Jdi na obsah Jdi na menu
 


filozofia 20. storočia

3. 9. 2007

Filozofia 20. storočia, existencializmus, pragmatizmus

Spoločenské podmienky charakterizujúce vznik filozofie 20. storočia a jej znaky

V 20. storočí reaguje filozofia na úspechy človeka a jeho rozumu, ktoré sa prejavujú vo vede a technike (vo fyzike Einstein a Planck, ktorí „zrušili“ ponímanie hmoty ako konečnej a nemennej substancie od ktorej sa všetko odvíja, v psychológii Freud a Jung rozborom podvedomia človeka, v astronómii Hubble – Hubblerova konštanta – rozpínanie vesmíru, ....), ale na druhej strane aj na stroskotanie človeka. Nietzscheho mŕtvy boh a nihilizmus, ktorý nastúpil po jeho smrti sa prejavuje v neschopnosti človeka zvládnuť svoje vlastné bytie, dať si rozumom odpovede na existenčné otázky. Filozofia je pod vplyvom diania, ktoré tvorilo negatívnu a tragickú skúsenosť ľudstva v prvej polovici 20. storočia (svetové vojny, fašizmus a totalitné režimy, ekologická kríza, rozmáhajúci sa konzum, odcudzenie človeka sebe samému, ..).

Je takmer nemožné klasifikovať a zatriediť jednotlivé prúdy filozofie 20. storočia. Jednak sa prelínajú a jednak sa rozbiehajú veľmi naširoko. Znakom filozofie však je, že sa nesnaží dávať komplexné odpovede na „veľké“ – „klasické“ problémy (bytia, podstaty sveta, boha a pod.). Je rozdelená do mnohých škôl, ktoré sa zaoberajú parciálnymi (čiastočnými) oblasťami ľudského poznania, skúsenosti a života.

Hlavné filozofické školy v 20. storočí

 1. Filozofia života

Vychádza a nadväzuje na Nietzscheho a Schopenhauera. Chce porozumieť životu, ktorý nemožno uchopiť len rozumom a myslením. Kritizuje teda racionalizmus a osvietenstvo. Pre jej mysliteľov je dôležitý pohyb, dianie, vývoj, nie metafyzické a statické bytie. Mnohí vychádzajú z biológie. Ich filozofia je iracionálna, prednosť dávajú intuícii, porozumeniu a prežívaniu, než opisovaniu pomocou logických zákonov a pojmov.

Jej najvplyvnejším predstaviteľom je H. Bergson.

Bergson (1859 – 1941) je francúzsky mysliteľ, znalý prírodovedy a vynikajúco sa vyjadrujúci. Jediné a pravé bytie je podľa neho to, ktoré sami reálne prežívame – náš život. Život nie je statický a nemenný, ale je to naopak neustála zmena, tok, prúd, vznikanie a tvorenie. Za týmto neustálym dianím je élan vital – životná sila. Život ako dynamická skutočnosť prebieha v čase. Nevníma však čas ako Kant, teda ako apriórnu a pre všetkých rovnakú formu nášho poznávania rovnocennú s priestorom. Pre Bergsona sú rozdielne – zodpovedajú v človeku dvom odlišným poznávacím schopnostiam. Priestor je homogénny súbor bodov (čas, ktorý merajú vedy je len priestorová zmena), súvisiaci s hmotou – patrí k nemu rozum, pretože je tiež súvisiaci s hmotou. Naproti tomu čas ako trvanie môžeme postihnúť len intuíciou. Čas nie je homogénny, nedá sa deliť na jednotlivé body ako priestor. Je to nedeliteľné plynutie, dianie. A ako také ho nemôže postihnúť rozum, ktorý izoluje, abstrahuje a tak živé dianie umŕtvuje a fixuje. Bezprostrednosť života možno zachytiť len intuíciou. Ľudský rozum pôsobí na spoločenstvo a život v ňom skôr deštruktívne – neustále pripomína človeku jeho smrteľnosť a preto si pomocou fantázie vytvára rôzne dobrotivé božstvá. Takto vytvorené náboženstvo (Bergson ho nazýva statickým) má pre človek funkciu ako pre zviera inštinkt – zachováva, zmieruje, prekonáva. Úplne iné je dynamické náboženstvo – mystika, ktorá tvrdí cez výnimočných ľudí, že prameň života je v bohu, boh je bohom lásky a tento svet je prejavom božej lásky. V človeku je nesmrteľná božia iskra.

2. Fenomenológia

Jej zakladateľom je E. Husserl (1859 – 1938). Sformuloval programovú tézu fenomenológie: späť ku samotným veciam!

Tak ako Kant aj H. podrobil vedu kritike. Kríza v ktorej sa veda podľa neho nachádza je spôsobená tým, že poznáva a možnosť poznania považuje za čosi samozrejmé. Touto svojou konštrukciou presne merateľného sveta sa stále viac a viac vzďaľuje svetu prirodzenej skúsenosti, svetu ako ho každý deň prežívame. Veda ponúka predstavu akéhosi „objektívneho sveta“, ale to, čo my prežívame a z čoho čerpáme skúsenosti je vždy len náš „životný – prirodzený svet“. Východiskom je podľa Husserla návrat pred vedecké konštrukcie. Úlohou je nájsť čistú a pôvodnú skúsenosť, získať schopnosť nahliadať veci samé. Tak ako u Platóna a Kanta aj u neho sa stretávame s názorom, že náš svet je interpretovaný (sprostredkovaný našimi zmyslami). Náš prístup k nemu je vždy iba sprostredkovaný. Preto je treba objaviť a sprístupniť oblasť, ktorá je pôvodným prameňom zmyslov. Návrat k tejto pôvodnej oblasti zmyslu potom umožní prekonať objavujúcu sa krízu a to nielen krízu vied, ale aj filozofie. Kde sa teda skrýva tato pôvodná dimenzia ľudského života? Pýta sa Husserl. Približuje nás k nej akt EPOCHE – vyradenie, suspendovanie, uzátvorkovanie všetkého svetového bytia, ktoré ďalej zostáva v platnosti ako FENOMEN. Toto nazýva fenomenologickou redukciou. Očisťuje ňou jav (fenomén) od všetkého vonkajšieho aj vnútorného a ponecháva len samotný tento jav.

Ku slobode ľudskej bytosti totižto patri možnosť pochybovať. Pochybovať o generálnej téze sveta, uvedomiť si ju a vyradiť ju. Tento akt zdržania sa generálnej tézy sveta nazýva H. EPOCHÉ. Takisto ako svetové bytie, aj naše vedomie (vedomie mňa ako konkrétneho človeka) prijímame ako niečo existujúce. Preto aj toto musí byť uzátvorkovane – suspendované. Musí zostať iba ako fenomén. Aj tento fenomén ale musí byť niečomu nahliadnuteľný, inak by nebol fenoménom. Musí sa niečomu ukazovať. A ukazuje sa nie nášmu psychologickému vedomiu, ale nášmu FENOMENOLOGICKÉMU vedomiu. Tomu vedomiu, ktoré h. nazýva TRANSCENDENTÁLNYM, alebo ABSOLÚTNYM. V tomto vedomí je možné nahliadnuť pôvod všetkého existujúceho. „Všetko skúmanie pôžitkov v reflexii sa deje na pôde tohto fenomenologického, či transcendentálneho vedomia.“ Jediné, čo teraz zostáva po uskutočnení aktu EPOCHÉ je cely prúd skúsenostného života so všetkými prežitkami. Tieto prežitky sú rôznymi spôsobmi prežívania.

3. Filozofia existencie (nemecký existencializmus)

Predstavitelia: Karl Jaspers a Martin Heidegger

Karl Jaspers (1883 – 1969)

Existencia je to, s čím sa stretávame na základe svojho rozhodovania sa, slobodnej voľby, činu. Nie je daná, je to proces sebarealizácie človeka. Preto ju nemožno opísať vedeckými pojmami a kategóriami. Človek je v procese seba-tvorby a preto je vždy viac než to, čo o sebe objektívne – vedecky, vie. Existencia sa bezprostredne realizuje v tzv. hraničných situáciách. Sú to situácie ako smrť, vina, utrpenie, ... v ktorých stroskotáva. Toto stroskotanie mu môže ukázať cestu ku pravej realizácii – ku autenticite.

Martin Heidegger (1889 – 1976)

Patrí k najvýznamnejším filozofom 20. storočia.

Je filozofom, ktorý sám svoju filozofiu nazval fundamentalistickou ontológiou. Ontológiou preto, že sa zaoberá otázkou bytia a je fundamentálna, pretože kladie základy tohto ontol. skúmania tým, že skúma existenciu, vďaka ktorej o bytí vieme, t.j. študuje bytie pobytu (jeho špecifický výraz pre individuálne bytie).

Jeho hlavným dielom je „Sein und Zeit“ (Bytie a čas, 1927)

Úplne na začiatku stojí otázka: „čo je to bytie?“ A „aký je zmysel bytia?“ Práve pýtanie sa na zmysel bytia súcna je podľa h spôsobom bytia súcna.“ Predpokladom toho, aby sme prenikli k zmyslu toho, čo znamená byť, je skúmanie toho súcna, ktoré bytiu rozumie. Pobyt (dasein) je bytie, ktorému na svojom vlastnom bytí záleží. Je na ňom zainteresovaný. A tento spôsob pobytu nazýva h. existenciou. Existencia teda prislúcha jedine človeku, lebo jedine človek sa pýta na zmysel svojho bytia. Všetko ostatné má iný spôsob bytia. Miestom, kde sa veci majú možnosť zjavovať, ukazovať svoje súcno, je svet. Bytie veci ako súcna, s ktorým nejako zaobchádzam, “je vždy zjavne vo svetle sveta“ Toto h. nazýva vnútrosvetskostou. K bytiu vnútrosvetského súcna patrí, že sa k niečomu má, je k niečomu, na niečo.... Toto poukazuje k možnostiam, ktorých základom je ľudská existencia. Veci majú vždy nejaký význam vzhľadom k nášmu bytiu a práve vďaka nemu. Vzťahujem sa k veciam, pretože mi ide o moje bytie. Veci sa nám ukazujú ako majúce význam práve preto, že sme plní záujmov, ja nie som medzi vecami ,ale rozumiem im, nie som k nim ľahostajný práve preto, že nie som ľahostajný sám k sebe. S vecami sa môžem stretávať len a práve preto, že som na svete. Svet patrí k spôsobu ako som. Pobyt je bytím vo svete. Svet je teda niečo, čo nám umožňuje porozumieť vnútrosvetskému a ako taký nemôže byt sám vnútrosvetsky. Je podmienkou toho, aby sa súcno mohlo ukazovať. Svet nám teda umožňuje rozumieť bytiu.

Pobytu ide v jeho bytí o jeho bytie a analýzy bytia na svete vrcholia pojmom „starosť“. Teda starosť v zmysle záujmu – starosti o svoje vlastné bytie. So starosťou súvisí „naladenosť“. Naladenosť je spôsob existencie, moment starosti . Náladou je zafarbené všetko, s čím sa stretávame. vždy sme nejako naladení, neexistuje existencia bez naladenia. Existencia je vždy naladená existencia, čo znamená, že má vždy jasno o svojej situácii. Čo je ale situácia? Situácia je to, čo som si nezvolil, do čoho som bol vrhnutý a a čo aj napriek tomu musím prevziať, s čím sa musím vyrovnať. A naladenie ozrejmuje práve toto: vždy som na svete, z ktorého musím preberať svoje možnosti a vždy som také súcno, ktoré musí svoje bytie niesť. V naladení sa mi ukazuje: existencia je výkon, ktorý treba konať.

Pobyt (dasein) zodpovedá za svoje bytie. Tým dostáva ale dve možnosti: buď prijme zodpovednosť za svoje bytie a vtedy je autentickým bytím, alebo ju neprijme a vtedy je bytím neautentickým. Na to, aby mohlo bytie svoju zodpovednosť prijať, alebo odmietnuť, si ju musí najprv uvedomiť. Tu vidíme, že napr. zviera, alebo vec, nakoľko si samy seba v zmysle bytia neuvedomujú, nemôžu byt existenciou.

Ďalším momentom starosti je „rozumenie“. Ide hlavne o rozumenie možnostiam. Na to, aby som sa mohol chytiť možností, ktoré ma zo sveta oslovujú, im musím najprv rozumieť (alebo naopak nato, aby som mohol pred nimi utekať). A ako je možné, že ja ako existencia rozumiem možnostiam? Práve preto, že som existencia, že som ustavične sa realizujúce bytie, ktoré si stále otvára nové možnosti. Existencia teda znamená, že sa realizujem cez svoje možnosti, idem za nimi a ako možnosti ich aj chápem a rozumiem im ako možnostiam. Rozumenie súvisí s možnosťami a patrí sem aj výraz „rozvrh“. Ten zase súvisí s „naladenosťou“ a „vrhnutosťou“. Podľa svojej naladenosti sa rozvrhujem zo situacie, do ktorej som bol vrhnutý. Preto H. charakterizuje existenciu ako „vrhnutý rozvrh.“

A tretím, posledným momentom starosti je reč, alebo „výklad“. Výklad je výkladom toho, s čím sa stretávam a čomu rozumiem.

Všetky tri momenty starosti (naladenie, rozumenie aj výklad) sú úzko späté a navzájom závislé. Neexistuje jeden bez zvyšných dvoch. Tu prichádzame k štruktúre starosti a teda aj k štruktúre nášho bytia(existencie)

Existencia má vždy dve možnosti: byť autentickou - prihlásiť sa k sebe a starosti, interesovať sa na svojom bytí, alebo byť neautentickou – utekať pred zodpovednosťou za svoje bytie, žiť tak ako žije „každý“, žiť v priemere.

Kedy sa však stáva naša existencia úplne autentickou? Keď príjmem zodpovednosť za ňu celú. Celosť existencie znamená, prijať svoju konečnosť. Konečnosť znamená smrť a smrť patrí k bytiu pobytu. Je súčasťou existencie. Konečnosť, moja smrť, je ona posledná, nepredstihnuteľná možnosť, ktorú musím prijať, ak chcem byť (byť ako existovať) autenticky.

Až prijatím tejto možnosti a prihlásením sa k nej ( uvedomenie si spenia ku smrti) je tu autentická, celá a skutočná existencia.

 

4. Francúzsky existencializmus

Presiahol hranice filozofie, znamenal určitý životný postoj. Najznámejší predstavitelia boli aj významnými spisovateľmi : Jean Paul Sartre, Albert Camus, Gabriel Marcel.

Jean Paul Sartre (1905 – 1980)

J. P. Sartre je najznámejším predstaviteľom existencializmu. Jeho hlavným dielom je „Bytie a ničota“(1943). Bol ovplyvnený Husserlovou fenomenológiou a Heideggerom. Existencializmus rozdeľuje na kresťanský a ateistický. Sám seba radí do ateistického. Základným tvrdením je, že: „Existencia predchádza esenciu (podstatu), čo znamená, že vo filozofii treba vychádzať zo subjektivity.“ V  prípade vecí vyrobených, alebo „stvorených“ človekom je to naopak. Pri ich výrobe máme v mysli najprv ich podstatu (esenciu) až na jej základe sme ich schopní vytvoriť. Toto by platilo aj pre človeka, v prípade, že jeho stvoriteľom by bol Boh. Teda keby boh stvoril svet. Esencia (podstata) človeka, by predchádzala jeho existenciu. Boh by bol v pozícii remeselníka, vyrábajúceho „veci“. Najprv by mal v mysli podstatu človeka, a až potom, na jej základe, by ho stvoril. Esencia by predišla existenciu.

Náš svet je však podľa Sartra svetom bez boha. Keď  však neexistuje boh, musí existovať aspoň jedna bytosť, ktorá existuje skôr, než je možné ju vymedziť nejakým pojmom. Touto bytosťou je človek. Človek teda najprv existuje a až vo svojej existencii sa stretáva so sebou a vymedzuje sa – „projektuje sa“. Stáva sa tým, čím sa chce stať. Bude takým, akým sa urobí. „Nie je predom danej ľudskej podstaty, pretože nie je boha, ktorý by nás vo svojej mysli koncipoval.“ „Človek je nielen taký ako sám seba poníma, ale aj taký, aký chce aby bol, a ako seba koncipuje pre existenciu.“ Človek bude tým, čím sa projektuje aby bol. Teda jeho existencia je pred jeho podstatou. A keďže sme tým, čím sa chceme urobiť, znamená to, že sme plne zodpovední za svoju existenciu. Rozhodujem sa byť takým človekom, akým chcem byť, ako to považujem za správne, a teda zároveň: akým človek podľa mňa má byť. Voľbou seba volím všetkých. Toto je zodpovednosť našej voľby a je tak nesmierna, že pokiaľ si ju uvedomím, pociťujem úzkosť, ktorá je nutným sprievodcom našej SLOBODY. Sme sami bez výhovoriek....človek je odsúdený na slobodu. Ľudské bytie nie je niečím uzavretým, zakončeným, takým sa stáva až v okamihu smrti. Svojou vlastnou podstatou (esenciou) – niečím hotovým a ukončením sa človek stáva až v smrti. Z toho vyplýva aj absurdnosť nášho bytia a celého zmyslu existencie, pretože až smrťou sa môžeme dopracovať ku vlastnej zavŕšenosti.  

Albert Camus (1913 – 1960)

 A. Camus je spolu so  Sartrom, považovaný za hlavných predstaviteľov francúzskeho existencializmu. „Existuje iba jediný, vskutku závažný filozofický problém: týmto problémom je sebevražda. Posúdiť, či život stojí, alebo nestojí za to, aby bol žitý, znamená odpovedať na základnú filozofickú otázku.“ (Camus – Mýtus o Sizyfovi). Ako vidno základná otázka našej existencie podľa Camusa je, čí je táto existencia vôbec zmysluplná. Každý človek hľadá vo svete a vo svojom živote nejaký zmysel, poriadok o ktorý by mohol oprieť svoje ideály. Potrebuje nejakú istotu. Túto istotu oddávna uspokojujú rôzne náboženstva a filozofické systémy. Avšak žiadny z týchto systémov neobstojí pred dôkladnou kritikou. Potom sa ale ukazuje, že svet v ktorom žijeme nemá sám o sebe žiadny zmysel, svet vôbec nie je racionálny. To je poznanie, z ktorého sa rodí pocit absurdity a teda aj otázka sebevraždy. Človek však stále hľadá zmysel, chce žiť a jednať zmysluplne. Napokon sú ale všetky tieto pokusy márne, pretože nad všetkým nakoniec víťazi naša konečnosť – smrť. Človek je rozpor medzi smerovaním k vecnosti a konečnosťou existencie. Svet nemôže ukojiť našu potrebu absolútna, jediným východiskom je absurdita. Camus nesúhlasí so sebevraždou, pretože :“sebevražda je kapitulácia pred absurditou.“ Riešenie vidí v revolte. “Kričím, že všetko je absurdne, ale o svojom kriku nemôžem pochybovať. Revoltujem, teda som.“ Revolta nie je negáciou, ale vzdorom. Je pohybom. Veľkosť človeka spočíva v tom, že napriek svojej beznádejnej situácii, chce byt silnejší ako ona a preto jedná a tvorí.

Chápať svet bez ilúzii znamená prijať svoju konečnosť a teda absurdnosť bytia, z ktorej nemôžeme uniknúť.

 

5. Pragmatizmus

Je filozofiou, ktorá vznikla v USA (dá sa povedať, že je jedinou pôvodnou americkou filozofiou) koncom 19. storočia. Kladie dôraz na konanie, jednanie, praktické dôsledky vyplývajúce z jednania pre život. Najznámejšími predstaviteľmi sú William James a John Dewey.

William James (1842 – 1910)

Vyučoval na Harvarde anatómiu a psychológiu, neskôr sa obrátil ku filozofii. Pragmatizmus, významný prvok v jeho filozofii, charakterizoval sám James ako „obrátenie sa od prvotných vecí, princípov a kategórii (metafyzika –MM) ku posledným veciam, výsledkom a faktom“. To znamená, že obracia pozornosť ku výsledkom konania (dôležitejšie než metódy sú dosiahnuté výsledky). Pre pragmatizmus je charakteristické, že užitočnosť, hodnota, úspešnosť sú kritériami jednania a pravdy – „Pravdivé je to, čo sa osvedčuje svojimi praktickými dôsledkami“. Nezaujíma sa teda o prvotné príčiny (metafyzika), ale ani o posledné príčiny. Pre túto filozofiu sú typické výrazy (americké) ako value, profit, results.

Vo filozofii si James kladie rovnakú otázku: čo bude znamenať pre môj život, ak sa budem v praxi pridŕžať tejto filozofie? Ľudia totiž neprijmú filozofiu, ktorá sa neosvedčuje v živote a praxi. A to isté platí o náboženstve: zmysel bude mať to náboženstvo, viera v ktoré nám umožní lepšie žiť.

V Jamesovom myslení možno okrem pragmatizmu rozoznať ešte ďalšie prvky:

Dynamizmus – svet nie je statický, je ustavičným dianím a tvorením.

Pluralizmus - svet nemožno vyložiť z jedného princípu, pôsobí v ňom množstvo rôznorodých síl

Skeptická nepredpojatosť – odmieta veriť, že ľudská skúsenosť je jediná možná a platná

John Dewey (1859 – 1952)

Je pragmatikom a významným sociálne orientovaným reformátorom pedagogiky (dielo: Demokracia a výchova). Obracia sa ku prírodným vedám a praktickej skúsenosti. Myslenie je pre neho nástrojom jednania. Myšlienky samotné majú iba inštrumentálnu hodnotu (jeho filozofia býva niekedy nazývaná inštrumentalizmom). Kľúčovými pojmami v jeho nahliadaní sveta sú rast a vývoj. Cieľom života nie je dokonalosť ako posledný cieľ, ale neustály rast a zdokonaľovanie.

 

6. Filozofická antropológia

Antropológia ako veda o človeku skúma človeka hlavne ako biologickú bytosť. Filozofická antropológia stavia do centra pozornosti celostné chápanie človeka – človeka ako prírodnú, biologickú bytosť, ale aj filozofické poznanie človeka ako duchovnej bytosti. Jej zakladateľom je Max Scheler (1874 – 1928). V diele Miesto človeka v kozme chcel spojiť do jednotnej idey človeka všetko to, k čomu dospeli prírodné vedy, filozofia aj teológia pri poznávaní podstaty človeka.

 

7. Hermeneutika

Zakladateľom modernej hermeneutiky je Hans Georg Gadamer. Vyšiel z Heideggerovej myšlienky, že porozumenie bytia sveta a človeka úzko súvisí s jazykom. Jeho hermeneutika nám má pomôcť porozumieť bytiu prostredníctvom jazyka, reči a s nimi spätými tradíciami zvykmi a predsudkami, ktoré automaticky vnášame do nášho rozumenia.

 

Ďalšími školami filozofie v 20. storočí sú: 8. Marxizmus a neomarxizmus, 9. Neorealizmus, 10. Novotomizmus, 11. Štrukturalizmus, 12. Filozofia vedy, 13. Filozofický postmodernizmus a iné.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA