Jdi na obsah Jdi na menu
 


osvietenstvo

3. 9. 2007

Osvietenstvo

Filozofia francúzskeho osvietenstva – Voltaire, Diderot, Montesquieu, Rousseau

Doba

Historická etapa v ktorej došlo k jednej z najvýraznejších zmien v dejinách vôbec sa začína v sedemnástom storočí. Svet prešiel dramatickými zmenami, ktorých nepovšimnutie, či odmietanie prinieslo koniec feudalizmu a stredovekej spoločnosti. Toto sa udialo v Európe- v Holandsku, Anglicku, či Francúzsku, ale aj za Atlantickým oceánom v Novom svete a to zväčša viac i menej násilnou formou.

Dochádza k zmenám politickým, ekonomickým, k novým vedeckým objavom. To čo Európu spájalo bolo kresťanstvo. Štát bol stále pod vplyvom cirkvi a kléru, ktoré mali monopol na vyššie vzdelanie a tak sa snažil prebrať vedúcu úlohu v jej správe. S úpadkom feudalizmu rastie ústredná panovnícka moc a štát posiľňuje svoju nezávislosť. Snaží sa o oslabenie väzieb spájajúcich národné cirkvi s Rímom. Tu vyplávala na povrch rôznorodosť európskych národov.

V osvietenstve došlo k zosvetšteniu spoločnosti, čiže sekularizácii. Tento proces bol historickým hnutím rovnako ako reformácia. Bol hnutím menšiny, ktoré postupne prenikalo do stále širších kruhov až získalo kľúčové postavenie a intelektuálny vplyv, pomocou ktorých ovládlo európsku spoločnosť. Toto hnutie bolo už v osemnástom storočí známe ako osvietenstvo a s ňou spojená ideológia, bola neskôr nazvaná liberalizmom.

Toto intelektuálne hnutie bolo vo svojich dôsledkoch protináboženské, osvietenci osemnásteho storočia sa necítili viazaní náboženstvom.

Osvietenstvo je všeobecný spôsob myslenia, charakterizovaný kultom rozumu, súdnosti, vedeckých argumentov. Pozorovanie, experiment, sú prostriedkami overovania záverov, získaných rozumovou dedukciou.

Tým že osvietenská filozofia spochybnila dovtedy absolútne platné „pravdy“ v náboženskej, politickej, sociálnej i ekonomickej oblasti a šírila nové idey slobody, rovnosti, ba i suverenity ľudu, pripravila a urýchlila vypuknutie revolúcie. 

Charles Luis de Secondat Montesquieu (1689 – 1755)

Po svojom strýkovi zdedil titul aj s funkciou predsedu provinčného Kráľovského súdu, ktorú však po čase predal. Svoje znalosti a nadšenie antikou ukázal v práci Politika Rimanov, kde prejavil tiež schopnosť vedieť vyčítať i z histórie niečo nové. Prvou ucelenou prácou o správaní človeka bola Rozprava o povinnostiach. V Montesquieho rukách boli dve silné zbrane: satira a dejepisectvo. Za jeho obrovským úspechom stáli spisovateľský talent, fascinujúce myšlienky i anglománia vtedajších Francúzov. Najmä jeho Perzské listy sú jednou z najostrejších satír na francúzsky absolutizmus. Vystupuje proti nemu aj v ďalšom diele Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov. Práca je nielen obnovou kultu cností Ríma a antiky všeobecne, ale aj príkladom uplatnenia metódy historického determinizmu.

Precestoval celú Európu a pobudol najmä v Anglicku. Rozhodol sa vypracovať dielo objektívne, ktoré by na nikoho priamo neútočilo, iba všetkým naliehavo stavalo pred oči, podľa akých zákonov sa organizuje spoločnosť a štát. Týmto dielom bol Duch zákonov a pracoval na ňom skoro dve desaťročia a dokončoval ho takmer slepý. Vyvolalo samozrejme obrovský rozruch v celej Európe, čoskoro vyšiel aj v angličtine, nemčine a taliančine. Zásady, ktoré Montesquieu vyslovil, sa stali základom poľskej i americkej ústavy. Duch zákonov je veľkolepou interpretáciou prirodzeného práva, spoločenských a politických inštitúcii vtedajšieho Anglicka a Francúzska a ich porovnamie s politickým zriadením a zákonodarstvom Ríma.

Duch zákonov:

Tvrdí, že ľudská spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonitostí, ktoré formovali históriu i súčasnú tvárnosť každého národa. Boli to najmä geografické, ekonomické podmienky, náboženské činitele, obyčaje, mentalita národa a spôsob života ľudí. Výsledkom týchto objektívnych zákonitostí je štát, ale aj forma vlády. V demokracii by sa mal štát starať o spoločné blaho, pokladá ju za uskutočniteľnú iba v malých štátoch a príliš sa jej nevenuje. Politická sloboda existuje len tam, kde sa nezneužíva moc. Odveká skúsenosť však učí, že každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon ju zneužívať a pokračuje až kým nenarazí na určité hranice. Preto odporúča deľbu moci, pričom treba dodržať oddelenosť, samostatnosť a nezávislosť mocí ale i princíp vzájomnej kontroly, rovnováhy medzi mocami, zabezpečovaný systémom vzájomných bŕzd. Zákonodarnú moc odporúčal zveriť ľudu a jeho prostredníctvom parlamentu, výkonnú moc monarchovi a úradníckemu aparátu, súdnu moc majú vykonávať nezávislí sudcovia. Tieto moci majú byť nezávislé, musia sa držať v rovnováhe a v istom presne vymedzenom zmysle sa vzájomne kontrolovať. Mal by fungovať systém bŕzd, ktorý by to zabezpečoval. Právo musí vyplývať z racionálneho hodnotenia podmienok spoločenského života. Zákonodarca ich musí poznať, rešpektovať a dostať do obsahu platného práva. Súhrn faktorov a vzťahov, determinujúcich tvorbu a obsah platného práva, vyúsťuje do toho, čo Montesquieu nazýva duchom zákonov. Právo je teda nutnými vzťahmi vyplývajúcimi z prirodzenosti vecí a teda z objektívnych podmienok života, nie z príkazu monarchu.

Francois Marie Voltaire

 Snáď najvýraznejším predstaviteľom vlády rozumu a jednou z najskvelejších osobností francúzskeho osvietenstva bol práve Voltaire. Jeho práce mali veľmi široký záber, písal drámy, poéziu, filozofické romány.

V celej svojej tvorbe Voltaire vystupoval proti cirkvi a náboženstvu, kvôli čomu boli jeho diela v klerikálnom francúzsku prijímané krajne nepriateľsky. Dokonca sa po mu v určitom čase stalo heslom: Écrasez l´Infame (zahrdúsťte beštiu, rozdrvte hanebnicu). Napriek tomu sa mu však podarilo preniknúť do pomerne vysokých kruhov blízkych dvoru a dokonca sa stal členom Francúzskej akadémie. Počiatkom 50. rokov prijal Voltaire pozvanie pruského kráľa Fridricha 2, v ktorom videl ideál osvietenského panovníka a ktorým bol naopak on hodnotený ako osvietenský filozof. Na jeho dvore strávil tri roky, a stretol sa tam s predstaviteľom materiálnomechanistickej teórie a presvedčeným ateistom La Mettriem. Tu aj začal tvoriť jedno zo svojich významných filozofických diel – Filozofický slovník. Ani tu však nevydržal dlho a po nezhodách s Fridrichom, dvor po chladnom rozlúčení opustil. Odišiel do Ženevy, neskôr do Lausanne a napokon si kúpil dve panstvá vo Francúzsku, vo Ferney a Tournai, a na čas sa usadil. Tu dokončil aj svoj Filozofický slovník a dielo Candide. Ferney sa na čas stalo akýmsi duchovným hlavným mestom Európy: kniežatá a učenci sa tu schádzali, aby vzdali Voltairovi hold.

Dielo

Jeho diela zapĺňajú 99 zväzkov. Nie je príliš originálnym mysliteľom, máločo pred ním už nepovedal niekto iný. Ale na druhej strane, málokto to vyslovil tak dobre, so zmyslom pre zachytenie podstaty a nemilosrdnou kritikou jemu vlastnou. Vo svojej tvorbe vystupuje proti poverám a náboženskému fanatizmu, proti jalovosti scholastických učencov, alebo proti spoločenským pomerom vo Francúzsku.

Encyklopedisti (Diderot, d´Alembert)

„Vek náboženstva a filozofie ustúpil storočiu vedy.“

Táto veta je v úvode ku Encyklopédii vied, umení a remesiel, ktorá v 28 zväzkoch vychádzala od roku 1751 do roku 1780. Encyklopédia (z gréčtiny: enkyklios – v kruhu, paideia – vzdelanie) mala zhrnúť a usporiadať všetko vedenie tej doby. Encyklopédia ako celok mala byť predovšetkým dielom dvoch mužov: Diderota a d´Alemberta.

Jean-Jacques Rousseau (1712 - 1789)

Je typ intelektuála, ktorý bol prvým a v mnohých veciach i najvplyvnejším zo všetkých osvietencov. Voltaire a ostatní začali rúcať oltáre a nastolili vládu rozumu. Rousseau však trval na odmietnutí existujúceho poriadku ako celku, snažil sa ho zmeniť v súlade so samostatne odvodenými princípmi.

 Po viacerých divadelných hrách a operách, ktoré mu nepriniesli úspech Rousseau odpovedá na otázku Dijonskej akadémie, či prispel rozvoj vied a umenia ku skaze, alebo zušľachteniu mravov. V práci O vplyve vied na mravy tvrdí, že vedenie a vzdelanosť sú spojené s mravnou skazenosťou a vedy vznikli z ľudských chýb. Neskôr píše Rozpravu o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi a vzbudzuje ňou veľký ohlas. Ďalším významným dielom je Rozprava o politickej ekonómii, kde sa venuje vzťahom ľudí pri uspokojovaní svojich materiálnych potrieb a prezentuje jeho názory na štátne hospodárstvo. Po čase píše prácu Emil, alebo o výchove, ktorou sa postavil proti jezuitskej morálke tvrdením, že prirodzenosť človeka je dobrá a kazí sa v styku s inými ľuďmi, keďže spoločnosť, v ktorej žije a je vychovávaný je zlá, chorá a neprirodzená. A tiež prácu O spoločenskej zmluve, alebo o zásadách štátneho práva. Knihy končia na hranici a na ich autora je vydaný zatykač a musí utiecť. Do sporu sa dostáva i s Voltairom a ostatnými osvietecami, ked ich obvinil z arogancie, dogmatickosti a z toho, že svojim skepticizmom prehlasujú, že všetko vedia bez ohľadu aké škody podvracaním viery činia. Ďalšie roky sa musí sťahovať po celej Európe.

Celým Rousseauovým dielom preniká jedna myšlienka, ktorej sa venuje vo väčšine svojich prác a rozvíja ju. Je to nerovnosť ľudí a všetko čo s ňou súvisí od jej počiatku. Prvýkrát sa k nej dostáva prácou Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Za počiatok všetkého zla a nerovnosti označil súkromné vlastníctvo a závislosť človeka od iného pri uspokojovaní svojich potrieb, či už telesných alebo duševných. Vysvetľuje, že poddanské putá tu ostanú, lebo sa ľudia dostali do postavenia, kedy sa nemôžu zaobísť jeden bez druhého. Rousseau odlišuje nerovnosť telesnú a spoločenskú, preto je zástancom prirodzeného stavu ľudskej spoločnosti, kedy bol človek v podstate sebestačný ako výrobca i konzument. Hovorí o návrate k tomuto prirodzenému stavu, v ktorom sú si všetci rovní a mravne neporušení. Práve vznikom súkromného vlastníctva došlo k prvej nerovnosti – majetkovej, neuvedomuje si však, že sa tak stalo prirodzeným vývojom a nie aktom ktorý bolo možné zmeniť. Tvrdí, že zakladateľom občianskej spoločnosti bol človek, ktorý obsadil kus pozemku a povedal: toto je moje. Štát chápe ako súčasť vývoja spoločnosti, ktorý zapríčinilo práve súkromné vlastníctvo. V otázke vzniku a povahy štátu je Rousseau ovplyvnený teóriou prirodzeného práva a teóriou spoločenskej zmluvy. Základom štátu je dohoda, ktorú bohatí v záujme o ochranu svojho majetku a postavenia navrhli ostatným členom spoločnosti. Práve ochrana súkromného vlastníctva je druhým stupňom nerovnosti medzi ľuďmi. Posledným tretím stupňom bol prechod od zmluvnej zákonitej moci k moci despotickej závislej iba na vôli panovníka. Tu sa kruh uzatvára. „Všetci jednotlivci sa znovu stávajú rovnými, pretože nič neznamenajú a pretože poddaní nemajú už iný zákon ako pánovu vôľu a pán iné pravidlo než svoje vášne. Povstanie, ktoré zahubilo, alebo zosadilo sultána, je činom rovnako spravodlivým, ako boli jeho činy, keď predtým voľne nakladal s majetkom a životmi svojich poddaných. Iba násilie ho udržiavalo a iba násilie ho zvrháva.

Časom prehodnocuje svoj postoj k súkromnému vlastníctvu, ktoré zostáva „príčinou všetkého zla“. Nepožaduje však už jeho zrušenie, ale malo by byť základom občianskej spoločnosti. Požaduje však zmenu jeho charakteru a štruktúry, a to prevodom jeho časti k tým čo ho majú nedostatok od tých, ktorí ho majú nadbytok. Úlohou vlády je predchádzať krajnostiam v majetkovej nerovnosti.

Jedným z najvýznamnejších a pre budúcnosť vtedajšieho Francúzska najdôležitejších diel je práca O spoločenskej zmluve, alebo o zásadách štátneho práva, ktorá bola pokladaná za útok na samotné princípy spoločenského usporiadania. Základom tohto diela je tiež prirodzenoprávna koncepcia a Rousseau tu spresňuje myšlienky už spomenuté v predchádzajúcich dielach. Za jediného vládcu spoločnosti pokladá zjednotený ľud ako záruku dobrého a užitočného rozvoja všetkých členov spoločnosti. Spoločenskou zmluvou sa človek zrieka určitých práv a slobôd v prospech suveréna, ktorého je členom. Získava tým občiansku slobodu, ktorá je ohraničená všeobecnou vôľou a stavia ju na vyšší stupeň ako slobodu prirodzenú. Výrazom občianskej vôle je zákon. Podľa toho môže ľud vládnuť troma spôsobmi: demokraciou, je vhodná pre malé štáty, monarchiou, zvádza k tyranii, je vhodná pre veľké štátne celky a aristokraciou, ktorá je podľa neho najvhodnejšou. Má na mysli volenú aristokraciu, ktorej ľud prepožičal moc, jej výkon. Máme sa podriadiť tým príkazom a zákazom, ktoré vyplývajú z potrieb celku.

Rozhodujúca by mala byť „všeobecná vôľa“, vyjadrujúca všeobecný záujem ľudu. Zmluva má chrániť osobu i majetok každého jej signifikanta, aby každý ostal po zlúčení slobodný, vzdal sa prirodzenej a získal občiansku slobodu. Takáto spoločnosť nemá okrem vlastných iné záujmy a moc nad jednotlivcami využíva na ich ochranu. Spolu tvoria živý organizmus a i moc nad nimi prirovnáva k moci človeka nad svojim telom. Vôľou spoločnosti je všeobecná vôľa, ktorá tvorí akési spoločné ja, akúsi verejnú osobu nazývanú suverénom. Rousseauou štát je dá sa povedať až totalitný, lebo riadi všetky aspekty ľudskej činnosti, vrátane myslenia. Podľa spoločenskej zmluvy sa mal jednotlivec zaviazať k tomu, že podriadi seba i všetky svoje práva spoločnosti ako celku.  Rousseau tiež tvrdil, že medzi prirodzeným ľudským sebectvom a spoločenskými povinnosťami, teda medzi človekom a občanom existuje večný konflikt. A to ho trápilo. Práve spoločenská zmluva a štát sú tu preto, aby znovu stvorili človeka v jeho celistvosti. „Jednotní a dobrí budú ak budete kontrolovať výchovu i ich myslenie ako kontrolujeme deti. Stanú sa z nich ľudia svojou povahou a občania svojimi sklonmi“, vraví Rousseau, „budú jednotní, dobrí, šťastní a ich šťastie bude šťastím republiky“.

Rousseauova veľkosť spočíva v jeho sociálno politickom radikalizme, ktorý bol základom Veľkej Francúzskej revolúcie a ako ideológia našiel uplatnenie najmä u jakobínov. Pre Robespierra bola jeho spoločenská zmluva bibliou. Celé dielo Jeana-Jacquesa Rousseaua má jeden ústredný motív, ku ktorému sa snaží pristupovať z viacerých uhlov pohľadu a to problém nerovnosti medzi ľuďmi v spoločnosti a cesty k jeho prekonaniu.

Nemecká klasická filozofia -  Immanuel Kant

Osvietenstvo v Nemecku

Tak ako v Anglicku a vo Francúzsku, aj v Nemecku malo osvietenstvo svoje charakteristické národné črty. Celkovo, ale hlavne vo vzťahu k náboženstvu, je oveľa menej radikálne ako Francúzske osvietenstvo. Najvýznamnejší nemeckí osvietenci sú Leibniz a Kant.

Oproti Francúzskym osvietencom sa štýl písania a vyjadrovania Nemeckých osvietencov zdá byť “suchší”, pedantskejší, niekedy až nudnejší. Aj vďaka stavbe nemeckého jazyka tej doby, ktorej literárnu slávu priniesol až Goethe, je pre nemeckých osvietencov typické množstvo cudzích slov a hľadanie správnych výrazov. Na druhej strane, je tak nemecká filozofia logická a metodická.

Nemecké osvietenstvo veľmi ovplyvnil aj pruský kráľ Fridrich 2 (1712 – 1786), na ktorého dvore pôsobili svojho času aj Voltaire a La Mettrie. Nielenže san a jeho dvore zhromažďovali “zahraniční” vzdelanci, ale aj sám bol autorom mnohých diel (vraj až 30 zväzkov). Svoju pozornosť obracal hlavne na praktickú stránku života: plnenie si povinností, náboženská tolerancia a podobne. Sa svojej vlády sa pokúšal uviesť do praxe “osvietenský absolutizmus”. Friedrichovým známym výrokom je, že vládca je prvým služobníkom svojho štátu.

Immanuel Kant (1724- 1804)

V diele Kanta dospieva západné myslenie ku jednému zo svojich vrcholov.

Po vydaní svojich diel sa Kant už za svojho života stal slávnym aj mimo hraníc Nemecka. Keď v roku 1804 zomrel, pripravilo mu mesto a univerzita veľkolepý pohreb, ktorého sa zúčastnilo množstvo ľudí.

Filozofia (vypracovanie kritického problému)

V období Kantovho štúdia vládla v Nemecku Leibnizova filozofia a to filozofia racionalistická. Teda: to, čo môj rozum hovorí o svete, je pravdivé. Je možné z vrodených zásad rozvinúť správny obraz sveta, bez pomoci skúsenosti. Pretože skúsenosť pre racionalistov nie je ani základom, ani hranicou poznania, tvorili metafyzické systémy, ktoré prekračovali akékoľvek zmyslové overenie. Kant spočiatku tiež patril ku racionalistom, neskôr však začal v jeho myslení obrat, ktorý spôsobilo učenie Locka a Huma. Postupne sa vzdal klasickej metafyziky a snažil sa metafyziku nanovo definovať ako vedu o hraniciach ľudského rozumu. Na to, aby tieto hranice určil, podujal sa preskúmať štruktúru celého aparátu ľudského myslenia. Rozhodol sa teda okrem iného riešiť spor medzi racionalizmom a empirizmom o tom, kto má v poznaní pravdu. Tejto úlohe o určení hraníc ľudského poznania, a o tom, či je metafyzika možná, venoval svoje hlavné dielo, ktorým je Kritika čistého rozumu dokončená až v jeho 57 rokoch.

Kritika čistého rozumu

“Trúfam si povedať, že nie je ani jeden metafyzický problem, ktorý tu nie je rozriešený, alebo ku ktorého riešeniu nebol aspoň poskytnutý kľúč. “ To je veta, ktorou uvádza Kant toto svoje dielo. Sám ho ďalej označil za “to najobtiažnejšie, čo bolo kedy pre metafyziku podniknuté”.

Kant vychádza z nasledujúcich premís: všetko poznanie začína skúsenosťou. Ako by sme mohli poznávať, keby sa predmety nejako nedotýkali našich zmyslov a neuvádzali našu rozvažovaciu činnosť do pohybu? Časovo skúsenosť predchádza každé poznanie. To ale neznamená, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Kritickou analýzou musíme skúmať, či existuje niečo, čo máme pred všetkou skúsenoťou (apriori). Empirické poznanie je vždy získané a posteriori – po skúsenosti.

Čistým sa nazýva len ten poznatok, ku ktorému nie je primiešané nič empirického. Toto čisté poznanie má dva základné znaky: nutnosť a všeobecnosť. Skúsenosť sama nikdy nemôže poskytnúť prísnu nutnosť, ani všeobecnosť – učí nás, že niečo je take, alebo onaké, ale nie, že to take musí byť. Pokiaľ teda vystúpi nejaká veta s nepodmienenou nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny dôvod. Príkladom je veta: “každá zmena musí mať nejakú príčinu”.

Čistý rozum je rozum, ktorý v sebe obsahuje princípy poznania apriori. Ďalší výraz, s ktorým Kant operuje je transcendentálno. Transcendentálnym nazýva Kant každé poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi, ale spôsobom nášho poznania predmetov, pokiaľ má byť možné apriori. Transcendentálna filozofia je teda súbor princípov čistého rozumu (alebo apriórneho poznania). Kant ju delí na estetiku a logiku, pretože hovorí, že existujú dva druhy ľudského poznania: zmyslovosť (poznanie dané zmyslami) a rozvažovanie (vnútorná činnosť rozumu). Zmyslovosťou sa zaoberá estetika (ako náuka o zmyslových pocitoch) a rozvažovaním logika.

Transcendentálna estetika

Zmyslovosť je naša schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonka. Zmysly nám o tom poskytujú názory – bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Máme rôzne zmysly, ktoré nám poskytujú len vnemy, ako také dávajú len materiál, látku pre predstavu konkrétnej veci. Ale je v nás ešte niečo, čo v nás tieto vnemy najprv usporiada v priestorovú a časovú jednotu. To, čo v nás tento materiál pochádzajúci zo zmyslov usporiada, samo z týchto zmyslov nemôže pochádzať a teda to už naša myseľ musí obsahovať. Je to podľa Kanta čas a priestor.

Transcendentálna analytika

Ako vzniká poznanie? Locke tvrdil, že nič nie je v rozume, čo nebolo predtým v zmysloch. Okrem rozumu samého, dopĺňa Leibniz a Kant s ním súhlasí. Všetko myslenie, všetky pojmy, sa môžu vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané prostredníctvom zmyslov. Rozvažovanie je teda vždy odkázané na zmyslovosť, ktorá mu poskytuje materiál. Ale zmyslovosť je takisto odkázaná na rozvažovanie. Zmyslovosť nám poskytuje vnemy, ktoré sú formované apriórnymi formami zmyslovosti: priestorom a časom. Iba názor, bez rozvažovania, by bol pre nás nezrozumiteľný.

Zmyslovosť a rozvažovanie teda v poznaní spolupôsobia. Zmyslovosťou prijímame vnemy, ktoré sú usporiadavané apriornymi formami zmyslovosti: v priestore a čase. Rozvažovanie potom ďalej formuje materiál, ktorý mu poskytuje zmyslovosť ako celok, usporiadava ho do pojmov a pojmy spája do súdov. Táto činnosť rozvažovania (spájanie pojmov do súdov) je predmetom logiky.

Pojem predmetu teda vzniká tak, že z vnemu najskôr vzniká, na základe apriornych foriem zmyslovosti, názor v priestore a čase. Rozvažovanie spája názory podľa hľadísk kategórii. Tak vznikajú empirické pojmy (vytvorené zo zmyslového materiálu). Čisté pojmy získame, keď spolu spojíme apriorne formy zmyslovosti a rozvažovania (teda priestor, čas a kategórie).

Zákonité usporiadanie javov nazývame prírodou a jej zákony prírodnými zákonmi. Poriadok v prírode však pochádza z toho, že naše rozvažovanie spája javy podľa noriem, ktoré sú v ňom. Človek teda podľa Kanta tvorí zákony prírody, pretože je to naše poznanie, ktoré triedi prírodné udalosti a usporiadava ich do prírodných zákonov. Tento výsledok Kantovho skúmania znamená revolúciu v myslení, ktorú Kant nazýva svojim Kopernikovskym obratom (alebo obratom v jeho myslení). Dovtedy sa totiž predpokladalo, že celé naše poznanie sa riadi vonkajšími predmetmi a Kant hovorí, že sa predmety riadia našim poznaním.

Kant zároveň dokazuje, že určité idey možno myslieť, ale nemožno si myslenie zamienať s poznaním a nezodpovedá im (týmto ideám) žiadna vonkajšia skúsenosť. Ak tomu podľahneme a priradíme týmto ideám nejakú vonkajšiu skutočnosť, dostávame sa do neriešiteľných rozporov. Boh nemôže byť rozumom ani dokázaný, ani vyvrátený a to isté platí aj pre ostatné idey. Kant teda ”musí zrušiť vedenie, aby získal miesto pre vieru”. Tak ukázal, kde ležia hranice nášho rozumu: ležia tam, kde končí oblasť možného skúsenostného poznania. Co leží mimo túto oblasť o tom rozum nemôže nič stanoviť. Metafyzické idey (boh, sloboda, nesmrteľnosť) teda nemožno rozumom dokázať, ale ani vyvrátiť. Na hraniciach rozumu sa otvára priestor pre vieru. Tu sa Kant vracia na začiatok kruhu, keď po siahodlhom dokazovaní hovorí: ”najvyššia filozofia, pokiaľ ide o najvyššie ciele ľudskej prirodzenosti, môže dospieť iba k výkonu, ktorý táto prirodzenosť dopriala aj najjednoduchšiemu rozumu”.

Mravnosť

Kritika praktického rozumu

Človek je poznávajúca bytosť. Ako taký používa svoj rozum teoreticky. Ale človek je rovnakou mierou aj jednajúci a teda používa svoj rozum prakticky.

Kant sa pýta: ako máme jednať? Čím má byť určovaná naša vôľa? A odpovedá: buď je určovaná zákonmi, ktoré sú v nás samotných, v našom rozume (autonómna morálka), alebo je určovaná niečim, čo je mimo nás, mimo náš rozum – cudzím zákonom (heteronómna morálka). Kritizuje na predchádzajúcich etických systémoch to, že kladú najvyššie princípy morálky mimo nás samotných (najvyššie dobro). Snažia sa potom ukázať cestu, ako k nim dospieť. Kant tvrdí: skutočne všeobecne platný princíp možno nájsť len v rozume. A v Kritike praktického rozumu sa snaží skúmať túto rozumovú schopnosť. 

Maximou nazýva zásadu, ktorá má platiť len pre jednanie jednotlivého človeka (ak sa rozhodnem prestať fajčiť, týka sa to len mňa. Ak ostatní fajčia, nehrá to rolu). Praktickým zákonom nazýva v protiklade k maxime zásadu, ktorá má určovať vôľu každého človeka.

Zákony praktického rozumu majú charakter požiadavky. Hovoria: tak máš jednať. Žiadajú, ale nenútia nás, aby sme tak jednali. Podobajú sa príkazu. Aj príkaz možno poslúchnuť a neposlúchnuť. V prípade neposlúchnutia treba ale za to niesť následky. Preto Kant nazýva praktické zákony imperatívmi.

Imperatívy môžu byť podmienečné (hypotetické), alebo nepodmienečné (kategorické). Hypotetickým imperatívom je napríklad veta: ak chceš byť zdravý, udržuj životosprávu. Táto veta platí všeobecne, ale podmienene. Naproti tomu vety, ktoré platia všeobecne a nepodmienene sú kategorickými imperatívmi. Ako možno dospieť ku kategorickým imperatívom? Jedine tak, že dáme svojej vôli dáme formu všeobecného zákonodárstva. Tým Kant dospieva ku zásade praktického rozumu, ktorá znie: ”Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla zároveň platiť ako všeobecný zákon.”

V prípade, že sa teda dostaneme do morálneho konfliktu, tak máme jednať tak, že si položíme otázku, či chceme, aby sa tak, alebo onak správali všetci ľudia.

Kategorický imperatív je niečo, čím sa riadiť nemusíme, ale mali by sme. A v tom spočíva naša sloboda. Existencia imperatívu má zmysel len vtedy, ak sme slobodní a môžeme sa ním riadiť. Ak sa ním neriadime, na scénu vstupuje náš osobný žalobca, ktorým je svedomie.

Kant hovorí, že vo svete neexistujú veci, ktoré by sme mohli považovať bez obmedzenia za dobré, alebo zlé. Záleží to na vnútornom postoji. Kant sa pýta: čo odlišuje morálny čin od nemorálneho? A odpovedá: morálny čin je taký, ktorý konáme z pocitu povinnosti, miesto aby sme sa držali svojich náklonností, alebo robili, čo sa nám zachce. (preto je Kant označovaný za deontológa, za niekoho, kto verí v povinnosť). Mravnosť spočíva vo voľbe povinnosti, nie túžob. Základným rozlišujúcim rysom mravného činu sú motívy, nie následky. Vznešenosť mravného zákona sa prejavuje tým, že nás núti nonať bez náklonnosti, alebo proti nej, čisto kvôli mravnému príkazu.

Je známym Kantov výrok: ”Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a úctou: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.” (teda pestrosť nekonečnej prírody, ktorú nemôžeme celú spoznať a ktorej sme časťou a sloboda vnútri nás, ktorú máme, pretože máme v sebe mravné zákony)

Nemecký romantizmus– Fichte, Schelling, Hegel

 Začína koncom 18. storočia a trvá takmer do polovice 20. storočia. Je označovaný aj ako posledná veľká epocha Európy (renesancia, barok, osvietenstvo). Niekedy sa hovorí aj ako o poslednom „spoločnom postoji ku existencii“.

 Pre mnohých romantikov sa filozofia, výskum prírody a literatúra spájali do vyššej jednoty.

 Novými heslami sa stali cit, fantázia, túžba, zážitok.

 Romantizmus je do veľkej miery aj protestom proti Kantovmu učeniu

 Je protestom proti racionalizmu osvietenstva, ktorého je Kant vyvrcholením

 Romantizmus sa dovoláva ne – rozumových, iracionálnych, citových síl v človeku a vo svete

 Romantikov spájala túžba po vzdialenom a nedosiahnuteľnom, ospevovali minulé časy, ako napríklad stredovek, alebo vzdialené kultúry ako Orient s jeho mystikou. Zaoberali sa „nočnými stránkami života“ – temným, strašným, mystickým.

 Ďalšou obľúbenou témou bola romantická zaľúbenosť a nedosiahnuteľná láska. Túto tému opísal Goethe v Utrpení mladého Werthera.

 Jedným z najdôležitejších znakov romantizmu bola túžba po prírode (Rousseau) a považovanie prírody za jednotný celok (Spinoza, Plotinos). V prírode vnímali božské „ja“, používali výrazy ako svetová duša, alebo svetový duch.

Johan Gottlieb Fichte (1762 – 1814)

„Filozofiu si volíme takú, akí sami sme.“

Bol obdivovateľom Kanta a jeho filozofie a bol skvelým rečníkom. Jeho prednášky v Berlíne navštvovalo množstvo ľudí, medzi nimi aj známych osobností.

Pokúšal sa odvodiť všetok obsah sveta (je identický s obsahom vedomia) z jediného najvyššieho princípu. Pre Fichteho má všetka skúsenosť svoj prameň v Ja. Prvým krokom je činnosť, keď Ja kladie samé seba. Ale takto ostáva Ja statické, nekompletné, nehybné. Na začiatok filozofie teda kladie mysliaci subjekt, ktorý potrebuje nejaký hybný moment, odpor ako podmienku rozvíjania Ja. Preto je druhým krokom, že Ja kladie oproti sebe Ne Ja. Po prvom kladení (téza) nasleduje druhé, ktoré obsahuje protiklad prvého (antitéza). Ja a Ne Ja však nemôžu zotrvávať večne ako vzájomne sa vylučujúce protiklady. Preto ako tretí krok formuloval Fichte syntézu, ktorá odstraňuje protiklad tézy a antitézy tak, že čiastočne obmedzila ich platnosť a teda prekonala ich vzájomnú opozíciu ich spojením a prekročením.

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 – 1854)

Shellingov systém sa nazýva filozofia identity. Tam, kde Fichte videl prírodu ako produkt Ja, vytvorený na to, aby sa mohlo Ja v opozícii k nej uskutočňovať, tam tento vzťah Schelling obracia. Nie príroda je produktom ducha, ale duch je produktom prírody, tvrdí. Úlohou filozofie je vyložiť vedenie, ale nie Fichteho spôsobom – ako je v Ja možný svet, príroda, ale naopak – ako je v prírode možné Ja, alebo duch. Ja (duch) je v prírode možné len tak, že aj príroda je pôvodne duchom a preto príroda a duch sú vo svojej hĺbke identické. Duchu a prírode môžeme porozumieť len vtedy, ak prestaneme vykladať prírodu ako čosi mŕtve, mechanické, ale ak ju vidíme ako jednotný celok za ktorým je nekonečná činnosť, živá prasila. V žiadnom jednotlivom jave nikdy nie je len jedno (duch, alebo hmota), ale vždy oboje, len niečo viac a druhé menej. V prírode teda vidí činnosť ducha a v duchu sebauvedomovanie prírody.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)

Jeho diela patria vo filozofii ku veľmi obtiažnym. Jeho dialektika je trojstupňová, pričom ide o postupný vývoj od nižšej ku vyššej forme. Dialektiku však nechápe iba logicky ako formu nášho myslenia, ale aj ontologicky a metafyzicky ako zvláštnu formu samopohybu skutočnosti a celkového vývoja. A snaží sa ukázať, že vnútorný vývoj nášho myslenia aj vnútorný vývoj vonkajšej skutočnosti sú identickými procesmi.

Vývoj ducha sa deje podľa dialektiky v troch vývojových stupňoch. Tie aj určujú stavbu filozofie. V prvom štádiu je duch v stave bytia o sebe, zaoberá sa ním logika, v druhej etape je duch v stave „sebaodcudzenia“, „zvonkajšenia“ do formy prírody, ktorá je viazaná priestorom a časom. Toto štádium je predmetom filozofie prírody. V tretej fáze sa duch vracia zo sebaodcudzenia k sebe samému, je v stave bytia o sebe a pre seba. Toto štádium rozoberá filozofia ducha.

Logika

Veda o logike sa delí na tri knihy, ktoré zodpovedajú základným etapám samovývoja absolútna: „náuka o bytí“, „náuka o podstate“, „náuka o pojme“. Prvé dve nazýva objektívnou logikou, tretiu subjektívnou logikou.

Vôbec prvou kategóriou je bytie, ktoré je najbezprostrednejšie a najchudobnejšie. Náuka o podstate sa zaoberá kategóriami podstaty, javu a skutočnosti. Logika končí výkladom dialektiky idey. Idea sama má tri stupne, v najnižšom sa prejavuje ako život, potom ako poznanie a nakoniec ako absolútna idea, ktorá predstavuje vrcholnú definíciu absolútna. Absolútno, ktoré v absolútnej idey dosiahlo svojho plného bytia, opúšťa podľa Hegela médium čistého myslenia a prechádza v prírodu, ako vo svoje „inobytie“.

Filozofia prírody

Pre Hegela má príroda reálne bytie, ale nepresahuje ducha, je iba jeho rodiskom a terénom jeho činnosti, teda predpokladom. Preto v prírode nemá miesto autentická sloboda, vládne tu nutnosť prírodných zákonov. To, že je príroda vo svojom základe ideou, ale odpadnutou od seba do cudzej existencie vytvára napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie o prekonanie inobytia, t.j. získanie adekvátnej formy bytia. Príroda sa snaží byť duchom, aby prekonala svoje inobytie. Podľa Hegela absolútno ako duchovný princíp sveta, nie je od začiatku hotové, jeho život je postupnou sebarealizáciou.

Filozofia ducha

Nasleduje po logike a filozofii prírody a uzatvára Hegelov objektívne idealistický systém. Príroda je predpokladom ducha len v relatívnom zmysle. Absolútna idea sa musí odcudziť sebe samej, zobrať na seba vonkajšiu podobu prírody a toto svoje neadekvátne bytie prekonať, aby realizovala svoj vnútorný účel – vedomie seba samej. Takto príroda tvorí nutnú etapu na ceste k sebauvedomeniu, seba uskutočneniu ducha. Duch je voči prírode negatívny, pretože prekonáva jej vonkajšiu predmetnosť, jej časovopriestorovú, zmyslovú podobu. V prírode nachádza duch seba samého, stáva sa „bytím u seba“, to znamená pravou a nekonečnou slobodou. V prírode nemohol byť slobodným, pretože príroda podlieha prírodným zákonom a teda nutnosti. Duch však nie je niečím hotovým a daným, ale prechádza tiež určitými vývojovými stupňami.

  1. subjektívny duch (najnižší stupeň) – duch je tu ešte tesne zviazaný s prírodou, možno ho preto nazvať prírodným duchom.
  2. objektívny duch - vytvára si svoju vlastnú skutočnosť, vlastný svet, odtrháva sa od prírody
  3. absolútny duch – je v plnej miere nekonečný, slobodný a pravdivý. je to duch, ktorý v plnej miere spoznal sám seba ako nekonečno. Táto absolútnosť ducha spočíva v poznaní, že celý predmetný svet, príroda a dejiny, netvoria samostatné reality, ale vzájomne prepojené momenty jeho života.

Absolútny duch sa však neobíde bez človeka, lebo až v ňom sa naplno realizuje. Preto Hegel poníma:

  1. náuku o subjektívnom duchu ako náuku o vzťahu ľudského vedomia k predmetnej skutočnosti (oslobodenie človeka od závislosti na prírode)
  2. náuku o objektívnom duchu ako pojednanie o človeku v kontexte ľudskej spoločnosti, o človeku, ktorý spolu s ostatnými bytosťami vytvára dejiny (človek ako osoba nachádzajúca v štáte a vlastníctve slobodu)
  3. absolútny duch ako absolútne poznanie, ktoré sa realizuje tromi cestami: umením, náboženstvom a filozofiou (človek povznášajúci sa nad konečnú existenciu a realizátor nekonečnej pravdy a slobody)

Filozofia dejín

Svetové dejiny sú podľa H znázornením ducha, znázornením, ako si vypracováva vedenie o tom, čím je. Definuje dejiny ako vývoj ducha v čase, ktorého posledným cieľom je realizácia slobody. Z hľadiska uvedomenia si slobody ducha je možné rozdeliť dejiny na tri základné etapy:

staroveké orientálne národy, kde bol slobodný len jediný človek (vládca), Gréci a Rimania, kde bola slobodná skupina ľudí, moderné germánske národy, spojené s kresťanstvom, kde sú všetci slobodní.

Dejiny predstavujú formu spojenia slobody a nutnosti, kde práve ich vzájomná konfrontácia – slobodní ľudia sledujúci vlastné záujmy, ale prispievajúci k všeobecnému blahu, realizuje zákonitosť dejín a posúva ich vpred. Významné miesto v dejinách patrí významným „svetodejným jedincom“, ktorých záujmy, potreby a vášne vedú k činom epochálneho významu. Ich činy majú svoj zdroj vo vlastných záujmoch, ale zároveň nevedome uskutočňujú všeobecnú „vôľu svetového ducha“.

Objektivizáciou vedomia slobody v dejinách je štát. Pohyb dejinného svetového ducha prebieha v stupňoch, sloboda sa realizuje postupne, v časovo vymedzených historických epochách. Každú z nich reprezentuje určitý zvláštny „národný duch“, t.j. národ, ktorý sa v danej dobe stal pre svoj charakter historicky najdôležitejším. Akonáhle však splnil svoju dejinnú rolu predáva štafetu ďalšiemu a ustupuje. Sled národných duchov vypadá podľa H nasledovne: najnižšie stoja národy orientálneho sveta (Čína, India, Perzia), po nich nastúpil grécky svet, ktorý vystriedala ríša Rimanov a vrcholnú epochu svetových dejín reprezentuje germánsky svet zahŕňajúci kresťanské národy západnej Európy. Hierarchické postavenie súvisí s rozvinutosťou individuality jedinca v daných spoločnostiach. Duch reformácie sa stal základňou, na ktorej mohol vyrásť moderný štát realizujúci skutočnú slobodu. Jeho najadekvátnejším stelesnením je moderné Prusko, ktoré vzišlo z úsilia Fridricha Veľkého. Tu nastáva z hľadiska vnútorného princípu „koniec dejín“ pretože objektívny duch dosiahol svoj najvyšší cieľ – slobodu. (empiricky však pokračujú dejiny ďalej)

Filozofia absolútneho ducha

V absolútnom duchu dospieva duch k pravdivému sebapoznaniu a tým sa uskutočňuje. Toto sebapoznanie a sebauskutočnenie prebieha podľa H v troch formách poznania:

  1. v umení, ktoré poznáva pomocou zmyslového názoru
  2. v náboženstve, ktoré poznáva prostredníctve predstáv
  3. vo filozofii, ktorej médium je myslenie, pojem

Filozofia

Filozofia je najadekvátnejším spôsobom ako človek môže spoznať celok bytia. Nie je však len teoretickým výkonom, ale je aj najvyšším praktickým výkonom, pretože človek sa v nej stotožňuje s absolútnom. Vzniká z objektívnej potreby prekonať rozdvojenie v realite a v myslení, z potreby zmierenia protikladov. Len filozofia totiž dokáže pochopiť, že príroda a duch netvoria protiklady, ale že sú jednotou.

Hegel zdôrazňuje, že je len jedna filozofia a dejiny filozofie predstavujú jej vnútorný postup a vývoj. Preto je štúdium dejín filozofie štúdiom filozofie samotnej. Jednotlivé filozofie sú len nutné články, vývojové stupne tohto procesu. Každá ďalšia filozofia je bohatšia, konkrétnejšia, pravdivejšia, než predchádzajúca, pretože pokročila tak, že zhrnula všetko predchádzajúce vedenie a rozšírila ho. Najvyššie ale stojí Hegelova filozofia, pretože v nej (ako Hegel tvrdí) dosiahol absolútny duch plne svojho cieľa.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ach voltaire

(rousseau, 1. 4. 2008 23:25)

ja som len nechcel aby moje dobre deti boli vychovavane v mojej zlej spolocnosti ty nemravny vzdelanec

nevadi

(voltaire, 1. 4. 2008 23:17)

neber si to tak, taky rousseau bol zas expert na vychovu. dietky sup sup do domova,nech su z vas zdravi jedinci

ospravedlnenie

(georg wilhelm fridrich hegel, 1. 4. 2008 23:09)

chcel by som sa spatne ospravedlnit vsetkym ludom co boli nuteny citat tie chujoviny co som za zivota vypotil, naozaj neviem co som si myslel. az teraz vidim ake to boli zvasty....inobytie? absolutna idea a absolutno? a to som nemal ani hadicku v pipiku ani problemy s crevom

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA