Jdi na obsah Jdi na menu
 


stredovek

3. 9. 2007

Stredovek

Delenie stredoveku:

 Raný stredovek (5 -10 st.)

 Vrcholný stredovek (11 – 13 st.)

 Neskorý stredovek (14 – 15. st)

 Delenie filozofického myslenia stredoveku:

 Patristika (učenie cirkevných otcov) – doba apoštolská až cca. 800

 Scholastika – 800 - 1500

 

Znaky kresťanskej filozofie raného obdobia

  • Miešanie myšlienok kresťanstva s odkazom antiky

Prvými mysliteľmi, ktorí formovali ranú kresťanskú filozofiu boli apoštoli Pavol a Ján. V ich myslení a v ich dielach je vidieť ako reagujú na stret kresťanských myšlienok s odkazom antiky a ako sa s nimi vyrovnávajú. Pavol je antike spočiatku otvorený, ale neskôr sa voči nej radikálne uzatvára, na čo neskôr nadviazal Tertullianus. Ján naopak ostáva otvorený antike a vo svojom evanjeliu je ovplyvnení stoikmi, novoplatonismom, či helénskym židovstvom. Z antiky predovšetkým preberá známe učenie o Logu (viď príloha), ktoré sa neskôr stalo predmetom mnohých sporov. Jeho myšlienkový odkaz je vidieť neskôr v učení Origenesa.

  • Boh a človek

Všetko okrem Boha je stvorené, Boh stvoril svet z ničoho. Medzi stvoriteľom a stvoreným sa otvára nepreklenuteľná priepasť. Ako výtvor Božej vôle má človek plniť Božiu vôľu. Najvyššou cnosťou je pokora pred Bohom. Najvyššou neresťou je pýcha, trúfalosť, ktorou sa človek chce rovnať Bohu.

  • Ľudská duša

Stojí pred Bohom, čím má jedinečnú dôstojnosť. Voči Bohu stojí človek ako jednotlivec, ako osoba.

  • Človek vo vzťahu k človeku.

Miluj blížneho svojho ako seba samého.

Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.

Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj ľavé.

  • Človek a svet

Kresťanstvo stavia cieľ človeka do Božej ríše, teda mimo tento svet. Tento vzťah k vykúpeniu vedie k devalvácii sveta, k odvratu od pozemského. Avšak tým, že Kristus prišiel na zem ukázať ako sa možno vykúpiť, je tento svet zároveň pre kresťana jedinečným miestom pre jeho spásu. Tento svet a tento život sú miestom, kde sa podľa Božieho plánu deje vykúpenie.

  • Človek a svetská moc

Ľud sa nemá búriť, nemá protestovať proti svetskej moci, pretože tá je od Boha. Má preto pokorne prijímať svoj údel a poslúchať vrchnosť.

Charakteristika doby

V období od r 100 do r 500 sa kresťanská cirkev zmenila ku nepoznaniu. Spočiatku bola malou, často prenasledovanou menšinou. Novozákonný kánon ešte nebol vytvorený, evanjeliá kolovali ako samostatné spisy, alebo v menších zbierkach. Nebolo usporiadanie cirkvi, ani oficiálne vyznanie viery, ani pevná podoba bohoslužby.

Do konca 4. storočia sa tento obraz zmenil – za kresťanov sa už považovala väčšina Rímskej ríše a kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom. Významnou udalosťou bolo obrátenie cisára Konštantína na kresťanskú vieru v roku 312. do tej doby boli stále kresťania prenasledovanou menšinou, čo sa teraz zmenilo. Skoncoval s prenasledovaním, dokonca v roku 313 vydal Milánsky edikt, ktorým zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši. Neskôr sa dokonca stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.

Spojenie cirkvi a štátu mnohí privítali, malo však aj svoje mínusy:

  1. ako štátne náboženstvo privolalo masívny príliv ľudí, ktorí sa ku nemu obrátili od pohanstva len na povrch, čo znížilo mravnosť a prijali sa niektoré pohanské a modlárske praktiky
  2. prenasledovaná malá cirkev sa stala prenasledujúcou štátnou silou, ktorá postupovala silou

Raná cirkev sa rovnako ako Rímska ríša rozdelila na grécky hovoriaci Východ ( Konštantínopolis - Carihrad) a latinsky hovoriaci Západ (Rím). Najstarší kresťania hovorili po grécky a aj Nový zákon bol napísaný v gréčtine – Septuaginta (2 storočia pnl). Prvé stopy latinského kresťanstva možno nájsť v Afrike a prvým významným kresťanským autorom, ktorý písal po latinsky bol Tertullianus. Po páde Západorímskej ríše v 5. storočí sa obe cirkvi rozišli a neskôr z nich vznikli pravoslávna východná cirkev a rímskokatolícka cirkev.

Gnosticizmus

V prvých storočiach po Kristovej smrti sa vytvorilo viacero spôsobov interpretácie kresťanského učenia.

Jedným z nich bol gnosticizmus, ktorý sa snažil vykladať kresťanstvo a evanjeliá ako antickú filozofiu – rozumom, a biblickú spásu videl v poznaní. Kresťanstvo prvých storočí nášho letopočtu viedlo s gnózou dlhý boj a jeho výsledkom bolo, že kresťanskí učenci (apologéti) sa snažili obhajovať evanjelium proti gnóze rovnakými nástrojmi ako používali gnostici – rozumom. Toho výsledkom je teória, kresťanská filozofia, ktorá premenila vieru v intelektuálny súhlas s kresťanskými dogmami. Po apoštoloch začali viesť boj za kresťanstvo filozofi a ľudia odchovaní na klasickej filozofii.

Patristika

Práve cirkevní otcovia (patres) boli tými, ktorí pomáhali formulovať kresťanskú terminológiu a dogmy (hlavne v súbojoch s gnostikmi a heretikmi) a zaslúžili sa najviac o rozvoj kresťanskej cirkvi. Patristické obdobie sa vyznačuje aj tým, že mnoho jeho mysliteľov bolo oficiálnou cirkvou neskôr exkomunikovaných, či prekliatych.

Pavol z Tarsu

Stojí na začiatku kresťanskej filozofie. Bol to helenisticky vzdelaný aristokratický žid, hlásiaci sa ku farizejom, alebo saducejom – výkvetu židovskej monoteistickej zbožnosti. Pavlovo pôsobenie zaznamenané v skutkoch apoštolov sa začína asi rok po ukrižovaní Krista. Jeho hlavné filozofické myšlienky sú obsiahnuté v slávnom liste Rimanom (Biblia). Hovorí tam, že všetko, čo nie je z viery, je hriech. Spravodlivosť plynie z viery a vedie ku viere.

Pavol odmietol striktné rituálne predpisy Starého zákona a otvoril tým cestu ku kresťanstvu ostatným národom, ktoré nepoznali tieto židovské rituály. To, čo najostrejšie stojí proti zákonu, je milosť. Už nie ste pod zákonom, ale pod milosťou! To je zároveň to pravé radostné posolstvo (evangelion), ktoré kresťan prináša svetu. Spása, milosť, je zadarmo, - ste ňou spasení skrz vieru a to nie zo seba, ale je to dar boží. Pre Pavla bolo v kresťanstve všetko závislé na Ježišovi a jeho zmŕtvychvstaní. To je dôležitý moment, pretože z neho vyplýva, že Pavol nectil Ježiša ako učiteľa, ale ako božieho syna.

Pre Pavla sa stala osoba Krista dôležitejšou ako jeho učenie. Zrejme sa odchýlil od toho, čo Ježiš šíril a čoho bol zástancom. Pavol je teda v pravom zmysle zakladateľom kresťanského náboženstva a jeho prvým šíriteľom. Na misijných cestách strávil 14 rokov a po návrate do Jeruzalema bol uväznený a ako Rímsky občan dopravený do Ríma, kde aj zomrel.

Quintus Septimius Florens Tertullianus

 Predstaviteľ západnej patristiky

 Narodil sa medzi rokmi 155 až 160 v Kartágu v rodine rímskeho centuriona

 Bol prvým latinsky píšucim cirkevným spisovateľom, ktorý sa venoval šíreniu kresťanskej vierouky

 Dostal sa preto do sporu s oficiálnou cirkvou a zomiera v roku 240 ako heretik

Základy filozofie:

 Odmieta antickú kultúru a hlavne filozofiu. Zdôrazňoval paradoxnú povahu viery a kontrast medzi kresťanstvom a filozofiou.

 Opiera sa o typicky rímske a právne vedomie a hovorí v termínoch právnických: zásluha, odmena, vykúpenie. Ako právnik nesúhlasí ani s predurčením, ani s božou milosťou len skrz vieru: učí, že „kde niet zásluhy, niet ani spasenia.“ Kristus spasí len tých, ktorí si to zaslúžia.

 Odmieta alegorický a mystický výklad Biblie, chce sa vyjadrovať jasne a zreteľne.

 Je prvou veľkou dogmatickou autoritou pre západnú cirkev. Bol prvý významný kresťan, ktorý písal po latinsky – je preto otcom latinskej západnej teológie.

 Prikladá sa mu výrok: Verím, pretože je to absurdné (credo quia absurdum est). Nejde mu o popretie rozumu, ale o zvýraznenie momentu, že kresťanstvo sa nedokazuje, ale verí. Keby sa viera dala dokazovať, už by nebola vierou, ale záležitosťou vedy, logiky a intelektu. Obvyklé poznávacie metódy v istom momente končia a nie je prejavom nedostatku inteligencie, keď to pochopím a uznám.

Origenes

  Predstaviteľ východnej patristiky

 Narodil sa v Alexandrii, pravdepodobne okolo roku 185

 Zomrel v okolo roku 253 po dlhom prenasledovaní

 Posmrtne bol cirkvou odsúdený, vyhlásený za kacíra a jeho spisy boli ničené, takže sa ich zachoval len zlomok

Známe výroky:

„Ak synovia svetskej múdrosti hovoria o geometrii, hudbe, gramatike, rétorike a astronómii, že sú slúžkami filozofie, môžeme o vzťahu filozofie k teológii povedať to isté.“

Základy filozofie:

 Významnú prácu vykonal v revízii textu Starého zákona a v jeho preklade do šiestich jazykov (Hexapla)

 Vo svojom hlavnom diele „O základoch“ („O základných princípoch“) poňal vzťah Boha a Božieho syna ako vzťah svetla a k žiareniu, ktoré z neho vychádza. Syn Boží podľa neho stál v rovnakom odstupe od Boha ako od človeka, bol teda ich prostredníkom. Boh je sám od seba, ale prejavuje sa v tomto svete prostredníctvom Logu – svojho syna. Tento syn je s Bohom súbytný, ale aj tak je až „druhým“. Logos sa vtelil do človeka – Ježiša – ktorý sa teda stal „bohočlovekom“.

 Ľudská duša je podľa neho nesmrteľná a večná. To, že sa nachádza v hmotnom tele je zapríčinené hriechom a jej pádom

 Jedine v cirkvi je možná spása a milosť a preto „mimo cirkev nie je spásy“, pretože jediným spôsobom ako byť očistený od hriechu je krst

Aurelius Augustinus

  • Narodil sa v roku 354 v Thagaste v Numidii ako syn pohanského otca a kresťanskej matky
  • Zomrel v r. 430 počas obliehania mesta Vandalmi 
  • Hlavné diela: „Vyznania“, „Proti akademikom“, „O trojici“, „De civitas dei“ („O obci božej“)

Základy filozofie:

Ovplyvnil vývoj kresťanského myslenia a diania na mnoho rokov.

  • Učenie o duši – základnou skutočnosťou je mu živý zážitok ľudského vnútra s bohom. Boha vníma ako živú a neprestajne prežívanú skutočnosť, s ktorou takmer možno viesť dialóg a ktorá sa neustále prejavuje v našom konaní.
  • Poznanie – podľa jeho učenia je naše poznávanie výsledkom iluminácie – osvietenia – z nášho vnútra. Tam sídli vnútorný učiteľ – Kristus, svetlo. Toto svetlo však zažiari až pri dosiahnutí čistoty srdca, ku ktorému vedie pokora. Boh je v našej pamäti tak, že sú v nej spomienky na pravdivé a dobré veci. A každá pravda je božská, je od boha, je svetlom boha. Boh je najvyššou bytosťou, najvyšším dobrom a najvyššou pravdou a preto tam, kde sa stretávame s bytím, dobrom a pravdou, sa vždy stretávame zároveň s bohom. Tak každá túžba po pravdách a dobrách má viesť zároveň k bohu - „Pokiaľ je Boh múdrosťou, tak pravý filozof je milovníkom Božím“. 
  • Bytie – po obrátení sa na kresťanstvo hľadá dôkazy istoty bytia. Nachádza ich vo vnútri človeka – v mýlení sa. Jeho tézou je: Si fallor, sum – Pokiaľ sa mýlim, som. „Kto chápe, že pochybuje, správne chápe a je poznaním svojho predmetu istý, má teda istotu o pravde. Teda každý, kto pochybuje o pravde, má v sebe čosi pravdivého, o čom nemusí pochybovať.“ . Ak sa  mýlime, tak potom sme. Pretože kto nie je, nemôže sa prirodzene ani mýliť. Aj keby som sa klamal, musel by som byť, aby som sa mohol klamať a teda sa bezpochyby neklamem vo vedomí, že som.
  • Učenie o dobre a zle – prečo je v nás zlo, keď boh je predsa dobrý? Augustín prichádza k vedeniu, že zlo je len nedostatkom dobra (teodicea), tak ako tma je nedostatkom svetla. Choroba je nedostatkom zdravia. Keby nebolo nič dobré, nemalo by na čom byť ani nič zlé a zlo by preto neexistovalo. Všetko stvorenie je dobré, ale nič nemôže byť tak dobré ako stvoriteľ, ktorý je dobrom o sebe. Všetko ostatné má nejaký nedostatok. Boh však dokáže využívať aj zlého ku svojim spravodlivým cieľom, takže aj zlo patrí k dokonalej spravodlivosti božieho stvorenia a dovršuje harmóniu sveta. Boh využíva hriech ku spravodlivému cieľu – k spravodlivému zatrateniu predurčených. U človeka sa zlo prejavuje ako nedostatok vo vzťahu k bohu – hriech. Hriech je dedičný a a človek sa až po spáse božou milosťou stáva bezhriešnym a bez zla, ale to je bohužiaľ až po jeho smrti.
  • Učenie o milosti – nič nedokazujeme vlastnými silami, všetko sa deje milosťou božou. Všetky dobré skutky sú len prejavom milosti božej. Milosť je dávaná darom, pretože boh nie je nič, len láska a milosť. Augustín je tu však nútený svoju milosť limitovať, pretože inak by nebolo prečo nehrešiť.
  • Učenie o predestinácii – ľudské skutky na tomto svete nemajú vplyv na ľudskú spásu (ako by aj mohli, keď sú výlučne prejavom božej milosti). Boh dá milosť len tomu, komu chce. Adamovým hriechom padlo celé ľudstvo a nemôže si pomôcť. Dedičný hriech je už u novorodeniat a preto tie, ktoré nie sú pokrstené idú do pekla. Človek má slobodnú vôľu len k páchaniu hriechu, je v stave, kedy nemôže nehrešiť. Človek dospieva ku slobode len v závisloslosti od boha – spasením – teda opäť až po smrti. Na svete máme len slobodu hrešiť a nič iného. Boh predom určil, kto bude spasený a kto nie, a ten, ktorý nemá byť spasený, môže robiť divy a spasený nebude. Boh po Adamovom páde predurčil, kto bude zatratený a kto spasený. Dedičný hriech sa prenáša plodením – tu je počiatok diabolizácie telesna a plodenia. Za všetky neskoršie následky, ktoré boli z teórie predestinácie vyvodzované nesie Augustín zodpovednosť.
  • O obci božej – Augustín napísal rovnomenné dielo, v ktorom sa venuje, okrem iného, štátu a dejinám. Po Adamovom páde prestali byť ľudia hodní božej lásky, boh však milosťou predurčil jedných k zatrateniu, iných ku spáse. Podľa toho sa oba druhy ľudí chovali. Prví vytvárali obec pozemskú (civitas terrena), druhí sa pokúšali vytvárať obec božiu. Obec pozemská je ovládaná diablom a založená na láske k sebe vedúcej až k zapreniu boha a obec božia je založená na láske k bohu, vedúcej až ku zapreniu seba. Obec božia sa stáva spoločenstvom vyvolených, zosobnená na zemi je cirkvou. Augustín sa pokúša v kocke podať dejiny sveta, aby ukázal, že obec pozemská, ktorá sa organizuje v svetský štát, je nutne dočasná – padlo Ninive, padol Babylon, padne aj Rím. A príslušník obce božej preto nemá smútiť, naopak, má v tom vidieť božiu spravodlivosť. Kresťan sa nemá fixovať na žiaden pozemský štát, aj tak je to dielo diablovo. To, čo prežije každý svetský štát je obec božia, ktorú tu na zemi Augustín identifikuje s cirkvou. Kresťan sa teda nemá identifikovať s pozemským štátom, dokonca ani keď sa stane kresťanským. Kresťanský štát je však prijateľnejší, než pohanský, jeho úlohou je zachovávať mier a pomáhať cirkvi bojovať proti bezbožníkom a kacírom. Týmto svojim učením Augustín na mnoho rokov ovplyvnil európske myslenie a vyplývala z neho nadradenosť cirkvi nad štátom, ako sa o to pápežstvo usilovalo. Dejiny sú teda podľa Augustína koexistenciou a bojom dvoch obcí, ktorý sa samozrejme skončí víťazstvom obce božej. Posledný súd potom definitívne oddelí peklo a raj – obec pre predurčených vyvolených a obec pre predurčených zatratených.


Scholastika a jej hlavní predstavitelia – Tomáš Akvinský, spor o univerzálie

Historické pozadie

V roku 800 pápež Lev III. v bazilike sv. Petra apoštola v Ríme korunoval Karola Veľkého za cisára, čím sa definitívne potvrdil rozkol s východným Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil kresťanskú zodpovednosť monarchu a teokratický charakter štátu. Karol Veľký potreboval pre svoj dvor nových úradníkov, preto zakladá školu – FALCKÁ ŠKOLA. Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku platónskej Akadémie opäť nadobúda inštitucionálny charakter. Potom vznikajú ďalšie školy, v ktorých sa rozvíja aj filozofia a preto aj názov tohto obdobia stredovekej filozofie je odvodený od slova schola - škola.

Centrum kultúry sa presunulo do centra franskej ríše (hlavne zásluhou Karla Veľkého), jadro západnej Európy tvorili štyri krajiny: Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia a Írsko. Filozofia tohto obdobia je plodom vyučovania a výchovy duchovenstva, hlavne v kláštorných školách. Jej úlohou bolo rozumovo zdôvodňovať a objasňovať vieru.

Scholastika sa delí na tri obdobia:

RANÁ SCHOLASTIKA (750 - 12.st.)

VRCHOLNÁ SCHOLASTIKA (13.st.) – Tomáš Akvinský

NESKORÁ SCHOLASTIKA (14.st.)

Raná scholastika

Spor o univerzálie

Otázky o skutočnosti všeobecného ožívajú po antike aj v ranej scholastike. Proti sebe stoja dva názory: realizmus, ktorý všeobecnému priznáva väčšiu skutočnosť ako jednotlivému a nominalizmus, podľa ktorého sú skutočné len jednotlivé veci, tvrdí, že všeobecné pojmy sa vyskytujú len v našej mysli a teda neexistujú v skutočnosti. Scholastickí realisti tvrdili, že všeobecné idey majú prednosť pred jednotlivými vecami, odvolávali sa pritom na Platóna. Podľa nominalistov naopak existujú len jednotlivé veci a nie všeobecné idey, odvolávali sa na Aristotela. 

Vrcholná scholastika

Od 12. storočia prišlo ku obnoveniu štúdia Aristotelových spisov, ktoré cirkev dovtedy zakazovala. Aristotelova filozofia ovládla svet (nielen kresťanský, ale aj arabský a židovský) a jeho učene dosiahlo veľkej vážnosti.

Kresťanské myslenie bolo v tomto období konfrontované s islamskými a židovskými ideami, západná kultúra sa stretávala s bohatou kultúrou Orientu.

Veľkú prestíž získali univerzity v Paríži, Kolíne, Oxforde, Padove a Bologni, ale aj iné, ktoré sa stali strediskami kultúry a filozofie.

Významní predstavitelia

Albert Veľký (1193? – 1280)

Dominikánsky mních, v cirkvi to dotiahol na biskupa. Vo svojom diele komentoval Aristotela, dokonca tam, kde videl v jeho učení medzery, sa ich pokúšal zaplniť. Jeho súčasníci mu dali prívlastok „Veľký“ a titul doctor universalis. Bol prvým v kresťanskom svete, ktorý dôrazne rozdeľoval rozum od viery, filozofiu od teológie, vedu od náboženstva. Tvrdil, že filozofia a veda majú čo robiť so skúsenosťou, teológia so zjavením. Jeho dielo zavŕšil jeho žiak Tomáš Akvinský.

Tomáš Akvinský (1225 – 1274)

Napísal komentáre k Aristotelovi, filozofické spisy, súhrnné teologické výklady, zápisy teologických dišputácii, apologetické spisy, spisy k filozofii práva, štátu a spoločnosti, spisy o rádoch, spisy k výkladu Písma. Vo svojom diele vychádza z Aristotela a Augustína, a hlavne vďaka nemu prišlo k renesancii záujmu o Aristotela v neskoršom stredoveku a k obnoveniu jeho vplyvu a učenia.

Hlavné diela

Suma teologická, Suma proti pohanom

Vedenie a viera

Vzťah rozumu a viery, filozofie a teológie bol najpálčivejším problémom 13. storočia. Tradičné podriaďovanie rozumu viere a filozofie teológii sa stávalo neudržateľným. Neskoršie prenikanie Aristotelovej filozofie (hlavne vďaka arabskému svetu) do kresťanskej ideológie viedlo dokonca na určitý čas ku učeniu o dvojitej pravde – pravde rozumu a pravde viery. Tomáš dokázal priniesť iné riešenie, dokázal urobiť syntézu medzi kresťanskou a Aristotelovou filozofiou. Vyhlásil, že žiadne náboženské pravdy nie sú proti rozumu, a len niekoľko málo ich je nad rozumom a teda predmetom viery. Tu poznanie nemožno dosiahnuť schopnosťou myslenia, jedná sa o nadprirodzené pravdy, ktoré môžeme prijať len na základe viery ako obsah božieho zjavenia (jedná sa o trojjedinosť boha, zjavenie, zmŕtvychvstanie Ježiša, ..). V tejto oblasti stavia Tomáš vieru nad rozum. Keďže však boh stvoril rozum aj vieru, oboje spočívajú svojimi koreňmi v bohu, nemôžu stáť proti sebe v opozícii. Viera nestojí proti rozumu a rozum nemôže spraviť nič, čo odporuje viere. Kresťanská pravda síce rozum presahuje, ale nie je s ním v rozpore. Filozofiou nemožno dokazovať pravdu viery, možno ju však použiť na popieranie dôkazov podaných proti viere. Scholastická funkcia filozofie – slúžiť ako nástroj teológii – tu dosahuje svoj vrchol.

Dôkaz existencie boha

Tomáš odvodzuje existenciu boha aposteriórne z účinkov jeho existencie. Ponúka 5 dôkazov božej existencie:

  1. všetok pohyb pochádza od pohybujúceho. Niekde musí existovať prvý hýbateľ – prvá príčina pohybu.
  2. každá reakcia je vyvolaná akciou. Každý účinok je vyvolaný nejakou príčinou. Táto reťaz však nemôže ísť donekonečna. Musí existovať prvá príčina.
  3. na začiatku musí teda nutne existovať nejaké nutné, nenáhodné bytie z ktorého všetko ostatné vyvstáva
  4. z hierarchie súcien (z odstupňovania ich dokonalosti) pozorujeme, že musí existovať súcno, ktoré je absolútne dokonalé.
  5. v poriadku, v ktorom sledujeme usporiadanie všetkého zisťujeme, že všetko smeruje k nejakému cieľu, k naplneniu nejakého daného účelu a tento musel byť zostrojený vyšším bytím

Učenie o duši

Duša je (Aristotelovsky) forma tela, sama o sebe je čistou formou bez látky, z čoho vyplýva jej nesmrteľnosť a nezničiteľnosť. Podľa Tomáša je svet hierarchicky usporiadaný. Naspodku je neživá príroda – látke je „otlačená“ forma len zvonka, nad ňou sú rastliny, ktoré majú svoju formu v sebe ako vegetatívnu dušu, nad nimi sú živočíchy, ktorých forma – duša zaniká z ich smrťou a nad zvieratami je človek, ktorého duša je duchovnej podstaty a preto nesmrteľná. V tomto živote je však duša spätá s telom a preto sú nad človekom anjeli, ktorí sú čistými duchmi. Aj tak sú však ešte nedokonalí, pretože museli byť bohom stvorení. Jediný boh je nestvorená duša sama o sebe.

Chápanie človeka

Človek je spojenie duše a tela (formy a látky). Ľudská duša potrebuje telo, pretože jeho prostredníctvom spoznáva svet zmyslovým vnímaním. Duša je formujúci princíp, ktorý tvorí základ všetkých javov života. „Princíp myšlienkovej činnosti, rozumná duša, je bytostnou formou ľudského tela.“ U človeka je teda duša spojená s rozumovou činnosťou. Tomáš dáva rozumu jednoznačne prednosť pred vôľou. Intelekt je dôležitejší a vznešenejší než vôľa.

Etika

Tomáš prijíma štyri základné cnosti grécke: rozum, statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť a pripája k nim tri cnosti kresťanské: vieru, lásku a nádej. Ako predpoklad mravného jednania zdôrazňuje slobodu vôle. Predpokladom mravného konania je poznanie a naopak nevedomosť je prvým dôvodom a príčinou hriechu.

Neskorá scholastika, Filozofia islamu a židovská filozofia doby

Historické pozadie

Potom, čo Mohamed (571 – 632) zjednotil arabské púštne kmene, rozliali sa ako záplava. Dobíjali krajiny jednu za druhou a vytvorili ríšu, ktorá siahala od Turkestanu až po Španielsko. Náboženské centrum ich sveta ostalo v Mekke, ale vo vzdialených krajinách islamského sveta vznikli dve centrá duchovnej kultúry: na východe v Bagdáde a na západe v Španielsku. Vrstva arabských dobyvateľov sa tak ocitla v tesnom kontakte s kultúrou podrobených národov a vedľa islamského náboženstva sa stala pilierom ich kultúry staroveká grécka veda a filozofia. Jej znalosť sa šírila vďaka prekladom a komentárom arabských učencov. Arabsko grécka filozofia, ktorá takto vznikla bola cestou, ktorou kresťanská filozofia stredoveku získala veľkú časť svojho dedičstva z gréckej vedy a filozofie, predovšetkým presnú znalosť Aristotela. V islamskej kultúrnej oblasti, hlavne v maurskom Španielsku, žilo mnoho Židov, ktorí si aj po vyhnaní zo svojej vlasti uchovávali svoj náboženský a národný charakter (diaspora). V tesnej súvislosti s islamským kultúrnym rozvojom vytvorili aj židia v tomto období filozofiu, ktorá sa, podobne ako arabská, snažila spojiť dogmy ich náboženstva s myšlienkami gréckej filozofie.

Neskorá scholastika v Európe

Hlavnými predstaviteľmi sú Roger Bacon, Duns Scotus a Viliam Occam. Ich vplyv bol dôležitý medzník európskeho myslenia. Vďaka nim prišlo ku praktickému pretrhnutiu pút medzi teológiou a filozofiou, medzi vierou a vedením, ktoré scholastika po storočia udržiavala. Od Occama znova začala naplno existovať „dvojitá pravda“ – filozofia a veda so svojimi pravdami na jednej strane a náboženstvo a teológia na strane druhej. Rozvíjajú sa ďalej podľa vlastných zákonitostí, bez ohľadu na seba a bez vzájomnej komunikácie. Táto rozdvojenosť prestupuje celú našu modernú kultúru. Filozofia a veda sú „prepustené“ ako „služobníčky teológie“ a stále viac sa po vzore Bacona obracajú ku bezprostrednej vonkajšej skúsenosti.

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA