novoveká filozofia
Novoveká filozofia
Kontext doby
Novoveká filozofia
vychádza z renesančného myslenia. Ovplyvnilo ju viac činiteľov,
predovšetkým ale prechod európskych krajín od feudalizmu k „buržoázii“ (toto
obdobie je obdobím ranoburžoáznych revolúcii v Holandsku, Anglicku)
súvisiace s novým postavením človeka ako občana a jeho práv,
s novým poňatím štátu, ako aj s potrebou novej vedy oslobodenej od
teológie. Ďalším výrazným činiteľom bol teda rozvoj novovekej vedy (najmä
prírodných vied) a jej metód. Filozofi a vedci skúmajú prírodu,
zákonitosti hmotného sveta a tieto poznatky využívajú na praktické ciele.
Do popredia filozofie sa dostáva problematika vedeckého poznania, hľadanie
spoľahlivých základov vedy. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva
teória poznania, vzhľadom k čomu sa vývin novovekej filozofie spočiatku
javí ako spor medzi empirizmom a racionalizmom. Empirizmus preferuje
skúsenostné (empirické) východiská vedeckého poznania, pôvod nachádza
v zmyslových pocitoch a vnemoch. Hlavnými predstaviteľmi boli: Bacon,
Locke, Berkeley, Hume. Racionalizmus nachádza jediné spoľahlivé východisko
poznania v istotách rozumu (ratio). Hlavní predstavitelia: Descartes,
Spinoza, Leibniz.
Zakladateľ novovekého empirizmu – Francis Bacon
(1561 – 1626)
Chcel vypracovať obrovské
súborné dielo – Veľké obnovenie vied, z ktorého napokon dokončil len tri
časti: O dôstojnosti a pokroku vied, Nové Organon, Nová Atlantída.
V prvom diele sa
snažil rozdeliť vedy, definovať ich, vymedziť ich oproti teológii. Kritizoval
v ňom stagnáciu vied a hľadal jej príčiny. Tieto vidiel
v absencii vhodnej organizácie vedy na medzinárodnej úrovni
a v absencii stanovenia cieľa a metód jednotlivých vied, ktoré
dáva za úlohu postulovať filozofii.
V druhom diele sa
snaží nájsť správnu metódu vedy a ukázať jej cieľ. Jej cieľom, ako píše,
má byť pokrok, jeho praktické využitie, ktorým je ovládnutie prírody človekom.
Najväčšou silou, mocou človeka je podľa Bacona poznanie. Opakoval myšlienku
antických filozofov, že môžeme toľko, koľko vieme. Pri skúmaní predchádzajúcich
filozofických učení sa snažil nájsť slabiny ľudských poznávacích schopností
a zistil, že na dosiahnutie pravdy je potrebná reforma metódy skúmania. Prvou fázou tejto reformy má byť
očistenie rozumu od omylov v poznávaní, ktoré nazýva idolmi. Idoly sú
prekážky, ktoré bránia rozumu v prístupe k pravde a Bacon
rozoznáva 4 druhy idolov:
- idoly
kmeňa (rodu) – keďže sme
schopní poznávať iba ako ľudia, nemôžeme sa vyhnúť istým ohraničeniam
vyplývajúcim z nášho ľudského myslenia. Naše myslenie je „znečistené“
našou vôľou, pocitmi a antropomorfnými predstavami. Napríklad máme
tendenciu vo všetkom hľadať viac poriadku a usporiadanosti, než tam
v skutočnosti je.
- idoly
jaskyne – ide o omyly,
ktoré majú pôvod v individuálnom založení, výchove, postojoch
a konkrétnej situácii konkrétneho človeka.
- idoly
trhu – pochádzajú
z kontaktov a spoločenského styku ľudí. Zvláštnu rolu tu hrá reč
ako prostriedok a nástroj medziľudskej komunikácie. Nepresnosti
v jazyku spôsobujú chybné pomenovanie vecí, chybné chápanie pojmov
a považovanie slov za pojmy, alebo veci.
- idoly
divadla – pochádzajú
z nekritického preberania názorov autorít. Učenci preberajú názory
klasikov a reprodukujú ich ako herci naučenú reč.
Bacon dospieva
k poznaniu, že prvé dva druhy idolov nemožno bezo zvyšku odstrániť, ale druhé dva musíme
dôkladne eliminovať, čo je podmienkou ozdravenia vied.
Druhou fázou reformy (po oslobodení rozumu od jeho omylov) má byť určenie správnej
metódy. Veda je pre Bacona empirickou a za jedinú správnu metódu považuje metódu indukcie. Indukcia vychádza zo
zmyslového materiálu, je metódou prenikania k samotnej podstate vecí, ale
nielen ich opisovaním, alebo logickou dedukciou, ale predovšetkým experimentom.
Indukcia je teda metóda, ktorá ide od jednotlivých, zmyslami vnímateľných
faktov a vecí ku zovšeobecneniu
a k teórii, ale nie naopak.
V treťom diele
ponúka Bacon obraz budúcej spoločnosti, v ktorej vedy majú to miesto,
ktoré im podľa neho patrí. Štát tu nie
je riadený politikmi, ale najlepšími vedcami. Rozvíja tu v podstate
Platónsku myšlienku ideálneho štátu, ktorý je namiesto demagógmi
a politikmi, riadený učencami.
Zakladateľ novovekého racionalizmu – René
Descartes (1596 – 1650)
Dielo:
Rozprava o metóde,
Meditácie o prvej filozofii, Princípy filozofické. Z jeho objavov
v matematike je významný hlavne súradnicový (karteziánsky) systém.
Cogito ergo sum
Filozofiu chce pretvoriť
v univerzálnu matematiku, vedu, v ktorej je všetko získané dedukciou
z najjednoduchších základných pojmov. Descartovým ideálom je matematizácia
celého poznania. To nás privádza k jeho špecifickej metóde. Na to, aby
mohol všetko odvádzať z najjednoduchších princípov musí si byť istý tým,
že tieto princípy sú správne a nespochybniteľné. Čo je však isté
a nespochybniteľné? Spočiatku nie je nespochybniteľné nič a preto
pochybuje úplne o všetkom (metodická
skepsa). Ak teda začal filozofovať tým, že o všetkom pochybuje,
zistil, že existuje predsa len niečo, o čom pochybovať nemôže a čo je
teda isté: prostý fakt pochybovania, teda myslenia. Cogito ergo sum je teda
prvým neotrasiteľným východiskom. A druhým neotrasiteľným východiskom je
podľa neho boh. Máme v sebe ideu boha ako nekonečnej, vševedúcej
a všemocnej bytosti. My, ktorí sme nedokonalí, smrteľní sme si ju nemohli
vytvoriť sami a tak boh musí existovať. (kde necháva svoje pochybovanie?)
A keďže k dokonalosti patrí aj pravdivosť, je nemysliteľné, aby nás
pravdivý a pravdymilovný boh klamal akýmsi iluzórnym svetom. Tu vstupuje
do hry teodicea, ale nie v úlohe zla, ako výrazu slobodnej vôle človeka na
poli etiky, ale ako omylu ako výrazu slobodnej vôle na poli poznávania
(noetiky). Boh ako vždy pravdivý nám ukazuje vždy pravdu, ale je na našej
slobodnej vôli, či ju prijmeme, alebo nie. Jedine slobodná vôľa človeka je teda prameňom omylov.
Descartov dualizmus
Pri skúmaní ľudskej mysle
v nej teda našiel ideu boha ako nekonečnej a nestvorenej substancie.
Ďalej v nej nachádza idey dvoch
substancií stvorených: duch (myslenie) – nepriestorová a netelesná
substancia (res cogitans) a svet telies – rozpriestranená substancia (res
extensa). Obe substancie sú od seba nezávislé. Svet telies však nie je taký,
ako nám ho ukazujú naše zmysly. Zmyslovú skúsenosť racionalista Descartes
podceňuje ako nejasnú a klamlivú. Za plnohodnotné poznanie pokladá len to,
ktoré možno vyjadriť v jednoznačných, matematických pojmoch. Pre svet
telies je to rozľahlosť – vyplnenie priestoru. Telesá sú priestorom
a priestor pozostáva z telies – prázdny priestor neexistuje.
V pojme rozľahlosti je obsiahnutá možnosť pohybu podľa zákonov mechaniky,
ku ktorému prvý impulz nemôže vychádzať z telies samotných, ale musí
vychádzať od boha (prvý hýbateľ). Ustavičný pohyb je príčinou vzniku rôznych
fyzikálnych objektov až po živočíchy. Celkové množstvo pohybu, ktoré bolo svetu
telies udelené bohom ostáva stále rovnaké (prvá predtucha zákona
o zachovaní energie). Keďže hmotu aj pohyb možno merať, neexistuje
v prírode nič, čo by nebolo možné vyjadriť matematicky. Celú fyziku je
preto podľa neho možné skonštruovať prísne matematicky z troch pojmov:
rozľahlosti, pohybu a kľudu. Všetko, vrátane procesov v živých
organizmoch možno vysvetliť matematicky a mechanicky. Živočíchy pokladá za
stroje fungujúce na princípe reflexného oblúka.
Thomas Hobbes (1588 – 1679)
Bol synom dedinského
farára, ale skončil štúdium v Oxforde. Žil v období anglickej
buržoáznej revolúcie a vo svojom učení nadväzoval na Bacona, ale
inšpiroval sa aj Descartom.
Filozofia
Podobne ako Bacon, aj on
tvrdil, že poznanie je silou, mocou. Preto má filozofická teória slúžiť praktickým
účelom, rozvíjať životný pokrok ľudí. Múdrosť má slúžiť človeku, poznanie sa
stáva silou prostredníctvom vedy, filozofie. Filozofia a veda mu prakticky
splývajú. Predmet ľudského bádania je podľa neho len jeden a to:
objektívne existujúce teleso. Filozofia
je teda podľa neho náukou o telese, ktorú skúma v troch základných
rovinách:
- v rovine všeobecnej ako prírodu
- v rovine špecifickej ako človeka
- v rovine umelého telesa ako spoločnosť a štát
Takto rozdelené
filozofické skúmania sú ním rozpracované v rozpravách: O telese, O človeku,
O občanovi.
Človek a spoločnosť:
Človek je pre Hobbesa
ohnivkom medzi prírodou a spoločnosťou. Z jednej strany je zložitým
telesom prírody, z druhej strany je konštruktérom umelých sociálnych
telies ako štát. Vo svojej prirodzenosti je človek determinovaný svojimi pudmi
a vášňami, hlavným princípom jeho správania je pud sebazáchovy. Tento pud
mu velí brániť sa pred hrozbou smrti tým, že sa snaží získať moc a vládu
nad inými ľuďmi. Prirodzeným stavom ľudstva je teda vojna všetkých proti
všetkým (bellum omnium contra omnes),
kde sa každý snaží získať moc a vládu nad ostatnými. V tomto
prirodzenom stave platí zákon: človek človeku vlkom (homo homini lupus). Pretože však tento stav nie je pre ľudí výhodný
a priaznivý, požiadavkou rozumu je mier. Preto si ľudia zakladajú
spoločenstvá, pre ktorých existenciu je nevyhnutná jednotná vôľa všetkých. Táto
vôľa vzniká len ak sa každý vzdá časti svojich práv a podriadi sa vôli
iného subjektu, ktorého rozhodnutia budú považované za vôľu všetkých. Týmto
subjektom je pre Hobbesa štát, alebo občianska spoločnosť. Nazýva ho Leviathanom – smrteľným bohom (rovnaký
názov nesie jeho najvýznamnejšie dielo – Leviathan).
Občania takéhoto štátu prenesú na Leviathana svoje práva a štát sa stáva absolútnou mocou. V tomto
absolutistickom poňatí štátu vidí Hobbes jedinú záruku uskutočnenia
spravodlivosti, mieru a mravnosti. Zavrhuje teda vo svojom učení teóriu
o božskej prirodzenosti spoločnosti a štátu a hájil teóriu spoločenskej zmluvy. Za najlepšiu formu
štátu považoval absolútnu monarchiu.
Novoveký empirizmus – Locke, Berkeley, Hume
John Locke (1632 – 1704)
Jeho filozofia vychádza z odporu voči
absolutizmu. Svojou filozofiou kryl práva jednotlivca proti štátu. Liberalizmus, kapitalizmus, demokratickosť,
majú v Lockovi svojho predchodcu a proroka. Stal sa otcom národnej
anglickej filozofie, opiera sa o neho americká ústava a revolúcia
stal sa inšpirátorom mnohých mysliteľov.
Dielo
Jeho hlavným dielom je „Esej o ľudskom rozume“. Tvrdí, že
rozumové schopnosti neboli dané človeku pre teoretické špekulácie, ale pre
praktické riadenie života, čím rozumel hlavne materiálny blahobyt. Tvrdí však,
že rozum sám o sebe nemôže nič vytvoriť, je len nepopísaným papierom, na
ktorý skúsenosť zapisuje dojmy. Prirovnáva rozum ku temnej komore, do ktorej
okienkami zmyslov vstupujú vonkajšie dojmy. Východiskom jeho úvah je poznanie,
že každému filozofickému uvažovaniu musí
predchádzať skúmanie schopností rozumu
a toho, čo je, resp. nie je v jeho dosahu. Východiskom je teda ako
u Descarta pochybovanie, ale iného druhu. Locke sa totiž najprv pýta, či
náš rozum na také niečo stačí. Je prvým, kto vzal úlohu preskúmať nástroje
a možnosti myslenia ešte pred samotnou filozofickou prácou vážne. Je teda
prvým kritickým filozofom. Zatiaľ čo Descartovi pochybnosť nebránila
v tom, aby našiel v rozume ideu boha, Locke ukazuje na to, že idea
boha sa v histórii a u rôznych národov nevyskytuje všade. To
znamená, že táto idea nemôže byť človeku ako takému vrodená a vlastná.
Preto treba podrobiť kritike ľudské vedomie a jeho obsah. Je treba skúmať, ako sa predstavy, idey
a podobne dostávajú do vedomia. Locke nachádza tri možné odpovede:
- idey buď pochádzajú z vonkajšieho sveta
- alebo ich vytvorilo samo naše vedomie z predstáv, ktoré sú v mimo neho
- alebo sú
vo vedomí od samého počiatku a teda sú vrodené
Prvá časť Lockovho diela
je venovaná dôkazu, že vrodené idey
neexistujú. Duševný stav divocha, dieťaťa dokazujú, že niečo také ako idey,
pojmy, princípy, ktoré by boli dané každému rovnako neexistujú. Naopak, zákony
teoretického myslenia, mravné príkazy, sú neskorým výtvorom dlhého vývoja
ľudstva. Obsah vedomia teda podľa
Locka môže pochádzať len z dvoch
prameňov: z vonkajšej, alebo vnútornej skúsenosti. Locke prichádza ku
záveru, že pred skúsenosťou nie je vo
vedomí nič, je to tabula rasa,
nepopísaný list papiera.
Druhá časť je Lockovým
dokazovaním, že všetky idey (obsahy
vedomia) pochádzajú zo skúseností. Treba
ešte povedať, že hovorí o iných ideách ako Platón. Pomer ideí a vecí
u Platóna a Locka je obrátený. U Platóna sú idey vzory, ktorých
je skutočnosť nedokonalým obrazom, u Locka sú veci (zmyslové odtlačky
skúseností v našej mysli) konečným faktom a na ich základe si
vytvárame predstavy – idey, ktoré sú nedokonalé a skutočnosť skresľujú. Podľa
Locka existuje príroda, t.j. veci ktoré sa pohybujú a na seba vzájomne
pôsobia a myseľ, na ktorú tieto veci pôsobia a zanechávajú v nej
svoje odtlačky. Rozdeľuje ich (idey) na:
- Jednoduché
idey – najjednoduchšie
elementy nášho myslenia, jednoduché obrazy vnemov
· vonkajšia skúsenosť (sensation) je prameň, ktorým prichádzajú do vedomia. Je to
primárna, prvá skúsenosť človeka, pretože jeho prvou činnosťou je zoznamovať sa
so svetom, v ktorom žije. Locke dochádza ku poznaniu, že prostredníctvom
tohto druhu vnímania neprichádzajú do vedomia veci samotné, ale iba ich kvality, ktoré delí na primárne
a sekundárne. Primárne kvality sú kvality, ktoré sú v telesách
stále a nemenia sa ako napr. ich rozloha, tvar, pevnosť, pohyb, kľud. Sú
adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta v našej mysli. Medzi
skutočnosťou a vnímaním tu existuje priama súvislosť, nie je dôvod
domnievať sa, že veci sú po tejto stránke iné, než ich vnímame. Sekundárne vlastnosti nepatria ku telesám vždy, ale len v určitých
vzťahoch. Sú výsledkom interakcie vlastností vecí a schopnosti našich
zmyslov vnímať ich. Jedná sa o farbu, chuť, teplotu, zvuk, ...
V tomto prípade nie je v telesách nič, čo by vytváralo priamu súvislosť medzi nimi
a vnímanou skutočnosťou ako v predchádzajúcom prípade. Napriek tomu
v nich však musí byť niečo, čo v nás tento vnem vyvoláva a Locke
si myslí, že to spôsobuje počet, tvar
a pohyb nepriamo vnímateľných čiastočiek hmoty.
· Vnútorná skúsenosť (reflection) sú podľa Locka vnemy, ktoré nepochádzajú zvonka,
ale vedomie ich nachádza reflektovaním samého seba a svojej činnosti. Tu
rozlišuje poznávanie a chcenie.
· Vonkajšia
a vnútorná skúsenosť môžu pôsobiť aj spoločne, čo sa deje pri pociťovaní
rozkoše a bolesti
- Zložené
idey – rozum ich vytvára
kombinovaním jednoduchých tak, ako sa z abecedy tvoria slová. Locke
rozlišuje celkom tri druhy zložených ideí:
- Módy (počet, priestor, trvanie, ..)
- Substancie (boh, duch, teleso, ...)
- Vzťahy ( identita a rôznosť, príčina
a účinok, priestor a čas, ..)
Pretože zložené idey
vznikajú len v rozume kombináciou jednoduchých, nezodpovedá im nič
skutočného Vznikajú v procese aktivity nášho vedomia z jednoduchých
ideí spájaním, kombinovaním, abstrakciami, atď, pričom rozum k obsahu
pôvodných ideí nič nepridáva, len ich usporiadava, čím sú teda idey (pojmy)
všeobecnejšie, tým sa viac vzďaľujú od svojej pôvodnej jednoduchej skúsenosti
a stávajú sa obsahovo chudobnejšie. Najmenej obsažné sú teda filozofické pojmy.
Náboženstvo a politika
Jeho najvýznamnejším
dielom na tomto poli je „Dva traktáty
o vláde“. Locke tvrdil, že ľudia sa do náboženstva nerodia, ale volia
si ho. Pravé je jedine to náboženstvo, ktoré si vyberiem a som o jeho
pravosti presvedčený. Štátu potom nepatrí starostlivosť o duchovné blaho
občanov, musí im dať plnú slobodu vybrať si. Všetky vyznania majú byť pred
štátom rovné. Lámal duchovné putá, ktoré držia ľudí pohromade a namiesto
nich stavia materiálny záujem. Jasne teda formuloval tézu o odluke štátu
a náboženstva. Nie viera, ale spoločné vlastníctvo má byť základom štátu.
Tvrdil, že hlavným cieľom, pre ktorý sa ľudia združujú do štátov
a podriaďujú sa vláde je zachovanie ich vlastníctva. Pri skúmaní politickej moci rozlišuje medzi
prirodzeným stavom a stavom, ktorý označuje ako politická, alebo občianska
spoločnosť. Na rozdiel od Hobbesa však považuje prirodzený stav za stav
dokonalej slobody a rovnosti. Podstatou prirodzeného zákona, na ktorom sa
zakladá prirodzený stav, je rozum. Aj v prirodzenom stave však existuje
strach a nebezpečenstvo. Preto sa ľudia spájajú do štátov
a spoločenstiev, pričom zárukou, že budú užívať v mieri
a bezpečí svoje vlastníctvo, sú zákony štátu. Je si však vedomý toho, že
existuje nebezpečenstvo zneužitia moci a preto hľadá spôsoby ako tomu
predísť a zabrániť. Preto delí moc v štáte na tri druhy: zákonodarnú,
výkonnú (v ktorej je zahrnutá aj súdna) a federatívnu (zahraničná
politika).
George Berkeley (1685 – 1753) a jeho
solipsicizmus
Jeho filozofické učenie
sa nazýva aj solipsicizmus, subjektívny senzualizmus, subjektívny
idealizmus. Podľa neho si všetky dovtedy filozofické ťažkosti zapríčinili
filozofi sami, pretože hľadali neotrasiteľné princípy tam, kde nie sú
a ani nemôžu byť – vo veciach. Jeho hlavným dielom je Pojednanie o základoch ľudského vnímania. Nadväzuje na Locka,
všíma si v jeho učení dvoch nedôsledností, ktoré majú rovnaký koreň.
Subjektívne zmyslové kvality (chuť, čuch, ...) označil Locke ako sekundárne.
oproti tomu pevnosť, pohyb, atď, označil ako primárne a postavil ich pred
sekundárne, napriek tomu, že ich tiež vnímame zmyslami. Tvrdil totiž, že ich
pôvodom je tiež určitá skutočnosť, ktorá presne zodpovedá nášmu vnemu.
A po druhé, Locke tvrdil, že zloženým ideám, ktoré formuje rozum,
nezodpovedá nič skutočného. Tieto rozpory odstránil Berkeley tak, že sa
pridržal princípu, podľa ktorého všetko,
čo vnímame (vonkajším, alebo vnútorným vnímaním, primárne, sekundárne
vlastnosti, jednoduché, zložené idey) je
nám vždy dané ako fenomén nášho vedomia. V podstate je všetko teda iba
sekundárnymi kvalitami ako ich vnímal Locke, pretože tu nejde o nič, čo by
bolo reálne vo veciach, ale len o to, čo sprostredkujú naše zmysly. Nemáme
teda dôvod rozlišovať primárne, alebo sekundárne kvality. Existujú iba
v nás, v našom vnímaní. Mimo nás nie sú ničím. Ani myšlienky, ani vášne, ani predstavy, neexistujú mimo mysle. Vec
je iba akousi sumou našich pocitov vo vedomí. Bytie veci tkvie v tom, že je vnímaná. Esse est percipi –
byť znamená byť vnímaný. To, čo nazývame svetom nie je nič iné, len náš duch,
naše vedomie so svojimi ideami. Názor, podľa ktorého nemôžeme poznať nič, čo je
mimo existujúceho ducha sa dá nazvať dôsledným idealizmom. Podľa toho nemôžeme
hovoriť o nejakej existencii veci bez toho, aby ju niekto vnímal.
David Hume (1711 – 1776)
Jeho učením vyvrcholilo
učenie anglickej empiricko senzualistickej filozofie. Hlavným dielom je Traktát o ľudskej prirodzenosti.
Locke tvrdil, že existuje reálny, objektívny svet, ktorý môžeme spoznávať
zmyslami. Berkeley tvrdil, že jediné, čo je skutočné a objektívne je naše
vnímanie. Svet ako taký, bez nášho vnímania neexistuje. Hume ide ešte ďalej,
keď tvrdí, že svet reálne existuje mimo nášho vedomia, ale to, čo poznávame nie
je skutočným objektívnym svetom, ale iba našimi pocitmi a dojmami.
Výsledkom každej filozofie je podľa neho poznávanie ľudskej slepoty
a slabosti. Za jediný zdroj poznania o svete (aj o sebe)
považuje naše zmysly. Rozum podľa neho nemá žiadnu schopnosť samostatne
dospievať k novým poznatkom. Mocou ducha (rozumu) nie je podľa neho nič
iné, než schopnosť pracovať s látkou, ktorú nám predkladajú zmysly.
Schopnosť rozumu teda obmedzuje na prijímanie a zaznamenávanie zmyslových
dát, na ich pamätanie a kombinovanie, ktoré prebieha podľa určitých
pravidiel. Tvrdí že: „Náš rozum si nevie bez pomoci skúsenosti utvoriť nijaký
záver o reálnej existencii a nejakých faktoch“.
Prichádza zo zásadou
neprekračovať priestor toho, čo je dané v skúsenosti. Vedu potom chápe v
primárne pragmatickom význame, nie v zmysle prieniku do povahy vecí.
Poukazuje na to, že akékoľvek
apriórne poznanie je nesprávne a vlastne aj nemožné. Zároveň poukazuje na
slabosť a obmedzenosť ľudských zmyslov, až dospieva ku stanovisku o nepoznateľnosti sveta v jeho podstate (agnosticizmus). Jediné, čo bezpečne poznáme ako základ
všetkého poznania, sú impresie (dojmy) poznávajúcej mysle. Uvedomoval si ale,
že človek bude vždy (či už verí v poznateľnosť sveta, alebo neverí)
vyvodzovať určité závery, ktoré bude považovať za pravdivé, pretože sú
podložené jeho skúsenosťou. V praktickom svete sa podľa neho riadime presvedčením, vierou v existenciu
vonkajšieho sveta. Priznával, že človeka niečo núti, aby si vytváral vlastné
názory a závery. Nebyť toho, rozum by nikdy neobsahoval nič, čo nie je
bezprostredne vnímané našimi zmyslami. Viera v existenciu sveta
a určitá predstava o javoch v ňom je akýmsi hodnotením, ktoré
máme spoločné so živočíchmi. Potom aj samotný postoj k svetu nie je
v rozhodujúcej miere určovaný znalosťami, ale vierou, tým čo Hume nazýva
prirodzeným inštinktom.
O kauzalite
Kauzálne spojenie medzi príčinou A a javom B
v bežnom myslení pokladáme za samozrejmé, ale neexistuje nič, na základe
čoho by bolo možné dokázať nevyhnutnosť tohto vzťahu. Z empirického
hľadiska možno potvrdiť iba opakujúci sa určitý stav ako následnosť istých udalostí
. Neoprávňuje ma to tvrdiť, že medzi
A a B existuje príčinno účinkový kauzálny vzťah (nexus), pretože
tento žiadna skúsenosť nedokazuje.
Novoveký racionalizmus – Spinoza, Leibniz
Benedictus (Baruch) Spinoza (1632 – 1677)
Jeho hlavným dielom je „Etika“. Je vykladaná spôsobom
používaným v geometrii ako matematické dielo s axiómami na začiatku,
vetami, poučkami, dôkazmi a závermi. Spinoza preniesol svoju záľubu
k matematike do filozofie s požiadavkou jej exaktnosti
a presnosti. Tak uvažuje o prírode, bohu, duši, človeku spôsobom akým
sa v geometrii pojednáva o čiarach, plochách, alebo telesách. Spinoza
bol presvedčený, že najvšeobecnejšie pravdy sú vlastné samému rozumu. Považoval
ich za bezprostredné, intuitívne.
Jeho východiskom je pojem
substancia. (z latinčiny – to, čo
stojí na spodku, nie ako my dnes vnímame substanciu – ako hmotu). Týmto pojmom
myslel Jedno, alebo Nekonečno, stojace za všetkými vecami, ktoré v sebe
zjednocuje. (preto ho nazývame monistom) Substancia je večná, nekonečná,
existuje sama zo seba, nie je nič mimo nej. Ako sám hovorí: „Substancia je
všetko, všetko je substancia“. Takto pochopený význam substancie je totožný
s pojmom boha a ako súhrn všetkého aj s pojmom prírody.
substancia = boh = príroda (ako príroda tvoriaca –
natura naturans)
Jeho príroda však nie je
ohraničenou prírodou, ale je to v princípe nekonečný vesmír. Tak rozlišuje
prírodu tvoriacu (natura naturans),
ktorá je súborom všetkého existujúceho a prírodu stvorenú (natura naturata), ktorá je prírodou ako ju
vnímame my, vo svojich zmenách a sprostredkovaniach. Chápe teda svet ako
nestvorený bohom, ani človekom, ale ako svet, ktorý vždy bol, je a bude.
Príroda stvorená (natura naturata) je príroda, ako ju vnímame my, príroda, ako súhrn
vecí, ako svet konečných javov. To, čo sme my schopní zo substancie vnímať
nazýva Spinoza módmi (modus). Modus je teda určitý spôsob existencie
substancie, spôsob prejavovania sa substancie navonok, prostredníctvom
ktorého môžeme substanciu spoznávať. Absolútna suma všetkých módov je všetko.
Spinoza teda rozoznáva akési tri stupne: nekonečnú substanciu ( =boh =
príroda), sumu všetkých módov (príroda stvorená), a jednotlivé módy.
Nekonečná substancia má
nekonečné množstvo vlastností (Spinoza
ich nazýva atribútmi), z ktorých nášmu konečnému poznaniu sú prístupné
dva: atribút myslenia a atribút rozpriestranenosti. Boh je teda jednak
nekonečná rozľahlosť (teda nie teleso, pretože teleso je ohraničené)
a jednak nekonečné myslenie (teda nie určité, obmedzené myslenie). Pretože
všetko je v bohu (boh je všetko, všetko je boh, substancia = boh), možno
všetko pozorovať z dvoch hľadísk: z hľadiska myslenia – ako ideu
a z hľadiska rozľahlosti – ako teleso
Učenie o človeku
Človek v Spinozovej filozofii je súčasťou
prírody a je podriadený jej zákonitostiam. Neuznáva slobodnú vôľu, pretože
tvrdí, že naše jednanie sa riadi tými istými zákonitosťami ako všetko prírodné
dianie. Prirodzenosťou každej bytosti je, že sa snaží o zachovanie svojej
existencie. Pokiaľ je toto sebazachovanie uspokojené vzniká radosť, pokiaľ nie,
dostavuje sa smútok. A preto v Spinozovej etike to, čo podporuje
zachovanie jednotlivej bytosti je „dobrom“ a to, čo jej bráni je „zlom“.
Fakt, že človek nemá slobodnú vôľu (naše jednanie
sa riadi prírodnými zákonitosťami) neznamená, že za svoje jednanie nezodpovedá.
Prirodzenosťou človeka
je, že je rozumná bytosť. Jedná teda podľa vlastnej prirodzenosti, ak jedná
v súlade so svojim rozumom. A čo mu podľa Spinozu hovorí rozum? Rozum
neukladá človeku nič, čo by odporovalo jeho prirodzenosti, žiada pre človeka
jeho vlastné „dobro“, teda to, aby miloval sám seba a vyhľadával to, čo je
mu užitočné a čo ho vedie ku väčšej dokonalosti. K väčšej dokonalosti
ho vedie snaha chápať a teda snaha rozumu o poznanie.
Človek je ale okrem
rozumnej bytosti aj bytosť zmietaná pudmi a vášňami. Spinoza ich
neodsudzuje a nesnaží sa ich potláčať, ale hovorí, že naše pudy, vášne
potrebujeme ako hnací motor ku svojmu jednaniu, ale rozum nám umožňuje naše
vášne ovládať a koordinovať. Človek nemôže byť bez vášní, ale vášne majú
byť vedené rozumom.
Slobodný je človek pre
Spinozu potiaľ, pokiaľ sa dáva viesť rozumom. Pretože všetko, čo je nutné (do
čoho nás ale náš rozum môže zasvätiť) je božia vôľa, postupujúce poznanie je
zároveň rastúcou láskou k bohu. Tento stav nazýva Spinoza intelektuálnou láskou k bohu.
Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 – 1716)
Monadológia
Základom jeho učenia je
učenie o monádach. Monadológia je
učenie o svete ako o sústave neopakovateľných a individuálnych
substancií – monád. Monády sú nekonečne malé duchovné jednotky bytia, ktoré sú
ďalej nedeliteľné a večné. Keďže sú nedeliteľné, nemôžu byť hmotné,
pretože každá hmota je deliteľná. Monády sú plné aktivity, neustále v nich
prúdi život, neustále sa majú tendenciu potvrdzovať v činnosti. Každá
monáda je duchovná a cítiaca, má schopnosť pohybu a konania. Takisto
aj poznania a chcenia. Monády nie sú rozmerné body umiestnené
v priestore, sami vytvárajú priestor. Keďže sú uzavretými a samostatnými
jednotkami bytia, nemôžu na seba pôsobiť, sú nepriestupné. Ako hovorí Leibniz:
„Monády nemajú okná, ktorými by mohlo niečo do nich vstúpiť, alebo z nich
vyjsť“.
Leibniz delí monády podľa
toho, aké stupne vývinu predstavujú. Najnižšie sú holé monády, ktoré majú len „temné“ predstavy (mechanické prírodné
javy s minimálnym stupňom aktivity). Vyššie sú monády duše, ktoré majú „hmlisté“ predstavy (ako napríklad
zvieratá). Monády duchov majú „jasné“
a zreteľné predstavy, sú to rozumné bytosti (ľudia). Samozrejme najvyššou monádou (monádou monád) je boh – architekt vesmírnej stavby.
Leibniz predpokladá, že všetky monády boli na počiatku svojej existencie
uvedené najvyššou monádou (bohom) do stavu predurčenej
harmónie, preto celý vesmír podlieha stálemu, nemennému poriadku. V tomto poriadku absolútnej harmónie je
každá monáda determinovaná, hoci je slobodná vo vzťahu k okolitému svetu.
V tejto sfére stanovenej harmónie ponecháva najvyššia monáda miesto pre
slobodu vnútorného konania, preto sa človek môže riadiť tým, čo považuje za
najlepšie.
Teodicea
V diele Pokus o teodiceu, alebo
o božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla, mu ide
o ospravedlnenie protirečivých myšlienok o dokonalej dobrote boha
a problémov zla vo svete. Leibniz tvrdil, že tento náš svet je zo všetkých možných svetov najlepší,
pretože ho tvoril vševedúci, všemohúci a najlepší boh. Všetko dokonalé
v tomto svete je od boha, zatiaľ čo nedokonalosti a zlo plynú
z obmedzenosti konečných stvorených bytostí. . Zlo a nedokonalosť je
však zároveň sprievodcom dobra, pretože prispieva k dokonalosti sveta ako
harmonického celku.
Komentáře
Přehled komentářů
Descartes nepozná pojem "prvý hýbateľ". Descartes pozná Boha a zlého démona, ktorý ho môže klamať. Prvý hýbateľ je aristotelovský pojem odlišujúci sa od Descartovho boha. Bolo by veľmi záhodné si to opraviť.
Bývalý metodkár J.O.
Prvý hýbateľ
(jurajda, 26. 8. 2010 15:37)