filozofia 20. storočia
Filozofia 20. storočia, existencializmus,
pragmatizmus
Spoločenské podmienky charakterizujúce vznik
filozofie 20. storočia a jej znaky
V 20. storočí
reaguje filozofia na úspechy človeka a jeho rozumu, ktoré sa prejavujú vo
vede a technike (vo fyzike Einstein a Planck, ktorí „zrušili“
ponímanie hmoty ako konečnej a nemennej substancie od ktorej sa všetko
odvíja, v psychológii Freud a Jung rozborom podvedomia človeka,
v astronómii Hubble – Hubblerova konštanta – rozpínanie vesmíru, ....),
ale na druhej strane aj na stroskotanie človeka. Nietzscheho mŕtvy boh
a nihilizmus, ktorý nastúpil po jeho smrti sa prejavuje
v neschopnosti človeka zvládnuť svoje vlastné bytie, dať si rozumom odpovede na existenčné otázky.
Filozofia je pod vplyvom diania, ktoré tvorilo negatívnu a tragickú
skúsenosť ľudstva v prvej polovici 20. storočia (svetové vojny, fašizmus
a totalitné režimy, ekologická kríza, rozmáhajúci sa konzum, odcudzenie
človeka sebe samému, ..).
Je takmer nemožné
klasifikovať a zatriediť jednotlivé prúdy filozofie 20. storočia. Jednak
sa prelínajú a jednak sa rozbiehajú veľmi naširoko. Znakom filozofie však
je, že sa nesnaží dávať komplexné odpovede na „veľké“ – „klasické“ problémy
(bytia, podstaty sveta, boha a pod.). Je rozdelená do mnohých škôl, ktoré
sa zaoberajú parciálnymi (čiastočnými) oblasťami ľudského poznania, skúsenosti
a života.
Hlavné filozofické školy v 20. storočí
1.
Filozofia života
Vychádza a nadväzuje
na Nietzscheho a Schopenhauera. Chce porozumieť životu, ktorý nemožno
uchopiť len rozumom a myslením. Kritizuje teda racionalizmus
a osvietenstvo. Pre jej mysliteľov je dôležitý pohyb, dianie, vývoj, nie
metafyzické a statické bytie. Mnohí vychádzajú z biológie. Ich
filozofia je iracionálna, prednosť dávajú intuícii, porozumeniu
a prežívaniu, než opisovaniu pomocou logických zákonov a pojmov.
Jej najvplyvnejším
predstaviteľom je H. Bergson.
Bergson (1859 – 1941) je
francúzsky mysliteľ, znalý prírodovedy a vynikajúco sa vyjadrujúci. Jediné
a pravé bytie je podľa neho to, ktoré sami reálne prežívame – náš život.
Život nie je statický a nemenný, ale je to naopak neustála zmena, tok,
prúd, vznikanie a tvorenie. Za týmto neustálym dianím je élan vital – životná sila. Život ako
dynamická skutočnosť prebieha v čase. Nevníma však čas ako Kant, teda ako
apriórnu a pre všetkých rovnakú formu nášho poznávania rovnocennú
s priestorom. Pre Bergsona sú rozdielne – zodpovedajú v človeku dvom
odlišným poznávacím schopnostiam. Priestor je homogénny súbor bodov (čas, ktorý
merajú vedy je len priestorová zmena), súvisiaci s hmotou – patrí
k nemu rozum, pretože je tiež súvisiaci s hmotou. Naproti tomu čas
ako trvanie môžeme postihnúť len intuíciou. Čas nie je homogénny, nedá sa deliť
na jednotlivé body ako priestor. Je to nedeliteľné plynutie, dianie. A ako
také ho nemôže postihnúť rozum, ktorý izoluje, abstrahuje a tak živé
dianie umŕtvuje a fixuje. Bezprostrednosť života možno zachytiť len
intuíciou. Ľudský rozum pôsobí na spoločenstvo a život v ňom skôr
deštruktívne – neustále pripomína človeku jeho smrteľnosť a preto si
pomocou fantázie vytvára rôzne dobrotivé božstvá. Takto vytvorené náboženstvo (Bergson ho
nazýva statickým) má pre človek funkciu ako pre zviera inštinkt – zachováva,
zmieruje, prekonáva. Úplne iné je dynamické náboženstvo – mystika, ktorá tvrdí
cez výnimočných ľudí, že prameň života je v bohu, boh je bohom lásky
a tento svet je prejavom božej lásky. V človeku je nesmrteľná božia
iskra.
2. Fenomenológia
Jej zakladateľom je E. Husserl (1859 – 1938). Sformuloval
programovú tézu fenomenológie: späť ku samotným veciam!
Tak ako Kant aj H.
podrobil vedu kritike. Kríza v ktorej sa veda podľa neho nachádza je
spôsobená tým, že poznáva a možnosť poznania považuje za čosi samozrejmé.
Touto svojou konštrukciou presne merateľného sveta sa stále viac a viac vzďaľuje
svetu prirodzenej skúsenosti, svetu ako ho každý deň prežívame. Veda ponúka
predstavu akéhosi „objektívneho sveta“, ale to, čo my prežívame a z čoho čerpáme skúsenosti je vždy
len náš „životný – prirodzený svet“. Východiskom je podľa Husserla návrat pred
vedecké konštrukcie. Úlohou je nájsť čistú a pôvodnú skúsenosť, získať
schopnosť nahliadať veci samé. Tak ako u Platóna a Kanta aj
u neho sa stretávame s názorom, že náš svet je interpretovaný
(sprostredkovaný našimi zmyslami). Náš prístup k nemu je vždy iba
sprostredkovaný. Preto je treba objaviť a sprístupniť oblasť, ktorá je
pôvodným prameňom zmyslov. Návrat k tejto pôvodnej oblasti zmyslu potom
umožní prekonať objavujúcu sa krízu a to nielen krízu vied, ale aj
filozofie. Kde sa teda skrýva tato pôvodná dimenzia ľudského života? Pýta sa Husserl. Približuje nás k nej
akt EPOCHE – vyradenie, suspendovanie, uzátvorkovanie
všetkého svetového bytia, ktoré ďalej zostáva v platnosti ako FENOMEN.
Toto nazýva fenomenologickou redukciou. Očisťuje ňou jav (fenomén) od všetkého
vonkajšieho aj vnútorného a ponecháva len samotný tento jav.
Ku slobode ľudskej
bytosti totižto patri možnosť pochybovať. Pochybovať o generálnej téze
sveta, uvedomiť si ju a vyradiť ju. Tento akt zdržania sa generálnej tézy
sveta nazýva H. EPOCHÉ. Takisto ako svetové bytie, aj naše vedomie (vedomie mňa
ako konkrétneho človeka) prijímame ako niečo existujúce. Preto aj toto musí byť
uzátvorkovane – suspendované. Musí zostať iba ako fenomén. Aj tento fenomén ale
musí byť niečomu nahliadnuteľný, inak by
nebol fenoménom. Musí sa niečomu ukazovať. A ukazuje sa nie nášmu
psychologickému vedomiu, ale nášmu FENOMENOLOGICKÉMU vedomiu. Tomu vedomiu, ktoré h. nazýva
TRANSCENDENTÁLNYM, alebo ABSOLÚTNYM. V tomto vedomí je možné nahliadnuť
pôvod všetkého existujúceho. „Všetko skúmanie pôžitkov v reflexii sa deje
na pôde tohto fenomenologického, či transcendentálneho vedomia.“ Jediné, čo
teraz zostáva po uskutočnení aktu EPOCHÉ je cely prúd skúsenostného života so
všetkými prežitkami. Tieto prežitky sú rôznymi spôsobmi prežívania.
3. Filozofia existencie (nemecký existencializmus)
Predstavitelia: Karl Jaspers a Martin
Heidegger
Karl Jaspers (1883 – 1969)
Existencia je to,
s čím sa stretávame na základe svojho rozhodovania sa, slobodnej voľby,
činu. Nie je daná, je to proces sebarealizácie človeka. Preto ju nemožno opísať
vedeckými pojmami a kategóriami. Človek je v procese seba-tvorby
a preto je vždy viac než to, čo o sebe objektívne – vedecky, vie.
Existencia sa bezprostredne realizuje v tzv. hraničných situáciách. Sú to
situácie ako smrť, vina, utrpenie, ... v ktorých stroskotáva. Toto
stroskotanie mu môže ukázať cestu ku pravej realizácii – ku autenticite.
Martin Heidegger (1889 – 1976)
Patrí
k najvýznamnejším filozofom 20. storočia.
Je filozofom, ktorý sám
svoju filozofiu nazval fundamentalistickou ontológiou. Ontológiou preto, že sa
zaoberá otázkou bytia a je fundamentálna, pretože kladie základy tohto
ontol. skúmania tým, že skúma existenciu, vďaka ktorej o bytí vieme, t.j.
študuje bytie pobytu (jeho špecifický výraz pre individuálne bytie).
Jeho hlavným dielom je
„Sein und Zeit“ (Bytie a čas, 1927)
Úplne na začiatku stojí
otázka: „čo je to bytie?“ A „aký je zmysel bytia?“ Práve pýtanie sa na zmysel
bytia súcna je podľa h spôsobom bytia súcna.“ Predpokladom toho, aby sme
prenikli k zmyslu toho, čo znamená byť, je skúmanie toho súcna, ktoré
bytiu rozumie. Pobyt (dasein) je bytie, ktorému na svojom vlastnom bytí záleží.
Je na ňom zainteresovaný. A tento spôsob pobytu nazýva h. existenciou.
Existencia teda prislúcha jedine človeku, lebo jedine človek sa pýta na zmysel
svojho bytia. Všetko ostatné má iný spôsob bytia. Miestom, kde sa veci majú
možnosť zjavovať, ukazovať svoje súcno, je svet. Bytie veci ako súcna, s ktorým
nejako zaobchádzam, “je vždy zjavne vo svetle sveta“ Toto h. nazýva vnútrosvetskostou. K bytiu
vnútrosvetského súcna patrí, že sa k niečomu má, je k niečomu, na
niečo.... Toto poukazuje k možnostiam, ktorých základom je ľudská
existencia. Veci majú vždy nejaký význam vzhľadom k nášmu bytiu
a práve vďaka nemu. Vzťahujem sa k veciam, pretože mi ide o moje
bytie. Veci sa nám ukazujú ako majúce význam práve preto, že sme plní záujmov,
ja nie som medzi vecami ,ale rozumiem im, nie som k nim ľahostajný práve
preto, že nie som ľahostajný sám k sebe. S vecami sa môžem stretávať len a práve preto, že som na svete.
Svet patrí k spôsobu ako som. Pobyt je bytím vo svete. Svet je teda niečo,
čo nám umožňuje porozumieť vnútrosvetskému a ako taký nemôže byt sám
vnútrosvetsky. Je podmienkou toho, aby sa súcno mohlo ukazovať. Svet nám teda
umožňuje rozumieť bytiu.
Pobytu ide v jeho
bytí o jeho bytie a analýzy bytia na svete vrcholia pojmom „starosť“.
Teda starosť v zmysle záujmu – starosti o svoje vlastné bytie. So
starosťou súvisí „naladenosť“. Naladenosť je spôsob existencie, moment starosti
. Náladou je zafarbené všetko, s čím sa stretávame. vždy sme nejako naladení,
neexistuje existencia bez naladenia. Existencia je vždy naladená existencia, čo
znamená, že má vždy jasno o svojej situácii. Čo je ale situácia? Situácia
je to, čo som si nezvolil, do čoho som bol vrhnutý a a čo aj napriek
tomu musím prevziať, s čím sa musím vyrovnať. A naladenie ozrejmuje práve toto:
vždy som na svete, z ktorého musím preberať svoje možnosti a vždy som také
súcno, ktoré musí svoje bytie niesť. V naladení sa mi ukazuje: existencia je
výkon, ktorý treba konať.
Pobyt (dasein) zodpovedá
za svoje bytie. Tým dostáva ale dve možnosti: buď prijme zodpovednosť za svoje bytie a vtedy je autentickým
bytím, alebo ju neprijme a vtedy je bytím neautentickým. Na to, aby mohlo
bytie svoju zodpovednosť prijať, alebo odmietnuť, si ju musí najprv uvedomiť.
Tu vidíme, že napr. zviera, alebo vec, nakoľko si samy seba v zmysle bytia
neuvedomujú, nemôžu byt existenciou.
Ďalším momentom starosti
je „rozumenie“. Ide hlavne o rozumenie možnostiam. Na to, aby som sa mohol
chytiť možností, ktoré ma zo sveta oslovujú, im musím najprv rozumieť (alebo
naopak nato, aby som mohol pred nimi utekať). A ako je možné, že ja ako
existencia rozumiem možnostiam? Práve preto, že som existencia, že som
ustavične sa realizujúce bytie, ktoré si stále otvára nové možnosti. Existencia
teda znamená, že sa realizujem cez svoje možnosti, idem za nimi a ako
možnosti ich aj chápem a rozumiem im ako možnostiam. Rozumenie súvisí
s možnosťami a patrí sem aj výraz „rozvrh“. Ten zase súvisí
s „naladenosťou“ a „vrhnutosťou“. Podľa svojej naladenosti sa rozvrhujem
zo situacie, do ktorej som bol vrhnutý. Preto H. charakterizuje existenciu ako
„vrhnutý rozvrh.“
A tretím, posledným
momentom starosti je reč, alebo „výklad“. Výklad je výkladom toho, s čím sa
stretávam a čomu rozumiem.
Všetky tri momenty
starosti (naladenie, rozumenie aj výklad) sú úzko späté a navzájom
závislé. Neexistuje jeden bez zvyšných dvoch. Tu prichádzame k štruktúre
starosti a teda aj k štruktúre nášho bytia(existencie)
Existencia má vždy dve
možnosti: byť autentickou - prihlásiť sa k sebe a starosti, interesovať
sa na svojom bytí, alebo byť neautentickou – utekať pred zodpovednosťou za
svoje bytie, žiť tak ako žije „každý“, žiť v priemere.
Kedy sa však stáva naša
existencia úplne autentickou? Keď príjmem zodpovednosť za ňu celú. Celosť
existencie znamená, prijať svoju konečnosť. Konečnosť znamená smrť a smrť
patrí k bytiu pobytu. Je súčasťou existencie. Konečnosť, moja smrť, je ona
posledná, nepredstihnuteľná možnosť, ktorú musím prijať, ak chcem byť (byť ako
existovať) autenticky.
Až prijatím tejto
možnosti a prihlásením sa k nej ( uvedomenie si spenia ku smrti) je
tu autentická, celá a skutočná existencia.
4. Francúzsky existencializmus
Presiahol hranice
filozofie, znamenal určitý životný postoj. Najznámejší predstavitelia boli aj
významnými spisovateľmi : Jean Paul Sartre, Albert Camus, Gabriel Marcel.
Jean Paul Sartre (1905 – 1980)
J. P. Sartre je
najznámejším predstaviteľom existencializmu. Jeho hlavným dielom je „Bytie
a ničota“(1943). Bol ovplyvnený Husserlovou fenomenológiou
a Heideggerom. Existencializmus rozdeľuje na kresťanský a ateistický.
Sám seba radí do ateistického.
Základným tvrdením je, že: „Existencia predchádza esenciu
(podstatu), čo znamená, že vo filozofii treba vychádzať zo subjektivity.“ V
prípade vecí vyrobených, alebo „stvorených“ človekom je to naopak.
Pri ich výrobe máme v mysli najprv
ich podstatu (esenciu) až na jej základe sme ich schopní vytvoriť. Toto by
platilo aj pre človeka, v prípade, že jeho stvoriteľom by bol Boh. Teda keby boh stvoril svet. Esencia (podstata) človeka, by predchádzala jeho
existenciu. Boh by bol v pozícii remeselníka, vyrábajúceho „veci“.
Najprv by mal v mysli podstatu
človeka, a až potom, na jej základe, by ho stvoril. Esencia by predišla existenciu.
Náš svet je však podľa
Sartra svetom bez boha. Keď však
neexistuje boh, musí existovať aspoň jedna bytosť, ktorá existuje skôr, než je
možné ju vymedziť nejakým pojmom. Touto bytosťou je človek. Človek teda
najprv existuje a až vo svojej existencii sa stretáva so sebou
a vymedzuje sa – „projektuje sa“. Stáva sa tým, čím sa chce stať. Bude takým, akým sa urobí. „Nie je predom
danej ľudskej podstaty, pretože nie je boha, ktorý by nás vo svojej mysli
koncipoval.“ „Človek je nielen taký ako sám seba poníma, ale aj taký, aký chce
aby bol, a ako seba koncipuje pre existenciu.“ Človek bude tým, čím sa projektuje aby bol.
Teda jeho existencia je pred jeho
podstatou. A keďže sme tým, čím sa chceme
urobiť, znamená to, že sme plne zodpovední za svoju existenciu. Rozhodujem sa byť takým človekom, akým chcem byť, ako to
považujem za správne, a teda zároveň: akým človek podľa mňa má byť. Voľbou seba volím všetkých. Toto je zodpovednosť
našej voľby a je tak nesmierna, že pokiaľ si ju uvedomím, pociťujem
úzkosť, ktorá je nutným sprievodcom našej SLOBODY. Sme sami bez výhovoriek....človek je odsúdený na slobodu.
Ľudské bytie nie je niečím uzavretým, zakončeným, takým sa stáva až
v okamihu smrti. Svojou vlastnou podstatou (esenciou) – niečím hotovým
a ukončením sa človek stáva až v smrti. Z toho vyplýva aj absurdnosť
nášho bytia a celého zmyslu existencie, pretože až smrťou sa môžeme
dopracovať ku vlastnej zavŕšenosti.
Albert Camus (1913 – 1960)
A. Camus je spolu so Sartrom, považovaný
za hlavných predstaviteľov francúzskeho
existencializmu. „Existuje iba jediný, vskutku závažný filozofický problém:
týmto problémom je sebevražda. Posúdiť, či život stojí, alebo nestojí za to,
aby bol žitý, znamená odpovedať na základnú filozofickú otázku.“ (Camus – Mýtus
o Sizyfovi). Ako vidno základná otázka našej existencie podľa Camusa je,
čí je táto existencia vôbec zmysluplná. Každý človek hľadá vo svete a vo svojom živote nejaký zmysel, poriadok
o ktorý by mohol oprieť svoje ideály. Potrebuje nejakú istotu. Túto istotu oddávna uspokojujú rôzne náboženstva
a filozofické systémy. Avšak žiadny z týchto systémov neobstojí pred
dôkladnou kritikou. Potom sa ale
ukazuje, že svet v ktorom žijeme nemá sám o sebe žiadny zmysel, svet vôbec nie je racionálny. To je poznanie, z ktorého sa rodí pocit
absurdity a teda aj otázka sebevraždy. Človek však stále hľadá zmysel,
chce žiť a jednať zmysluplne. Napokon sú ale všetky tieto pokusy márne, pretože nad všetkým nakoniec víťazi
naša konečnosť – smrť. Človek je rozpor
medzi smerovaním k vecnosti a konečnosťou existencie. Svet nemôže ukojiť našu potrebu absolútna, jediným
východiskom je absurdita. Camus nesúhlasí so sebevraždou, pretože :“sebevražda
je kapitulácia pred absurditou.“ Riešenie vidí v revolte. “Kričím, že všetko je absurdne, ale o svojom
kriku nemôžem pochybovať. Revoltujem, teda som.“ Revolta nie je negáciou, ale vzdorom. Je pohybom. Veľkosť človeka spočíva
v tom, že napriek svojej beznádejnej situácii, chce byt silnejší ako ona
a preto jedná a tvorí.
Chápať svet bez ilúzii
znamená prijať svoju konečnosť a teda absurdnosť bytia, z ktorej nemôžeme
uniknúť.
5. Pragmatizmus
Je filozofiou, ktorá
vznikla v USA (dá sa povedať, že je jedinou pôvodnou americkou filozofiou)
koncom 19. storočia. Kladie dôraz na konanie, jednanie, praktické dôsledky
vyplývajúce z jednania pre život. Najznámejšími predstaviteľmi sú William James a John
Dewey.
William James (1842 – 1910)
Vyučoval na Harvarde
anatómiu a psychológiu, neskôr sa obrátil ku filozofii. Pragmatizmus,
významný prvok v jeho filozofii, charakterizoval sám James ako „obrátenie
sa od prvotných vecí, princípov a kategórii (metafyzika –MM) ku posledným
veciam, výsledkom a faktom“. To znamená, že obracia pozornosť ku výsledkom
konania (dôležitejšie než metódy sú dosiahnuté výsledky). Pre pragmatizmus je
charakteristické, že užitočnosť, hodnota, úspešnosť sú kritériami jednania
a pravdy – „Pravdivé je to, čo sa osvedčuje svojimi praktickými
dôsledkami“. Nezaujíma sa teda o prvotné príčiny (metafyzika), ale ani
o posledné príčiny. Pre túto filozofiu sú typické výrazy (americké) ako value, profit, results.
Vo filozofii si James
kladie rovnakú otázku: čo bude znamenať pre môj život, ak sa budem v praxi
pridŕžať tejto filozofie? Ľudia totiž neprijmú filozofiu, ktorá sa neosvedčuje
v živote a praxi. A to isté platí o náboženstve: zmysel
bude mať to náboženstvo, viera v ktoré nám umožní lepšie žiť.
V Jamesovom myslení
možno okrem pragmatizmu rozoznať ešte ďalšie prvky:
Dynamizmus – svet nie je
statický, je ustavičným dianím a tvorením.
Pluralizmus - svet
nemožno vyložiť z jedného princípu, pôsobí v ňom množstvo rôznorodých
síl
Skeptická nepredpojatosť
– odmieta veriť, že ľudská skúsenosť je jediná možná a platná
John Dewey (1859 – 1952)
Je pragmatikom
a významným sociálne orientovaným reformátorom pedagogiky (dielo:
Demokracia a výchova). Obracia sa ku prírodným vedám a praktickej
skúsenosti. Myslenie je pre neho nástrojom jednania. Myšlienky samotné majú iba
inštrumentálnu hodnotu (jeho filozofia býva niekedy nazývaná
inštrumentalizmom). Kľúčovými pojmami v jeho nahliadaní sveta sú rast
a vývoj. Cieľom života nie je dokonalosť ako posledný cieľ, ale neustály
rast a zdokonaľovanie.
6. Filozofická antropológia
Antropológia ako veda
o človeku skúma človeka hlavne ako biologickú bytosť. Filozofická
antropológia stavia do centra pozornosti celostné chápanie človeka – človeka
ako prírodnú, biologickú bytosť, ale aj filozofické poznanie človeka ako
duchovnej bytosti. Jej zakladateľom je Max
Scheler (1874 – 1928). V diele Miesto
človeka v kozme chcel spojiť do jednotnej idey človeka všetko to,
k čomu dospeli prírodné vedy, filozofia aj teológia pri poznávaní podstaty
človeka.
7. Hermeneutika
Zakladateľom modernej
hermeneutiky je Hans Georg Gadamer.
Vyšiel z Heideggerovej myšlienky, že porozumenie bytia sveta
a človeka úzko súvisí s jazykom. Jeho hermeneutika nám má pomôcť
porozumieť bytiu prostredníctvom jazyka, reči a s nimi spätými
tradíciami zvykmi a predsudkami, ktoré automaticky vnášame do nášho
rozumenia.
Ďalšími školami filozofie
v 20. storočí sú: 8. Marxizmus a neomarxizmus, 9. Neorealizmus, 10.
Novotomizmus, 11. Štrukturalizmus, 12. Filozofia vedy, 13. Filozofický
postmodernizmus a iné.