Jdi na obsah Jdi na menu
 


humanizmus a renesancia

3. 9. 2007

Humanizmus a renesancia

Kontext doby

Zatiaľ čo stredoveký občan sa cítil byť v prvom rade občanom kresťanského sveta, v začiatkoch novoveku sa jeho záujem posúval ku nacionalizmu a rástol jeho záujem o svetskú vládu. Politici začali preberať moc z rúk biskupov a svetská moc začala preberať postupne moc z rúk moci cirkevnej. Štát prestával byť služobníkom božím, náboženstvo sa stávalo jeho vlastnosťou. Kým v stredoveku bol štát v cirkvi, teraz bola cirkev v štáte.

V renesancii sa prelínajú filozofické, prírodovedné, štátno právne, etické a náboženské problémy, z ktorých neskôr vyrastajú samostatné odbory a vedné disciplíny. Už nespadajú tak ako v antike pod filozofiu, ani ako v stredoveku pod teológiu, ale stávajú sa rovnoprávnymi vedami. Dokonca renesancia kritizuje scholastiku. K tomuto duchovnému obratu prispeli aj myšlienky neskorej scholastiky, ako napríklad vyššie hodnotenie individuálneho (Duns Scotus), štúdium jazykov, požiadavka R. Bacona, aby veda a filozofia stavali na bezprostrednej skúsenosti a pozorovaní prírody, či nominalisti (Occam) zrušením puta medzi vierou a vedením. Celú veľkosť tohto obratu však môžeme naplno pochopiť, ak zameriame svoju pozornosť na celkový kultúrno dejinný vývoj v tomto období. V jeho rozmanitých súvislostiach možno nájsť dôvody celkovej premeny doby a tzv. obratu od stredoveku ku novoveku.

Vynálezy a objavy

Vynálezmi tejto doby, ktoré radikálne zmenili tvár stredovekej Európy boli kompas, ktorý umožňoval plavbu po svetových moriach a otvoril vek zámorských objavov, strelný prach, ktorý otriasol rytierstvom a tým nielen vojenstvom, ale celou sociálnou štruktúrou, a kníhtlače, ktorá otvorila možnosť vzdelania a duchovného pohybu veľkému množstvu ľudí. Postupne sa kryštalizujú aj dve vedné disciplíny - astronómia ako veda o maxime (zdôvodňuje heliocentrizmus, predst. Kopernik, Rethicus, Galilei…) a medicína ako veda o minime, o ľudskom tele (predst. Vesalius = Kolumbus ľudského tela - vytvoril atlas ľudského tela).   

Novoveká prírodoveda

Stredovek veril, že Zem je nehybným stredom vesmíru, okolo ktorého krúžia všetky planéty. Zásluhou Koperníka (1473 – 1543) bol tento systém vyvrátený a jeho miesto zaujala teória, že Zem je hviezdou medzi hviezdami a krúži okolo Slnka a vlastnej osi. Giordano Bruno (1548 – 1600) poznal Koperníkove myšlienky a prijal ich. Vyjadril ich v myšlienkach nekonečnosti univerza a večnosti sveta. Svet je podľa neho dynamickou jednotou a kozmos veľkým živým organizmom ovládaným a pohybovaným jediným princípom. Tento princíp, ktorý všetko ovláda a oduševňuje nazýva Bruno bohom. To ešte neodporuje cirkevnému učeniu, čo mu však odporuje je boží vzťah ku svetu v jeho učení. Boh podľa neho nestojí nad svetom a mimo neho, ale je vo svete, je jeho dušou a dušou celého kozmu. Ztotožnil teda boha s prírodou a neskôr, keďže odmietol svoje učenie odvolať, bol upálený na námestí v Ríme. Johan Kepler (1571 – 1630), významný mysliteľ doby matematicky formuloval zákony pohybu planét. Okrem toho hlásal matematický ideál poznania, ktorý predurčil podobu prírodovedy v nasledujúcom období. Ešte dôkladnejšie než on formuloval a aplikoval princípy čisto kvantitatívnej, matematickej a mechanickej prírodovedy Galileo Galilei (1564 – 1642). Vytvoril základy mechaniky a stal sa otcom dnešnej prírodovedy. Základný význam majú jeho experimenty s voľným pádom a z toho odvodené všeobecné zákony pohybu.

Humanizmus a renesancia

Humanizmus vytýčil ideál vzdelania čisto ľudského a nie teologického, vzdelania inšpirovaného antikou a nie stredovekom. Za jeho pôvodcov možno označiť Petrarcu (1304 – 1374) a Boccacia, ktorý začali zhromažďovať a vykladať klasickú literatúru. Najvýznamnejším filozofom ranej renesancie sa však stal Mikuláš Kuzánsky (1407 – 1464). Bol najprv advokátom, neskôr kňazom. Významné sú jeho práce pojednávajúce o astronómii (pred Kopernikom) o hodnote individuality, o tom, že Boh stvoril svet podľa matematických princípov a my ho musíme skúmať tak isto a iné. Za počiatok všetkého filozofovania považoval, tak ako pred ním Sokrates, vedenie o nevedení. Preto svoje učenie nazýval nevedomou učenosťou. Vo svojich náboženských myšlienkach šiel až k ideálu univerzálnej tolerancie, ktorá nevylučuje ani nekresťanské učenia. Ďaľším mysliteľom je Plethon (1355 – 1450), ktorý bol pravoslávnym teológom a prednášal o Platónovej filozofii. Tvrdil, že svet existuje večne, nemá začiatok a koniec, cieľom ľudského života je krása. Svojimi prednáškami si získal vládcu Florencie pre plán založiť platónsku akadémiu. Jej zakladateľom sa neskôr stal Marsilio Ficino (1433 – 1499). Človek je podľa neho najdokonalejším z božských výtvorov a dôležitá je aj jeho myšlienka dôstojnosti človeka a jeho usilovanie sa o slobodu. Takisto tvrdil, že existencia rôznych náboženstiev dokazuje božskú rozmanitosť, ktorá plodí krásu. Ďaľším predstaviteľom Florentského novoplatonizmu bol Pico della Mirandola (1463 – 1494), ktorého hlavným prínosom je učenie o ľudskej slobode. Slobodu voľby chápal ako podmienku činu a jeho morálneho hodnotenia. Aristotelov vplyv sa objavil v diele Pietra Pomponazziho (1462 – 1525), ktorý stotožňoval boha s prírodou, čím napomohol ku vzniku panteistickej línie stredovekej renesančnej filozofie. Humanizmus a reformácia sa stretávajú v diele Erazma Rotterdamského, ktorého hlavným dielom je „Chvála bláznivosti“ obhajujúce predovšetkým ideu slobody a dôstojnosti človeka. Znevážil vo svojom satirickom diele všetky dovtedajšie nedotknuteľné autority vrátane cirkvi, pápeža a kráľov a žiadal uplatniť jedinú najvyššiu autoritu – kritický rozum. Ďalším významným mysliteľom bol Michael de Montaigne. Požadoval toleranciu medzi náboženstvami a venoval sa aj praktickej politike. Základom jeho filozofie je skepticizmus – nedôvera dogmám a snaha všetko si overiť a rozumovo zhodnotiť. Zatiaľ čo humanizmus ostával záležitosťou učencov, renesancia, ktorá z neho vyrástla zasiahla všetky obory života: vedu, lekárstvo, právo, obchod, umenie a iné.

Reformácia

Humanizmus ako hnutie učencov nemohol uspokojiť náboženskú potrebu más, ktorým už nepostačovala formálna cirkevná prax, ani teoretická teológia. Reformátormi boli Wyclif (jeho učenie sa stalo teoretickou základňou husitov), Zwingli, Luther a Kalvín.

Martin Luther (1438 – 1546) nebol filozof, ani vedec, ale zbožný človek jednajúci len z pohnútok tohto citu. Potieral nárok cirkvi byť jediným prostredníkom medzi bohom a človekom, zavrhoval predaj odpustkov, ktoré boli bezprostredným podnetom jeho vystúpenia. Namiesto viditeľnej cirkvi odkazuje jedinca na seba samého. Možnosť vykúpenia vidí iba vo viere, v Písme – v enanjeliách a preto je jeho učenie nazývané evanjelickým. V stanovisku ku filozofii hovorí, že rozum a viera, teológia a filozofia sa nemajú miešať. Stavia rozum a vieru dokonca ostro proti sebe ako sme to mali možnosť vidieť napr. u Tertulliana. Jeho reformácia teda nehlásala slobodné bádanie a uvoľnenie z teologických väzieb, ale len slobodu bádania v Písme. Všetko ostané bolo pre neho bez ceny. Aj tak však protestantizmus prispel k tomu, že vo všetkých oblastiach duchovného života bola zlomená stredoveká vláda cirkvi. Napriek tomu, že bol Luther nepriateľom filozofie (rozum označoval dokonca ako diablovu slúžku) jeho vystúpenie tvorí v dejinách zlom a kľúčový bod pre celé ďalšie novoveké myslenie.

Sociálne a právne prevraty na prahu novoveku

Pomerne stabilná štruktúra stredoveku sa začala rúcať. Pokiaľ v stredoveku platila príslušnosť k určitému stavu ako osud, ktorý chce boh a ktorý nemožno meniť, teraz vystupujú jednotlivci, ktorí sa vlastným pričinením pozdvihli nad svoj stav. Okrem toho prichádza k vzostupu miest a meštianstva a k začínajúcemu kapitalistickému spôsobu výroby a hospodárstva. So stredovekou ideou univerzálnej cirkvi rozbitou protestantizmom padla aj stredoveká jednotná kresťanská ríša a nahradili ju národné štáty, prebúdzajúc pocit národného vedomia. Zmenená európska situácia si vyžadovala nové právne a štátnické myslenie, ktoré našla v dielach Machiavelliho, Grotiusa, Hobbesa, Morusa, Campanellu a iných.

Nicolo Machiavelli (1469 – 1527)

Je klasikom renesančnej sociálnej filozofie a súčasne zakladateľom modernej politickej teórie.

Základnou myšlienkou jeho diel, ktoré vychádzajú z jeho pomerov a veľmi konkrétnej situácie je požiadavka, aby z rozdrobenosti Talianska vzišiel silný, jednotný, centralizovaný národný štát. Cieľ je vznešený, treba mu podriadiť všetky prostriedky. To je jeho politický imperatív.

O štáte:

M skúmal dejinný postup vzniku, rozmachu a zániku štátov, v ktorých videl večný kolobeh. Tvrdil, že tyrania, alebo cisárska moc mestá utláčajú. Republiku treba uprednostniť pred ostatnými formami vlády. Každá republika musí na svojich občanov pôsobiť náboženstvom (zastrašovaním a podnecovaním) a zákonmi (službou spoločným záujmom). Čisté formy monarchie, aristokracie, demokracie považuje za nestabilné, pretože stavajú záujmy jednej skupiny proti záujmom druhej. Zo všetkých síl bojuje hlavne proti feudalizmu a proti jeho pilieru – šľachte. M ako jeden z prvých zavádza do teórie politiky pojem štát. Chápe ho ako ľudský výtvor, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, existenciu organizovanej politickej moci, zákony a súdnictvo.

Človek a vladár:

Vo svojom učení vychádza M zo svojho pohľadu na človeka, ktorý je podľa neho vo svojej podstate pokrytecký, zbabelý, ziskuchtivý a dobro koná len z nutnosti. Zisk, alebo obrana majetku je najmocnejším z ľudských záujmov. Na tom treba podľa neho založiť politiku, ktorú prezentuje ako určitý súbor pravidiel manipulácie z ľuďmi. Ak si vladár chce udržať moc, musí sa naučiť uplatňovať schopnosti, podľa toho, ako si ich vyžadujú okolnosti. Preto M nehovorí o ideálnych, ale o skutočných vlastnostiach, ktoré vladár potrebuje. Preto má byť vladár schopný dodržiavať zákony a dané slovo, ale keď to situácia vyžaduje, použiť aj silu a nebáť sa porušiť sľub. Má byť „líškou a levom“. Lev padne ľahko do pasce a líška sa neubráni pred vlkmi. Treba byť líškou, aby sme poznali pasce a levom, aby sme vyľakali vlkov. „Vladár má budiť zdanie súcitnosti, oddanosti, nábožnosti, ľudskosti, čestnosti a má taký aj byť. Ak však vznikne situácia, že treba byť iný, musí byť schopný tieto vlastnosti zmeniť na ich opak. Musí byť teda pripravený obrátiť sa tam, kam duje vietor a kam sa zvrtne osud.“

Záver:

M je politickým realistom a pragmatikom. Odmietol populárne diela opisujúce ideálne štátne zriadenia, ktoré podľa jeho slov nikto nevidel. Jeho najväčším prínosom je vyslobodenie politiky z područia morálky, jej emancipácia. Usúdil, že v rámci politiky neexistujú prostriedky vznešené a nízke, ale len efektívne a neefektívne, z čoho vychádzal jeho názor, podľa ktorého politika nemá žiaden vzťah ku morálke. Hlavným záujmom má byť ochrana vlasti a jej slobody a tomu treba podriadiť všetko ostatné.

Thomas Morus (1479 – 1535)

Je predstaviteľom tzv. sociálnej utópie, tvorcom pojmu „utópia“. 

Dielo:

Jeho slávnym dielom je: „Knižka skutočne zlatá a rovnako užitočná ako zábavná o najlepšom štáte a o novom ostrove Utópia“ (kľudne píšte len Utópia).

Kniha má dve časti. Prvá je spoločenskou kritikou anglických pomerov. More tu opisuje a kritizuje obdobie vyháňania roľníkov z pôdy a ohradzovanie pozemkov, ktoré podľa neho viedlo ku rastu biedy, nezamestnanosti a zločinnosti. Analyzuje tento stav a v druhej časti knihy ponúka svoju víziu ideálnej spoločnosti. Je presvedčený (a odvoláva sa na Platóna) o tom, že ľudské pomery možno šťastne usporiadať len zrušením súkromného vlastníctva. „Pokiaľ bude súkromné vlastníctvo existovať, väčšina ľudí bude trpieť pod bremenom chudoby a biedy.“ Podľa neho bohatí tvoria zákony na to, aby si mohli udržať a zväčšiť bohatstvo a upevniť svoju moc. Na ostrove Utópia „nikto nemá nič a predsa sú všetci bohatí.“ Vládne tu všeobecná pracovná povinnosť, dominuje roľníctvo. Cieľ ľudskej existencie je podľa Mora v šťastí. Základnou cnosťou obyvateľov Utópie je krédo žiť podľa prírody.

Za základ v štáte pokladá spravodlivosť. Dokonalým právom na ostrove Utópia je to, že zákonov je málo a sú jasné z zrozumiteľné pre všetkých. Prebytok zákonov pokladá za nespravodlivosť, pretože zväzujú ľudí. V otázkach náboženstva je obhajcom náboženskej tolerancie: „...náboženské presvedčenie nesmie byť nikomu na ujmu“. Vojnu pokladajú obyvatelia Utópie za zverskú a nesprávnu vec. Vojensky zasahujú len na obranu vlastného územia, alebo aby iný národ oslobodili spod tyranskej nadvlády a útlaku.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

knihy

(Pan narocny, 9. 5. 2010 10:29)

Zdravim,
z tohto som urobil referat na Fei-kr,vsetko fajn, ale nemam vypisane knihy z ktorych bola tato praca cerpana. Nedalo by sa to prosim Vas do pondelka do 10:30 doplnit?
Dakujem pekne

podakovanie

(Matej Krampl, 18. 3. 2010 19:56)

Dakujem pekne za uverejnene materialy a takisto za pohodovu nosku s marusincom. Metodka 4ever

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA