Jdi na obsah Jdi na menu
 


filozofia 19. storočia

3. 9. 2007

Filozofia 19. storočia  

Charakteristika obdobia

Prvá polovica 19. st. je vo Francúzsku vyplnená bojom o zachovanie toho, čo bolo dosiahnuté za revolúcie. Po porážke Napoleona, po revolučných rokoch 1830 a 1848, po štátnom prevrate Ludvíka Napoleona a jeho prehlásení sa za cisára, stáli na krajnej politickej pravici reakčné sily snažiace sa vrátiť na predrevolučné pozície cirkevnej a monarchickej nadvlády. Z pozícii stredu vystupujú sily liberálneho meštianstva, ktoré sa snažia o zachovanie a upevnenie výdobytkov revolúcie. A na opačnej strane stojí vzmáhajúci sa štvrtý stav nespokojných más, ktorý začína presadzovať svoje požiadavky. Tieto smery je možné rozlíšiť aj vo filozofickom myslení: politickej pravici zodpovedá francúzska romantika, ktorá je výrazom politickej reakcie. V revolúcii vidí prerušenie historickej kontinuity, odpadnutie od katolíckej tradície, proti ktorej je treba bojovať. Požiadavky ľavice mali najprv charakter utopického socializmu. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Auguste Comte, ktorý spočiatku vystupoval z pozícii ľavice, neskôr sa posunul do stredu.

Pomôcka ku poklasickej filozofii 19 storočia

Názov poklasická znamená predovšetkým, že sa zmenilo postavenie filozofie – jej možností, tém, funkcií. Charakterizuje ju pluralizmus, diferenciácia škôl, smerov, hnutí.

Dva základné prúdy:

  1. scientistická filozofia – tieto školy chápu filozofiu ako vedu. Má spolupracovať s vedami, nadväzovať na ne. Patria sem:
    • pozitivizmus

- prvá fáza - vo Francúzsku Comte, v Anglicku Bentham, J. S. Mill, Spencer

- empiriokriticizmus – Avenarius, Mach (Ernst, nie Šaňo !)

- novopozitivizmus

    • novokantovstvo

- marburská škola – Cohen, Natorp, Cassirer – sústredili sa hlavne na Kantovu logiku a gnozeológiu

- bádenská škola – Windelband, Rickert – sústredili sa na Kantovu etiku, učenie o praktickom rozume

    • marxizmus – Marx, Engels

 

  1. antropologicky orientovaná filozofia
    • existencionalizmus Kierkegaarda
    • voluntaristický iracionalizmus Schopenhauera
    • voluntarizmus Nietzscheho
    • filozofia života Bergsona a Diltheya

 

Auguste Comte, zakladateľ pozitivizmu (1798 – 1857)

Narodil sa v roku 1798 v Montpellier v prísne katolíckej rodine. Už ako 26 ročný zoznámil verejnosť s rozpracovaním svojich myšlienok v diele Systém pozitívnej filozofie. Jeho najvýznamnejšie dielo je šesťzväzkový Kurz pozitívnej filozofie. 

Princíp pozitivizmu

Pozitívnym nazývame niečo skutočné, na rozdiel od niečoho negatívneho, neskutočného. Tak isto pozitívnym označujeme niečo zmysluplné, užitočné, na rozdiel od niečoho nezmyselného, neužitočného. A pozitívnym nazývame aj to, čo možno jednoznačne definovať, niečo, čo je isté. Pozitivizmus sa pridŕža iba skutočnosti, zaoberá sa tým, čo je spoločensky užitočné. Odmieta metafyziku. Jeho základným princípom je odmietnutie vecí, ktoré prekračujú pozitívne (dokázateľné) vedenie. Vychádza z daností, faktov, javov. Pozitivizmus obmedzuje filozofiu a vedu na ríšu javov. Zmyslom každej vedy má byť podľa pozitivizmu: vedieť, aby sme mohli predvídať (spomeňte si na F. Bacona, ktorý tvrdil, že vedenie je silou, mocou).

Je zbytočné pýtať sa na „podstaty“ a „príčiny“ javov. Fakty môžeme len prijímať a skúmať ich vzťahy k iným faktom. Môžeme ich usporiadavať a kategorizovať, spájať ich v pojmy a vyvodzovať z nich určité pravidelnosti – zákonitosti.

Zákon troch štádii

Vývoj ľudského myslenia (v jedincovi, ale aj v ľudstve ako celku) podľa Comteho prechádza tromi štádiami:

  1. teologickým
  2. metafyzickým
  3. pozitívnym

Teologické štádium

Ľudský duch sa tu zameriava na skúmanie vnútornej podstaty vecí, na prvotné príčiny a posledné ciele. Človek verí v absolútne poznanie a hľadá ho, respektíve sa domnieva, že k nemu už dospel. Podľa analógie s vlastným jednaním verí, že za každým javom sa skrýva živá vôľa. V samotnom teologickom štádiu je možné nájsť ešte ďalšie podštádiá: animizmus (na najprimitívnejšej úrovni pokladá človek jednotlivé objekty za oduševnené), polyteizmus (každá oblasť javov má svojho vlastného boha) a monoteizmus (človek nahrádza ostatné božstvá jednou najvyššou bytosťou).

Metafyzické štádium

Je obmenou teologického, na miesto nadprirodzených síl nastupujú abstraktné sily, pojmy, entity. Najvyššou úrovňou je dosiahnutie jedného zjednocujúceho princípu, jednej, najvyššej entity, ktorá je pokladaná za prameň všetkých jednotlivých javov.

Pozitívne štádium

Človek konečne spoznáva aká neplodná je snaha dospieť ku absolútnemu, teologickému, či metafyzickému štádiu. Zrieka sa pátrania po pôvode a konečnom cieli všetkého, či po pravej podstate vecí skrytej za javmi. Miesto toho sa snaží pozorovaním a vlastným rozumom dospieť ku faktom, pojmom a zákonitostiam. Najvyššieho cieľa pozitívneho štádia sa dosiahne vtedy, ak sa podarí podriadiť všetky jednotlivé javy jedinému všeobecnému faktu.

Zákon troch štádií platí aj pre duchovný vývoj ľudstva ako celku, a aj pre individuálny vývoj človeka ako jednotlivca. Platí aj vo všetkých vedách.

Sústava vied

Behom svojho vývoja sa jednotlivé vedy stále viac špecializovali, čo malo svoje kladné aj záporné stránky. Medzi záporné patrí, že špecializáciou sa naše poznatky stali roztrieštenými, chýba im nejaký ucelený systém. Tomu však nemožno pomôcť zrušením tejto špecializácie, práve naopak jej prehĺbením: vytvorením zvláštnej vednej oblasti – pozitívnej filozofie, ktorá by začleňovala každý nový objav špeciálnych vied do ucelenej všeobecnej teórie. Táto pozitívna filozofia by mala byť zároveň prostriedkom k objasňovaniu logických zákonov nášho myslenia.

Klasifikácia vied

Všetky deje možno najskôr rozdeliť na procesy organických a anorganických telies. Organické javy je možné skúmať až potom, čo boli preskúmané procesy anorganické. Náuku o anorganickom svete tvoria dva odbory: to, čo sa deje v kozme skúma astronómia a neorganické deje na Zemi skúma fyzika s chémiou. Aj ríša organických procesov sa delí do dvoch oblastí: to, čo sa deje v indivíduu skúma biológia a to, čo sa deje v spoločenskom živote druhu skúma sociológia (Comte je zakladateľom sociológie). Sociológia má byť teda zavŕšením sústavy vied, pričom rozvíjať ju možno až vtedy, keď dosiahneme dostatočné znalosti vo vedách, ktoré ju predchádzajú. Na počiatok celej svojej stavby ešte Comte zaradil matematiku, takže konečný rad vied u neho vypadá takto:

Matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia, sociológia.

Spoločnosť, štát, etika

Sociológiu delí Comte na spoločenskú statiku, alebo teóriu prirodzeného usporiadania spoločnosti a spoločenskú dynamiku, alebo náuku o pokroku. Jeho spoločenská náuka je zároveň aj filozofiou dejín, v ktorej je zahrnutý štátny, právny a spoločenský vývoj, ale aj vývoj umenia, náboženstva, vedy a filozofie. Každej etape myslenia zodpovedá určitá spoločenská forma. Teologickému obdobiu zodpovedá na sociálnom poli viera v božské právo a spoločenským zriadením tejto epochy je feudalizmus. Metafyzická epocha je obdobím rozpadu náboženských povier a v sociálnej oblasti dobou revolúcii, ktoré začali Francúzskou revolúciou. Pozitívne štádium má na mieste revolučných prevratov nastoliť nový poriadok. Určujúcim elementom života spoločnosti sa namiesto viery v nadprirodzené bytosti, alebo metafyzické princípy má stať veda a pokrok. Veda a hospodárstvo budú určovať spoločnosť budúcnosti.

Vedecké skúmanie spoločnosti a dejín určí, že indivíduum sa musí podriadiť nadindividuálnym spoločenským vzťahom. Rozumný spoločenský poriadok možno uskutočniť len vtedy, keď ľudia spravia princípom svojho jednania prospech celku – altruizmus (termín, ktorého je Comte autorom, ako odpor ku egoizmu).ide mu však nie o prospech jednotlivého štátu, ale o prospech celého ľudstva – „veľkej bytosti“. Vonkajšou formou tohto nového náboženstva ľudstva sa má stať kult ľudstva, ktorý má svoje sviatky, obrady. Jeho zásada znie: „Láska ako princíp, Poriadok ako základ, Pokrok ako cieľ.“

Nemecký materializmus, marxizmus K. Marxa

Hegelova filozofická dialektika dejín veľmi ovplyvnila myslenie v Nemecku. Vznikla voči nej silná opozícia, ktorá protestovala jednak proti podceňovaniu úlohy histórie (pre Hegela bola len dejiskom realizácie ducha) a jednak proti marginalizovaniu prírodných vied. Tu zohrala svoju úlohu aj rastúca sila pozitivizmu a materializmu. Významnými pohegelovskými mysliteľmi v Nemecku sú o.i. L. Feuerbach a D.F. Strauss. Najvýznamnejším predstaviteľom nemeckého materializmu sa ale stal K. Marx.

K. Marx (1818 – 1883)

Jeho hlavnými dielami sú: Ekonomicko filozofické rukopisy, Kritika politickej ekonómieKapitál

Dialektický materializmus

Východiskom Marxovho filozofického myslenia bol Hegelov systém. Tak ako Hegel, aj on chápal dejiny ako proces riadený jednotnou zákonitosťou a smerujúci k určitému cieľu. Aj pre neho je každé štádium vývoja spoločnosti jedným zo stupňov, ktorý treba prejsť a prekonať.

Marx uznával Heglovu dialektiku, ale pokúsil sa z nej urobiť dialektiku materialistickú tým, že dejinné procesy vysvetľoval nie metafyzickými, ale ekonomickými hľadiskami. Vysvetľoval dejiny z hľadiska triedneho boja, namiesto boja medzi národmi (Hegel). Podľa neho je dialektika reálnym procesom svetového diania. Všetky zmeny sa dejú v súlade s dialektickým zákonom. Kráľovské štáty sa podľa M rozpadli do svojich protikladov: na jednej strane boli kráľovskí vládcovia a na druhom neslobodní a otroci. Z týchto protikladov vznikla syntéza – feudálna spoločnosť, ktorá sa rozpadla opäť na svoje protiklady – pánov a nevoľníkov a z tohto boja vzišiel kapitalizmus. A ten sa opäť rozpadá do svojich protikladov – zamestnávateľov a zamestnancov a boj medzi nimi povedie ku revolúcii a beztriednej spoločnosti. M teda prijal Heglovu teóriu, že svetové dejiny sledujú pohyb protikladných síl zvaný dialektika. Marx ju však na rozdiel od Hegla nevzťahoval na národy, ale na triedy. Tieto triedy sú determinované výrobnými prostriedkami v danej spoločnosti.

M veril, že objavil vedecký zákon, ktorý možno aplikovať na triedy a ktorý objasňuje dejiny. Domnieval sa, že je vedecký, lebo vychádza z materialistických hľadísk (ekonomických faktorov).

M si uvedomoval, že každý človek patrí k určitej socioekonomickej triede vo vnútri spoločnosti. Túto skupinu nazýva triedou. Systém tried, ktorý daná spoločnosť má, je determinovaný jej ekonomickými prostriedkami a výrobnými podmienkami. Každé obdobie ekonomického vývoja má svoj zodpovedajúci triedny systém. M tézou je, že vzťahy medzi triedami sú nezávislé na ľudskej vôli a sú určované vládnucim ekonomickým systémom. Triedy sú podmienené svojim vzťahom k výrobným prostriedkom a dôsledkom toho je, že dejiny prebiehajú tak, ako prebiehajú triedne boje.

M tvrdil, že priemysel a technológie sa vyvíjajú oveľa rýchlejšie, než spôsob ich ovládania. Človek vytvoril stroje, ktorým sa stal sám otrokom. Napriek tomu, že priemyslový svet by mal umožniť žiť ľuďom pohodlnejšie, nastáva pravý opak. Prepuká viac vojen, na zemi je viac hladu. To sa deje pod vplyvom dvoch faktorov: odcudzenia a fetišizmu. Socializmus ich oba odstráni. Odcudzenie znamená, že človek vyrába veci, ktorých sa potom stáva otrokom. Toto odcudzenie je sprevádzané fetišizmom – uctievaním produktov práce. Hodnotu majú veci, nie ľudia, ktorí ich vyrobili.

Najhorším dôsledkom kapitalizmu je odosobnenie vzťahov medzi ľuďmi. Ľudia sa stávajú ako stroje a stroje sú čoraz viac ako ľudia. Socializmus zavedie novú morálku: založenú na ľudských hodnotách.

Historický materializmus

Hmota je pre materializmus jedinou skutočnosťou, vedomie je len jednou z vlastností hmoty. Toto sa prenáša aj do života spoločnosti: spoločenské bytie je jediným základom jej života, spoločenské vedomie (myšlienky, teórie) sú len odrazom tohto bytia. Ak teda máme poznať hnacie sily života spoločnosti, nemôžeme sa zameriavať na idey a teórie, ale musíme obrátiť svoju pozornosť na materiálnu základňu spoločenského života: ako ľudia žijú, tak myslia, nie naopak.

K materiálnym základom spoločenského života patria jeho vonkajšie podmienky (geografické, demografické podmienky a iné), ale skutočným určujúcim momentom je spôsob výroby materiálnych statkov. Na spôsobe výroby materiálnych statkov sa spolupodieľajú dva faktory: výrobné sily (suroviny, prostriedky, schopnosti, ..) a výrobné vzťahy (vzájomné vzťahy produkujúcich ľudí). Spôsob výroby sa stále mení a podmieňuje aj neustále zmeny výrobných vzťahov. Výrobné vzťahy sa vždy musia prispôsobovať stavu výrobných síl, pokiaľ nie, dochádza ku krízam.

Podľa vzťahu výrobných síl a výrobných vzťahov sa dejiny neustále menia, každý zo stupňov vývoja spoločnosti (prvotnopospolná spoločnosť, antika, feudalizmus a kapitalizmus) bol nutným štádiom vývoja. Celé doterajšie dejiny sú dejinami triednych bojov, ako znie prvá veta Marxom a Engelsom formulovaného Komunistického manifestu. Všetko to, čo v spoločnosti existuje mimo výrobnú základňu (právo, filozofia, náboženstvo,...) je len ideologická nadstavba, ktorá je len odrazom hospodárskej situácie.

Kapitál

Toto dielo je štúdiom ekonomickej základne vtedajšej doby: kapitalizmu. V triednom boji tu proti sebe stoja kapitalisti (vlastníci výrobných prostriedkov) a proletári, ktorí nevlastnia nič a sú kapitalistami vykorisťovaní. K vykorisťovaniu dochádza prostredníctvom nadhodnoty. Robotník totiž svojou prácou vytvorí viac, než za koľko je zaplatený. Ako odmenu za svoju prácu dostáva len toľko, koľko mu kapitalista musí dať, aby si udržal jeho pracovnú silu. Pretože robotník nevlastní výrobné prostriedky, je odkázaný na kapitalistu a musí tieto podmienky prijímať. Nadhodnotu, ktorú vytvára, dostáva kapitalista ako zisk.

Kapitalizmus však trpí pravidelnými krízami, v ktorých Marx videl príznaky rozporov medzi výrobnými silami a vzťahmi a teda začiatok nového, rodiaceho sa lepšieho spoločenského usporiadania. Prekročením kapitalizmu by mal byť podľa neho socializmus, ktorý bude charakterizovať spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Súlad medzi výrobnými silami a vzťahmi musí byť obnovený na vyššom stupni – vyvlastnením vyvlastňovateľov a návratom vlastníctva v prospech spoločnosti. Keď proletariát, ktorého cieľom je uskutočniť túto revolúciu, zvrhne kapitalizmus, nebude už starý triedny boja nahradený žiadnym novým, socialistická spoločnosť sa úplne oslobodí od triedneho boja a od vykorisťovania. Socialistická spoločnosť bude beztriednou spoločnosťou.

 

Antropologicky orientovaná filozofia 19. storočia

Zakladateľ existencializmu Soren Kierkegaard (1831 – 1873)

Je autorom diel Buď – alebo, Pojem úzkosti, Strach a chvenie, či Nemoc k smrti. Všetky tieto diela vydal pod rôznymi pseudonymami.

Filozofia

K je mysliteľ, aj básnik. Nejde mu tak ako predchádzajúcej filozofii o vyriešenie všeobecných problémov, pýta sa čo a ako mám konať ja ako indivíduum. Tieto problémy nazýva K existenciálnymi a na ne sa má podľa neho filozofia zamerať. Existenciu najviac prežívame a najhlbšie si ju uvedomujeme v situáciách ako je strach, úzkosť, bolesť, vedomie smrti. Existencia v tomto zmysle nemá nič spoločné so zabezpečovaním obživy, povolaním, s vonkajším životom. Existencia je pre neho prejavom najvnútornejšieho života indivídua, „jástvo“, svojskosť, vzťah k sebe samému. Existencia je pre neho vnútorný život človeka od narodenia až po smrť. K však v prvom rade nejde o to, aby sa ľudia stali indivíduami sami pre seba, ale predovšetkým indivíduami pred bohom.

Individuálna existencia je teda len jedným pólom K učenia. Druhým je kresťanská viera. K veľmi popudzovalo, že v jeho dobe bol každý kresťanom, bez toho, aby bol kresťanom skutočným. Kritizoval povrchné kresťanstvo, ktoré bolo typickým pre jeho dobu. Byť skutočným kresťanom znamená vzdať sa rozumu, skočiť do oblasti viery, rozísť sa so všetkou povrchnosťou súčasného kresťanstva. Preto treba otriasť súčasným kresťanstvom a odmaskovať ho. Pričom K sám považuje skutočné kresťanstvo za niečo, čo je tak vysoko, že si netrúfa pokladať sám seba za pravého kresťana.

Štádiá vývoja človeka

Človek nie je len nástrojom dejín, ale je sám sebe cieľom, usiluje sa o svoju sebarealizáciu. Táto sebarealizácia a schopnosť niesť za svoj život následky prebieha v určitých štádiách, ktoré sú osobným vývinom existencie človeka:

Estetický postoj je postoj, v ktorom človek uprednostňuje zážitok, užívanie si života a zmyslových pôžitkov. V tomto postoji však človek žije len navonok. Cíti svoju bezradnosť, často krát až závislosť a zmocňujú sa ho z toho pocity zúfalstva a zbytočnosti

Vyslobodením z tohto stavu je etický postoj, ku ktorému vedie konflikt človeka so svojim vnútrom. V etickom postoji človek odhaľuje svoju skutočnú podstatu, slobodu a preberá za seba a svoje voľby zodpovednosť. Lenže ani etický postoj nedokáže uspokojiť človeka na vždy. Veľa krát totižto vlastná morálka nedokáže prekonať nástrahy ľudského života. Vedie to k pocitom viny a zlyhania a ku potrebe novej voľby.

Tu sa človeku núka náboženský postoj. Pri ňom sa človek ocitá tvárou v tvár bohu. Ocitá sa v paradoxe voľby, v situácii buď - alebo. Na jednej strane viera a odovzdanie sa do rúk osudu a na druhej poznanie, rozum a večné pochybnosti. K tu hovorí o „skoku“ do viery a o konečnom oslobodení sa. ( K uvádza ako príklad biblický príbeh o Abrahámovi, alebo o Jóbovi) Až v náboženskom postoji a odpútaní sa od všetkého konečného je skutočná sloboda. Lenže táto sloboda so sebou nesie obavy a úzkosť. Tieto obavy sa viažu na to voľnosť a neurčitosť vyplývajúce zo slobody.

Skutočná pravda nie je v žiadnom objekte, je nemožná bez osobného odovzdania sa. Duchovný život neprebieha plynule, ale skokom. Ide o rozhodovanie sa buď – alebo. Len tým, že sa človek celkom vzdá svojej vlastnej vôle a rozumu a odovzdá sa celkom do rúk božích urobí zúfalý skok do viery a splní svoju úlohu.

 

Filozofia A. Schopenhauera

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860)

S bol síce Heglovým súčasníkom, nemožno ho však radiť ku nemeckému idealizmu. Jeho myšlienky začali pôsobiť až po roku 1850, keď ustúpil vplyv Heglovej filozofie a S sa dočkal uznania a úspechu. Fichteho výrok: „Filozofiu si vyberáme takú akí sme“ platí aj u S, takže na to, aby sme pochopili jeho filozofiu je treba pochopiť jeho vlastný osud a osobnosť. Vo svojom hlavnom diele Svet ako vôľa a predstava podal S celú svoju filozofiu. Jeho kniha začína vetou: „Svet ako predstava“. Táto téza nie je ničím iným, než Kantovým učením o tom, že celý svet vnímame iba ako javy a svet samotný, svet o sebe, vôbec nepoznáme. S takto Kantovu filozofiu označuje ako vstupnú bránu do svojej vlastnej filozofie.

Svet ako vôľa a predstava

Podľa S je svet predstava, ale chápať ho len takto je pre neho príliš jednostranné. Zvonka sa podstate vecí priblížiť nemožno. Nech akokoľvek usilovne skúmame, jediné čo nachádzame sú slová a mená. (sme akoby v situácii niekoho, kto obchádza dom a nenachádza žiadne dvere – vidí stále len fasádu) Jediný spôsob ako sa dostať do vnútra sveta (vecí) je vnútri nás samotných – je v indivíduu. Jednotlivcovi je jeho vlastné telo dané dvoma spôsobmi – jednak ako predstava v rozumovom nazeraní – ako objekt medzi objektmi, a zároveň ako to, čo sa označuje ako vôľa. Pre S vôľový akt a telesná reakcia nie sú dvoma odlišnými vecami. Pre neho sú jedným – telesné jednanie je pre neho aktom vôle. Telo je vôľa objektivizovaná v čase a priestore. Tento poznatok nemožno odvodiť z ničoho iného, je to vlastná filozofická pravda.

Podstata človeka pre S nie je v myslení, vedomí, či rozume. Vedomie je pre neho iba akýmsi povrchom našej bytosti. A ako také je tým, čo vnímame a poznáme. Naše vedomé myšlienky nevznikajú vedome a úmyselne podľa nejakých logických zákonov. Vznikajú v temných zákutiach našej bytosti, ale je to takmer neuvedomelý jav, ako napríklad trávenie. Vznikajú pôsobením vôle, ktorá poháňa každého jedného človeka, cez svojho služobníka – intelekt, alebo inak, rozum. Vôľa je ako statný slepec, ktorý nesie na ramenách síce vidiaceho, ale chromého človeka (rozum). Myslíme si, že sme poháňaní spredu – našim rozumom, ale v skutočnosti sme skôr tlačení zozadu – našou vôľou, ktorá stojí za všetkým našim jednaním. Ľudí poháňa nevedomá a neuvedomelá vôľa k životu.

S ide tak ďaleko, že za podstatou všetkých javov vidí vôľu – a jej objektivizáciu. Vôľa riadi život živej (zvieratá, rastliny), ale aj neživej (pohyb planét, príťažlivosť, magnetizmus) prírody. Za všetkým stojí nevedomá svetová vôľa.

V živočíšnej ríši je najsilnejším prejavom vôle k životu rozmnožovací pud. Ten prekonáva aj individuálnu smrť, príroda sa ním postarala cez rozmnožovanie ako snahu o zachovanie rodu o zachovanie seba samej. Vôľa sa tu prejavuje ako úplne nezávislá na poznaní. Poznanie má svoje sídlo v mozgu, sídlom a ohniskom vôle a zároveň protipólom mozgu, sú pohlavné orgány.

A tak ako je jednotlivec nástrojom druhu, tak je každý jav v priestore a čase objektivizáciou slepej a bezdôvodnej vôle. Každá vec o sebe je vôľou a preto S hovorí, že svet je objektivizáciou vôle. Dejiny sú prejavom vôle. Svetová vôľa ako celok je slobodná, pretože nad ňou nestojí nič, čo by ju obmedzovalo, ale vôľa jednotlivca je neslobodná, pretože je vždy určovaná nadradenou vôľou celku. Pre S nie svet logický (ako napr. u Hegla), ani nelogický, ale alogický. Pre idealistov je poslednou skutočnosťou duch, pre materialistov hmota, pre S je to slepá iracionálna vôľa. Rozum je iba nástrojom nerozumnej vôle. S skoncoval s predpokladom harmónie sveta ako celku, prešiel k pesimizmu – ku svetu ako prejavu slepej a iracionálnej vôle.

Utrpenie sveta a vykúpenie

Človek, zmietaný pudmi a vášňami, nikdy nemôže nájsť trvalé šťastie a kľud. Z každej uspokojenej žiadosti hneď rastie nová. Z každej pominutej bolesti prichádza nová. Bolesť je vlastnou realitou života. Šťastie je len niečo negatívneho – je len neprítomnosťou bolesti. Celý život je utrpením, ktoré S vo svojom diele podrobne opisuje. Základnými pojmami sú tu pre neho núdza (ktorou trpí väčšina ľudí na svete), nuda (ktorou trpia tí, čo netrpia núdzou – týždeň so 6 dňami tvrdej roboty a 1 dňom nudy je obrazom života veľa ľudí) a osamelosť (nakoniec je každý len sám so sebou). Celý život je predovšetkým zápasom, snahou pohlcovať a nebyť pohltený. S prichádza k tomu, že život ani nestojí za to, aby bol žitý. Život je vlastne predovšetkým spením ku smrti, ustavičným spomaľovaným umieraním.

Existuje nejaké východisko z tohto utrpenia?

Poznanie ním rozhodne nie je. Naopak, čím vyššia forma uvedomenia, tým väčšie utrpenie – najviac trpia géniovia. Človek trpí tým viac, čím jasnejšie poznáva a uvedomuje si bezútešnosť života.

Samovražda tiež nie je východiskom, pretože síce eliminuje individuálnu vôľu, ale nie vôľu samotnú. Samovražda je zbytočná, pretože vôľa si vytvorí vzápätí nové stelesnenie. (tu je vidno ako je S pod vplyvom východného učenia o reinkarnácii. )

Predsa však podľa S existuje východisko a vedú k nemu dve cesty.

Prvou cestou a podľa S prechodným zbavením sa utrpenia je umenie ako estetická cesta. Umenie je pre neho pozorovanie vecí nezávislé na vôli. Génius je schopný poznania a porozumenia umeniu, v ktorom môže nájsť oslobodenie. Pri vnímaní umenia sme pozbavení otrockej služby vôli a dostavuje sa stav uvoľnenia. Najvyššou formou umenia, ktorá je najbezprostrednejším prejavom vôle samotnej je hudba. Hudba však nie je vykúpením zo života, ale iba krásnou útechou v ňom. Pokiaľ máme dôjsť ku skutočnému vykúpeniu, musíme sa vydať cestou starých Indov. Túto cestu nazýva S etickou cestou. Prostriedkom ku vykúpeniu je askéza ako zámerné prekonávanie vôle. Cieľom je stav, ktorým je rozplynutie individuálneho ja v bohu, extáza, či nirvána. Tento bod je úplným umŕtvením vôle a teda vyslobodením sa z područia slepého pudenia vôle a utrpenia, ktoré nesie.

 

Existencializmus F. Nietzscheho (1844 – 1900)

Diela: Zrodenie tragédie za ducha hudby, Raní červánky, Súmrak modiel, Antikrist, Nečasové úvahy, Radostná veda, Mimo dobro a zlo, Genealógia morálky, Ľudské, príliš ľudské, Tak hovoril Zarathustra, Ecce Homo (autobiografia)....

Filozofia

Jeho dielo nie je ľahké interpretovať. Treba ho vnímať komplexne a v kontexte s autorovým životom. Nesnažil sa vytvoriť nejaký systém a zdôvodňovať ho. Len konštatuje aká je skutočnosť a volá po jej zmene. Bol vynikajúcim znalcom človeka a jeho diela sú miestami zároveň dielami psychologickými (neskôr z neho aj zo Schopenhauera vyšiel Freud). Videl do človeka a do jeho skrytých motívov, ktoré si rozumom zdôvodňuje a ospravedlňuje – pre N je to všetko „ľudské, príliš ľudské“. Videl plytkosť a prázdnotu meštianskej morálky, ale na rozdiel od Kierkegaarda, ktorý chce prekonaním „mešťana“ prejsť ku dokonalému kresťanovi, N chce prekonať kresťanstvo, ktoré hodnotí ako dekadentné.

Vôľa k moci

Tento svet je vôľou k moci a inak nič. Avšak práve tak aj vy ste vôľou k moci a inak ničím.“

Pre N je podstatou sveta vôľa k moci. Odmieta všetku metafyziku – svet ideí, boh, vec o sebe – to všetko sú pre neho len ilúzie. A navyše škodlivé ilúzie. Najvyššou a skutočnou hodnotou je život a ten sa realizuje vôľou k životu. Vôľa je pre N individuálna vôľa ľudského jedinca ku životu a jej vrcholným prejavom vôľa k moci. Táto vôľa ale nie je myslená ako politická vôľa. Ide o snahu žiť, vedieť, ovládať, poznať, prisvojiť si – teda prejavy aktívneho života.

Čo je dobré? Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.

Čo je zlé? Všetko, čo vzchádza zo slabosti.

Čo je šťastie? Pocit, že rastie moc, že sa premáha nejaký odpor.“

„Skazeným nazývam zviera, druh, či jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť tomu, čo im škodí. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc, kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku.“

„Kde upadá vôľa mať moc, tam pozorujeme dekadenciu. Božstvo dekadencie sa stáva potom bohom slabých, zaostalých. Samozrejme, sami sa potom nevolajú slabými, volajú sa dobrými.“ (Antikrist)

Nie je teda pre neho metafyzickým základom sveta ako pre Schopenhauera a nenavrhuje ju popierať, uniknúť jej. Práve naopak: vôľa k moci ako vrcholný prejav vôle k životu je správna, užitočná a N jej búrlivo pritakáva a potvrdzuje ju. Má pre neho výsostne pozitívnu hodnotu.

Nadčlovek, morálka a prevrátenie hodnôt

Prekonať kresťanstvo možno len prekonaním súčasných hodnôt a morálky. Pre N je najvyššou hodnotou život sám a všetko čo ho potvrdzuje, čo mu „pritakáva“ je správne a dobré. Vôľa k životu, vôľa k moci je skutočnou a správnou. Morálka (kresťanská) je pre N len spôsobom, ako udržať ľudí v stáde. Morálka je „stádový inštinkt človeka“. Silný jedinec, osobnosť, si svoju morálku tvorí. Silný jedinec je sám sebe mierou a pánom. Nepotrebuje sa zaradiť do stáda a dodržiavať jeho pravidlá. On sám tvorí svoje vlastné pravidlá. Človek je súčasťou živočíšnej ríše a produktom evolúcie. Evolúcia sa v človeku zastavila, ale človek sám má ešte možnosť posuvu. Svojou aktivitou sa môže (a má! Pre N) posúvať k vyšším métam. Má sa stať nadčlovekom. Človek je len „lano nad priepasťou“ – medzi zvieraťom a nadčlovekom. Ale v tom je jeho veľkosť a výnimočnosť. Nadčlovek prehodnotí všetky hodnoty a vymaní sa z pút tradičnej (a pre N otrockej) morálky, ktorá bola po stáročia formovaná židovsko kresťanskou tradíciou. Pokora, trpezlivosť, súcit, sú prekážky životu a vôli k moci a N ich odmieta ( príčinou ale je hlavne to, že pre neho je súcit povýšením sa nad toho, s kým súcitíme, alebo koho ľutujeme). N delí morálku na morálku pánov a morálku otrokov. Otrocká morálka (stádny inštinkt človeka) je popieraním života, jeho negáciou a pre N je ňou kresťanská morálka. Namiesto radosti zo života, sily a energie, nespútanej živelnosti a tohto sveta kladie do popredia niečo, čo je „zásvätnom“, čo je mimo tohto sveta, pokoru, ľútosť, hriešnosť, všetko to, čo život popiera. Táto „otrocká morálka“ znehodnocuje (nihilizuje) všetko, čo potvrdzuje život, to, čo k nemu v morálke pánov prirodzene patrí. Vyznačuje sa tým, že zo slabostí a bezmocnosti robí svoje prednosti a cnosti:

„Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? Aktívny súcit zo všetkými nepodarenými a slabými – kresťanstvo...“

„Kresťanstvo viedlo proti vyššiemu typu človeka vojnu na život a na smrť, silný človek sa stal zavrhnutiahodným, stal sa „skazeným“. „Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke nepodarené, vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život, pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie hodnoty intelektu ako hriechy, klamstvá, ako pokúšania.“

Morálka pánov naopak kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal človek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života.

Smrť Boha

„Boh je mŕtvy. Boh ostáva mŕtvy. My sme ho zabili. Vy a ja.“

N bol vynikajúci psychológ a videl to, ako padajú tradičné hodnoty a morálka ľudí. Boh, na ktorom sú postavené základy morálky je mŕtvy a táto morálka zomiera s ním. Človek, ktorý prestáva veriť v to, čomu verili celé generácie jeho predkov ostáva neistý, osamelý. A práve tu je možnosť ku prechodu od človeka k nadčloveku. Boh je mŕtvy, človek ostal odkázaný sám na seba. Môže ostať jedným kusom v stáde a prijať otrockú morálku stáda, alebo môže vziať svoj vlastný osud do vlastných rúk a žiť. Väčšina ľudí sa však rozhodne pre prvú alternatívu – pre priemernosť a stádovosť, dáva im ilúziu naplnenia a spoločenského života. Pre n však existuje len individuálny život jednotlivca prežitý naplno, život, ktorý je vôľou k moci – k aktivite.

„Stačia mi niekoľkí, stačí mi jeden, stačí mi žiaden. Ostatok je len ľudstvo.”

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA