filozofia 19. storočia
Filozofia 19. storočia
Charakteristika obdobia
Prvá polovica
Pomôcka ku poklasickej filozofii 19 storočia
Názov
poklasická znamená predovšetkým, že sa zmenilo postavenie filozofie – jej
možností, tém, funkcií. Charakterizuje ju pluralizmus, diferenciácia škôl,
smerov, hnutí.
Dva
základné prúdy:
- scientistická filozofia – tieto školy chápu
filozofiu ako vedu. Má spolupracovať s vedami, nadväzovať na ne.
Patria sem:
- pozitivizmus
- prvá fáza - vo Francúzsku Comte,
v Anglicku Bentham, J. S. Mill, Spencer
- empiriokriticizmus – Avenarius, Mach (Ernst, nie Šaňo !)
- novopozitivizmus
- novokantovstvo
- marburská škola – Cohen, Natorp, Cassirer – sústredili sa hlavne na Kantovu
logiku a gnozeológiu
- bádenská škola – Windelband, Rickert – sústredili sa na Kantovu etiku,
učenie o praktickom rozume
- marxizmus – Marx, Engels
- antropologicky orientovaná filozofia
- existencionalizmus
Kierkegaarda
- voluntaristický
iracionalizmus Schopenhauera
- voluntarizmus Nietzscheho
- filozofia života Bergsona
a Diltheya
Auguste Comte, zakladateľ pozitivizmu (1798 –
1857)
Narodil sa v roku
1798 v Montpellier v prísne katolíckej rodine. Už ako 26 ročný
zoznámil verejnosť s rozpracovaním svojich myšlienok v diele Systém pozitívnej filozofie. Jeho
najvýznamnejšie dielo je šesťzväzkový Kurz
pozitívnej filozofie.
Princíp pozitivizmu
Pozitívnym nazývame niečo
skutočné, na rozdiel od niečoho negatívneho, neskutočného. Tak isto pozitívnym
označujeme niečo zmysluplné, užitočné, na rozdiel od niečoho nezmyselného,
neužitočného. A pozitívnym nazývame aj to, čo možno jednoznačne definovať,
niečo, čo je isté. Pozitivizmus sa pridŕža iba skutočnosti, zaoberá sa tým, čo
je spoločensky užitočné. Odmieta metafyziku. Jeho základným princípom je
odmietnutie vecí, ktoré prekračujú pozitívne (dokázateľné) vedenie. Vychádza
z daností, faktov, javov. Pozitivizmus obmedzuje filozofiu a vedu na
ríšu javov. Zmyslom každej vedy má byť podľa pozitivizmu: vedieť, aby sme mohli
predvídať (spomeňte si na F. Bacona, ktorý tvrdil, že vedenie je silou, mocou).
Je zbytočné pýtať sa na
„podstaty“ a „príčiny“ javov. Fakty
môžeme len prijímať a skúmať ich vzťahy k iným faktom. Môžeme ich
usporiadavať a kategorizovať, spájať ich v pojmy a vyvodzovať z nich
určité pravidelnosti – zákonitosti.
Zákon troch štádii
Vývoj ľudského myslenia
(v jedincovi, ale aj v ľudstve ako celku) podľa Comteho prechádza tromi
štádiami:
- teologickým
- metafyzickým
- pozitívnym
Teologické štádium
Ľudský duch sa tu
zameriava na skúmanie vnútornej podstaty vecí, na prvotné príčiny
a posledné ciele. Človek verí v absolútne poznanie a hľadá ho,
respektíve sa domnieva, že k nemu už dospel. Podľa analógie
s vlastným jednaním verí, že za každým javom sa skrýva živá vôľa.
V samotnom teologickom štádiu je možné nájsť ešte ďalšie podštádiá: animizmus (na najprimitívnejšej
úrovni pokladá človek jednotlivé objekty
za oduševnené), polyteizmus (každá
oblasť javov má svojho vlastného boha) a monoteizmus (človek nahrádza ostatné božstvá jednou najvyššou
bytosťou).
Metafyzické štádium
Je obmenou teologického,
na miesto nadprirodzených síl nastupujú abstraktné sily, pojmy, entity.
Najvyššou úrovňou je dosiahnutie jedného zjednocujúceho princípu, jednej,
najvyššej entity, ktorá je pokladaná za prameň všetkých jednotlivých javov.
Pozitívne štádium
Človek konečne spoznáva
aká neplodná je snaha dospieť ku absolútnemu, teologickému, či metafyzickému
štádiu. Zrieka sa pátrania po pôvode a konečnom cieli všetkého, či po
pravej podstate vecí skrytej za javmi. Miesto toho sa snaží pozorovaním a vlastným
rozumom dospieť ku faktom, pojmom a zákonitostiam. Najvyššieho cieľa
pozitívneho štádia sa dosiahne vtedy, ak sa podarí podriadiť všetky jednotlivé
javy jedinému všeobecnému faktu.
Zákon troch štádií platí
aj pre duchovný vývoj ľudstva ako celku, a aj pre individuálny vývoj
človeka ako jednotlivca. Platí aj vo všetkých vedách.
Sústava vied
Behom svojho vývoja sa
jednotlivé vedy stále viac špecializovali, čo malo svoje kladné aj záporné
stránky. Medzi záporné patrí, že špecializáciou sa naše poznatky stali
roztrieštenými, chýba im nejaký ucelený systém. Tomu však nemožno pomôcť
zrušením tejto špecializácie, práve naopak jej prehĺbením: vytvorením zvláštnej
vednej oblasti – pozitívnej filozofie,
ktorá by začleňovala každý nový objav špeciálnych vied do ucelenej všeobecnej
teórie. Táto pozitívna filozofia by mala
byť zároveň prostriedkom k objasňovaniu logických zákonov nášho myslenia.
Klasifikácia vied
Všetky deje možno najskôr
rozdeliť na procesy organických a anorganických telies. Organické javy je
možné skúmať až potom, čo boli preskúmané procesy anorganické. Náuku
o anorganickom svete tvoria dva odbory: to, čo sa deje v kozme skúma
astronómia a neorganické deje na Zemi skúma fyzika s chémiou. Aj ríša
organických procesov sa delí do dvoch oblastí: to, čo sa deje v indivíduu
skúma biológia a to, čo sa deje v spoločenskom živote druhu skúma
sociológia (Comte je zakladateľom sociológie). Sociológia má byť teda zavŕšením
sústavy vied, pričom rozvíjať ju možno až vtedy, keď dosiahneme dostatočné znalosti vo vedách, ktoré ju predchádzajú. Na počiatok celej svojej stavby ešte Comte
zaradil matematiku, takže konečný rad vied u neho vypadá takto:
Matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia,
sociológia.
Spoločnosť, štát, etika
Sociológiu delí Comte na
spoločenskú statiku, alebo teóriu prirodzeného usporiadania spoločnosti
a spoločenskú dynamiku, alebo náuku o pokroku. Jeho spoločenská náuka
je zároveň aj filozofiou dejín, v ktorej je zahrnutý štátny, právny
a spoločenský vývoj, ale aj vývoj umenia, náboženstva, vedy
a filozofie. Každej etape myslenia zodpovedá určitá spoločenská forma.
Teologickému obdobiu zodpovedá na sociálnom poli viera v božské právo
a spoločenským zriadením tejto epochy je feudalizmus. Metafyzická epocha
je obdobím rozpadu náboženských povier a v sociálnej oblasti dobou
revolúcii, ktoré začali Francúzskou revolúciou. Pozitívne štádium má na mieste
revolučných prevratov nastoliť nový poriadok. Určujúcim elementom života
spoločnosti sa namiesto viery
v nadprirodzené bytosti, alebo metafyzické princípy má stať veda
a pokrok. Veda a hospodárstvo budú určovať spoločnosť budúcnosti.
Vedecké skúmanie
spoločnosti a dejín určí, že indivíduum sa musí podriadiť nadindividuálnym
spoločenským vzťahom. Rozumný spoločenský poriadok možno uskutočniť len vtedy,
keď ľudia spravia princípom svojho jednania prospech celku – altruizmus
(termín, ktorého je Comte autorom, ako odpor ku egoizmu).ide mu však nie
o prospech jednotlivého štátu, ale o prospech celého ľudstva –
„veľkej bytosti“. Vonkajšou formou tohto nového náboženstva ľudstva sa má stať
kult ľudstva, ktorý má svoje sviatky, obrady. Jeho zásada znie: „Láska ako
princíp, Poriadok ako základ, Pokrok ako cieľ.“
Nemecký materializmus, marxizmus K. Marxa
Hegelova filozofická
dialektika dejín veľmi ovplyvnila myslenie v Nemecku. Vznikla voči nej
silná opozícia, ktorá protestovala jednak proti podceňovaniu úlohy histórie
(pre Hegela bola len dejiskom realizácie ducha) a jednak proti
marginalizovaniu prírodných vied. Tu zohrala svoju úlohu aj rastúca sila
pozitivizmu a materializmu. Významnými pohegelovskými mysliteľmi
v Nemecku sú o.i. L. Feuerbach a D.F. Strauss. Najvýznamnejším
predstaviteľom nemeckého materializmu sa ale stal K. Marx.
K. Marx (1818 – 1883)
Jeho hlavnými dielami sú:
Ekonomicko filozofické rukopisy, Kritika
politickej ekonómie a Kapitál
Dialektický materializmus
Východiskom Marxovho
filozofického myslenia bol Hegelov systém. Tak ako Hegel, aj on chápal dejiny
ako proces riadený jednotnou zákonitosťou a smerujúci k určitému cieľu.
Aj pre neho je každé štádium vývoja spoločnosti jedným zo stupňov, ktorý treba
prejsť a prekonať.
Marx uznával Heglovu
dialektiku, ale pokúsil sa z nej
urobiť dialektiku materialistickú tým, že dejinné procesy vysvetľoval nie
metafyzickými, ale ekonomickými hľadiskami. Vysvetľoval dejiny z hľadiska
triedneho boja, namiesto boja medzi národmi (Hegel). Podľa neho je dialektika
reálnym procesom svetového diania. Všetky zmeny sa dejú v súlade
s dialektickým zákonom. Kráľovské štáty sa podľa M rozpadli do svojich
protikladov: na jednej strane boli kráľovskí vládcovia a na druhom
neslobodní a otroci. Z týchto protikladov vznikla syntéza – feudálna
spoločnosť, ktorá sa rozpadla opäť na svoje protiklady – pánov
a nevoľníkov a z tohto boja vzišiel kapitalizmus. A ten sa
opäť rozpadá do svojich protikladov – zamestnávateľov a zamestnancov
a boj medzi nimi povedie ku revolúcii a beztriednej spoločnosti. M
teda prijal Heglovu teóriu, že svetové dejiny sledujú pohyb protikladných síl
zvaný dialektika. Marx ju však na rozdiel od Hegla nevzťahoval na národy, ale
na triedy. Tieto triedy sú determinované výrobnými prostriedkami v danej
spoločnosti.
M veril, že objavil
vedecký zákon, ktorý možno aplikovať na triedy a ktorý objasňuje dejiny.
Domnieval sa, že je vedecký, lebo vychádza z materialistických hľadísk
(ekonomických faktorov).
M si uvedomoval, že každý
človek patrí k určitej socioekonomickej triede vo vnútri spoločnosti. Túto
skupinu nazýva triedou. Systém tried, ktorý daná spoločnosť má, je
determinovaný jej ekonomickými prostriedkami a výrobnými podmienkami.
Každé obdobie ekonomického vývoja má svoj zodpovedajúci triedny systém. M tézou
je, že vzťahy medzi triedami sú nezávislé na ľudskej vôli a sú určované
vládnucim ekonomickým systémom. Triedy sú podmienené svojim vzťahom
k výrobným prostriedkom a dôsledkom toho je, že dejiny prebiehajú
tak, ako prebiehajú triedne boje.
M tvrdil, že priemysel
a technológie sa vyvíjajú oveľa rýchlejšie, než spôsob ich ovládania.
Človek vytvoril stroje, ktorým sa stal sám otrokom. Napriek tomu, že
priemyslový svet by mal umožniť žiť ľuďom pohodlnejšie, nastáva pravý opak.
Prepuká viac vojen, na zemi je viac hladu. To sa deje pod vplyvom dvoch
faktorov: odcudzenia a fetišizmu.
Socializmus ich oba odstráni. Odcudzenie znamená, že človek vyrába veci,
ktorých sa potom stáva otrokom. Toto odcudzenie je sprevádzané fetišizmom –
uctievaním produktov práce. Hodnotu majú veci, nie ľudia, ktorí ich vyrobili.
Najhorším dôsledkom
kapitalizmu je odosobnenie vzťahov medzi ľuďmi. Ľudia sa stávajú ako stroje
a stroje sú čoraz viac ako ľudia. Socializmus zavedie novú morálku:
založenú na ľudských hodnotách.
Historický materializmus
Hmota je pre
materializmus jedinou skutočnosťou, vedomie je len jednou z vlastností
hmoty. Toto sa prenáša aj do života spoločnosti: spoločenské bytie je jediným
základom jej života, spoločenské vedomie (myšlienky, teórie) sú len odrazom
tohto bytia. Ak teda máme poznať hnacie sily života spoločnosti, nemôžeme sa
zameriavať na idey a teórie, ale musíme obrátiť svoju pozornosť na
materiálnu základňu spoločenského života: ako ľudia žijú, tak myslia, nie
naopak.
K materiálnym
základom spoločenského života patria jeho vonkajšie podmienky (geografické,
demografické podmienky a iné), ale skutočným určujúcim momentom je spôsob výroby materiálnych statkov. Na
spôsobe výroby materiálnych statkov sa spolupodieľajú dva faktory: výrobné sily
(suroviny, prostriedky, schopnosti, ..) a výrobné vzťahy (vzájomné vzťahy
produkujúcich ľudí). Spôsob výroby sa stále mení a podmieňuje aj neustále
zmeny výrobných vzťahov. Výrobné vzťahy sa vždy musia prispôsobovať stavu
výrobných síl, pokiaľ nie, dochádza ku krízam.
Podľa vzťahu výrobných
síl a výrobných vzťahov sa dejiny neustále menia, každý zo stupňov vývoja
spoločnosti (prvotnopospolná spoločnosť, antika, feudalizmus
a kapitalizmus) bol nutným štádiom vývoja. Celé doterajšie dejiny sú
dejinami triednych bojov, ako znie prvá veta Marxom a Engelsom
formulovaného Komunistického manifestu. Všetko to, čo v spoločnosti
existuje mimo výrobnú základňu (právo, filozofia, náboženstvo,...) je len
ideologická nadstavba, ktorá je len odrazom hospodárskej situácie.
Kapitál
Toto dielo je štúdiom
ekonomickej základne vtedajšej doby: kapitalizmu. V triednom boji tu proti
sebe stoja kapitalisti (vlastníci výrobných prostriedkov) a proletári,
ktorí nevlastnia nič a sú kapitalistami vykorisťovaní.
K vykorisťovaniu dochádza prostredníctvom nadhodnoty. Robotník totiž svojou prácou vytvorí viac, než za koľko
je zaplatený. Ako odmenu za svoju prácu dostáva len toľko, koľko mu kapitalista
musí dať, aby si udržal jeho pracovnú silu. Pretože robotník nevlastní výrobné
prostriedky, je odkázaný na kapitalistu a musí tieto podmienky prijímať.
Nadhodnotu, ktorú vytvára, dostáva kapitalista ako zisk.
Kapitalizmus však trpí
pravidelnými krízami, v ktorých Marx videl príznaky rozporov medzi
výrobnými silami a vzťahmi a teda začiatok nového, rodiaceho sa
lepšieho spoločenského usporiadania. Prekročením kapitalizmu by mal byť podľa
neho socializmus, ktorý bude charakterizovať spoločenské vlastníctvo výrobných
prostriedkov. Súlad medzi výrobnými silami a vzťahmi musí byť obnovený na
vyššom stupni – vyvlastnením vyvlastňovateľov a návratom vlastníctva
v prospech spoločnosti. Keď proletariát, ktorého cieľom je uskutočniť túto
revolúciu, zvrhne kapitalizmus, nebude už starý triedny boja nahradený žiadnym
novým, socialistická spoločnosť sa úplne oslobodí od triedneho boja a od
vykorisťovania. Socialistická spoločnosť bude beztriednou spoločnosťou.
Antropologicky orientovaná filozofia 19. storočia
Zakladateľ existencializmu Soren Kierkegaard (1831 – 1873)
Je autorom diel Buď –
alebo, Pojem úzkosti, Strach a chvenie, či Nemoc k smrti. Všetky
tieto diela vydal pod rôznymi pseudonymami.
Filozofia
K je mysliteľ, aj
básnik. Nejde mu tak ako predchádzajúcej filozofii o vyriešenie
všeobecných problémov, pýta sa čo a ako mám konať ja ako indivíduum. Tieto problémy nazýva
K existenciálnymi a na ne sa má podľa neho filozofia zamerať.
Existenciu najviac prežívame a najhlbšie si ju uvedomujeme
v situáciách ako je strach, úzkosť, bolesť, vedomie smrti. Existencia
v tomto zmysle nemá nič spoločné so zabezpečovaním obživy, povolaním,
s vonkajším životom. Existencia je pre neho prejavom najvnútornejšieho
života indivídua, „jástvo“, svojskosť, vzťah k sebe samému. Existencia je
pre neho vnútorný život človeka od narodenia až po smrť. K však
v prvom rade nejde o to, aby sa ľudia stali indivíduami sami pre
seba, ale predovšetkým indivíduami pred bohom.
Individuálna existencia
je teda len jedným pólom K učenia. Druhým je kresťanská viera.
K veľmi popudzovalo, že v jeho dobe bol každý kresťanom, bez toho,
aby bol kresťanom skutočným. Kritizoval povrchné kresťanstvo, ktoré bolo
typickým pre jeho dobu. Byť skutočným kresťanom znamená vzdať sa rozumu, skočiť
do oblasti viery, rozísť sa so všetkou povrchnosťou súčasného kresťanstva.
Preto treba otriasť súčasným kresťanstvom a odmaskovať ho. Pričom
K sám považuje skutočné kresťanstvo za niečo, čo je tak vysoko, že si
netrúfa pokladať sám seba za pravého kresťana.
Štádiá vývoja človeka
Človek nie je len
nástrojom dejín, ale je sám sebe cieľom, usiluje sa o svoju
sebarealizáciu. Táto sebarealizácia a schopnosť niesť za svoj život
následky prebieha v určitých štádiách, ktoré sú osobným vývinom existencie
človeka:
Estetický postoj je postoj, v ktorom človek uprednostňuje zážitok, užívanie si života
a zmyslových pôžitkov. V tomto postoji však človek žije len navonok.
Cíti svoju bezradnosť, často krát až závislosť a zmocňujú sa ho
z toho pocity zúfalstva a zbytočnosti
Vyslobodením z tohto
stavu je etický postoj, ku ktorému
vedie konflikt človeka so svojim vnútrom. V etickom postoji človek
odhaľuje svoju skutočnú podstatu, slobodu a preberá za seba a svoje
voľby zodpovednosť. Lenže ani etický postoj nedokáže uspokojiť človeka na vždy.
Veľa krát totižto vlastná morálka nedokáže prekonať nástrahy ľudského života.
Vedie to k pocitom viny a zlyhania a ku potrebe novej voľby.
Tu sa človeku núka náboženský postoj. Pri ňom sa človek
ocitá tvárou v tvár bohu. Ocitá sa v paradoxe voľby, v situácii
buď - alebo. Na jednej strane viera a odovzdanie sa do rúk osudu a na
druhej poznanie, rozum a večné pochybnosti. K tu hovorí o „skoku“ do viery a o konečnom
oslobodení sa. ( K uvádza ako príklad biblický príbeh o Abrahámovi, alebo o Jóbovi) Až
v náboženskom postoji a odpútaní sa od všetkého konečného je skutočná
sloboda. Lenže táto sloboda so sebou nesie obavy a úzkosť. Tieto obavy sa
viažu na to voľnosť a neurčitosť vyplývajúce zo slobody.
Skutočná pravda nie je
v žiadnom objekte, je nemožná bez osobného odovzdania sa. Duchovný život
neprebieha plynule, ale skokom. Ide o rozhodovanie sa buď – alebo. Len
tým, že sa človek celkom vzdá svojej vlastnej vôle a rozumu a odovzdá
sa celkom do rúk božích urobí zúfalý skok do viery a splní svoju úlohu.
Filozofia A. Schopenhauera
Arthur Schopenhauer (1788 – 1860)
S bol síce Heglovým
súčasníkom, nemožno ho však radiť ku nemeckému idealizmu. Jeho myšlienky začali
pôsobiť až po roku 1850, keď ustúpil vplyv Heglovej filozofie a S sa
dočkal uznania a úspechu. Fichteho výrok: „Filozofiu si vyberáme takú akí
sme“ platí aj u S, takže na to, aby sme pochopili jeho filozofiu je treba
pochopiť jeho vlastný osud a osobnosť. Vo svojom hlavnom diele Svet ako
vôľa a predstava podal S celú svoju filozofiu. Jeho kniha začína
vetou: „Svet ako predstava“. Táto téza nie je ničím iným, než Kantovým učením
o tom, že celý svet vnímame iba ako javy a svet samotný, svet
o sebe, vôbec nepoznáme. S takto Kantovu filozofiu označuje ako
vstupnú bránu do svojej vlastnej filozofie.
Svet ako vôľa a predstava
Podľa S je svet
predstava, ale chápať ho len takto je pre neho príliš jednostranné. Zvonka sa
podstate vecí priblížiť nemožno. Nech akokoľvek usilovne skúmame, jediné čo
nachádzame sú slová a mená. (sme akoby v situácii niekoho, kto
obchádza dom a nenachádza žiadne dvere – vidí stále len fasádu) Jediný
spôsob ako sa dostať do vnútra sveta (vecí) je vnútri nás samotných – je
v indivíduu. Jednotlivcovi je jeho vlastné telo dané dvoma spôsobmi –
jednak ako predstava v rozumovom
nazeraní – ako objekt medzi objektmi, a zároveň ako to, čo sa označuje ako vôľa. Pre S vôľový akt a telesná reakcia nie sú dvoma
odlišnými vecami. Pre neho sú jedným – telesné jednanie je pre neho aktom vôle.
Telo je vôľa objektivizovaná v čase a priestore. Tento poznatok
nemožno odvodiť z ničoho iného, je to vlastná filozofická pravda.
Podstata človeka pre
S nie je v myslení, vedomí, či rozume. Vedomie je pre neho iba akýmsi
povrchom našej bytosti. A ako také je tým, čo vnímame a poznáme. Naše
vedomé myšlienky nevznikajú vedome a úmyselne podľa nejakých logických
zákonov. Vznikajú v temných zákutiach našej bytosti, ale je to takmer
neuvedomelý jav, ako napríklad trávenie. Vznikajú pôsobením vôle, ktorá poháňa
každého jedného človeka, cez svojho služobníka – intelekt, alebo inak, rozum.
Vôľa je ako statný slepec, ktorý nesie na ramenách síce vidiaceho, ale chromého
človeka (rozum). Myslíme si, že sme poháňaní spredu – našim rozumom, ale v
skutočnosti sme skôr tlačení zozadu – našou vôľou, ktorá stojí za všetkým našim
jednaním. Ľudí poháňa nevedomá
a neuvedomelá vôľa k životu.
S ide tak ďaleko, že
za podstatou všetkých javov vidí vôľu – a jej objektivizáciu. Vôľa riadi
život živej (zvieratá, rastliny), ale aj neživej (pohyb planét, príťažlivosť,
magnetizmus) prírody. Za všetkým stojí nevedomá svetová vôľa.
V živočíšnej ríši je
najsilnejším prejavom vôle k životu rozmnožovací pud. Ten prekonáva aj
individuálnu smrť, príroda sa ním postarala cez rozmnožovanie ako snahu
o zachovanie rodu o zachovanie seba samej. Vôľa sa tu prejavuje ako
úplne nezávislá na poznaní. Poznanie má svoje sídlo v mozgu, sídlom
a ohniskom vôle a zároveň protipólom mozgu, sú pohlavné orgány.
A tak ako je
jednotlivec nástrojom druhu, tak je každý jav v priestore a čase
objektivizáciou slepej a bezdôvodnej vôle. Každá vec o sebe je vôľou
a preto S hovorí, že svet je objektivizáciou vôle. Dejiny sú prejavom
vôle. Svetová vôľa ako celok je slobodná, pretože nad ňou nestojí nič, čo by ju
obmedzovalo, ale vôľa jednotlivca je neslobodná, pretože je vždy určovaná
nadradenou vôľou celku. Pre S nie svet logický (ako napr. u Hegla),
ani nelogický, ale alogický. Pre idealistov je poslednou skutočnosťou duch, pre
materialistov hmota, pre S je to slepá iracionálna vôľa. Rozum je iba
nástrojom nerozumnej vôle. S skoncoval s predpokladom harmónie sveta
ako celku, prešiel k pesimizmu – ku svetu ako prejavu slepej
a iracionálnej vôle.
Utrpenie sveta a vykúpenie
Človek, zmietaný pudmi
a vášňami, nikdy nemôže nájsť trvalé šťastie a kľud. Z každej
uspokojenej žiadosti hneď rastie nová. Z každej pominutej bolesti
prichádza nová. Bolesť je vlastnou realitou života. Šťastie je len niečo
negatívneho – je len neprítomnosťou bolesti. Celý život je utrpením, ktoré
S vo svojom diele podrobne opisuje. Základnými pojmami sú tu pre neho núdza (ktorou trpí väčšina ľudí na
svete), nuda (ktorou trpia tí, čo
netrpia núdzou – týždeň so 6 dňami tvrdej roboty a 1 dňom nudy je obrazom
života veľa ľudí) a osamelosť
(nakoniec je každý len sám so sebou). Celý život je predovšetkým zápasom,
snahou pohlcovať a nebyť pohltený. S prichádza k tomu, že život
ani nestojí za to, aby bol žitý. Život je vlastne predovšetkým spením ku smrti, ustavičným
spomaľovaným umieraním.
Existuje nejaké východisko z tohto utrpenia?
Poznanie ním rozhodne nie
je. Naopak, čím vyššia forma uvedomenia, tým väčšie utrpenie – najviac trpia
géniovia. Človek trpí tým viac, čím jasnejšie poznáva a uvedomuje si
bezútešnosť života.
Samovražda tiež nie je
východiskom, pretože síce eliminuje individuálnu vôľu, ale nie vôľu samotnú.
Samovražda je zbytočná, pretože vôľa si vytvorí vzápätí nové stelesnenie. (tu
je vidno ako je S pod vplyvom východného učenia o reinkarnácii. )
Predsa však podľa
S existuje východisko a vedú k nemu dve cesty.
Prvou cestou a podľa
S prechodným zbavením sa utrpenia je umenie
ako estetická cesta. Umenie je pre neho pozorovanie vecí nezávislé na vôli.
Génius je schopný poznania a porozumenia umeniu, v ktorom môže nájsť
oslobodenie. Pri vnímaní umenia sme pozbavení otrockej služby vôli
a dostavuje sa stav uvoľnenia. Najvyššou formou umenia, ktorá je
najbezprostrednejším prejavom vôle samotnej je hudba. Hudba však nie je
vykúpením zo života, ale iba krásnou útechou v ňom. Pokiaľ máme dôjsť ku
skutočnému vykúpeniu, musíme sa vydať cestou starých Indov. Túto cestu nazýva
S etickou cestou. Prostriedkom
ku vykúpeniu je askéza ako zámerné prekonávanie vôle. Cieľom je stav, ktorým je
rozplynutie individuálneho ja
v bohu, extáza, či nirvána. Tento bod je úplným umŕtvením vôle
a teda vyslobodením sa z područia slepého pudenia vôle
a utrpenia, ktoré nesie.
Existencializmus F. Nietzscheho (1844 – 1900)
Diela: Zrodenie tragédie za ducha hudby, Raní červánky, Súmrak modiel,
Antikrist, Nečasové úvahy, Radostná veda, Mimo dobro a zlo, Genealógia
morálky, Ľudské, príliš ľudské, Tak hovoril Zarathustra, Ecce Homo
(autobiografia)....
Filozofia
Jeho dielo nie je ľahké
interpretovať. Treba ho vnímať komplexne a v kontexte
s autorovým životom. Nesnažil sa vytvoriť nejaký systém a zdôvodňovať
ho. Len konštatuje aká je skutočnosť a volá po jej zmene. Bol vynikajúcim
znalcom človeka a jeho diela sú miestami zároveň dielami psychologickými
(neskôr z neho aj zo Schopenhauera vyšiel Freud). Videl do človeka
a do jeho skrytých motívov, ktoré si rozumom zdôvodňuje
a ospravedlňuje – pre N je to všetko „ľudské, príliš ľudské“. Videl plytkosť a prázdnotu meštianskej
morálky, ale na rozdiel od Kierkegaarda, ktorý chce prekonaním „mešťana“ prejsť
ku dokonalému kresťanovi, N chce prekonať kresťanstvo, ktoré hodnotí ako
dekadentné.
Vôľa k moci
„Tento svet je vôľou k moci a inak nič. Avšak práve tak aj vy
ste vôľou k moci a inak ničím.“
Pre N je podstatou sveta
vôľa k moci. Odmieta všetku metafyziku – svet ideí, boh, vec o sebe –
to všetko sú pre neho len ilúzie. A navyše škodlivé ilúzie. Najvyššou
a skutočnou hodnotou je život a ten sa realizuje vôľou k životu.
Vôľa je pre N individuálna vôľa ľudského jedinca ku životu a jej vrcholným
prejavom vôľa k moci. Táto vôľa ale nie je myslená ako politická vôľa. Ide
o snahu žiť, vedieť, ovládať, poznať, prisvojiť si – teda prejavy
aktívneho života.
„Čo je dobré? Všetko, čo
v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.
Čo je zlé? Všetko, čo vzchádza zo
slabosti.
Čo je šťastie? Pocit, že rastie moc,
že sa premáha nejaký odpor.“
„Skazeným nazývam zviera, druh, či
jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť
tomu, čo im škodí. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť
mať moc, kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku.“
„Kde upadá vôľa mať moc, tam
pozorujeme dekadenciu. Božstvo dekadencie sa stáva potom bohom slabých,
zaostalých. Samozrejme, sami sa potom nevolajú slabými, volajú sa dobrými.“ (Antikrist)
Nie je teda pre neho metafyzickým základom sveta ako pre Schopenhauera a
nenavrhuje ju popierať, uniknúť jej. Práve naopak: vôľa k moci ako vrcholný
prejav vôle k životu je správna, užitočná a N jej búrlivo pritakáva a
potvrdzuje ju. Má pre neho výsostne pozitívnu hodnotu.
Nadčlovek, morálka a prevrátenie hodnôt
Prekonať kresťanstvo
možno len prekonaním súčasných hodnôt a morálky. Pre N je najvyššou hodnotou
život sám a všetko čo ho potvrdzuje, čo mu „pritakáva“ je správne
a dobré. Vôľa k životu, vôľa k moci je skutočnou
a správnou. Morálka (kresťanská) je pre N len spôsobom, ako udržať ľudí
v stáde. Morálka je „stádový inštinkt človeka“. Silný jedinec, osobnosť,
si svoju morálku tvorí. Silný jedinec je sám sebe mierou a pánom.
Nepotrebuje sa zaradiť do stáda a dodržiavať jeho pravidlá. On sám tvorí
svoje vlastné pravidlá. Človek je súčasťou živočíšnej ríše a produktom
evolúcie. Evolúcia sa v človeku zastavila, ale človek sám má ešte možnosť
posuvu. Svojou aktivitou sa môže (a má! Pre N) posúvať k vyšším métam. Má
sa stať nadčlovekom. Človek je len „lano nad priepasťou“ – medzi zvieraťom a nadčlovekom. Ale
v tom je jeho veľkosť a výnimočnosť. Nadčlovek prehodnotí všetky
hodnoty a vymaní sa z pút tradičnej (a pre N otrockej) morálky, ktorá
bola po stáročia formovaná židovsko kresťanskou tradíciou. Pokora, trpezlivosť,
súcit, sú prekážky životu a vôli k moci a N ich odmieta (
príčinou ale je hlavne to, že pre neho je súcit povýšením sa nad toho,
s kým súcitíme, alebo koho ľutujeme). N delí morálku na morálku pánov
a morálku otrokov. Otrocká morálka (stádny inštinkt človeka) je popieraním
života, jeho negáciou a pre N je ňou kresťanská morálka. Namiesto radosti
zo života, sily a energie, nespútanej živelnosti a tohto sveta kladie do popredia niečo,
čo je „zásvätnom“, čo je mimo tohto sveta, pokoru, ľútosť, hriešnosť, všetko
to, čo život popiera. Táto „otrocká morálka“ znehodnocuje (nihilizuje) všetko,
čo potvrdzuje život, to, čo k nemu v morálke pánov prirodzene patrí.
Vyznačuje sa tým, že zo slabostí a bezmocnosti robí svoje prednosti
a cnosti:
„Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? Aktívny
súcit zo všetkými nepodarenými a slabými – kresťanstvo...“
„Kresťanstvo viedlo proti vyššiemu typu človeka
vojnu na život a na smrť, silný človek sa stal zavrhnutiahodným, stal sa
„skazeným“. „Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke
nepodarené, vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život,
pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie
hodnoty intelektu ako hriechy, klamstvá, ako pokúšania.“
Morálka pánov naopak
kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal človek robiť. Pokora sa chápe skôr
ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale
nevyhnutným predpokladom dobrého života.
Smrť Boha
„Boh je mŕtvy. Boh ostáva mŕtvy. My sme ho zabili.
Vy a ja.“
N bol vynikajúci
psychológ a videl to, ako padajú tradičné hodnoty a morálka ľudí.
Boh, na ktorom sú postavené základy morálky je mŕtvy a táto morálka
zomiera s ním. Človek, ktorý prestáva veriť v to, čomu verili celé
generácie jeho predkov ostáva neistý, osamelý. A práve tu je možnosť ku
prechodu od človeka k nadčloveku. Boh je mŕtvy, človek ostal odkázaný sám
na seba. Môže ostať jedným kusom v stáde a prijať otrockú morálku
stáda, alebo môže vziať svoj vlastný osud do vlastných rúk a žiť. Väčšina
ľudí sa však rozhodne pre prvú alternatívu – pre priemernosť a stádovosť, dáva
im ilúziu naplnenia a spoločenského života. Pre n však existuje len
individuálny život jednotlivca prežitý naplno, život, ktorý je vôľou
k moci – k aktivite.
„Stačia mi niekoľkí, stačí mi jeden,
stačí mi žiaden. Ostatok je len ľudstvo.”