou nesie jazykový zvyk, jazyk ktorý nedbá na to, čo v realite znamenajú. Preto je táto tretia cesta vlastná väčšine ľudí závislých na jazyku a na svojom zmyslovom vnímaní, aj keď je mylná.

Ak neexistuje nebytie, bytie je všetko to, čo zakúšame. To, čo vidíme, čo je prítomné skutočnému chápaniu, tu nie je náhodne, ale nutne a podstatne – je to celok prítomného (jednota). Pred každým stretnutím sa s jednotlivosťami, tu už táto jednota, tento celok prítomného, musí byť. V celku všetkého prítomného všetko súvisí, v jeho celku sa nám všetko ukazuje a „predstavuje“.

 

Na ceste bytia, ktorá je jediná skutočná, ktorá jedine „je“, sú akési medzníky, ukazovacie znamenia, ktoré akosi vymedzujú bytie. Parmenides nehovorí, že „ne“ (nebytie) nemá zmysel, ale že mu nezodpovedá žiadne pozitívne, uchopiteľné súcno, ktoré by sa s ním prekrývalo (ktoré by bolo na rovnakej úrovni). Na tretej ceste , kde bytie znamená zároveň nebytie, sa nachádzajú ľudia, ktorí nejdú ďalej, než za svoje zmysly a svoj jazyk (kôň nie je človek, ..). Je to správne, pokiaľ sa jedná len o veci, ale keď sa pýtame, ako je možné, že veci „sú“, tak nám to nestačí. Aby sme veciam rozumeli, musíme chápať tomu, čo to znamená „bytie“ a „nebytie“. Rozumieť je možné len „bytiu“, pretože vyjadruje prítomnosť, zatiaľ čo „nebytie“ je neuchopiteľné. Preto tretiu cestu treba rozložiť: treba spraviť jej rozklad na cesty dve. Potom pochopíme, že „nebytie“ samo o sebe nepochopiteľné, sa nenachádza vo vnútri bytia, ale mimo neho. Netvorí jeho predely, medzníky, ale hranice. Čo vo veciach je, je iba to pozitívne, uchopiteľné. To, čo leží mimo tento pozitívny obsah, to negatívne – tieň, obmedzenie, tma, prináleží k podstate bytia práve svojou negativitou – ako hranica, či obmedzenie, ale nemá to žiaden pozitívny obsah, ako mu ho dvojhlavci zvyknú prideľovať.

 

Z čoho však vzniklo toto bytie? Z nebytia určite nie, pretože toto je neuchopiteľné a nič reálne mu nezodpovedá. Z bytia tiež nie, pretože to predpokladá skôr a neskôr, ktoré predpokladajú prítomnosť nebytia. Preto je bytie nemenné a večné. Bytie nevzniká a nezaniká, je niečím, čo sa nemení, možno ho uchopiť iba chápaním. Čo leží mimo tento obsah, to nie je skutočným „bytím“ vecí, ale len ich povrchom.

Bytie je celok. Nemožno ho myslieť rozložené, nemožno mu dať priestorovú podobu, ktorú by bolo možné deliť. Jeho bytostné určenie je však dané chápaním: bytie je s chápaním identické. Zmyslová rozmanitosť, ktorá sa domnieva, že môže rozhodovať o chápaní vidí všade protiklady: vznik a zánik, svetlo a tmu. Pre ňu je všetko dané rovnakým spôsobom – je to tretia cesta, kde bytie aj nebytie . Ten, kto sa po nej pustí, komu je bytie to isté ako to, čo sa javí – čo je dané, ten stojí len na povrchu vecí a nepreniká do vnútra. Bytie aj nebytie je mu rovnako dané. Ale nebytie je len obmedzením bytia, jeho hranicou, samo nemá žiaden reálny obsah.

 

Preto prirovnáva Parmenides bytie ku dokonalému tvaru – ku guli. Bytie je v rovnováhe, všetko je v ňom vyvážené, nič nemá nad svojim protikladom ani na okamih navrch. Navyše bytie obsahuje všetko v nerozdelenej jednote – tvorí, ako guľa – jeden celok.

Ak teda o niečom rozumieme, že to je, znamená to, sa to dostalo do oboru prítomnosti, ktorý je jeden, jediný. Ak teda povieme o niečom, že je, vošli sme do kontaktu s niečím z náplne tohto celku. Je len niečo pozitívne: rozloha, svetlo, farba, .. Ale ku bytiu prináleží aj jeho hranica, ale hranica ako čosi pozitívne, ako nemožnosť nebytia. Preto všetko jednotlivé je ukončené, obmedzené, ohraničené. Preto má svetlo svoju hranicu – tieň a tmu. Tá sama o sebe nie je ničím, len v izolovanom pohľade a konvencii našej reči sa zdá byť niečím.

Jeden z veľkých omylov je ten, že podľa mnohých sa súcno skladá z súboru harmonizovaných protikladov. Podľa Parmenida v bytí nie je protikladov, je jediným celkom, ktorého časti od seba nemožno oddeliť.

 

Herakleitos

Je prvou filozofickou osobnosťou, ktorú nám starovek uchoval, pri ňom máme prvý duševný portrét. Je to čiastočne vďaka jeho vlastným výrokom a aj vďaka neodlučnosti jeho života od jeho filozofie. Herakleitos je prvou plastickou osobnosťou – „hľadal som sám seba“ je tým, čo ho utvára a formuje. Z jeho vlastných výrokov vyplýva, že bol nespokojný s politickými pomermi vo svojej vlasti, stál na strane odporcov demokracie a sťažoval si na vyhnanie „najlepšieho Efezana“ Hermodóra. Za autentické sa ďalej pokladá aj to, že pochádzal z prastarého rodu (možno dokonca z rodu zakladateľov Efezu) a že odstúpil svoju kráľovskú (kňazskú) hodnosť svojmu bratovi.

Diogénes o ňom hovorí, že bol pyšný a pohŕdavý, píše, že odišiel do samoty – najprv do chrámu Artemidy Efezskej, neskôr úplne do ústranie – do hôr, kde sa živil bylinkami. Dostal však vraj z toho vodnateľnosť, vrátil sa do mesta, dal sa zakopať do chlieva, aby v teple vyschla prílišná vlhkosť v jeho tele, ale bez úspechu a tak vraj kao 60 ročný zomrel.

Nebol ničím žiakom, ale bol zrejme značne ovplyvnený Xenofanom. Tak ako on zrejme bojoval proti zmäkčilosti, prepychu, politickej nedbalosti a sebectve (obliehanie Efezu – krupičná kaša). Perzský satrapa Dareios ho pozval ku sebe na dvor, ale on, verný svojej životnej filozofii, odmietol.

Na otázku, prečo mlčí vraj odpovedal: „Aby ste vy mohli tárať.“

Už v antike dostal prívlastok Temný, kvôli slohu svojho diela a obtiažnosti myšlienok. Zachovala sa nám väčšia časť jeho diela – 129 zlomkov, ale skoro všetky z nich sú vytrhnuté z kontextu a je ťažko určiť ich poradie.

 

Väčšina ľudí žije svoj život v klame. Uzavierajú sa proti tomu, čo by ich vyviedlo z omylu, pretože ich to zároveň ohrozuje. Spánok a sen nám však ukazujú tento životný omyl, aj keď nechceme. Život má v sebe prapôvodný sklon uzavierať sa a snívať. V spánku chceme len seba, len svoj život a svoje záujmy. Spánok a sen je odpočinok a rozkoš. Každý pôžitok je len kus tejto pôvodnej snahy uzavrieť sa. 

Normálne žijeme bdelo, so zavretými očami, ignorujúc konflikt vo vlastnom vnútri. Vieme len jedno: že tento náš svet, svet ako ho poznáme, je stále ničený. Je ničený ustavičným súbojom protikladov: či chceme, alebo nie, ku šťastiu sa druží nešťastie, k úspechu neúspech, ku životu smrť, k noci deň, atď. na dne života, akonáhle dospejeme do určitého stupňa bdelosti a začneme si to uvedomovať, je vždy niečo negatívne čo sa s pozitívnym spája v nedeliteľnú jednotu.

Tento nihilizmus negatívneho, ktoré je za všetkým pozitívnym je podľa Herakleita možné vyvrátiť: je však nutné opustiť ľudské stanovisko, kde chceme len to svoje. Treba si uvedomiť a povedať: všetko je jedno! Tu je zároveň prebudenie z doterajšieho polosna. Tu je skutočný, nielen vlastný, ale spoločný svet. Neznamená a nestačí to však len vidieť, čo skutočnosť je, ale tak konať. Nejde toľko o slová ako o skutky. Človek, ktorý pochopil, že spor a protiklad, ktoré všetko ničia sú v skutočnosti jedno, že tým, čo všetkému vládne a zjednocuje to je vojna: potom mu ostáva len podľa toho konať a sám všetkému vyhlásiť vojnu. Vojnu má vypovedať všetkému, čo by v nás chcelo kľud, pôžitok, pokoj namiesto pohybu. Dôležité nie je moje vlastné, ale spoločné, ktoré zotrváva v ustavičnom pohybe, boji – v ničení, ktoré je tvorením. V tomto poňatí je Herakleitos buditeľom, ktorý protestuje proti porazeneckej politike, proti iónskej zmäkčilosti a prepychu.

 

Výklad fragmentov (pomôcka na hodinu: rozdeliť fragmenty a ich zmysel)

Mysliteľ začína tým, že sa vyníma z celku všetkých ľudí, z celku všetkých tých, ktorí nerozumejú „logu“ (reči). K podstate väčšiny ľudí patrí, že nechápu podstatu vecí a bytie. Keďže skutočný mysliteľ rozumie logu, môže skutočne pochopiť človeka, jeho vnútro a jeho zloženie. Svoje vlastné zloženie – to, že je spojením množstva protikladov – bežný človek nechápe. Bez pochopenia loga, človeku chýba zmysel pre skutočné bytie: je to len prázdna, bez zmyselná prítomnosť.

Logos v Herakleitovom ponímaní neznamená „svetový zákon“, ale reč, ktorá má zmysel, obsah reči, mieru. Počuť logos (ako reč), môže len ten, kto sa prebudil zo spánku. Pre toho, kto spí je všetko rozložené na časti, nevidí jednu skutočnosť, ale množstvo častí. Herakleitos hovorí: pochopiť protikladnosť vecí je dôležité, pretože vďaka nej sme schopní vidieť rozmanitosť vecí, vďaka nej sa vzájomne vymedzujú. Protikladné sa strieda, protiklad však stojí a nemení sa. Protiklad je zároveň to spoločné pre všetko – a je aj celým obsahom reči, logu. Všetko má teda jediný zmysel. Ten je nazvaný božským, pretože všetkému vládne. Pochopiť tento zmysel znamená porozumieť životu, a zároveň porozumieť sám sebe. Toto porozumenie nazýva Herakleitos rozvahou, pretože ten, kto ho má je ako triezvy proti opitým, bdelý voči spiacim, či rozvážny voči zaslepeným.

Všetkým ľuďom je voľné pochopiť samých seba a mať triezvu rozvahu.

Nejedná sa mu teda len o to, aby človek pochopil poriadok v kozme – o teóriu, ale hlavne v ňom a prostredníctvom neho, aby pochopil sám seba.

Preto je povinnosť nasledovať spoločného. Ale aj keď je Logos spoločný, množstvo žije, akoby mal každý svoj vlastný rozum.

Mať vlastný rozum je tu protiklad ku spoločnému. Je to to, čo pôsobí rozklad jednoty. Znamená to nechápať protiklad, nevidieť, že tu je. Množstvo nie je myslené aristokraticky ako lúza, ale je myslené množstvo svojim zmýšľaním. K množstvu patria tí, čo nechápu Logos, ale domnievajú sa, že všetkému rozumejú vlastným rozumom. Tí nepočúvajú, neskúmajú, domnievajú sa, že všetkému rozumejú, prijímajú hotové názory bez problematickosti, bez otázok. Svet sa im javí ako prirodzený, samozrejmý, jasný. V skutočnosti sú však od pochopenia najviac vzdialení. V snahe chcieť seba, svoj vlastný rozum, sú neslobodní – fato trahitur. Kto sa domnieva viesť svoj osud pevnou rukou, bude v skutočnosti ním otrocky vedený. Nikto sa nemôže vymknúť vyššiemu zákonu, podľa ktorého nič nie je samo svoje, oddelené od svojho opaku. Ak sa o to pokúšame, ako otroci robíme to, čo je prikázané aj keď sami máme ilúziu slobody.  Pretože množstvo nechápe jednotu všetkého, pripadá mu to, na čo denne naráža ako čosi cudzie. Toto cudzie potom nevedomých vlečie „kam cesta vedie“, „hovoria a jednajú ako v spánku“. Ilúzia o tom, že máme svoj vlastný život, ktorý je len náš, dokazuje neporozumenie sebe samému ani skutočnosti.

To rozličné – „vlastný život“ – sú len rôzne verzie toho istého spoločného jediného sveta, ktoré ale spiaci nie sú schopní vidieť. Ten, kto si nerozumie, všetky skutočnosti donucuje, aby prijali jeho vlastný poriadok (neurózy), ten, kto si rozumie chápe, že všetkému existujúcemu vládne jediný, spoločný poriadok. Spiaci teda stratil sám seba, nevie o svojom skutočnom ja. Je treba začať premenu. Preto Herakleitos hovorí:

Hľadal som sám seba.

Až keď človek začne chápať, že sám seba stratil, že je spiaci, až vtedy sa stáva schopným pochopiť zmysel, ktorý je za všetkým. Toto jediné pochopenie je cennejšie, než tisíc jednotlivých znalostí a vedomostí. Ide o pochopenie nového poriadku, v ktorom kvantita – množstvo izolovaných vedomostí - nemá zmysel.

Veď hľadači zlata prehrabú množstvo zeme a nájdu málo.

Pochopenie má dve stránky: jasnosť o sebe a jasnosť o všetkom. Jasnosť o sebe znamená pochopiť, že vlastná bytosť je zdanlivá, jej uzavretosť, že je klamná. Jasnosť o všetkom je: všetko tvorí jediný, navzájom súvislý celok.

Protismerné kráča spolu, z rozchádzajúceho sa vzniká najkrajšia harmónia.

Najkrajšie zloženie je zloženie protikladov, pričom si uvedomujeme, že nejde o protiklady ako jednotlivosti, ale protiklad ako taký, ako jednota.

Nezjavné zloženie vyniká nad zjavné

Bytie sa rado zahaľuje

Len tým, že oblúk a tetiva sa napínajú proti sebe, je možné „dielo“ luku, a tak isto je všetko výsledkom skrytého zloženia protikladov, ktoré svojou vnútornou dynamikou a napätím dávajú energiu všetkému životu vo vesmíre. Všetok život je vyrovnávané napätie. Apeiron v Herakleitovom ponímaní je jednotiaci protiklad, ktorý vo vzájomnom striedaní sa udržuje stále rovnaký – na vrchole noci začína deň a pod.

Boj (vojna) je všetkého otcom, všetkého kráľom.

Treba vedieť, že boj je spoločný, že právo je svár a že sa všetko deje na podklade sváru a nútenia.

Vojna je spoločná, je tým, čo oba členy (protiklady) ku sebe viaže. Boj protikladov je podkladom všetkého diania.

Nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok.

Protiklady sa vždy vzájomne dopĺňajú – ako vo vonkajšom svete, tak aj v pocitoch a hodnotách ľudí a v vo vnútri človeka.

Spoločný je u kružnice začiatok a koniec.

Večný pohyb pramení z toho, že jedno sa premeňuje, čo je podstatou všetkého diania.

Tento svet, rovnaký pre všetkých, nevytvorila žiadny z bohov, ani z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň, vznecujúci sa podľa miery a hasnúci podľa miery.

Svet je ako oheň – planúci a hasnúci. Ak dosahuje oheň vrcholu je všetko vo fáze zjednocovania sa, ak hasne, všetko osa rozdeľuje. Oheň u Herakleita nie je iba pralátkou, ale skôr symbolom večného striedania protikladov. V ňom všetky protiklady miznú a ostáva len oheň sám ako večné apeiron.

Kozmológia

Žije oheň smrť zeme a vzduch žije smrť ohňa, voda žije smrť vzduchu, zem smrť vody.

Vo vnútri kozmu hľadá Herakleitos divadlo vzájomne na seba pôsobiacich, proti sebe namierených a zp seba vznikajúcich protikladov. Život jedného živlu je mu smrťou druhého, život a smrť sú k sebe tak viazané, že nemôže existovať nič bez toho, aby si to so sebou nieslo svoj tieň.

Duša

Duša je u Herakleita výpar z telesných štiav, hlavne asi z krvi.

Duša má ku kolobehu živlov podobný kolobeh. Život a smrť duše sú zahrnuté do obehu elementárnych javov – od zeme k suchému – stále v kruhu.

Suchá duša – najmúdrejšia a najlepšia.

Dušiam je rozkošou aj smrťou zvlhnúť.

Opitý má vlhkú dušu.

Každý život je čiastočným životom a zároveň čiastočnou smrťou a naopak. Život je životom k smrti, smrť je zbieraním sa k životu. Medzi životom a smrťou je spánok, ako voda medzi žiarom a zemou.

Boh

Boh je jednota protikladov, nemá žiadnu konečnú existenciu. Boh je zmysel, to, v čom je obsiahnutý všetok zmysel a čo všetkému dáva zmysel.

 

Zenón

Zenón z Eleje, syn Teleutargov, bol podľa legendy adoptovaný Parmenidom. Narodil sa okolo konca 6, alebo začiatkom 5. storočia pnl. Najviac informácii máme o ňom v Platónovom Parmenide, odkiaľ pochádza ja informácia, že Zenón bol Parmenidovým obľúbencom, nielen ako filozof, ale aj v erotickom zmysle. So Zenónovým menom je spojená aj legenda o jeho hrdinskom konci: chcel vraj odstrániť tyrana, bol pri tom chytený a mučený. Vypočúvaný udal ako spoluvinníkov tyranových najbližších spoluvinníkov. Podľa iných odpovedal: ty si to, ty najväčší škodca obce. Inde sa hovorí, že keď už bolo mučenie najväčšie, prehovoril k tyranovi, že mu pošepká mená svojich spoluvinníkov a keď sa ten naklonil, zakusol mu do ucha tak, že ho museli prebodnúť a ukončiť jeho muky.

Zenón je oproti predchádzajúcim zvláštny typ filozofa. S jeho menom sa nespája žiadna vlastná kladná filozofická myšlienka. Doteraz nie je úplne jasné, čo chcel dokázať svojim slávnymi argumentmi. Ako filozof je predovšetkým kritikom a polemikom, jedným z tých, ktorých filozofovanie sa roznietilo odporom a záporom.

Zenón bol Parmenidovym žiakom a ostáva otázkou, či svojimi paradoxmi chcel jeho učenie podporiť, alebo bojoval proti nemu. Zdá sa aj pravdepodobné, že svoje učenie smeroval proti náuke pytagorejcov.

 

 

Fragmenty

Vo svojom spise, obsahujúcom mnohé dôkazy ukazoval, že ten, kto hovorí, že existuje mnohosť, musí sa zapliesť do sporu. Mnohosť pre neho znamená množstvo konečných vecí, uzavretých priestorových útvarov. Z toho hľadiska k veci nutne prináleží rozloha, veľkosť.

Čo by nemalo veľkosť, nebolo by.

 Ak jednotlivá vec nemá veľkosť, nemá žiadnu existenciu.

Zenón chce povedať: veľkosť patrí ku každej veci, nech je akákoľvek. Ale ak kladiem vecí viac, dostaví sa spor. Medzi vecami sú medzery, pretože nenaliehajú tesne jedna na druhú. Tieto medzery pôsobia, že jedna vec nie je druhou, pretože je medzi nimi reálny rozdiel. Táto medzera je tiež teleso: vzdušné teleso. O tomto telese tiež platí, že má určitú veľkosť a medzi ním a druhou vecou bude tiež medzera, vyplnená zase niečím jemnejším, a tak to pôjde ďalej. Odtiaľ plynie záver: ak pripustím mnohosť, musím pripustiť deľbu do nekonečna a ak ju myslím dovedenú do konca, znamená to úplnú nerozľahlosť. A ďalej: ak myslím deliteľnosť ako ustavične opakovateľnú, je dôsledok, že aj tá najmenšia čiastočka bude nekonečná, obsahujúca nekonečný počet častí. Ale suma nekonečne mnohých konečných veličín nemôže byť sama iná, než nekonečná a preto to, čo sa nekonečne blíži nerozľahlosti, je stále ešte nekonečne veľké.

Čo by nemalo veľkosť, nebolo by.

Dôkazom pre to je to, ak by sme niečo bez veľkosti pridali k inému súcnu, neurobilo by ho to o nič väčším.

Týmto argumentom si Zenón pripravil celú svoju negatívnu filozofiu prírody: nerozložiteľné kontinuum ako základ všetkých prírodných javov. Zároveň tým aj odmieta teóriu, že by kontinuálna veličina mohla pozostávať z nekonečne malých, bezrozmerných častíc.

Zároveň ukazuje aj ďalší rozpor: rozpor mnohého – každé mnoho je jedno a nekonečne mnohé zároveň. Množstvo je množstvo malých jednotiek, ktoré sú čímsi jednoduchým, nedeliteľným a tým to môže byť nerozľahlé (bez veľkosti). Z nerozľahlého však nemožno nič zložiť. Tu vyvrátil stanovisko pytagorejcov, ktorí považovali jednotku za základ všetkého. Dokázal, sa nedá rozdeľovať do nekonečna: ale akonáhle bude mať vec nejakú rozlohu, je stále deliteľná do nekonečna, ale keď nebude mať žiadnu rozlohu, nemožno z nej vyložiť a zložiť ani ten najjednoduchší priestorový útvar.

Prvý rozpor bol teda v tom, že veci majú byť zároveň nekonečne veľké aj malé, druhý v tom, že majú byť zároveň jednotou aj nekonečnou mnohosťou. Neexistuje žiadna mnohosť konečných vecí, pretože nie je konečných jednotiek. Len nepriestorová, nadzmyselná jednota je bez rozporu. Lenže okolo seba máme samé zmyslové jednotky, ktoré majú bezpočet častí.

A tretí rozpor je v tom, že majú byť zároveň obmedzené, určité, aj neobmedzené, neurčité.

Ak je súcien mnoho, musia byť rovnaké aj nerovnaké, a to je nemožné, pretože ani nerovnaké veci nemôžu byť rovnaké, ani rovnaké nerovnaké.

Ak si vezmeme obrovskú guľu a drobnú úsečku, niečo majú rovnaké: sú v tom istom priestore. Tak je to isté kontinuum pre veci nutnou podmienkou ich odlišnosti aj podobnosti.

Ak je miesto, kde bude? Všetko, čo je, je totiž v niečom a na mieste. Bude teda aj miesto na mieste a tak do nekonečna. Neexistuje teda miesto.

Táto apória ukazuje, že nemožno brať priestor ako konečnú vec, oddeliteľnú od iných.

 

Najznámejšie zo Zenónových apórii sú apórie pohybové. Zachovali sa u Aristotela.

Prvým dôkazom je tzv. dichotómia

Štyri Zenónove výroky o pohybe, ktoré pôsobia obtiaže tým, kto ich riešia, prvý: že pohyb je nemožný, pretože vec v pohybe musí prísť najprv do polovice než na koniec (dráhy)...

Pohyb vôbec nezačne, ak má byť pred každou mysliteľnou vzdialenosťou dosiahnuté jej polovice. Kedykoľvek by malo byť dosiahnuté určitej vzdialenosti, musel by tomu predchádzať okamih, kedy bolo dosiahnuté polovičnej a takých okamihov je neobmedzené množstvo. Neexistoval by teda prvý okamih, kedy sa teleso dalo do pohybu.

Druhým dôkazom je Achilleus – dostih medzi Achilleusom a korytnačkou

Pomalší v behu nebude môcť byť dostihnutý tým najrýchlejším. Pretože prenasledujúci musí najskôr prísť tam, odkiaľ vyšiel utekajúci, takže pomalší musí mať vždy určitý náskok.

Tretím argumentom je, že pohybujúci sa šíp stojí

Keďže je všetko buď v kľude, alebo v pohybe, čokoľvek je v mieste sebe rovnom, potom je to, čo sa pohybuje, v okamihu (všetko je v okamihu v mieste sebe rovnom), teda je šíp ktorý sa pohybuje, nehybný.

Ak pripustíme, že v každému okamihu časového kontinua zodpovedá určitá pozícia priestorového kontinua, potom nemožno urobiť žiadny pohyb.

Štvrtým dôkazom je tzv. stadion. (sa mi zdá zložitý a zbytočný)

 

V dobách, kedy Zenón písal svoj spis, ho pravdepodobne mieril proti pytagorejcom. Dichotómia ukazuje nemožnosť začiatku, Achilleus neschopnosť dôjsť určitého cieľa, konca, šíp ukazuje nemožnosť zachytiť pohyb v akomkoľvek mieste uprostred pohybu a stadion v akomkoľvek intervale, v ktorom sa môže pohyb odohrať.

Podobné argumenty a dôkazy ako na pohyb sa Zenón snažil aplikovať aj na pojem zvuku. Ak merica prosa hodená na zem vydá zvuk, musí ho vydať aj desaťtisícina zrnka.

 

Historický vplyv Zenónových argumentov bol nesmierne veľký. Že obsahujú základné nedostatky, sa stalo zrejmým až novodobým matematickým pokrokom. Zenón je muž osudného významu pre matematiku, pre logiku aj filozofiu.

Najvyšší význam má pre filozofiu. Bol to on, kto ukázal paradoxy, skutočné, či domnelé rozbory v tých najbežnejších, najbanálnejších veciach, v srdci javového sveta. Tým ale presunul ťažisko filozofie zo všeobecného problému bytia do sféry jednotlivých vecí. Je príčinou toho, že sa filozofia obrátila od ontológie ku fyzike, ale vo fyzike objavil nutnosť v podobe nemožnosti a preto už fyzika po ňom nemohla byť kombinovaním všetkého možného aj nemožného.

 

Empedokles

Je tou z predsokratovských postáv, ktorá láka moderného človeka zvláštnou blízkosťou k moderným ideálom a životným názorom. Bol kočovným lekárom, zázračným liečiteľom, učencom a filozofom. Zomrel nepochopený, pretože nezrozumiteľný. Bol zvedavým vedcom, kladúcim neustále otázky a hľadajúcim odpovede astronomické, fyzikálne, fyziologické, psychologické a iné. Aj keď konkrétna podoba jeho výkladu nás dnes neuspokojuje, otázky videl a kládol veľmi správne. Prečo sa niektoré látky miešajú a iné nie, ako vzniká zárodok a čím vzniká sexuálny rozdiel, čo je podstatou dedičnosti, aký je princíp živočíšneho vývoja a iné.. V jeho výkladoch sa uplatnila hlavne jeho bujná fantázia, ale na druhej strane sa snažil vytvárať aj vedecké analógie, ktoré videl všade: slnko je pre neho obrovské oko vesmíru, teda obrovská sklenená šošovka, ktorá nemá vlastné svetlo a žiar, ale sústredí v sebe svetlo a ohnivé čiastočky z vesmíru. Svetlo teda pochádza z týchto čiastočiek, je ich pohybom v priestore a má konečnú rýchlosť (čo je až poznatok modernej fyziky). Striedanie ročných období je ako periodickosť striedania stavov živej bytosti – spánku a bdenia, hladu a nasýtenia...

Zdalo by sa, že hranica medzi božským a ľudským nebola u Gréka tak absolútna ako u kresťana neskôr. Ale aj tak nemáme okrem Empedokla dôkazy, že by pocit smrteľnosti a konečnosti bol prekonaný. K tomu, aby sa človek cítil v rovine absolútna, je treba prežívať sa ako bytosť vládnucu, ako pána a to Grék nedokázal nikdy. Preto je práve Empedokles tak kuriózny zjav: jeho postava aj jeho učenie. Lebo ani človek homérsky, ani klasický, nikdy nebol pánom, naopak už závan emancipácie mu bol neodpustiteľnou spupnosťou.

Žil zrejme v rokoch 485 – 435 pnl. Narodil sa v Akragante, vtedy veľkom meste a bol v ňom politicky činný. Vraj v meste spolupôsobil tak, aby bolo spravované demokraticky. Pochádzal z bohatej aristokratickej rodiny, jeho otec zrejme zastával v meste dôležitú úradnú funkciu. V súvislosti s politickou činnosťou ho Aristoteles označuje ako zakladateľa rétoriky.

Prechádzal z mesta do mesta, udeľoval rady, liečil, podľa svojich žiakov robil zázraky: telo zrejme liečil hlavne liečením duše. Cesty ho viedli po talianskych, aj gréckych mestách, vie sa o jeho účasti na Olympijských hrách. Zdá sa, že zatiaľčo takto pobýval v cudzine, situácia vo vlasti sa zmenila v jeho neprospech, takže sa nemohol vrátiť domov a zomrel v pomernom zabudnutí v cudzine. Jeho smrť bola neskôr zmenená v legendu. Vraj v noci zmizol zo svojho lôžka a neskôr bol počutý hlas, volajúci ho do neba. Ďalšou povesťou je, že sa vrhol do Etny, aby dokázal svoju nadľudskú povesť, ale Etna ráno vyvrhla jeden z jeho sandálov a tak sa zistilo, čo sa v skutočnosti stalo. Už v antike historik Timaios považoval tieto tradície za výmysly.

Pravdepodobne vo svojej filozofii čiastočne vychádzal z pytagoreizmu, Platón zdôrazňuje vplyv Herakleita na neho.

Filozofia

Empedokles je problematickým a ťažko vyložiteľným filozofom. Doteraz nikomu sa nepodarilo celkom zharmonizovať jeho výroky. Niektorí vykladači ho preto považujú za neorganického eklektika a nie za originálneho mysliteľa. Bol veštcom, spevákom, básnikom, štátnikom, lekárom a veril, že stelesňuje najvyššie vtelenie duševného daimiona. Vo svojej filozofii stojí na Parmenidovi a prekonáva jeho myšlienky.

Tak ako Pytagoras vraj videl do svojich minulých životov a pamätal si ich, tak o sebe tvrdil aj Empedokles. S tým zároveň vznášal svoj nárok na to, byť vyššou bytosťou, než obyčajný človek. Ako taký mohol byť pri počiatkoch a podstatných krízach sveta, mohol byť svedkom vzniku živých bytostí a rozpráva o nich zo skúsenosti. Tak súvisí s jeho prvotnou myšlienkou, jedinečnou v gréckej filozofii, nárok byť bohom. Bohovia sú pre neho nie večný, ale dlhožijúci. Pozná dva spôsoby ako filozoficky chápať svet: zo skúsenosti zo svojich predchádzajúcich životov, ako stále sa rozpomínajúci daimonion. Pohľad daimoniona je oproti ľudskému čistejší, nemá však žiadny špeciálny orgán poznania, ktorý by smrteľníkom nebol známy.

 

Najprv počúvaj, ktoré sú štyri korene všetkého:

Žiarivý Zeus a Héra, ktorá prináša život, a Hádes,

konečne Nestis, ľudské, ktoré pramene slzami živí.

Nie je stále zhoda, ktoré živly majú znázorňovať jednotlivý bohovia

Iného čosi ti poviem, že u žiadnej smrteľnej veci

Nie je rodenia, nie je ani konca zhubnej smrti,

Ale je miešanie len a vzájomné striedanie vecí

Zmiešaných, ale ľudia to rodením nazývať zvykli.

U smrteľných vecí (my a veci) nie je smrti, ani vzniku – teda počiatku a konca v absolútnom zmysle, kde počiatok, či koniec znamená nič. Všetko je len premieňanie vecí – miešanie. Táto stálosť a večnosť náleží protikladom – ale nie sú to protiklady v milétskom, alebo herakleitovskom slova zmysle (že chladno sa otepľuje, vlhko schne, ..). Pre Empedokla  existuje v priamom zmysle nemenný základ zmeny, podmienka všetkého. Je to koniec vzájomným prechodom protikladov (herakleitos, miléťania). Všetky živly (protiklady) u neho navždy ostávajú tým, čím sú, ale „prebiehajú sebou navzájom“. Až tu vzniká pojem jednotlivého konečného súcna, ktoré je schopné samostatnej existencie a ako také má pevný a nemenný základ. Štyri živly sú nositeľmi a základmi všetkých predmetných určení. U Empedokla je protiklad medzi nemennosťou vlastného základu prírody a tým, čo na jeho podklade vzniká a čo človek vníma na prvom mieste: vznik a zánik. Tak ako maliari dokážu zo štyroch základných farieb napodobniť celú rozmanitosť prírody, vytvára sa zo 4 živlov prírodná rozmanitosť skutočná. Tak Empedokles stanovil rozdiel medzi základným a odvodeným a objavil samotný princíp fyzikálneho základu, ktorý nepodlieha náhodným premenám.

Miešanie v gréckom slova zmysle znamenalo oi.: dostať sa do úzkeho styku s niekým, sexuálny styk, boj telo na telo a iné. Pri miešaní živlov v Empedokolvom zmysle ide teda o akúsi primitívnu chémiu. Miešanie je kombináciou svojim výsledkom a láskou a sporom svojim priebehom a procesom. Deje sa rozhraní v snahe o jednotu zo strany lásky a v snahe o oddelenosť na strane sporu, sváru. Svet nie sú len veci, ľahostajné ku svojej existencii. Vo svete je okrem nich čosi smerujúce proti tejto absolútnej ľahostajnosti vecí, je v ňom funkcia celku, ktorú E nazýva láska. Ako opozitum k láske existuje vo svete ešte druhý princíp a tým je spor, nenávisť. Len týmto protikladom je možný svet, pretože len vďaka nemu dochádza k oddeľovaniu a miešaniu. Láska je v koreňoch sveta, spor je mimo nich, je oddelený, pretože sám je akousi hranicou medzi všetkým, zatiaľ čo láska mostom, ktorý všetko spája.

Dvojitý je vecí smrteľných vznik aj úpadok dvojitý:

Jeden spojením všetkého sa tvorí a zaniká zase,

Druhý, keď vyrástol, opäť sa rozletí rozpadom všetkého.

Toto striedanie stálé sa nikdy nemôže skončiť.

Spor je predpokladom diela lásky, láska predpokladom diela sporu. Láska má tendenciu veci spájať, ale ustavične proti nej pôsobí spor, ktorý má tendenciu ich rozpájať. Vzájomne sa dopĺňajú a vytvárajú všetko miešanie. Nekonečný, vesmírny život nie je ničím iným, než striedaním týchto dvoch, ktoré nebudú nikdy stratené a ukončené. Obdobia harmónie ustupujú obdobiam rozrôznenia a obdobia rôznosti zase obdobiam spájania.

Jednou z dôležitých častí je jeho teória cestičiek. Žiadna látka nie je podľa Empedokla celkom homogénna a bez dutín. Každá je prestúpená cestičkami, ktoré dovoľujú prístup iným, cudzím látkam. Na veľkosti a utváraní týchto pórov záleží najviac vlastností daných látok. Zlúčivosť a spájanie nastávajú u látok, ktoré majú symetrické póry, tj. že hmota jednej sa hodí do medzier druhej a naopak. Preto sa víno s vodou spája a olej s vodou nie. Okrem toho každá vec vysiela ustavične nepatrný prúd čiastočiek (výtok). Tieto nepatrné čiastočky sú napríklad tým, čo pes zbiera nosom, keď sleduje stopu. Empedokles popiera možnosť prázdneho priestoru, pre neho je všetko niečím. Na teórii pórov a výtokov založil aj celú svoju teóriu zmyslového vnímania. Vnímanie je vzájomné stretávanie sa rovnakého s rovnakým: teda to sme schopní vnímať, čo sami sme, pre čo máme sami v sebe orgán. Príjemný pocit vzniká tam, kde sa stretáva rovnaké s rovnakým, nepríjemné pri opaku (príjemné tam, kde vládne stav lásky, nepríjemné tam, kde vládne stav sváru).

Vznik živých bytostí

Živé vzniká bezprostredne s elementov pôsobením lásky. Celý svet je živočích, tvorený láskou a svárom. Spočiatku sú kombinácie, ktoré vznikajú len náhodné – oko, končatiny, ale bez usporiadania a poriadku. Až vzájomným kombinovaním a miešaním vznikajú bytosti, ktoré sa začnú sami množiť sexualitou a potom už druh nie je odkázaný na náhodné kombinácie a miešanie elementov.

Vedúcim motívom celej E mytológie je myšlienka a pocit posvätnosti života, vnútorná súnáležitosť pod znamením lásky. Svetom prebieha nadsvetská sila, ktorá ho robí spojením, spoločenstvom, ktorá ho povznáša nad mŕtvu ľahostajnosť čisto predmetného bytia. Preto trestom za ľudské previnenie proti láske je uvrhnutie  do sveta sváru, do „klenutej jaskyne“, kde je svár na postupe a pre  duševného diamiona je to viera v svár.

 

Anaxagoras

Anaxagoras bol síce vekom starší ako Empedokles, ale jeho náuka je mladšia. Aj tak je medzi oboma mysliteľmi rada zhôd, ktorú je možno vysvetliť len vzájomným vplyvom (nemožnosť vzniku ničoho nového, miešanie a vylučovanie, ..). Empedokles vyšiel z pytagorejských tradícii, Anaxagoras z pôdy iónskej fyziky. Zatiaľ čo na Empedokla zrejme nepôsobili Zenónove paradoxy, na Anaxagorovi je jeho kritika zjavná. Anaxagoras je čistý teoretik, na rozdiel od Empedokla, čím sa blíži skôr ku Parmenidovi. Je takisto veľmi obtiažne vykladať jeho filozofiu a názory na jej výklad sa rôznia. Zaujímal sa o biológiu (rastliny, živočíchy), kozmológiu (vznik sveta a vesmír), fyziku a matematiku a iné. Aj keď nie je všetko čo vyjadruje pre nás jasné, je zrejmé, že v určitých veciach ide ďalej ako Empedokles. Svojou myšlienkou ducha – hýbateľa (demiurga, ktorého však sám nikdu nenazval, ani neponímal ako božstvo) vytvoril rámec pre celú kozmológiu klasickej gréckej filozofie. Nové obdobie začal tiež tým, že svoju filozofiu priniesol do Atén, a s ňou aj osvietenského ducha, ducha rozumu bez náboženských, či mýtických prímesí.

Anaxagoras, syn Hegesibulov, sa narodil v Klazomenách. Žil približne v rokoch 500, 497 – 428 pnl. Bol pokračovateľom Anaximenovej fyziky. Na otázku aký je účel života vraj odpovedal: „Nazerať Slnko, Mesiac a nebo“. Bol priateľom Periklovým a inšpiroval aj známeho autora tragédii Euripida. Na Perikla pôsobila okrem jeho náuky aj jeho povznesenosť, vyznačujúca jeho osobnosť: vraj sa nikdy neusmieval a život bral so stoickým kľudom. Po smrti svojho jediného syna vraj povedal: „vedel som, že mám smrteľného syna“. Niekedy pred počiatkom peloponézskej vojny, keď slabol Periklov vplyv, bol Anaxagoras obžalovaný: pravdepodobne z bezbožnosti. Zrejme kvôli tomu, že považoval Slnko za rozžeravený balvan, alebo možno preto, že zosmiešňoval opatrenia, ktoré kňazi nariadili pri príležitosti zatmenia Slnka. Rozsudok nie je jasný, niektorí hovoria, že nikdy nebol vynesený, iní, že bol odsúdený na trest smrti a že mu Periklov vplyv pomohol k úteku. Po tej udalosti odišiel z Atén a usadil sa v Lampsaku, kde zomrel a na smrteľnom lôžku si vraj vyžiadal, aby deti v školách mali k výročiu jeho smrti prázdniny.

Dôležitou udalosťou v jeho živote bol pád veľkého aerolitu, o ktorý sa veľmi zaujímal a v ktorom videl potvrdenie svojich astrofyzikálnych domnienok.

Zo slov prikladaných A, hovorí prevaha chladného, povýšeného, rozumného ducha. „Nazeranie je zmysel života, ako aj sloboda, ktorú nazeranie pôsobí.“

Priateľom, ktorí sa ho pýtali, kde má byť uložený jeho popol, odpovedal: „Odvšadiaľ je rovnako ďaleko do Hádu“.

Ku svojmu odsúdeniu: „Aj oni (sudcovia), aj ja sme prírodou už dávno odsúdení.“

Muž, ktorý dokázal zapôsobiť na vedúceho štátnika a posledného génia tragédie, mohol po svojom odsúdení, už v exile tým, čo mu povedali: „Prišiel si o Atény“, povedať - „Nie, oni prišli o mňa“.

Filozofia

Jednou zo základných myšlienok jeho filozofie je tvrdenie, že všetko je obsiahnuté vo všetkom (ľudská DNA). Anaxagorov hlavný koncept vznikol v kontakte s problémom výkladu prírody, bol prvotne pokusom určiť celkový zmysel bytia, toho, do čoho sme postavení, čo nás obklopuje, ale čoho sme zároveň neoddeliteľnou súčasťou.

 

O vznikaní a zanikaní hovoria Gréci nesprávne, lebo žiadna vec nevzniká a nezaniká, ale zo súcich vecí sa zmiešava a rozlučuje. A tak by správne nazývali vznikanie zmiešavaním a zanikanie rozlučovaním.

 

.... preto bude všetko obyčajné meno, na čom sa dohodli ľudia vo svojom presvedčení, že je to pravé, vznik aj zánik, bytie aj nebytie....

 

Ale keď je to takto rozlúčené, nutno uznať, že všetko nie je ani menšie ani väčšie, ale všetkého je stále rovnako.

 

Po kvantitatívnej stránke nenastáva vo svete žiadna zmena. Vznik a zánik zavrhuje, obhajovať možno len miešanie.

 

Pretože u malého nie je žiadne najmenšie, ale vždy je ešte menšie (lebo nie je možné, aby súcno rozdelením zaniklo), ale tiež u veľkého je vždy ešte niečo väčšieho. A malému je svojim množstvom rovné, sama pre seba je však každá vec rovnako veľká aj malá.

 

Súcno je teda nekonečné, apeiron, v malom aj veľkom. Nezväčšuje sa a nezmenšuje sa, ale od vekov do vekov trvá v nekonečnosti. Nekonečný počet krokov k nekonečne malému je rovnaký ako nekonečný počet krokov k nekonečne veľkému. Preto každá vec, ak je deliteľná, je deliteľná do nekonečna, ale poňatá len ako časť, môže ju celok nekonečne prevyšovať. Preto je každá vec nekonečná, každá je nevyčerpateľným celkom, a predsa len časťou, len jedným medzi mnohými. Každá časť má v sebe všetko, teda nekonečno.

 

A keďže je rovnako dielov malého aj veľkého, je tak vo všetkom všetko, a nemôže byť žiadne odlúčené bytie, ale všetko obsahuje podiel všetkého.

 

Dôvodom, prečo je všetko vo všetkom je, že neexistuje žiadne minimum, nič, čo by mohlo obsahovať celé univerzum v sebe, ku každému súcnu náleží univerzálnosť, celistvosť, celkovosť. Každá jednotlivosť opakuje univerzum, univerzom je každá vec vo svete. Každá jednotlivá vec je zrkadlom celého univerza. (tieto monadologické myšlienky sa budú vo filozofii opakovať)

Ak je teda vo všetkom všetko, ak je všetko nejakým spôsobom preniknuté všetkým, až do posledného minima, tak musia byť aj protiklady v sebe navzájom obsiahnuté, a nie od seba raz navždy odťaté. 

 

Nie sú od seba odlúčené veci v tomto jedinom svete ani odťaté sekerou, ani teplo od chladna, ani chlad od tepla.

 

Základom a východiskom všetkého je všade to isté a vznik nie je nič iného, než spojenie rozptýlenia obsiahnutého v pôvodnom chaose. Toto spojenie je zároveň vydelením z jeho nerozlíšenej jednoty a preto je jeho výsledok všade rovnaký: veci, zvieratá, ľudia. V Anaxagorovom pôvodnom chaose je rozdelenie prevedené do nekonečne malého a zároveň vypĺňa nekonečný priestor. V tomto chaose nastal vlastný počiatok nášho sveta. Všetky rozlíšené, navzájom nepodobné veci museli byť obsiahnuté už v zdanlivej nerozlišnosti pôvodného chaosu, ktorý sa skrýval v temnote nekonečne malého (big bang z nekonečne malého bodu).

Z prvotného chaosu sa najprv vyčlenili vzduch a éter (oheň), ktoré obsahovali už všetky zárodky vecí, zvierat aj ľudí.

 

Lebo ako by mohlo vzniknúť z nemäsa mäso, z nevlasu vlas?

 

K tomu, aby z chaosu nerozlíšených jednotlivých vecí vznikol kozmos, bolo treba, aby sa jednotlivé semená budúcich vecí (nús) zjednotili. To ale nemohlo nastať samo od seba, náhodou, bol k tomu potrebný princíp. Tento princíp, ktorý chápe aj samo nekonečno, a musí byť teda sám nekonečný, je duch, chápanie, pochopenie sveta pred svetom, aj po ňom. Duch je jednotiaca sila, ktorou sa zárodky vzájomne zlučujú a dávajú vznik svetu ako ho poznáme. Duch musel nájsť prostriedok, ako ukázať rovnakému cestu ku rovnakému a potom nerovnaké skĺbiť dohromady. Tento duch je absolútna jednoduchosť, a preto môže ovládať a poznať nekonečne komplikovaný svet vecí a javov. Preto je duch nadsvetový, oproti kozmickosti hmoty. Duch tak stojí ku svetu v najzákladnejšom protiklade.

Prostriedok, akým duch zjednocuje pôvodne rozptýlené a oddelené v svetovom chaose je akýsi vír. Odstreďovanie, rozdeľovanie látok rôznej váhy pomocou prudkého otáčavého pohybu má rovnaký základ u Anaxagora, ako u Empedokla. Tento vírivý pohyb nie je náhodným mechanizmom, ale uvedomelým prostriedkom, ako zo sveta v stave chaotických semien vytvoriť svet taký, aký pozná človek, svet pre neho účelný a zariadený, svet ktorého usporiadanie predpokladá zmysel a účel. Medzi najrôznejšími možnosťami museli byť aj také, aby nevznikal vždy znovu chaos, a tak začal Anaxagoras s výkladom, ktorý bol neskôr oveľa viac rozpracovaný – s teleologickým výkladom. Chaos tu však stále je, je stálou prítomnosťou. Avšak pohyb, ktorý duch zaviedol, nie je ľubovoľný a náhodný, ale účelový a úmyselný: tento obraz ducha demiurga, je novou témou filozofie. U Anaxagora tento demiurgos je stále pôsobiaci, ale do chodu sveta nezasahujúci, ponecháva veciam samým na starosti, ako si počínať, a sám robí len stále dokola svoj pohyb – akési preosievanie.

Tak je svet okolo nás zároveň ustavičným poriadkom, neseným úmyslom ducha, ale aj tak v ňom stále ostáva jadro počiatočného chaosu. Duch tak stojí pred svetom ako pred nekonečnou úlohou.

 Pri vylučovaní z chaotického sa vynorujú najprv dva protiklady, ktoré ale v sebe obsahujú semená všetkých vecí, vzduch a éter. Vzduch je charakterizovaný vlhkosťou, hustotou a chladom, éter opačnými vlastnosťami.

Z Anaxagorovej kozmológie vieme, že nebeské telesá mu boli časťami zeme, buď kamenistými, alebo hlinitými, ktoré svetovým otáčaním, boli odtrhnuté od zemskej masy a rozžhavené v ohnivom étere. To platí o kamenistých a nie o tých z hliny a tým zároveň vysvetľoval rozdiel medzi Slnkom a Mesiacom. Nebesá sú plné odtrhnutých kameňov, ktoré ako meteority dopadajú späť na zem.

Vznik organizmov sa mu nelíši od vzniku ostatných vecí: vodou sa z oblakov dostali na Zem semená živých bytostí a tie sa rozvíjajú až v oživené telá, pod vládou akejsi telesnej duše. Aj rastliny sú podľa A obdarené intelektom a inteligenciou a dušou. Táto duša pôsobí v organizmoch, v malom, tak isto ako duch pôsobí vo veľkom. Rastliny sú akoby k zemi vrastené zvieratá, a majú tiež svoje afekty radosti a smútku. Zvieratá vznikajú podobne zo semien v oblakoch, spadnutých do vlhkej zeme, skôr než sa začnú pohlavne rozmnožovať.

 

Anaxagoras je aj autorom výroku o tom, že človeka nadraďuje nad zvyšok prírody to, že má ruky.

 

  Atomistika a teleológia: prechod k osvietenstvu

V atomistike sa splnila jedna z veľkých tendencií prvotného gréckeho mysliteľstva – tendencia ku objektivizácii, snaha o objektivitu na materiálnom základe. Poukazuje k novej epoche myslenia, ktorá onedlho postaví do centra pozornosti človeka.

 

Leukippos a Demokritos

So silou a plodnosťou atomizmu nemôže žiadna predsokratovská filozofická škola súťažiť. Demokritos bol prvý, kto splnil veľký program výkladu všetkého od prvých princípov, od geometrie, cez kozmológiu až ku zaradeniu človeka do celej tejto súvislosti. Prvý ucelený výklad sveta je atomisticko materialistický systém. Filozofia však po ňom definitívne odbočila od otázky bytia (ontológie), ku ktorej sa vrátila až oveľa neskôr.

 

Zakladateľmi atomizmu sú Leukippos a Demokritos, ktorý je považovaný za jeho žiaka. Ale o živote Leukippovom vieme tak málo, že mnohí jeho existenciu spochybňujú, existuje dokonca názor, že Leukippos je len Demokritov pseudonym v jeho rannom období. Aristoteles a Theofrastos však zaznamenávajú názor, že Leukippos a Demokritos boli vo vzťahu učiteľ – žiak a tento názor je dnes väčšinový. Ich spisy (atomistov) však boli zrejme spojené v súborné dielo, ktoré dostalo Demokritovo autorstvo, takže pôvodné autorstvo myšlienok je ťažké vystopovať.

Podľa niektorých správ žil Demokritos viac ako 100 rokov, iní autori uvádzajú okolo 90. Narodil sa v Abdére, ale je aj správa, že v Miléte. Väčšina jeho života a spisovateľskej činnosti však zrejme pochádza z Abdéry. Jeho život obostrela rada legiend. Podľa všetkého bol plodným autorom, ktoré z jemu priraďovaných spisov sú však naozaj jeho, je ťažko určiť.

Čo sa jeho vzdelania týka, má sa za to, že bol v Abdére Leukippovým žiakom, a prostredníctvom jeho sa aj zoznámil s eleátmi, hlavne so Zenónovým učením. Demokritova argumentácia neskôr sa opiera hlavne o Zenónovu  myšlienku, že z nerozľahlých bodov nemožno zložiť teleso, ani že nemožno pokračujúcou deľbou dospieť k nerozľahlému (odpoveď na Zenónov argument deľby do nekonečna). Pomerne najviac však vieme o Demokritovom vzťahu k Anaxagorasovi, ktorý bol jeho veľkým predchodcom. Určitý čas bol zrejme jeho žiakom v Lampsaku, ale podaktorí autori si myslia, že Demokritos podrobil Anaxagora tvrdej kritike, pretože sa pokúšal stať sa jeho žiakom, ale bol odmietnutý. Všeobecne sa uznáva aj vplyv sofistu Protagorasa na Demokrita, hlavne svojim záujmom o človeka. A okrem toho, mala rozhodne na neho vplyv aj náuka pytagorejcov.

O Demokritovi by sa dal na základe legiend a povestí zostaviť celý román. Koncepciu tohto románu by asi ovládla myšlienka jeho kontaktu s Východom, z ktorej si mal odniesť učenosť a aj motív mudrca a kúzelníka znalého prírody a schopného predvídať jej deje. Podľa tejto legendy by jeho učiteľmi boli chaldejskí mágovia, ktorých u jeho otca zanechal Xerxes pri svojej výprave do Atén (čo by sa teda muselo stať 20 rokov pred jeho narodením). Od týchto mágov sa mal ešte ako chlapec naučiť teológii a astrológii. Po otcovej smrti mal sa vzdať podielu na dedičstve, vziať si len časť peňazí a vydať sa na cesty, pri ktorých sa mal dostať až do Indie a zoznámiť sa pri tom s tamojšími jogínmi a fakírmi. Precestoval Egypt, Babylóniu, Perziu a všade sa dostal do kontaktu s kňazmi a ich učenosťou. Domov sa vraj vrátil chudobný a starať sa o neho musel brat, podľa inej verzie mu pomohol slávny lekár Hippokrates. 

Ku legendám ďalej patrí, že oslepol, bez toho, aby stratil svoj vnútorný ohľad na univerzum, alebo dokonca, že sa sám oslepil, aby mu zmyslu nebránili v rozumovej kontemplácii. O jeho smrti sa zachovala legenda, podľa ktorej si vybral dobrovoľne smrť, ale ešte predtým, na žiadosť sestry, sa udržal na žive 4 dni len vďaka vôni čerstvého chleba.

O pôvode atomistiky hovorí Aristoteles vo svojom diele O vzniku a zániku, pričom podľa neho postavili na začiatok všetkého súceho niečo fyzické, prírodné, materiálne. Je isté, že v atomizme je staroiónsky základ, ale je v ňom novým spôsobom. Až atomisti vytvorili pojem hmoty, ako niečoho čisto fyzikálneho, ako najmenšej stavebnej zložky všetkého súcna, ktorá všetko vykladá, ale sama nemôže byť vyložená.

Keďže je, tak ako tvrdil Zenón, nemožné, aby telesá pozostávali iba z bodov, musia existovať určite určité ďalej nedeliteľné telesá a veličiny. To, čo je v absolútnom zmysle ďalej nedeliteľné, najmenšia zložka súcna, nazvali atomisti atóm. Atómy teda majú určitú veľkosť, ale už nemajú časti na ktoré by sa dali deliť. Nemajú už v sebe medzery, alebo v Empedoklovom slova zmysle póry, teda už nemôžu do seba nič prijať. Oproti tomu všetky látky sú zložené z atómov a prázdna. Atómy sú nevzniknuté a nezanikajú, pretože ich už nemožno nijako ďalej rozdeliť. Z toho dôvodu sú aj nemenné, úplne jednoduché a homogénne. Pojem korelujúci s pojmom hmoty, je pre atomistov prázdno. Prázdno označujú ako nesúcno (v priamej opozícii ku Parmenidovi) a prehlasujú, že nesúcno je. Nesúcno je to (Zenón), čo k ničomu nič nepridáva, ani od neho neuberá: ako je to naozaj s prázdnym priestorom. Nesúcno je svojou prázdnotou priestupné a tým umožňuje mnohosť a pohyb súcna. Tento prázdny priestor je najoriginálnejším príspevkom atomistov ku bohatstvu filozofie. Je základom všetkého čo je a čo sa deje. Táto schéma prázdnoty je bez hraníc, nekonečná, čím umožňuje atomistom riešiť otázku existencie nesúcna ako podmienky mnohosti, pohybu, zloženosti, či zjavovania sa súcna vôbec. Toto prázdno je podmienkou existencie bezpočtu svetov. Prázdno a hmota tvoria základný protiklad: plné – prázdne. Na základe tohto protikladu možno vyčleniť súce ako to, ho delí od toho, čím nie je.

Naopak atóm charakterizuje nedeliteľnosť, rozloha, vnútorná nerozlíšiteľnosť. Všetok pohyb je možný jednak vďaka prázdnote a jednak vďaka vďaka svojej rozdielnosti: veľké a malé, hrubé a jemné, ťažké a ľahké, .. Zákony, ktorými sa potom tento pohyb riadi sú zákony rovnakého k rovnakému, premiešavania, odovzdávania pohybu nárazom. Aj všetok život je pre atomistov možný len vďaka pohybu atómov. Svet je teda riadený určitými zákonmi – nutnosťou. Pohyblivosť, prenikanie všetkého, je to, čo zostáva atomistom zo súcna.

 

Nič sa nedeje náhodne, ale všetko podľa poriadku a pod zákonom nutnosti.

 

 Touto nutnosťou je pomer základných prvkov ku sebe navzájom, ktorý je presný a ktorý všetko riadi. Táto nutnosť je príčinou rozdielov medzi všetkými vecami, pretože to, čo je, sa líši tvarom, poriadkom, či polohou. A sa líši od N tvarom, AN od NA poriadkom, Z sa od nich líši polohou. Atomických tvarov je nekonečný počet. Medzi nimi sú také, ktoré sú vhodné ku vzájomnej kombinácii a také, ktoré sa ku nej nehodia. Atómu sú hladké a drsné, guľaté, hranaté, konvexné a konklávne. Vzájomným spájaním atómových tvarov vznikajú atómové syntézy, v ktorých sa uplatňujú protiklady poriadku: vpredu – vzadu, a polohy: hore – dole. Až takto je daný vznik vecí v makroskopickom zmysle. Všetky súce veci sú zložené z najrôznejších druhov atómov. Najčistejší je oheň, ktorý je zložený z najmenších a guľatých atómov. Zem je zložená z veľkých atómov rôzneho druhu, voda a vzduch postupne z jemnejších atómov.

Tak ako je atomicky zložené priestorové, rozľahlé súcno, tak je atomicky zložený aj pohyb a čas. Čas ako kontinuálna súvislosť všetkého diania neexistuje, existujú len jednotlivé okamihy, ktoré zachycujú trvanie, alebo zmenu stavov atómov. To isté platí aj o pohybe: vo svete atomickom v prísnom slova zmysle neexistuje, zmena miesta sa uskutočňuje akýmsi skokom (tak toto fakt neviem ako dať dohromady).

Atóm sa pohybuje svojim smerom, pokiaľ nenarazí na iný atóm, načo sa buď odrazí, alebo spojí: z tohto pohybu sa vysvetľuje celá kozmológia. Existuje nekonečný priestor s nekonečným počtom atómov oživených neusporiadaným vírivým pohybom. Atómy sa rútia hlavne tam, kde sa vyskytla nejaká prázdnota, aby ju zaplnili. Týmto pohybom ku jednému miestu vzniká veľký vír – otriasanie celej masy v ktorej sa následkom tohto otriasania uplatňuje princíp rovnakého ku rovnakému, a postupne sa tak formuje masa, ktorá dostáva tvar gule. Čo je ťažké, prichádza ku stredu, ostatné ostáva vo vyšších častiach, na povrchu gule. Tak vznikla Zem. Aj hviezdy sú rovnakej podstaty, rovnakého atomického zloženia, ako Zem.

Vo svete teda pôsobí jednak zákon priťahovania rovnakého ku rovnakému – priťahovanie ťažkých častí do stredu celku a na druhej strane vytláčanie jemnejších atómov do medzier vo veľkých telesách.

 

...aj živočíchy sa pridružujú k rovnakým, holubice k holubiciam, jastrabi k jastrabom, a u iných tvorov bez rozumu je to tak isto. Rovnako je to aj u vecí bez duše ....

....akoby podobnosť mala v sebe niečo, čo spôsobuje spájanie vecí.

 

V pravom svete nie je tepla ani chladu, tie sú len v našom svete javov, ale iba substancie, ich spájanie a pohyb. Demokritos usudzoval, že teplo je stavom atómov, ktoré sa rozptyľujú a delia, chlad potom tých, ktoré sa spájajú a zlučujú. Teleso je tým teplejšie, čím je v ňom viac prázdneho priestoru a ten spôsobujú atómy ohňa so svojim prirodzeným prudkým pohybom a ďalej ostré a hranaté atómy, ktoré sú schopné rozdeľovať a tým tvoriť prázdne miesto.

Obrazom sveta, ktorý takto atomisti dostali, je Zem ako plochý valec, ktorý sa vznáša vo vzduchu, naklonený smerom k juhu. Obývaná časť je veľká kotlina, k čomu dospeli zrejme tým, že hviezdy a Slnko nevychádzajú všade v rovnaký čas.

O poriadku vládnucom vo vesmíre nemali atomisti príliš jasné predstavy: Slnko im bolo ďalej než hviezdy, Mesiac bližšie. Učili o nekonečnom počte svetov v nekonečnom priestore, ktoré sa môžu navzájom trieštiť a tak zanikať.

Zoológia je priamym pokračovaním jeho kozmogónie. Pôvodne vlhká zem je slnkom vysúšaná a pritom v bahniskách vznikajú živočíchy. Tie, ktoré majú najviac tepla sa stávajú vtákmi a osídlia vzduch, najzemitejšie sa stanú pozemskými tvormi a najvodnatejšie vodnými tvormi. Človek, ktorý má z pozemských tvorov najviac ohňa sa vystiera. Jeho život je najprv zvierací, jeho potravou sú rastliny a plody. Útočí na neho divá zvera a tak si zo strachu o prežitie vytvára spoločenstvá väčšie ako rodina. Aby sa mohol dorozumieť, vytvára si aj jazyk. Postupne sa učí a zdokonaľuje až ku dnešnému človeku. Núdza, potreba v spolupráci s ľudskými rukami a dôvtipom hnali človeka k napodobňovaniu prírody, až ku jej prekračovaniu.

Takisto sa Demokritos snaží prirodzene zdôvodniť aj náboženstvo. Neskôr si človek vytvára náboženstvo, pričom pohnútkami viery mi je úžas a obdiv. Viera v bohov vznikla z pozorovania účelnosti a usporiadania sveta.

 

Bohov Demokritos neodmieta, ale rekonštruuje predstavu o nich novými pojmami. Pre pochopenie sveta sú zbytoční, ale snaží sa nájsť pre nich výklad. Z explicans sa u neho stalo explicandum. O božstvách sa domnieval Demokritos, že skutočne sú, ale nemajú vo vesmíre tú funkciu, ktorú im pripisujú predstavy. Nie sú absolútnymi pánmi sveta, ani vesmíru. Nemajú tú základnosť a večnosť, ktorú majú atómy. Sú tiež atomickými štruktúrami, ale veľkými a ľahkými, usadenými v najvyšších krajinách sveta. Demokritove božstvá sa nestarajú o drobné ľudské veci a o chod sveta, neovládajú vesmír, ale naopak: závisia na ňom.

Dôležitou časťou jeho prírodovedy je jeho náuka o človeku. Človek je pre Demokrita malý svet (alebo svet v malom). Tak ako svet, aj človek je od povrchu oddelený akousi blanou, tiež sa skladá zo živlov a teda aj najrôznejších atómov, tak ako svet, aj on je oživený atómami ohňa. Pretože duša – oživujúci princíp – nie je nič iného, než oheň – najjemnejší atomický živel. Prvou a dôležitou funkciou duše je dýchanie. Spôsobuje, že ohnivé atómy sú z nášho tela vytláčané výdychom, ale vdychom do nás vchádzajú nové a zároveň sa bráni tomu, aby staré unikali. Pokiaľ telo je schopné dýchať žije, ak túto schopnosť stratí, nastáva smrť. Najdôležitejšou stránkou činnosti duše je poznávanie, chápanie. Poznávanie atomisti rozdelili na zmyslové (temné) a rozumové (ušľachtilé). Zmyslové spočíva v tom, že vyžarovanie vychádzajúce z vecí formuje vzduch medzi vecami a našimi zmyslami. Tak je tomu hlavne u zraku a sluchu. Videnie vzniká odrazom, počutie akoby roztrieštením vzduchu pohybom. Zmyslové poznanie pritom nepodáva skutočnú povahu vecí: vníma napríklad čas, ktorý neexistuje.

 

Sladké a trpké, teplo a chlad spočívajú na obvyklej mienke, práve tak ako farba vecí, v skutočnosti sú len atómy a prázdno.

 

Nie, žeby zmyslovým kvalitám nezodpovedalo nič objektívneho, ale zmyslové poznaie to mieša, zatemňuje a nerozlišuje správne. Zmyslová kvalita nezodpovedá presne každému atomickému tvaru, ale tomu, ktorý vo veci prevláda. Zmyslové poznanie je teda relatívne. Podľa niektorých svojich výrokov je Demokritos skeptik, čo sa poznávania týka:

 

Často som vyložil, že nemôžeme poznať aká v skutočnosti každá vec je a nie je....

 

..v skutočnosti nepoznávame nič, pretože pravda leží v hĺbke...

 

Myslenie pod zmyslovým povrchom odkrýva skutočnosť vecí analyticky, oproti zmyslom však nie je autonómnym orgánom na zmysloch nezávislým. Slúži hlavne na to, aby nedostatky nachádzalo a vyháňalo.

 

Etika

V nej sa Demokritos dotýka najrôznejších problémov: osobných aj sociálnych, svedomia, povinnosti, šťastia, hodnoty, .. Jeho etické premýšľanie vychádza z tej istej snahy ako atomistická teória: zo snahy zjednodušiť život, ako atomistika zjednodušila svet. Previesť život zdanlivo zložitý, neprehľadný, nepredvídateľný, na prosté a jednoduché základy a dať mu tým pevnosť a neotrasiteľnosť. Obracia s apredovšetkým ku jednotlivcovi, je etikou individuálnou. Aj keď Demokritos naznačuje, že povinnosť ku spoločnosti  je najvyššia, obec je jednotlivcovi najvyššou oporou a najvyšším záujmom, nezabúda však dodať, že spoločnosť je ľudským vynálezom, dielom človeka individuálneho, s jeho potrebami.

Nerozumný človek si praje príliš mnoho, praje si to, čo nemá a čo je neuskutočniteľné. Duša, ktorá sa pohybuje vo veľkých výkyvoch nie je ani vyvážená, ani spokojná. Naproti tomu je snahou toho, kto spoznal pravý ľudský údel, aby sa držal v stabilnej pozícii, nepodľahol zvodom, mal kľud a spokojnosť. Ani v nešťastí nebude kapitulovať a ani nepodľahne vábeniu šťastia, aby prekročil mieru. Demokritos v podstate radí to isté ako Solón: neprekračovať mieru, angažovať sa vo svete len potiaľ, pokiaľ je to nutné, v ostatnom sa však sústrediť na vlastnú dušu. Vo vlastnej duši je totiž možné nájsť pravé pevné zakotvenie. Demokritos uznáva fakt povinnosti a svedomia, uznáva, že v mravnom jednaní nerozhoduje výsledok, ale úmysel, vôľa. Uznáva, že pri konaní nás má viesť nie ohľad pred druhými, ale pred sebou samým: je treba sa naučiť hanbiť sa viac pred sebou ako pred inými. Netreba sa vyhýbať pôžitkom tohto sveta, ale treba si ich užívať s mierou. To najlepšie pre človeka je, keď svoj život vedie tak, aby bol čo najviac dobrej a čo najmenej zarmútenej mysli a to sa stane iba vtedy, keď svoje potešenie nekladie do smrteľných vecí.

Múdry človek stojí viac v sebe samom, než vo svete, jeho duša je obydlím blaženého boha. Je lepšie zlé trpieť ako zlé páchať a pre nerozumných je lepšie byť ovládanými ako ovládať.

 

Ďalšími pokračovateľmi atomisticko – teleologickej tradície boli napríklad Archelaos a Diogénes z Apolónie

Diogénes z Apolónie

Bol lekárom a jeho náuka je viac menej biologiko antropologická. Neprijíma pôsobenie čisto mechanických princípov vo svete – čisté miešanie a skladanie látok. Podľa neho je všetko upravené účelne, krásne, čo najlepšie. A táto účelnosť všetkého je vo vzťahu k chápaniu a miery. Účelnosť všetkého predpokladá existenciu najvyššej inteligencie, ktorá musí byť obdarená najvyšším rozumom, musí všetko poznať a všetko zahŕňať a objímať. Stavba celého vesmíru je podľa neho prispôsobená našim orgánom a potrebám – svetlo našim očiam, zvuk našim ušiam, noc ku spánku, hviezdy a slnko ku meraniu času...aj živá príroda je nejako účelná k človeku. Na druhej strane sú človeku dané orgány a ústroje, ktoré sú pre prežitie na tomto svete najlepšie.

Hybným princípom vesmíru je mu vzduch. Aj ľudská duša je vzdušná. Vnímanie, chápanie a ostatné pochody v ľudskom tele vysvetľuje miešaním krvi zo vzduchom.

 

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA