Jdi na obsah Jdi na menu
 


Garrett Thomson, Marshal Missner: Aristoteles

1. 10. 2007

Garrett Thomson, Marshal Missner: Aristoteles

 

Aristotelov svet a život

Jedným z významných rozdielov medzi jeho a našim svetom je ten, že poznanie sa v starom Grécku ešte nerozčleňovalo do rôznych oblastí, ako sú napríklad prírodné vedy, spoločenské vedy, humanitné vedy. Práve A ako prvý navrhol a následne rozpracoval rozdielne metódy, ktoré treba na skúmanie rozdielnych otázok. V A dobe bolo treba pochopiť celý svet bez východiskového poznania, ktoré nám dnes poskytujú knihy. Dokonca ani zvieratá, či rastliny neboli rozdelené do druhov, rodov a pod. Gréci však disponovali veľkou dôverou v rozum, v to, že by mohli pochopiť svet vo všetkých jeho aspektoch, na základe použitia svojich intelektuálnych schopností.

A dielo zohralo obrovskú úlohu pri formovaní našich názorov a myšlienok. Jeho delenie poznania na rôzne predmety stále akceptujeme. Prostredníctvom Tomáša Akvinského mal významný vplyv aj na vývoj kresťanskej teológie a etiky.

Narodil sa v roku 384 pnl a ako 17 ročného ho poslali do Platónovej Akadémie. Jeho rodina pochádzala zo Stageiry v Macedónii. Jeho otec bol dvorným lekárom kráľa Amynta 2, otca Filipa Macedónskeho. Keď zomrel Platón, A, v tej dobe 37 ročnému, sa nepáčilo menovania Platónovho synovca Spausippa vedúcim Akadémie, a tak opustil Atény a začal nový život ako nezávislý vedec. Na pozvanie bývalého žiaka Akadémie Hermia sa presťahoval do Assosu (Turecko). Tu sa oženil s jeho ženou Pýthiou, s ktorou mal dcéru rovnakého mena a založil Akadémiu, v ktorej sústredil okolo seba skupinu Platónskych filozofov. Po 3 rokoch sa presťahoval na ostrov Lesbos, pravdepodobne na pozvanie Teofrasta, ktorý sa stal jeho najbližším spolupracovníkom. Počas tohto obdobia urobil mnohé biologické pozorovania.

 V roku 343 pozval Filip Macedónsky A ako učiteľa pre svojho syna Alexandra. Na tomto mieste ostal asi 7 rokov až do obdobia, kedy sa Alexander stal kráľom Macedónie a začal dobývať svet.

Vo veku 50 rokov sa potom vrátil do Atén a založil tu svoju školu Lykeion. V tomto období napísal väčšinu zo svojich slávnych diel. Lykeion bolo centrom učenia a vedy. A okolo seba zhromaždil ľudí, ktorí s ním študovali a bádali. Vďaka spôsobu, akým sa spoločne vzdelávali – spoločným prechádzkam sa táto škola začala nazývať aj peripatetickou školou. V škole sa venovali obrovskej škále poznania – štátu, prírody, etiky, estetiky, medicíny, histórie a iným. Lykeion sa stal aj jednou z prvých knižníc.

Aristotelovo súborné dielo sa dá zhrnúť do nasledovných oblastí:

1. logika

2. metafyzika

3. prírodná filozofia

4. o zvieratách

5. o ľuďoch

6. etika a politika

7. estetika

 

Dnes máme 32 A diel, ktoré sú asi tretinou jeho celkovej tvorby.

V júni 323 pnl zomrel Alexander a Atény sa stali centrom protimacedónskych nálad. A bol obvinený z bezbožnosti a rozhodol sa odísť z Atén, aby sa nezopakoval Sokratov osud a „aby sa Aténčania nedopustili druhého zločinu proti filozofii“. Vedenie Lykeia odovzdal Theofrastovi a odišiel do Chalkidy macedónskej pevnosti, kde o rok na to, vo veku 62 rokov zomrel.

Vo svojej poslednej vôli požadoval, aby bol pochovaný vedľa svojej ženy Pýthie a zabezpečil svoju druhú ženu Herpylu a syna Nikomacha.

 

Skúmanie

Aristoteles bol prvým skutočným vedcom. Uskutočnil revolúciu v myslení a vede. Dôkazom a základom tejto revolúcie je Organon, súborné dielo jeho skúmania a logiky.

Slovo logika v jeho dobe ešte neexistovalo. Grécki filozofi prijali slovo dialektika, ktoré bežne označovalo konverzáciu a proces objasňovania myšlienky a jej kritického skúmania.

 

 

Kategórie

Rovnomenné dielo je pravdepodobne A ranou prácou. Sú základom jeho metafyziky a jeho argumentov proti Parmenidovi a Platónovi.

Aby A mohol hovoriť o rozličných spôsoboch ako veci môžu byť, definuje najprv synonymiu, homonymiu a paronymiu. Veci sú synonymné, ak sa na ich pomenovanie používa rovnaké slovo a definícia je tá istá. Dve veci sú homonymné, pokiaľ majú to isté meno, ale ich definícia je rôzna. Veci sú paronymné ak ich mená neoznačujú tú istú vec a nemajú tú istú definíciu, ale jeden termín je odvodený od druhého.

Tu aj spočíva jeho kritika P a P: Výrazy „existuje“, „je“ a „byť“ sú paronymá. Oni si to však neuvedomili a preto sa mýlili.

Kategórie sa podobajú zoznamu paronymných použití slova existuje. A ich uvádza 10:

  1. substancia (čo je to? – človek)
  2. kvantita (koľko? -5)
  3. kvalita (aké? – biele)
  4. vzťah, alebo vo vzťahu k čomu? (väčšie)
  5. miesto (kde?)
  6. čas (kedy?)
  7. miesto v priestore (hore, dole)
  8. mať (obuté topánky)
  9. činnosť (bežať)
  10. trpnosť (byť vozený)

 

A tvrdí, že substancie sú základnými zložkami skutočnosti. Tieto kategórie sú zároveň zoznamom rozličných spôsobov ako môžu veci existovať – sú ontologickou klasifikáciou.

 

Vety a výroky

A rozlišuje vety od výrokov. Veta je zmysluplná kombinácia slov. Výrok je veta, ktorá pripisuje, alebo upiera predikát subjektu (Sokrates je plešatý: Sokrates – subjekt, plešatý – predikát). Výroky sú pravdivé alebo nepravdivé. Nie všetky vety sú zároveň výrokmi (žiadosti).

Princíp vylúčenia tretieho. Pri každom výroku platí, že musí byť pravdivý tento výrok sám, alebo jeho negácia. To sa však netýka budúcich udalostí.

 

Logika

Sylogizmus je reč, v ktorej ak je niečo dané, nevyhnutne niečo iné, rôzne od toho, čo je dané, vyplýva práve vďaka tomu, že dané je.

A klasifikuje výroky podľa kvantity, kvality a modality. (výroky sú všeobecné a čiastočné – kvantita a kladné, alebo záporné – kvalita). Potom sa tieto výroky dajú rozdeliť na:

 A všeobecne kladné – všetci ľudia sú smrteľní

 E všeobecne záporné – žiadny ľudia nie sú smrteľní

 I čiastočne kladné – niektorí ľudia sú smrteľní

O čiastočne záporné – niektorí ľudia nie sú smrteľní

Logické vzťah medzi týmito druhmi výrokov sú:

  • A a O, E a I sú kontradiktorické (nemôžu byť naraz pravdivé a naraz nepravdivé. Buď platí jeden, alebo druhý)
  • A a E sú kontrárne (nemôžu byť naraz pravdivé, ale môžu byť naraz nepravdivé)
  • I a O sú subkontrárne (môžu byť naraz pravdivé, ale nemôžu byť naraz nepravdivé)

 

Okrem iného je obrovským A prínosom logike to, že ako prvý začal používať v argumente symboly namiesto slov. je to jednoduchý, ale hlboký postreh týkajúci sa podstaty veci, lebo umožňuje pochopiť, že platnosť argumentu závisí od logickej formy, nie od jeho obsahu. Nevidel však odvetvie, ktoré sa zaoberá logickými spojkami – výrokovú logiku.

 

Vedecká metóda

A sa domnieval, že vedecký dôkaz musí spĺňať určité kritériá. Musí byť pravdivý, prvý, bezprostredný, a príčinami záveru. A navyše premisy vedúce k vedeckému dôkazu musia samé byť nevyhnutnými pravdami. A ohraničuje vedu na nevyhnutné pravdy. Obrat v dejinách vedy predstavuje práve preto, že docenil dôležitosť podrobného empirického bádania.

 

Definície

Podľa A skutočnosť pozostáva primárne z prirodzených druhov objektov (rastliny, zvieratá), ktoré majú reálnu esenciu (to, čo ich robí tým, čím sú). Reálnou esenciou ľudskej bytosti je, že je rozumná. Na týchto reálnych esenciách sú založené reálne definície každého druhu. Týmito reálnymi definíciami sa vo vede musia začínať všetky vysvetlenia.

 

Indukcia

Dokazovanie je založené na univerzálnych princípoch. Tieto univerzálne princípy, ako aj iné poznanie získavame na základe zmyslového vnímania. Od konkrétnych zmyslových vnemov ku poznaniu univerzálnych výrokov prechádzame pomocou indukcie. Indukcia je nevyhnutná pri nadobúdaní poznania univerzálnych vecí z jednotlivých vecí. A teda verí, že poznanie je odvodené zo zmyslového poznania a indukcie.

 

Dialektika

Dialektika je umenie systematickej dedukcie a dedukovania z uznávaného názoru. Pre A je významným nástrojom skúmania, pretože sa zaoberá tvrdeniami, ktoré s istotou nepoznáme, ale sú pravdepodobné. Napríklad A sa pri skúmaní prírody odvoláva na starších filozofov. Takisto sa niekedy odvoláva na to, čo sa bežne akceptuje.

Navyše je dialektická metóda nevyhnutná na nájdenie prvých princípov, od ktorých je závislé skutočné poznanie.

 

Fyzika

 

Parmenides popieral existenciu času. Tvrdil, že existuje len jedna vec – nedeliteľný celok. Zmysly nám podľa neho iba predstavujú ilúziu zmeny. Jeho argument proti zmene je prekvapivo jednoduchý: každá myšlienka musí byť o niečom. Je nemožné myslieť na nič a študovať niečo, čo neexistuje. Preto je nemožné povedať o niečom, že to vôbec neexistuje. Každá zmena vyžaduje, aby niečo prestalo existovať, a teda zmena je nemožná. Túto jeho pozíciu posilnili aj dôkazy jeho žiaka Zenóna, tzv. Zenónove apórie.

A diela o prírode sa zaoberajú vecami, ktoré sa menia. Dielo Fyzika sa venuje základným všeobecným princípom prírody. Podľa A príroda vo svojej podstate obsahuje zmenu. Je súhrnom objektov, vecí, ktoré obsahujú zmenu. Preto ak chceme pochopiť prírodu, musíme pochopiť princípy prirodzenej zmeny.

A súhlasí s myšlienkou protikladov, ktorú rozpracovala staršia (prírodná) grécka filozofia. Tieto protiklady sú pre neho prvými princípmi, z ktorých sa odvodzuje všetko ostatné.

A rozoznáva dva základné druhy zmeny:

  1. zmeny v substancii – mení sa existujúca vec, substancia
  2. vznikanie novej veci – veci vznikajú, ak sa dá látke forma, alebo narodenie

Parmenidov názor o nemožnosti zmeny je pre neho príliš zjednodušujúci.

A zavádza rozdiel medzi aktuálnym a potenciálnym. Každá zmena podľa neho zahŕňa to, že niečo potenciálne sa stane aktuálnym. (Napríklad semeno je potenciálne stromom.) Teda to, čo Parmenides nazýva nebytím, je potenciálnym bytím. Aby dokázal, prečo sa Parmenides mýli, zavádza A svoje rozlíšenie formy a látky. Forma a látka nie sú pre neho dve nezávisle existujúce veci (ako pre Descarta neskôr). Sú dvomi aspektmi ktorejkoľvek substancie, alebo veci a dajú sa oddeliť len myšlienkovo.

Formu môžeme chápať ako štruktúru, alebo usporiadanie látky. Látka je hmotou, z ktorej je utvorená daná substancia, alebo vec. Látka nemôže existovať bez formy a forma vyžaduje látku. Sú dvomi aspektmi ktorejkoľvek veci. Látka hociakej zloženej veci pozostáva zo 4 prvkov: ohňa, vzduchu, zeme a vody.

 

 

Štyri príčiny

Na porozumenie veciam vo fyzike rozlišuje A 4 rôzne druhy príčin, alebo spôsobov vysvetlenia veci:

  1. látková príčina – to, z čoho vec pochádza a čo je prítomné ako zložka vo výsledku. To, z čoho je daná vec utvorená. (tehly, materiál)
  2. formálna príčina – vzťahuje sa na to, čo znamená, že daná vec je taká aká je. Ide o esenciu veci. (plán domu)
  3. pohybová príčina – z čoho pochádza bezprostredný pôvod príčiny, alebo pohybu. (staviteľ)
  4. účelová príčina – cieľ, alebo účel danej veci (dom určený na bývanie) 

 

Najlepšie je tieto príčiny chápať ako rôzne druhy vysvetlenia. Podľa A má väčšina vecí všetky 4 príčiny, ale existujú aj výnimky. Pri skúmaní prírody by sme však mali hľadať všetky 4 druhy príčin. Pre A to znamená, že prírodné veci majú aj účelové príčiny, alebo účel (teleológia), čo je pre nás dnes cudzie, pretože prírodu v jej formách považujeme iba za výsledok jej zákonov bez toho, aby sme v nej hľadali účel.  A argumentuje proti mechanistickému chápaniu prírody. Jeho názor je, že všetky prírodné veci majú nejakú prirodzenosť, ktorá je ich formou a podľa ktorej majú tendenciu sa vyvíjať (semeno – strom). Tento prirodzený vývoj – entelecheia – je ich účelom. Rast stromu je teda účelový bez toho, aby daný strom po tom túžil, alebo svoj rast nejako ovplyvňoval. A sa domnieva, že ten istý druh vysvetlení možno rozšíriť aj na neživé veci.

 

Pohyb

Až dva významné aspekty vedy Galilea Gallielei (princíp zotrvačnosti – vec sa bude vo vákuu pohybovať do nekonečna, kým nenarazí na odpor a na zmenu rýchlosti je potrebná sila) ukončili A nadvládu vo fyzike. Pre A je sila nevyhnutná na zachovanie telesa v pohybe. Teleso sa môže hýbať len vtedy, keď je v kontakte s hýbateľom. Každú zmenu musí iniciovať konanie vonkajšieho telesa. Takisto si myslel, že všetky prírodné objekty majú vnútornú tendenciu hýbať sa, bez ktorej by sa nehýbali (živé aj neživé). 4 prvky majú prirodzené miesto a tým spôsobujú pohyb. Vyrobené veci sa zase hýbu podľa toho z akej látky sú zložené. Pre A sú teda na zmenu potrebné vnútorné (forma, účel), ale aj vonkajšie (impulz, vonkajšia sila) zložky. Predpokladmi pohybu sú priestor a čas.

 

Čas a nekonečno

Podľa A je čas večný, nikdy sa nezačal a nikdy neskončí. Chápe, že čas súvisí s pohybom, nemožno ho však s ním stotožniť, lebo existuje mnoho pohybov, ale len jeden čas.

Jeden z problémov času je, že sa dá počítať, ale zároveň je to kontinuum. Pri riešení tohto A vyvracia aj Zenónove paradoxy.

Nekonečno

A tvrdí, že nekonečne veľké teleso je nemožné. Každé teleso musí byť ohraničené. Uvedomuje si však potrebu pojmu nekonečna v matematike, preto zavádza rozdiel medzi aktuálnym a potenciálnym nekonečnom. Odmieta existenciu aktuálneho nekonečna. Priamku môžeme potenciálne deliť až do nekonečna, ale aktuálne sa toto delenie do nekonečna nedá zrealizovať. Podobne je aj čas iba potenciálne nekonečný. Jeho povaha je podľa A definovaná pomocou súčasného okamihu. Minulosť a budúcnosť dokážeme definovať iba vo vzťahu k teraz. Vo svojom odmietnutí aktuálneho nekonečna vyvracia aj názor na to, že nekonečno je vždy celé, kompletné, úplné. Naopak, tvrdí A nekonečno je niečo, čo nikdy nie je úplné.

Zenónove paradoxy

Problém polcesty – máte prejsť určitú vzdialenosť. Najprv musíte prejsť jej polovicu, potom polovicu zo zostávajúcej polovice, polovicu zo zostávajúcej polovice, atď.. Nikdy v skutočnosti celú túto vzdialenosť neprejdete. Tým Zenón dokazoval, že žiadnu cestu a teda ani pohyb nemožno začať – pohyb neexistuje. Ak by bol priestor deliteľný donekonečna, tak by to bolo pravdou, ale A vyvracia aktuálnu možnosť nekonečného delenia priestoru.

Šíp – šíp, ktorý letí zaberá v každom okamihu priestor, ktorý je rovný jeho vlastnej dĺžke. Niečo, čo zaberá priestor rovný jeho dĺžke, je v pokoji, teda šíp je v ktoromkoľvek okamihu v pokoji: šíp sa vôbec nehýbe, pretože pohyb nie je možný. A odmieta myšlienku, že niečo sa buď hýbe, alebo je v pokoji.  Čas sa dá deliť do nekonečna len potenciálne, ale nikdy nie aktuálne.

 

Prvá príčina

Vo Fyzike A tvrdí, že musí existovať príčina zmien, ktorá je sama večná a nemenná. Musí existovať zdroj pohybu vo vesmíre ako celku. Snaží sa ukázať, že zmena sa vždy diala a vždy sa bude diať, neexsituje prvá zmena.

Ak každá zmena musí mať vysvetlenie, tak sa vždy musíme mať možnosť odvolať na predchádzajúcu udalosť. Vždy musíme predpokladať predchádzajúcu zmenu – nemôže teda existovať prvá udalosť. A dokazuje potrebu prvej príčiny: všetko, čo sa hýbe sa musí hýbať pomocou niečoho iného. Prvou príčinou však nemôže byť pohybujúci hýbateľ, pretože aj jeho by predtým muselo niečo pohnúť. Musí teda existovať nehybný hýbateľ (ja sa stotožňujem s prekladom nehybné pohybujúce). Tento musí byť aktuálny, pretože niečo, čo je len potenciálne by nemohlo rozhýbať iné aktuálne veci. To je prvý krok k tomu, ako z nehybného hýbateľa spraviť boha.

 

Príroda

Podľa A pozostáva vesmír z dvoch svetov: lunárneho a sublunárneho. Lunárny sa začína na mesiaci a smeruje nahor: pozostáva z hviezd a planét. Hviezdy sú vo večnom a nemennom kruhovom pohybe a sú zložené z piateho prvku( 4 prvky – zem, voda, oheň, vzduch – pohybujú sa po priamkach): pre A prvého prvku, pre neskorších autorov z éteru, ktorý je božským prvkom. Keďže vo vesmíre pre A neexistuje prázdnota, musí tam byť nejaký iný prvok – éter.

Aristoteles vymedzil celkovo 55 sfér vo vesmíre a každej priradil jedného nehybného hýbateľa (nehybné pohybujúce). Považoval ich zrejme za netelesné inteligentné bytosti, ktoré sú podriadené prvému hýbateľovi – bohu.

Sublunárny svet pod mesiacom je svetom zmeny a úpadku. Svet je podľa A guľa, ktorá sa v pokoji nachádza v strede vesmíru.

Zem je stacionárna a nebesá sa pohybujú okolo nej. Okolo zeme pod mesiacom sa nachádzajú vrstvy, alebo sféry vody, vzduchu a ohňa.

A rozlišuje prirodzený a nútený pohyb. Bez zásahu by zem padala nadol po priamej čiare smerom k stredu vesmíru. Každý prvok má vo vesmíre svoje postavenie a vďaka ich harmónii je možné rozostavenie vesmíru aké je. A nepríjma myšlienku nekonečného vesmíru, všetky pohyby musia mať účel. Preto každý prvok vo vesmíre musí mať svoje prirodzené miesto. Táto idea prirodzeného miesta vo vesmíre ktorý je nekonečný a teda nemá ani stred, ani okraj, je nedáva zmysel.

 

Zvieratá

Približne pätina jeho prác sa zaoberá biológiou. A zozbieral informácie o toľkých druhoch, o koľkých mohol – asi okolo 500. aby pochopil zvieratá rozpracoval niektoré pojmy a klasifikácie, ktoré používame dodnes. Podľa A svet pozostáva z vecí, ktoré možno zaradiť do kategórii podľa druhov, ktoré vymedzujú ich esenciu. Všetky živočíchy rozdeľuje do dvoch skupín: s krvou (ľudia, chlpaté štvornožce, morské cicavce, vtáky, plazy a obojživelníky, ryby) a bez krvi (hlavonožce, kôrovce, hmyz, mäkkýše, zoofyty). Keď ďalej spomína huby a sasanky, tvrdí, že neexistuje prísna a jasná hranica medzi živočíchmi a rastlinami, ba dokonca ani medzi živou a neživou prírodou. Okrem toho považoval rozdiely medzi prírodnými druhmi za pevne dané.

Jeho klasifikácia je naplnená ideou vyšších a nižších foriem – čím je forma vyššia, tým je dokonalejšia.

Pri všetkých orgánoch a fyziologických procesoch hľadá účel, cieľ, ktorému majú slúžiť.

 

Metafyzika

Múdrosť je viac ako poznanie, ako zmyslová skúsenosť s jednotlivosťami. Musí zahŕňať poznanie najzákladnejších princípov. Cieľom metafyziky podľa A je získať taký druh poznania, ktorý si zasluhuje označenie múdrosť. Názov metafyzika nepochádza od A , ale od vydavateľa jeho diel (Andronika z Rhodu), ktorý spojil rôzne state a úseky z jeho diel dohromady. Metafyzika je kompilátom pozostávajúcim zo 14 rôznych kníh, alebo kapitol. Súborne sa dá povedať, že jeho cieľmi sú: ukázať ako je možné štúdium najzákladnejších princípov a čo tieto princípy sú, a odpovedať na otázku: z čoho pozostáva skutočnosť.

Skutočnosť

Zatiaľčo pre predsokratikov je najzákladnejšou skutočnosťou vždy nejaký prvok (voda, oheň, vzduch,..), A toto odmieta. Podľa neho skutočnosť pozostáva z jednotlivých substancií, alebo jednotlivín (rastliny, zvieratá, veci), ktoré ale nemožno redukovať na látku z ktorej sú utvorené.

Preto A klasifikuje rôzne druhy existencie. Uvedomil si, že veci môžu existovať rôznymi spôsobmi. Definuje napríklad ako sa rôznymi spôsobmi môže niečo podieľať na zdraví. Tieto rozličné spôsoby sú prepojené.

Snaží sa pochopiť existenciu, alebo výraz byť.

Definuje všeobecnú vedu, ktorá sa zaoberá bytím ako bytím. Špeciálne vedy skúmajú špecifické druhy vecí, alebo rovnaké veci, ale z rôzneho pohľadu. Metafyzika sa však zaoberá tým, čo majú existujúce veci spoločné. Jej predmetom je všetko. Metafyzika teda nemá žiadny špeciálny predmet – existencia nie je druhom veci. A spočiatku pochyboval, či je metafyzika možná, keď sa zaoberá všetkým – a teda ničím. V konečnom dôsledku však zistil, že možná je, pretože veci môžu existovať rozličnými spôsobmi.

Zákon vylúčenia sporu

Podľa A je to najpevnejší zo všetkých princípov: je nemožné, aby ten istý atribút prislúchal a neprislúchal tomu istému subjektu v tom istom ohľade a čase. Nie je možné, aby niečo bolo aj nebolo zároveň.

Substancia

Čo je bytie, existencia, skutočnosť? Podľa A na to môžeme prísť len keď zistíme, čo je substancia. Substancia je primárna, všetky ostatné druhy existujúcich vecí závisia od jej existencie. Hľadanie skutočnosti sa tak stáva hľadaním substancie.

A napokon obmedzuje to, čo sa môže považovať za substanciu na to, čo by sme mohli nazvať prirodzenými objektmi, ako sú indivíduá patriace do druhov. Vylučuje látku, alebo materiál, všetky závislé súcna ako substrát (konečný predmet), všeobecniny, časti väčších celkov, súbory iných vecí (kŕdeľ), výrobky a jednotlivé veci, ktoré sú opísané neesenciálnymi spôsobmi (vojak).

Platón a Aristoteles

Zatiaľčo Platón argumentoval v existenciu nezávislej existencie všeobecnín –ideí, A tvrdí opak. Platón tvrdí, že existuje krása a z nej sú odvodené krásne veci, A tvrdí, že existujú len krásne veci a z nich je odvodený pojem krásy. Existencia všeobecnín je podľa A parazitujúca, alebo odvodená. Idey sa poznávajú podľa Platóna rozumom, A naopak zdôrazňoval dôležitosť zmyslového vnímania a indukcie v ňom. Platón a Aristoteles majú veľmi odlišné názory na povahu skutočnosti a to má významné dôsledku pre ich pohľady na vedu, učenie sa a poznanie.

Teológia

Posledná časť Metafyziky argumentuje v prospech boha, definuje teológiu. Vo Fyzike sa dokazuje, že musí existovať nehybný hýbateľ, k čomu predkladá A dve premisy: keby sa všetky substancie dali zničiť, všetko jestvujúce by sa dalo zničiť. Čas a pohyb však nemôžu vzniknúť ani zaniknúť, preto sa nedajú zničiť. Musí preto existovať nezničiteľná substancia. Táto pozostáva z čistej aktivity bez akejkoľvek schopnosti, alebo potencionality. Musí to tak byť, lebo to, čo je potenciálne, by mohlo aj nebyť. Musí preto ísť o čistú aktualitu – čisto duchovnú aktivitu. Pre A je jedinou čisto duchovnou aktivitou čisté myslenie, alebo kontemplácia. Preto aj prvotný pohyb nie je spôsobený fyzicky, ale tým, že je objektom túžby a lásky.

A začal nazývať večnú substanciu Boh. Keďže boh je vo svojej podstate dobrý, jeho myšlienky musia byť tým najlepším. V jeho prípade nie je rozdiel medzi objektom myslenia a myslením samým. Mysliaci boh sa nedá oddeliť od existencie vecí, ktoré myslí a z toho vyplývajú významné dôsledky pre A etiku.

 

Psychológia

V 17. storočí predstavovala veda hmotu ako vnútornú substanciu, ktorá sa riadi mechanickými kauzálnymi zákonitosťami. Idea ľudí, ako slobodných a voľne konajúcich bytostí však do tejto predstavy nesedela. Preto vznikol problém mysle a tela.

Duša ako forma

A v knihe O duši predstavuje vlastnú teóriu tvrdením, že každé živé telo je formou aj látkou. Psyché je formou osoby, mäso a kosti jeho látkou, vzájomne s avšak nedajú oddeliť. Nie sú navzájom nezávislé (Descartovské ponímanie). Nemožno si teda myslieť, že forma je nemateriálnou dodatočnou vecou, a nemožno ani redukovať telo len na látku – mäso a kosti.

Jestvuje iba jedna vec – individuálna osoba (nie dualizmus). Ak ju opisujeme ako formu, ide o psyché, alebo dušu, ak ju opisujeme ako látku ide o mäso a kosti. Ak to povieme pomocou súčasných termínov: osobu možno opísať dvoma radikálne odlišnými spôsobmi – fyzikálne a psychologicky.

Úrovne

Všetky živé bytosti musia mať schopnosť vyživovania, ktorú dáva A do súvisu s rôznymi úrovňami psyché. Rastliny predstavujú najjednoduchšiu formu života. Majú schopnosti výživy: jesť, rásť, rozkladať sa, reprodukovať sa. Tieto funkcie definujú vyživovaciu dušu.

Živočíchy majú tie isté schopnosti ako rastliny a navyše aj schopnosť zmyslového vnímania. Vďaka tomu majú predstavivosť, túžbu a pohyb, rodenie.

Človeka od zvyšku živočíšnej ríše oddeľuje rozum – schopnosť chápať. Ako sme videli, A považuje mentálne schopnosti za neoddeliteľné od ich fyzického základu. Oddeliteľné sú iba v myslení. Tvrdí však, že rozum je nesmrteľný, večný, božský a jeho fungovanie nezávisí od látky. Je čistou formou bez látky, môže teda existovať bez konkrétnej osoby. Zdá sa teda, že táto časť jeho filozofie nesedí so základom jeho metafyziky. To by totiž implikovalo, že formy sú všeobecninami s nezávislou existenciou (ako idey u Platóna), proti čomu sám ostro vystupoval.

 

Etika

Najviac sa etikou zaoberá v diele Etika Nikomachova. Kladie tu otázku, ktorá sa zdá byť naoko jednoduchá, ale v skutočnosti je veľmi ťažké ju zodpovedať: „Aký spôsob života je najlepší?“

Súčasťou toho, ako žiť dobrý život, je pre mnoho ľudí robiť správne veci. Niekedy je jasné, čo je správnou vecou, ale inokedy, aj keby sme chceli správne konať, nevieme ako.

Aby sme pochopili, čo je najlepší život, musíme mať spôsob ako život chápať. Podľa A je život v skutočnosti séria činov. Nežijeme život pasívne, ale tým, že konáme. Ak je náš život konaním, jeho cieľom je každý čin, ktorý úmyselne vykonáme. Na každý čin sa môžeme človeka opýtať, prečo ho robí. Na jeho odpoveď sa väčšinou môžeme znova a znova pýtať, až kým neprídeme ku bodu, kde je každá otázka zbytočná, pretože sme našli pravý dôvod ľudského konania: podľa A je ním šťastie. Šťastie je jedinou vecou, ktorú chceme pre ňu samu a nie pre nejaký iný cieľ. Slovo, ktoré pre šťastie ako ho my prekladáme, použil A je eudaimónia. Termín šťastie však neznamená to isté, jeho význam sa prekladom značne stráca. Eudaimónia je stav, ktorý je cieľom nášho konania, ktorý ale nie šťastnou náhodou, ale využitím všetkých schopností v najväčšej miere, aby veci šli tak, ako majú ísť. Mnohí učenci termín eudaimónia skôr prekladajú ako prosperovanie. A teda hovorí o šťastí ako o prosperovaní, o aktívnom zapojení všetkých našich síl v prospech nášho života, zdravia, aktivity a napĺňania nášho potenciálu.

Podľa A všetko má určitú funkciu. Každý živočích (tuleň – plávanie vo vode, opica – lozenie po stromoch), ale aj človek. Funkcia živočícha sa vyjadruje prostredníctvom činností, v ktorých vyniká. Poznanie toho, akú má človek funkciu je kľúčom k tomu, aby mohol žiť prosperujúci život. Pri porovnaní našej stavby tela s inými živočíchmi, vyvstane pred nami otázka: „Aké špecifické kvality majú ľudské bytosti?“ Podľa A je špecifickou ľudskou kvalitou mozog a jeho funkcia – myslenie (uvažovanie, rozmýšľanie, usudzovanie). Našou špecifickou funkciou je teda myslenie, ktoré je dôležitou podmienkou prežitia dobrého života, ale toto samo o sebe ešte nestačí na šťastný život. Človek potrebuje k tomu aj nevyhnutné materiálne a iné podmienky.

Druh života, ktorý podľa A nevyužíva usudzovanie je život otroka, ktorý je odsúdený na vykonávanie monotónnej opakujúcej sa činnosti. Dnes sa už otroctvo nevyskytuje, ale A príklad možno použiť na život robotníkov pri pásoch, alebo v továrňach, ktorí, aj keď sú dobre zaplatení, iba opakujú stále tú istú činnosť. Sú síce dobre zaplatení, sú živení, netrpia zimou, ale na naplnenie to nestačí. To isté sa dá povedať aj o konzumentoch TV programov, ktorých náplňou života je sledovať televíziu. Podľa A by tento druh života neposkytoval eudaimoniu pre ľudský život.

A však na rozdiel od mnohých iných filozofov nebol posadnutý len jednou vecou. Uvedomoval si, že aj keď je uvažovanie dôležité pre ľudský život, nie je to ešte všetko. V každom ľudskom živote je mnoho faktorov, ktoré človek nemá pod kontrolou a predsa tieto prispievajú k tomu, aký dobrý život človek bude mať. A ich nazýval vonkajšie dobrá a urobil zoznam hlavných vonkajších dobier. Rátal medzi ne napríklad dobrý vzhľad, telesnú krásu, bohatstvo, zdravie, povesť, či dobré deti. Dá sa žiť bez nich, ale dosiahnuť eudaimóniu je tak ťažšie. Dobrý život je ako dobrý koláč v tom zmysle, že má veľa prísad, ktoré prispievajú k výslednému produktu. Môžeme mať koláč bez cukru, alebo bez ovocia, ale bude treba lepšieho vyváženia ostatných prísad, aby bol chutný. Ak teda človek disponuje dostatkom vonkajších dobier a zároveň aj využíva svoj rozum, potom je na najlepšej ceste aby prežil to, čo A nazýva „požehnaným životom“.

Podľa A teda do určitej miery o našom živote rozhoduje šťastie (tyché), ale do určitej miery ho máme pod kontrolou. Dôležitou otázkou je, aké črty života z tých, ktoré máme pod kontrolou, najviac prispievajú k tomu, aby sme žili dobrý život. A odpoveď by bola, že najdôležitejšou črtou je charakter človeka. Niekto dokáže s ľahkosťou prejsť cez najväčšie prekážky, iný má problém s prekonaním drobností. Charakter je pre A kombinácia sklonov a úmyslov, ktorými osoba disponuje. To, že nimi disponuje znamená, že  sú potenciálne v nej a za vhodných okolností sa daná osoba podľa nich zachová – hovorí o tom, že tak a tak ľudia zvyčajne konajú. Neznamená to, že daná osoba má predpísaný a určený štýl správania sa, alebo, že sa nemôže zachovať inak.

Otázka teda znie: aké črty je najlepšie mať? A A odpovedá, že také, aké má osoba s najdokonalejším charakterom. Dokonalosť je pre A bod medzi prebytkom a nedostatkom – zlatá stredná cesta. Dokonalosť je stav, kedy odobratie, alebo pridanie niečoho zhoršuje stav. Na základe toho nazýva A dokonalé charakterové črty cnosťami (arété) a nedokonalé neresťami. Tak ako pri slove eudaimonia ani tu nie je cnosť najlepším prekladom slova arété. Arété znamená cnosť bez morálneho kontextu. Nijako nesúvisí s cnosťou a hriešnosťou v neskoršom kresťanskom ponímaní. Napríklad sem patria sebaovládanie, spoločenskosť, či ambicióznosť, ktoré sa medzi kresťanské cnosti neradia. A to isté platí aj pre neresť: za neresti ráta A napríklad neambicióznosť, či asketizmus.

Ako príklad toho, čo myslí A stredom je možno použiť odvahu. Odvaha je cnosť, ale na extrémnych krajoch má zbabelosť na jednom a nerozvážnosť na druhom kraji. V ktorejkoľvek situácii je potom odvážny človek schopný posúdiť svoje vlastné schopnosti a potom sa rozhodnúť pre správne konanie. Nerozvážny človek má tendenciu čeliť nebezpečenstvám, ktoré nedokáže zvládnuť a zbabelý sa príliš rýchlo rozhoduje pre útek.

 

Ďalším dobrým príkladom je pravdovravnosť.

 

A teda hľadá zlatú strednú cestu. To však neznamená priemer, obyčajnosť, alebo nevýraznosť, ale naopak dokonalosť, ktorú treba urobiť v danej chvíli v danej situácii. Stred nemusí byť vždy presne medzi doma krajmi, vždy to záleží od konkrétnej situácie. Je to skôr pohyblivý bod, a osoba, ktorá sa blíži k dokonalosti, sa bude do neho väčšinou pri svojom konaní triafať.

Kľúčový bod tu je, že cnosti sú podľa A zručnosti a ako také sa je ich možno naučiť. Ich najlepším cvičením je prax – čím viac niečo opakujeme, tým viac sa v tom zlepšujeme. Inými spôsobmi môže byť pozorovanie iných – dokonalejších ľudí, alebo čítať, či počúvať o nich. Pozorné cvičenie je dôležité, ale našim cieľom je zdokonaliť sa natoľko, aby sme sa cnostne správali automaticky.

Cvičenia cností sa však týka jedna špecifická vec a to tá, že pri našom konaní sme často motivovaní slasťou, pôžitkom. A nebol asketický a život mnícha by považoval za neľudský, ale napriek tomu varoval pred prílišným oddávaniam sa slasti, pretože nás môže pokaziť.

 

Otázka: genetika, alebo výchova?

 

Dôsledkom A názoru na cnosť je, že cnosť je niečo, čo je možné sa učiť a preto náš charakter môžeme mať pod kontrolou. K tvrdeniu, že naše návyky a náš charakter sa formujú v detstve a neskôr s tým už nemožno nič spraviť, sa staval skepticky. Na druhej strane sa ale ani nenazdával , že naša schopnosť formovať svoj charakter je neobmedzená. Môžeme však pracovať na našom charaktere a aj na našich pocitoch a rozvíjať ich správnym smerom. Čím viac cností máme, tým budeme v živote šťastnejší. Ak sme cnostní, budeme šťastní, ale ak sa sústredíme len na šťastie samotné, potom ho nezískame. Šťastie je vedľajší produkt toho, keď pracujeme na svojich cnostiach, ale ten, komu ide len o svoje šťastie a sústredí sa len naň bude mať problém ho dosiahnuť. Tento fakt A učenia má trocha východný nádych, pretože hovorí, že cestou ako dosiahnuť šťastie, čo je v konečnom dôsledku náš hlavný cieľ, nie je myslieť na to, ako byť šťastný. Alebo: dôležitejší než cieľ cesty je cesta sama – sama cesta je cieľom.

Mnohí filozofi sa nazdávali, že musí existovať akýsi systém, súbor pravidiel správneho správania sa, nejaká postupnosť krokov ku správnemu a morálnemu konaniu. A s tým však nesúhlasil, pretože tvrdil, že etika nie je ako geometria. Povedal, že je zbytočné snažiť sa vypracovať systém, ktorý by pokryl všetky druhy situácii, ktoré by mohli nastať, preto je to nemožné. To najlepšie, čo podľa neho môžeme urobiť, je popracovať na svojich cnostiach a charaktere a potom dokážeme posúdiť a uvedomiť si, čo treba urobiť.

Platón tvrdil, že na to, aby sme konali dobro, musíme najprv zistiť, čo dobro je – musíme definovať dobro. Tento druh poznania potom bude postačujúci na to, aby človek bol dobrý, lebo ak človek vie, čo dobro je, automaticky sa bude oň usilovať. A odpoveď na to by bola založená na jeho rozlíšení medzi teóriou a praxou. Teoretické poznanie nestačí na excelentnú prax, aj keď jej môže pomôcť. Podľa A dokonca teoretické poznanie ani nie je nevyhnutné.

Teda Platón tvrdí, že ľudia, ktorí konajú niečo zlé tak konajú preto, že si myslia, že to je dobré. Ich neznalosť je ich hriechom. (príklad s fľašou vodky) A však hovorí, že mnohí ľudia konajú zlo nie preto, žeby boli neznalí, ale preto, že sú slabí. Tento stav nazýva A akrasia, čo sa zvyčajne prekladá ako slabosť vôle.

 

Politika

A verí, že ľudia môžu žiť dobrý život (a dosiahnuť eudaimóniu) iba vtedy, ak sú súčasťou organizovaného politického spoločenstva. Za najlepšiu organizáciu považoval grécke mestské štáty, pretože podľa neho nie sú ani príliš malé, ale ani príliš veľké. Príliš malé jednotky, ako napr. rodina neumožňujú človeku úplné rozvinutie jeho schopností a naopak v príliš veľkých (národ – Perzia) sa bežný človek stráca a nemá vplyv na ich fungovanie a spôsob organizácie. A si myslel, že najlepší život je taký, keď sú ľudia aktívne zapojení do navrhovania čŕt ich vlastného spoločenstva. Nepovažoval však demokraciu za najlepší spôsob organizácie spoločnosti, naopak odsudzoval ju ako zlú.

Človek je podľa A od prirodzenosti spoločenský tvor – zoon politikon. Najlepším dôkazom toho je existencia ľudského jazyka, ktorý sa môže naplno rozvinúť iba v spoločenstve.

A systematicky skúmal ústavy jednotlivých štátov a uvedomil si, že každý z týchto štátov má svoje vlastné špecifiká. Aj napriek tomu však mali určité znaky a on určil spoločné vzorce podľa ktorých ich delil. Klasifikoval ich podľa počtu vládcov: na kráľovstvo, aristokraciu a politeu, pričom ale pre každú z nich našiel aj ich úpadkovú formu: tyraniu, oligarchiu a demokraciu.

Aby akékoľvek spoločenstvo medzi ľuďmi fungovalo, je potrebná určitá hierarchia. Niekto musí byť tým, kto rozhoduje a niekto tým, kto tieto rozhodnutia vykonáva. Podľa A je to dané tým, že ľudia majú od prirodzenosti iné vlohy. Ak má však spoločenstvo fungovať a byť stabilné, je okrem hierarchie potrebná aj určitá zhoda na istých základných hodnotách. Stabilita si vyžaduje zhodu na hodnotách, A by však nesúhlasil s tým, že na akýchkoľvek. A to, aby tieto hodnoty boli tými správnymi je možné dosiahnuť správnym vzdelávaním. Preto je pre neho vzdelávanie veľmi dôležité, dokonca až tak, že by ho nezveril do rúk rodičom, ale štátu, ktorý by bol garantom toho, že sa deťom vštepujú tie správne hodnoty. 

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA