Jdi na obsah Jdi na menu
 


antika

3. 9. 2007

Vznik filozofie

Naša filozofia sa zakladá na antickej tradícii. Aj v iných kultúrach vznikli počiatky filozofického myslenia, na súvislý vývoj európskej filozofie však nemali trvalejší vplyv.

K prehistórii filozofie prináležia jej spoločenské a duševné predpoklady. Spoločenské boli dané slobodným duchom gréckych polis v miestach, kde sa stretávala s niekoľkými orientálnymi civilizáciami - v pobrežných obchodných miestach Malej Ázie. Jej duševné predpoklady sú jednak v oblasti gréckeho mytologického náboženstva a jednak v akumulácii vedenia vo východných civilizáciách z ktorých antika čerpala. U človeka hrozí neustále prepuknutie plného vedomia o ľudskej bezmocnosti, o našej vydanosti napospas svetu, prírode. Tento rozpor, aj keď sa nám dnes zdá byť čímsi prirodzeným, je v človeku pôvodne zakrytý mocou mýtu. Mýtus pochádza z minulosti a viaže sa na ňu. Mýtus udržuje spojenie človeka s týmto minulým a veľmi silným svetom. Je čímsi nesmierne dôležitým, mocným pozostatkom prasveta, spomienkou naň v dnešnej dobe. V jeho rámci sa pohybujú aj Homér a Hesiodos, tvorcovia gréckeho (mytologického) pohľadu na svet.

Mýtický pocit sveta má však len slabú intelektuálnu zložku, nie je v ňom miesto pre samostatnosť a kritickosť. Mýtus takisto nemá presného tvorcu, šíri sa anonymne. Má vždy sociálny charakter. Jeho organizátormi a zberateľmi sú pôvodne básnici. Grécke náboženstvo bolo veľmi prístupné rôznym vplyvom a práve toto – neviazanosť gréckeho náboženského života, bolo príčinou otázok, na ktoré mýtické odpovede nepostačovali. Mýtus žiada podriadenie pod mocnosti prasveta – pod božstvá a sily prírody. Ťažoba života a existenciálne rozhodnutia sú presunuté do hlbokej minulosti, rozhodujúce otázky sú odstránené z prítomnosti, v ktorej bezprostrednom dosahu potom ostáva len to, čo prináleží ku každodennej zamestnanosti a do čoho človek s praktickou istotou vidí.

Žiť v mýte znamená mať životné otázky rozriešené a to ešte skôr, než sa začnú klásť.

V mýtoch každého starého národa sa nachádzajú jeho životné úzkosti, nádeje a záujmy. Zmysel všetkých gréckych mytologických výtvorov je podobný: u Homéra a Hesioda je to usporiadanie života a chaosu Olympijskými božstvami.

Filozofia určitým spôsobom rastie z mýtu. Má s ním spoločný obsah, problém postavenia človeka v celku bytia a ľudského osudu. Snaží sa však svet a jeho zákonitosti vykladať z rozumu, hľadá dôkazy a príčiny, neuspokojuje sa s hotovými odpoveďami.

Tak prví filozofovia nešpekulujú toľko o nekonečne, ale sú skôr spoluzakladateľmi vedy. Ich problémom je preniknúť do všeobsiahleho celku bytia, pochopiť ho.

Raná grécka filozofia

Prírodná filozofia. Milétska škola

Najstarší filozofi hľadali odpovede na otázky prírody, snažili sa nájsť základné prírodné deje. Poznatky čerpali z pozorovania živlov, z ich vlastností a vzájomných vzťahov – búrky, prehánky, vyparovanie a zrieďovanie, vzťah života k vode, vznik ohňa, blesku – a tieto všetky im slúžili ako analógie ku výkladu vzniku hviezd, bohov, zvierat, aj človeka. Tieto analógie sú prvou, primitívnou fyzikou.

Prvá filozofická škola, ktorá vznikla v Grécku cca 650 rokov pnl. sa preto nazýva škola prírodnej filozofie, alebo podľa miesta, kde vznikla Milétska škola. Miléťania sa nesnažili nájsť nejakú „substanciu“, niečo udržujúce sa mimo zmenu, ale niečo, čo samo je zmenou a ustavične v zmene. Nešlo im o látku, alebo hmotu, ale o niečo, čo je samo zmenou, ale pritom samo trvalé a nemenné. Snažili sa nájsť akúsi arché (pralátku), ktorá je za všetkými vecami. Ich pralátka nie je hmotou v prírodovedeckom zmysle. Nešlo im ani o to, aby určili základný stavebný kameň súcna ( ako atómy), ale o to, čo je najživšie, z čoho celý proces života vychádza. Každý z nich (prírodných filozofov) má svoje hľadisko z ktorého vychádza, v ktorom vidí najväčšiu živnosť. Ten, kto kládol za základ vodu, videl možno všetky procesy prírody pod obrazom vegetatívnym – výživa, vyparovanie, usadzovanie, zrážanie a tuhnutie. Kto kládol za základ vzduch, videl pravdepodobne proces dýchania, výdychu a nádychu, studeného a teplého – stúpajúceho a klesajúceho vzduchu, a obzvlášť prenikanie a oživovanie vzduchom. Život je tu pohybom, procesom zmeny. Preto zaujímal starých mysliteľov a neupínali svoju pozornosť ku hmote, substancii, či látke, ktoré považovali len za výsledok, ale nie za pôvodcu.

Táles z Milétu

Za zakladateľa západnej flozofie je považovaný Thales z Milétu. Potvrdené máme viac menej len veci o jeho živote, skoro nič o jeho učení.

 Tháles, ktorý sa narodil okolo roku 640 pnl. neveril v nadprirodzené vysvetlenia a namiesto toho hľadal fyzikálne vysvetlenia prírodného diania. Zem sa podľa neho podobala polenu a spočívala na vode – pralátke všetkých vecí. Tháles neveril v božské zásahy do ľudských osudov, spoliehal sa na rozumom poznateľné, nemenné zákonitosti vesmíru. Spoliehal sa na rozum a preto ho možno považovať za prvého západného osvietenca. Napriek tomu však prijal myšlienku, že svet je plný bohov. Všetko bolo podľa neho preniknuté duchom a duchovnými silami. Všetko, dokonca aj svet ako celok mal pre neho dušu a tým Táles odobral božstvu jeho výsadné postavenie: bolo všadeprítomné (ale nie v podobe hrdinov a rozmarných božstiev).

Jeho geometrické poznatky boli významné pre námornú plavbu a stavebníctvo. Podal dôkaz, že priemer rozdeľuje kruh na dve rovnaké polovice a že v rovnoramennom trojuholníku sú uhly pri základni zhodné. Tálesova veta určuje trojuholníky ako zhodné, ak sa zhodujú v jednej strane a v oboch k nej priľahlých uhloch. Mnohí verili, že v Egypte Táles zmeral výšku pyramíd v Gíze pomocou dĺžky ich tieňa.

Anaximandros

U neho je to naopak ako u Thálesa. Máme potvrdené jeho učenie, ale málo o jeho živote.

Pokúsil sa o prvú mapu sveta, prvý vraj vztýčil gnóm, slnečné hodiny v Sparte. Vraj viedol milétsku kolóniu do Apollónie, čo by svedčilo o tom, že bol váženým občanom mesta: jedným z prvých.

Je prvým, kto podal celkový nemytologický obraz sveta, prvú racionálnu kozmológiu.

V Anaximandrovom svete je jeho časť prítomná našim bdelým zmyslom, ďalej je tu časť, ktorá je síce známa, ale momentálne neprítomná, časť, ktorá je neznáma absolútne, akýsi horizont vecí, ktorý sa objavuje až keď naň zameriame svoju pozornosť, časť, ktorá v nás evokuje prázdno a neurčitosť a iné. Tento horizont, ktorý oddeľuje známe od neznámeho, je cudzí, ale zároveň všeobjímajúci. Toto neobmedzené, neohraničené nazýva Anaximandros apeiron.

Také niečo znamená apeiron – je ustavične v pozadí vecí a diania. Je to všeobklopujúci horizont. Preto sa veci z neho vynorujú a do neho zase zapadajú. Žiadny konečný jav nemožno vnímať samostatne bez protikladu. Všetko sa nám vynoruje na základe protikladov, na základe určitého kontrastu.

Všetko má zároveň časový charakter, ale apeiron vládne nad vznikom a zánikom a teda aj nad časom. Je večné a nezničiteľné – teda je pravým opakom toho, čo je časové. Večný a bez starnutia sú bohovia a preto na niektorých miestach Anaximandros nazýva apeiron aj božským.

Vo svojej kozmológii popisuje tvar Zeme ako valcovitý, oblý a klenutý. Zem sa nehýbe, nie je ničím ovládaná a vznáša sa urostred kozmu v rovnakej vzdialenosti od jeho hraníc. Oproti starým názorom o postavení a tvare zeme urobil Anaximandros krok vpred. Zem sa podľa neho nerozprestiera do nekonečna, ale má svoj tvar a vznáša sa uprostred vesmíru.

Pred našim svetom existovali iné svety a po ňom budú iné svety existovať. Zem je len jedným článkom stále trvajúcej rady vznikajúcich a zanikajúcich planét.

Anaximenes
Jeho arché – pralátkou bol vzduch. Všetko, čo vnímame a vidíme je zahustený, alebo zriedený vzduch. Zo zahusteného vzduchu vznikajú oblaky, z nich ďalším zhusťovaní voda – dážď, sneh.

Jeho apeiron je akýsi mechanizmus, prostredníctvom ktorého je všetko ostatné tvorené. Pre  Anaximandra je skutočne podstatný mechanizmus zrieďovania a zhusťovania. Tento mechanizmus je podľa Anaximena vo všetkom. Anaximenes sa dotazuje po príčine, po procese, ktorý nás oživuje. Pre veľkú časť gréckej tradície tým, čo oživuje, bola duša, ktorou sa líši živé od neživého. Čo je však duša iného, než vzduch? A čo je oživovanie iného, než dýchanie, prijímanie vzduchu do seba? Žijeme, kým dýchame. Akonáhle nás opustí posledný dych, začína náš zánik, rozklad. Taký je zmysel Anaximenovho výroku:

Ako naša duša, ktorá je vzduch, nám vládne, udržujúc nás pohromade, obklopuje aj celý vesmír dych a vzduch.

Vzduch je teda pre neho to, čo vládne vesmíru, čo ho udržuje pohromade. Všetok pohyb je koniec koncov pohybom vzduchu. Taký je aj základný pohyb všetkých živých bytostí: vdychovanie a vydychovanie. Celý svet potom podľa Anaximena možno vysvetliť jednotne: ako pohyb vzduchu. Vzduch sa zároveň zhusťovaním a zrieďovaním stáva, ako vietor – oblak – voda – zem - kameň – oheň, prístupným našim zmyslom, objavuje sa. Zhusťovanie je zároveň chladnutím, zrieďovanie otepľovaním.

 V jeho kozmológii je Zem plochá a vznáša sa nad nekonečnou vzdušnou priepasťou, ako list v ovzduší, či vo vetre. Slnko, Mesiac, hviezdy, vznikli z vlhkých výparov, ktoré sa postupným zrieďovaním zapálili, ich pohyb je daný tým, že ich tlačí pred sebou zrážajúci sa vzduch. Sú teda akýmisi ohnivými listami, vznášajúcimi sa v kozmickej víchrici. Správne sa domnieval, že Mesiac nie je samostatne žiariacim nebeským telesom, ale je iba ožiarený Slnkom. Vytvoril prvú mapu sveta a zostrojil model oblohy.

Pytagoras a pytagorejská škola

Pytagoras život chápal ako akési zhromaždenie, na ktoré prišli jedni bojovať (vojaci), druhí obchodovať (obchodníci) a tí najlepší pozorovať dianie. Keď sa ho pýtali, čím je, odpovedal hrdo: „Som filozof“.

Narodil sa okolo roku 575 pnl na ostrove Samos. Je ťažké dospieť ku faktom o jeho živote, ale takisto aj o jeho učení, pretože ho obklopuje veľa povestí a jeho žiaci z jeho učenia spravili takmer náboženstvo.

Pytagorova škola

Pytagorejská škola bola založená v Krotóne: bola zároveň školou, aj náboženským rádom. Na Pytagorove prednášky mali prístup všetci záujemci, pretože Pytagoras bol presvedčený, že všetci ľudia potrebujú mravné vedenie.

Základy učenia

Predpokladom pytagorejstva je milétsky základný princíp, že apeiron je pôvod a vláda všetkého. Apeiron je niečo, čo vymedzuje všetko ostatné, ale samo je beztvaré, bez hraníc. Čím sa však určuje tvar? Tvar sa dá určiť počítaním (trojuholník – 3, štvorec -4, ..). Počítame číslami. Čísla videli Gréci vždy ako určitý počet určitých vecí. A takto v číslach, ktoré Gréci brali ako základ všetkého utvárania, je potom aj základ všetkého konečného, tvarom obmedzeného – teda aj bytia. Apeiron videli pytagorejci predovšetkým priestorovo – ako nekonečno, ktoré preniká všetkým. Jeho obmedzením je jeho delenie na menšie časti – ak budeme stále deliť úsečku, prídeme k jej hranici a tou je – bod. Bod je teda čosi, čo sa dá nazvať „jedným“ – jednotkou. Keďže jednotka je ďalej nedeliteľná, hranicou číselne nekonečného apeironu je „jedna“. Akýkoľvek počet je potom určité, obmedzené množstvo jednotiek. Jadrom, v ktorom sú všetky pytagorejské mathematy spojené je posvätná tetraktys – desiatka, ktorá je súčtom 1,2,3 a 4. Tetraktys predstavuje pre pytagorejcov absolútno. Skrýva v sebe poriadok sveta, obsahuje štruktúru súcna a základy hudobnej teórie.

Vesmír je podľa P rozčlenený podľa presných, číslami vyjadriteľných pomerov. Tieto sa nikdy nemenia a znázorňujú harmóniu v pohybe hviezd a planét.

Matematika

Pytagoras je považovaný za objaviteľa geometrických zákonitostí, jeho najznámejšia veta je: a2 + b2 = c2 – Pytagorova veta (súčet obsahov štvorcov nad oboma odvesnami zodpovedá obsahu štvorca nad preponou). Okrem iného je objaviteľom tzv. zlatého rezu.

Eleáti

Patria sem Xenofanes, Parmenides, Zenón z Elej. Eleátmi sú nazývaní podľa Gréckeho mesta Elea.  

Xenofanes

Xenofanes sa narodil okolo roku 580 pnl v Kolofonte. Z politických dôvodov musel opustiť svoju vlasť a odvtedy bol stále na cestách. Rozbor Xenofanovej náuky by ju ukázal ako mix mnohých iných náuk. Nie je plodným filozofickým mysliteľom, skôr je zaujímavý svojim pomerom k teologickým otázkam. Preslávil sa ako kritik antického mýtického sveta.

Jeho postoj bol postojom človeka nedôverčivého ku tradíciám a špekuláciám, postoj typicky osvietenského myslenia.

Ľudia si myslia o bohoch, že rodia sa

ľudskí, že majú šaty a reč aj postavu ľudskú.

 Aithiopovia svojim bohom nos tupý a čiernu pleť pririekli,

Thrákovia svojim oči modré a vlasy dávajú ryšavé.

Keby však voly a levy a kone tiež dostali ruky

Alebo vedeli kresliť a vyrábať tak ako ľudia,

Kone by podobné koňom a voly podobné volom kreslili podoby bohov a práve také telá

Ich by robili, akú i sami postavu majú.

Tvrdí, že Gréci jeho doby, sami zmäkčilí a protizákonní, vytvorili svojich bohov podľa seba a odtiaľ si ich za príklad berú tí, kto sú im podobní.

Tak je Xenofanes hlavne politizujúcim teológom, nie metafyzikom, alebo prírodovedcom – v týchto veciach je len zvedavým diletantom. Zjednodušene si upravil milétske náuky a vzal si z nich to, čo mu vyhovovalo.

Obdiv u neho však vzbudzuje jeho duševná sloboda a sila protestu proti mýtickým fantáziám. Je to jediný starý mysliteľ, o ktorom je doložené, že neuznával orákulá a proroctvá.

Parmenides

Parmenides sa narodil okolo roku 510 pnl v sicílskej Eleji. Bol pravdepodobne žiakom Xenofana, ale filozofickým významom ho zatienil. Zaoberal sa problémom bytia.

Jeho najvlastnejším vynálezom je ontológia – náuka o bytí, o tom, čo „je“. Je prvým filozofom, ktorého náuka sa nám zachovala v takom stave, že aj keď nie je kompletná, nie sme odkázaní len na zmienky o ňom z úst iných mysliteľov.

Vo svojej básni sa zaoberá otázkou bytia a nebytia. Hovorí o troch cestách:

· cesta pravdy a presvedčenia, ktorá znie: bytie existuje a nebytie neexistuje

· cesta úplne neschodná, ktorá hovorí: nebytie existuje a teda, že nebytie je nutné

· cesta smrteľníkov (nazýva ich dvojhlavcami), ktorá sa zdá byť schodná a hovorí: bytie a nebytie je aj nie je, je to isté a nie je to isté

Parmenides chce vyjasniť zmysel „je“ (bytia) a „nie je“ (nebytia). Bytie znamená prítomnosť niečoho, čo pozitívne musí byť tu, čo sa nám ukazuje a odhaľuje. Nebytie neznamená nič takto daného, prítomného a v prítomnosti sa ukazujúceho. Nebytie je iba moje stanovisko, odmietnutie, ale v skutočnosti v ňom nič pozitívneho nie je.

Byť preto znamená byť prítomný. Vedieť, že niečo je, znamená zachytiť to v tom, aké to je, v jeho prítomnosti. Zachytiť niečo takýmto spôsobom znamená chápať. Chápať a byť patria preto nerozlučne k sebe.

Preto je druhá cesta - že nebytie existuje, neschodná. Ak chceš pochopiť nebytie v jeho čistej existencii, neukazuje sa ti nič.

Väčšina ľudí (dvojhlavcov) sa díva ustavične na obe strany a nevie sa rozhodnúť, myslia si, že existuje bytie aj nebytie. Väčšina dvojhlavcov si myslí, že nebytie predsa len nejako je: to je zároveň predpoklad všeobecne rozšírenej viery v nekonečnú rozmanitosť samostatne existujúcich vecí. Keďže vychádzame zo slov, kde sa nerozlišuje rozdiel medzi bytím a nebytím, obe sú na rovnakej úrovni, kladieme ich aj v realite na rovnakú úroveň vedľa seba a prikladáme im obom reálnu existenciu. Podstatou tretej cesty je: držať sa toho, čo so sebou nesie jazykový zvyk, jazyk ktorý nedbá na to, čo v realite znamenajú. Preto je táto tretia cesta vlastná väčšine ľudí závislých na jazyku a na svojom zmyslovom vnímaní, aj keď je mylná.

 Parmenides oddeľoval pravdu (alétheia) od povrchného vedenia smrteľníkov. Ľudia, ktorí veria svojmu poznaniu (zmyslovému) sú na omyle – preceňujú svoje poznávacie schopnosti. Je presvedčený, že ľudské zmysly klamú. K pravde patrí rozum, k nepravde zmyslové vnímanie.

Podľa Parmenida je bytie nemenné a večné. Bytie nevzniká a nezaniká, je niečím, čo sa nemení, možno ho uchopiť iba chápaním. Čo leží mimo tento obsah, to nie je skutočným „bytím“ vecí, ale len ich povrchom. Na základe striedania protikladných síl rozvinul Parmenides teóriu vzniku sveta. Riadi ho bohyňa, ktorá sprostredkováva poznanie. Svet, v ktorom žijeme považoval za skutočný. Neveril v to, že existujú zmeny, ani pohyb. Ľudia sa nechávajú klamať svojim vnímaním.

Bytie je celok. Nemožno ho myslieť rozložené, nemožno mu dať priestorovú podobu, ktorú by bolo možné deliť.

Preto prirovnáva Parmenides bytie ku dokonalému tvaru – ku guli. Bytie je v rovnováhe, všetko je v ňom vyvážené, nič nemá nad svojim protikladom ani na okamih navrch. Navyše bytie obsahuje všetko v nerozdelenej jednote – tvorí, ako guľa – jeden celok.

Zenón

Zenón z Eleje bol podľa legendy adoptovaný Parmenidom. Stal sa zástancom a obhajcom jeho náuky. Narodil sa okolo konca 6, alebo začiatkom 5. storočia pnl.

Zenón je oproti predchádzajúcim zvláštny typ filozofa. Je záhadnou postavou západnej filozofie. Vyvinul mätúce myšlienkové hračky a logické protirečenia, tzv (apórie). Na ich základe dokazoval, že naše vnímanie nás klame. Doteraz nie je úplne jasné, čo chcel dokázať svojim slávnymi argumentmi. Popiera nimi pohyb, tvrdil, že pohyb neexistuje.

Najznámejšie zo Zenónových apórii sú apórie pohybové.

Prvou je tzv. dichotómia

Pohyb vôbec nezačne, ak má byť pred každou mysliteľnou vzdialenosťou dosiahnuté jej polovice. Kedykoľvek by malo byť dosiahnuté určitej vzdialenosti, musel by tomu predchádzať okamih, kedy bolo dosiahnuté polovičnej a takých okamihov je neobmedzené množstvo. Neexistoval by teda prvý okamih, kedy sa teleso dalo do pohybu.

Druhým dôkazom je Achilles – dostih medzi Achillom a korytnačkou

Pomalší v behu nebude môcť byť dostihnutý tým najrýchlejším. Pretože prenasledujúci musí najskôr prísť tam, odkiaľ vyšiel utekajúci, takže pomalší musí mať vždy určitý náskok.

Tretím argumentom je, že pohybujúci sa šíp stojí

Keďže je všetko buď v kľude, alebo v pohybe, čokoľvek je v mieste sebe rovnom, potom je to, čo sa pohybuje, v okamihu (všetko je v okamihu v mieste sebe rovnom), teda je šíp ktorý sa pohybuje, nehybný.

Historický vplyv Zenónových argumentov bol nesmierne veľký. Že obsahujú základné nedostatky, sa stalo zrejmým až novodobým matematickým pokrokom, dovtedy boli logicky nevyvrátiteľné.. Zenón je muž osudného významu pre matematiku, pre logiku aj filozofiu.

Herakleitos

Herakleitos z Efezu

Je prvou filozofickou osobnosťou, ktorú nám starovek uchoval, pri ňom máme prvý duševný portrét. Je to čiastočne vďaka jeho vlastným výrokom a aj vďaka neoddeliteľnosti jeho života od jeho filozofie. Za autentické sa pokladá, že pochádzal z prastarého rodu (možno dokonca z rodu zakladateľov Efezu) a že odstúpil svoju kráľovskú (kňazskú) hodnosť svojmu bratovi. Perzský satrapa Dareios ho pozýval ku sebe na dvor, ale on, verný svojej životnej filozofii, odmietol.

Pozorne sledoval ľudí okolo seba a stal sa prvým antickým znalcom ľudskej duše: „Hranice duše nemôžeš kráčajúc vypátrať, nech by si išiel ktoroukoľvek cestou: tak hlboký má zmysel.“ Opovrhoval svojimi spoluobčanmi, ktorých označoval za duševne zakrnelých, úplatných, bezcharakterných povaľačov: „Telá, ktorým chýba duša, by sa mali vyhadzovať ako odpadky.“ „Keby šťastie spočívalo v radostiach tela, potom by sme mohli ľudí považovať za šťastné voly, keď pri ceste nájdu niečo šťavnaté na zjedenie.“

Už v antike dostal prívlastok Temný, kvôli slohu svojho diela a obtiažnosti myšlienok.

Učenie

Väčšina ľudí, podľa neho, žije svoj život v klame. Na dne života, ako náhle dospejeme do určitého stupňa bdelosti a začneme si to uvedomovať, je vždy niečo negatívne čo sa s pozitívnym spája v nedeliteľnú jednotu.

Herakleitos rozpoznal v jednote rôznosť a v rôznosti jednotu. Skutočnosť chápe v neustálom toku, v zmene. „Všetko plynie“ (panta rei). Touto dynamikou zmeny je ovplyvnený aj človek. Mení sa, ale ostáva zároveň rovnaký. „Do tých istých riek vstupujeme, aj nevstupujeme, sme aj nie sme.“ Neustále sa vyvíjame a meníme, aj keď ostávame rovnakí.

Konštantou života je zákon zmeny, ktorý u Herakleita symbolizuje oheň.

Logos v Herakleitovom ponímaní neznamená „svetový zákon“, ale reč, ktorá má zmysel, obsah reči, mieru. Počuť logos (ako reč), môže len ten, kto sa prebudil zo spánku. Pre toho, kto spí, je všetko rozložené na časti, nevidí jednu skutočnosť, ale množstvo častí. Herakleitos hovorí: pochopiť protikladnosť vecí je dôležité, pretože vďaka nej sme schopní vidieť rozmanitosť vecí, vďaka nej sa vzájomne vymedzujú. Protikladné sa strieda, protiklad však stojí a nemení sa. Protiklad je zároveň to spoločné pre všetko – a je aj celým obsahom reči, logu. Všetko má teda jediný zmysel. Ten je nazvaný božským, pretože všetkému vládne. Pochopiť tento zmysel znamená porozumieť životu, a zároveň porozumieť sám sebe.

Nejedná sa mu teda len o to, aby človek pochopil poriadok v kozme – o teóriu, ale hlavne v ňom a prostredníctvom neho, aby pochopil sám seba.

Apeiron v Herakleitovom ponímaní je jednotiaci protiklad, ktorý vo vzájomnom striedaní sa udržuje stále rovnaký – na vrchole noci začína deň a pod.

Boj (vojna) je všetkého otcom, všetkého kráľom.

Vojna je spoločná, je tým, čo oba členy (protiklady) ku sebe viaže. Boj protikladov je podkladom všetkého diania.

Nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok.

Protiklady sa vždy vzájomne dopĺňajú – ako vo vonkajšom svete, tak aj v pocitoch a hodnotách ľudí a v vo vnútri človeka.

Večný pohyb pramení z toho, že jedno sa premieňa, čo je podstatou všetkého diania.

Tento svet, rovnaký pre všetkých, nevytvoril žiadny z bohov, ani z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň, vznecujúci sa podľa miery a hasnúci podľa miery.

Svet je ako oheň – planúci a hasnúci. Ak dosahuje oheň vrcholu je všetko vo fáze zjednocovania sa, ak hasne, všetko osa rozdeľuje. Oheň u Herakleita nie je iba pralátkou, ale skôr symbolom večného striedania protikladov. V ňom všetky protiklady miznú a ostáva len oheň sám ako večné apeiron.

Empedokles

Bol kočovným lekárom, zázračným liečiteľom, učencom a filozofom.
Žil zrejme v rokoch 485 – 435 pnl. Narodil sa v Akragante (dnešné sicílske mesto Agrigenta), vtedy veľkom meste a bol v ňom politicky činný.

Filozofia

Empedokles je problematickým a ťažko vyložiteľným filozofom.

Najprv počúvaj, ktoré sú štyri korene všetkého:

Žiarivý Zeus a Héra, ktorá prináša život, a Hádes,

konečne Nestis, ľudské, ktoré pramene slzami živí.

Nie je stále zhoda, ktoré živly majú znázorňovať jednotliví bohovia

Iného čosi ti poviem, že u žiadnej smrteľnej veci

Nie je rodenia, nie je ani konca zhubnej smrti,

Ale je miešanie len a vzájomné striedanie vecí

Zmiešaných, ale ľudia to rodením nazývať zvykli.

U smrteľných vecí (my a veci) nie je smrti, ani vzniku – teda počiatku a konca v absolútnom zmysle, kde počiatok, či koniec znamená nič. Všetko je len premieňanie vecí – miešanie. Všetky živly (protiklady) u neho navždy ostávajú tým, čím sú, ale „prebiehajú sebou navzájom“. Štyri živly sú nositeľmi a základmi všetkých predmetných určení. Tak ako maliari dokážu zo štyroch základných farieb napodobniť celú rozmanitosť prírody, vytvára sa zo 4 živlov prírodná rozmanitosť skutočná.

Pri miešaní živlov v Empedokolvom zmysle ide teda o akúsi primitívnu chémiu. Miešanie je kombináciou svojim výsledkom a láskou a sporom svojim priebehom a procesom. Deje sa rozhraní v snahe o jednotu zo strany lásky a v snahe o oddelenosť na strane sporu, sváru. Svet nie sú len veci, ľahostajné ku svojej existencii. Vo svete je okrem nich čosi smerujúce proti tejto absolútnej ľahostajnosti vecí, je v ňom funkcia celku, ktorú E nazýva láska. Ako opozitum k láske existuje vo svete ešte druhý princíp a tým je spor, nenávisť. Len týmto protikladom je možný svet, pretože len vďaka nemu dochádza k oddeľovaniu a miešaniu.

Láska má tendenciu veci spájať, ale ustavične proti nej pôsobí spor, ktorý má tendenciu ich rozpájať. Vzájomne sa dopĺňajú a vytvárajú všetko miešanie.

Anaxagoras

Anaxagoras, syn Hegesibulov, sa narodil v Klazomenách. Žil približne v rokoch 500, 497 – 428 pnl. Žil v Aténach, kde sa spoznal sa aj s mladým Sokratom.

Svojou myšlienkou ducha – hýbateľa (demiurga, ktorého tak však sám nikdy nenazval, ani neponímal ako božstvo) vytvoril rámec pre celú kozmológiu klasickej gréckej filozofie.

Jednou zo základných myšlienok jeho filozofie je tvrdenie, že všetko je obsiahnuté vo všetkom. V každej jej čiastočke je obsiahnutý celok a na danom zlúčení záleží, ako je táto čiastočka utvorená. Pomer zlúčenia teda neurčuje samotná látka.

Po kvantitatívnej stránke nenastáva vo svete žiadna zmena. Vznik a zánik zavrhuje, obhajovať možno len miešanie.

Základom a východiskom všetkého je všade to isté a vznik nie je nič iného, než spojenie rozptýlenia obsiahnutého v pôvodnom chaose. Všetky rozlíšené, navzájom nepodobné veci museli byť obsiahnuté už v zdanlivej nerozlišnosti pôvodného chaosu, ktorý sa skrýval v temnote nekonečne malého.

K tomu, aby z chaosu nerozlíšených jednotlivých vecí vznikol kozmos, bolo treba, aby sa jednotlivé semená budúcich vecí zjednotili. To ale nemohlo nastať samo od seba, náhodou, bol k tomu potrebný princíp. Tento princíp, ktorý chápe aj samo nekonečno, a musí byť teda sám nekonečný, je duch, chápanie, pochopenie sveta pred svetom, aj po ňom. Ako prvý mysliteľ zastával názor, že okrem látky ešte existuje aj duch – označoval ho ako nús. Medzi látkou a duchom je veľká priepasť. Nús je princíp, ktorý určuje tvar a účel látky. Vývoj látky je obsiahnutý už v semenách (spermatoch). Nús je nekonečná, neobmedzená sama o sebe existujúca sila, ktorá ovláda celý vesmír ako neobmedzene určujúci princíp. Duch je jednotiaca sila, ktorou sa zárodky vzájomne zlučujú a dávajú vznik svetu ako ho poznáme. Preto je duch nadsvetový, oproti kozmickosti hmoty. Duch tak stojí ku svetu v najzákladnejšom protiklade.

 Anaxagoras ako prvý prišiel s výkladom, ktorý bol neskôr oveľa viac rozpracovaný – s teleologickým výkladom. Je prvým, kto priniesol do filozofie teleologickú myšlienku – že všetko je od počiatku deterministicky stanovené a cielené k dobru, zmysluplnosti a dokonalosti. Chaos tu však stále je, je stálou prítomnosťou. Avšak pohyb, ktorý duch zaviedol, nie je ľubovoľný a náhodný, ale účelový a úmyselný: tento obraz ducha demiurga, je novou témou filozofie. U Anaxagora tento demiurgos je stále pôsobiaci, ale do chodu sveta nezasahujúci, ponecháva veciam samým na starosti, ako si počínať.

 

Atomisti

V atomistike sa splnila jedna z veľkých tendencií prvotného gréckeho mysliteľstva – tendencia ku objektivizácii, snaha o objektivitu na materiálnom základe. Poukazuje k novej epoche myslenia, ktorá onedlho postaví do centra pozornosti človeka.

Leukippos a Demokritos

Zakladateľmi atomizmu sú Leukippos a Demokritos, ktorý je považovaný za jeho žiaka. Prvý ucelený výklad sveta je atomisticko materialistický systém. Filozofia však po ňom definitívne odbočila od otázky bytia (ontológie), ku ktorej sa vrátila až oveľa neskôr.

Až atomisti vytvorili pojem hmoty, ako niečoho čisto fyzikálneho, ako najmenšej stavebnej zložky všetkého súcna, ktorá všetko vykladá, ale sama nemôže byť vyložená.

Keďže je, tak ako tvrdil Zenón, nemožné, aby telesá pozostávali iba z bodov, musia existovať určite určité ďalej nedeliteľné telesá a veličiny. To, čo je v absolútnom zmysle ďalej nedeliteľné, najmenšia zložka súcna, nazvali atomisti atóm (atomón – najmenší). Atómy teda majú určitú veľkosť, ale už nemajú časti na ktoré by sa dali deliť. Nemajú už v sebe medzery, teda už nemôžu do seba nič prijať. Všetky látky sú zložené z atómov a prázdna. Atómy sú nevzniknuté a nezanikajú, pretože ich už nemožno nijako ďalej rozdeliť. Z toho dôvodu sú aj nemenné, úplne jednoduché a homogénne.

Všetok pohyb je možný jednak vďaka prázdnote a jednak vďaka rozdielnosti atómov: veľké a malé, hrubé a jemné, ťažké a ľahké, .. Zákony, ktorými sa potom tento pohyb riadi sú zákony rovnakého k rovnakému, premiešavania, odovzdávania pohybu nárazom. Aj všetok život je pre atomistov možný len vďaka pohybu atómov. Svet je teda riadený určitými zákonmi – nutnosťou. Pohyblivosť, prenikanie všetkého, je to, čo zostáva atomistom zo súcna.

Atomických tvarov je nekonečný počet. Medzi nimi sú také, ktoré sú vhodné ku vzájomnej kombinácii a také, ktoré sa ku nej nehodia. Atómu sú hladké a drsné, guľaté, hranaté, konvexné a konklávne. Vzájomným spájaním atómových tvarov vznikajú atómové syntézy. Všetky súce veci sú zložené z najrôznejších druhov atómov. Najčistejší je oheň, ktorý je zložený z najmenších a guľatých atómov. Zem je zložená z veľkých atómov rôzneho druhu, voda a vzduch postupne z jemnejších atómov.

Kozmológia

Obrazom sveta, ktorý takto atomisti dostali, je Zem ako plochý valec, ktorý sa vznáša vo vzduchu, naklonený smerom k juhu. Obývaná časť je veľká kotlina, k čomu dospeli zrejme tým, že hviezdy a Slnko nevychádzajú všade v rovnaký čas.

O poriadku vládnucom vo vesmíre nemali atomisti príliš jasné predstavy: Slnko im bolo ďalej než hviezdy, Mesiac bližšie. Učili o nekonečnom počte svetov v nekonečnom priestore, ktoré sa môžu navzájom trieštiť a tak zanikať.

Bohov Demokritos neodmieta, ale rekonštruuje predstavu o nich novými pojmami. Pre pochopenie sveta sú zbytoční, ale snaží sa nájsť pre nich výklad. O božstvách sa domnieval Demokritos, že skutočne sú, ale nemajú vo vesmíre tú funkciu, ktorú im pripisujú predstavy. Nie sú absolútnymi pánmi sveta, ani vesmíru. Nemajú tú základnosť a večnosť, ktorú majú atómy. Sú tiež atomickými štruktúrami, ale veľkými a ľahkými, usadenými v najvyšších krajinách sveta. Demokritove božstvá sa nestarajú o drobné ľudské veci a o chod sveta, neovládajú vesmír, ale naopak: závisia na ňom.

Aj človek je zložený z atómov, pričom duša – oživujúci princíp – nie je nič iného, než oheň – najjemnejší atomický živel. Prvou a dôležitou funkciou duše je dýchanie. Najdôležitejšou stránkou činnosti duše je poznávanie, chápanie. Poznávanie atomisti rozdelili na zmyslové (temné) a rozumové (ušľachtilé). Zmyslové spočíva v tom, že vyžarovanie vychádzajúce z vecí formuje vzduch medzi vecami a našimi zmyslami. Tak je tomu hlavne u zraku a sluchu. Videnie vzniká odrazom, počutie akoby roztrieštením vzduchu pohybom. Zmyslové poznanie pritom nepodáva skutočnú povahu vecí: vníma napríklad čas, ktorý neexistuje.

Etika

Demokritos sa zaoberal aj etikou, bol demokratického zmýšľania a mal odpor ku tyranii. Štát môže mať podľa neho dobrú vládu len vtedy, ak štátne úrady zastávajú tí najlepší a najčestnejší.

Nerozumný človek si praje príliš mnoho, praje si to, čo nemá a čo je neuskutočniteľné. Duša, ktorá sa pohybuje vo veľkých výkyvoch nie je ani vyvážená, ani spokojná. Naproti tomu je snahou toho, kto spoznal pravý ľudský údel, aby sa držal v stabilnej pozícii, nepodľahol zvodom, mal kľud a spokojnosť. Ani v nešťastí nebude kapitulovať a ani nepodľahne vábeniu šťastia, aby prekročil mieru. Demokritos  radí neprekračovať mieru, angažovať sa vo svete len potiaľ, pokiaľ je to nutné, v ostatnom sa však sústrediť na vlastnú dušu. Vo vlastnej duši je totiž možné nájsť pravé pevné zakotvenie. Správna cesta ako žiť je cesta s rozumom, ku ktorej pomáha rozmýšľanie – filozofovanie.

Antropologický obrat vo filozofii – sofisti a Sokrates

Doba

S príchodom demokracie sa zmenili aj pomery vo výchove a vzdelávaní. Zatiaľ čo predchádzajúce grécke ideály boli aristokratické, a aristokracii vyhradené, demokratická spoločnosť dávala možnosti aj ľuďom nemajúcim urodzený pôvod. Demokratický štát – polis si vzal za úlohu vypracovať človeka tak, aby sa pre život v obci, teda pre politický život, skutočne hodil. Hodnoty, ktoré už antický človek aj predtým mal v sebe, sa stali požiadavkou doby a miesta: stalo sa požiadavkou učiť ich vedome a racionálne. Štát prevzal na seba starostlivosť o telesnú, ale aj duševnú výchovu svojich občanov. Ideálom sa stala kalokagatia – ideál telesnej aj duševnej krásy a harmónie. Vychovávať ľudí schopných politického života znamenalo predovšetkým naučiť ich vystupovať a naučiť ich používať silu reči. Chod obce významne ovplyvňovali verejné zhromaždenia na ktorých mohli slobodní muži vystúpiť a predniesť reč. Takto demokracia podporovala vznik a rozvoj rečníctva a schopnosť rečniť stala dôležitým nástrojom politickej moci. A ako požiadavka doby vzniklo hnutie sofistov, učiteľov rôznych umení a vied, ale predovšetkým politickej zdatnosti a teda rečníctva. Ich učenie bolo zamerané predovšetkým na počúvajúceho, na to ako dosiahnuť požadovaný efekt, ako použiť reč ako nástroj získania poslucháča a zbraň na manipuláciu s publikom. Sofisti ako učitelia putovali z mesta do mesta, aby mladým a hlavne zámožným poslucháčom ponúkali svoje znalosti toho, čo budú vo svojej politickej kariére potrebovať. Sofisti sú extrémnymi intelektualistami a racionalistami. Preto sa o nich aj hovorí ako o „gréckych osvietencoch“ – rozum je pre nich všemohúci a mimo neho nie je nič. Sofistika však priniesla aj mnoho pozitívneho – napríklad to, že postavila do stredu záujmu človeka. Je individualistická a antropologická: človeka poníma ako indivíduum, ako zdroj všetkých noriem („homo mensura“ u Protagorasa). Sofisti ako učitelia budili okolo seba všade rozruch a nasledovalo ich množstvo ľudí. Mladí ľudia boli fascinovaní prísľubom novej, naučiteľnej, múdrosti, ktorá im mala zabezpečiť úspešnú kariéru a tým aj život. Úspešnou kariérou bola pre Gréka kariéra politická, kariéra v občianskom a politickom živote obce. Pre gréckeho človeka znamenal rozhovor oveľa viac ako dnes pre nás. Knihy boli raritou dostupnou pre vyvolených, médiá neexistovali, a tak jediný spôsob komunikácie a dozvedania sa informácii bol prostredníctvom hovoreného slova. Preto sofisti, ale aj Sokrates nie sú spisovateľmi, ale rečníkmi. Nepíšu knihy, ale chodia na trhy, námestia, aby tam viedli rozhovory so svojimi spoluobčanmi.

Sofistika

Prírodní filozofi sa snažili zdôvodňovať vznik a poriadok vesmíru. Vedľa seba vzniklo mnoho, neraz aj protichodných právd. Reakciou na nich bol príchod sofistov. Protagoras vo svojom výroku „homo mensura“ povedal: „Človek je mierou všetkých vecí, súcich ako sú, a nesúcich, ako nie sú.“ Každý má iné merítko, iné názory a to je príčinou vzniku sporov. Kvôli usporiadaniu prírody sa však podľa sofistov nemusí hádať nikto, lebo je proste taká aká je. Oveľa dôležitejšie sa im zdalo zaoberať sa svetom ľudí a politickým usporiadaním.

„Sophos“ znamená múdry, vediaci muž. Sofisti sa považovali za majstrov vedenia a pôsobili ako učitelia múdrosti. Ak neexistuje žiadna objektívne platná pravda, tak má každý človek svojim spôsobom pravdu. Pravdivé je teda pre jedinca vždy len to, čo on sám za pravdivé považuje a prehlási. Sofisti však nepovažovali bádanie za účelom zisťovania pravdy, za dôležité kvôli poznaniu samému, ale ako prostriedok vedúci k danému cieľu. Veda je zmysluplná ak môže byť použitá ako nástroj. Argumentovali, že ten kto chce byť úspešný, musí vedieť argumentovať a presvedčiť ostatných o svojej pravde. Preto vyučovali svojich žiakov v rôznych oblastiach , ale za najdôležitejšie považovali rečníctvo. Dobrý rečník nemusí sledovať všeobecný záujem, ani byť vedený dobrom: stačí iba vzbudiť zdanie suverenity a presvedčiť svojho protivníka. Umenie hovoriť platilo pre sofistov za najdôležitejšie vedenie. Kto vie rozprávať obháji každý názor.

Protagoras

Narodil sa okolo roku 485 pnl v Abdérach. Bol najvýznamnejším zo sofistov. Zdôrazňoval, že každý človek vníma svet a jeho usporiadanie zo svojej perspektívy a preto je ťažko nájsť jeden platný názor na usporiadanie sveta. To, čo človek vníma svojimi zmyslami je subjektívne, ale zároveň pre neho absolútne pravdivé, pretože merítko k posudzovaniu pravdy nachádza vždy len sám v sebe. Svet je pre človeka taký, ako ho on sám prežíva a chápe. Pravda je vždy viazaná na človeka, ktorý svet posudzuje: človek stojí v strede sveta. Je mierou všetkých vecí. „Ako sa mi javia všetky jednotlivosti, také sú pre mňa. Ako sa javia tebe, také sú pre teba. Byť znamená niekomu sa javiť.“ Rozhodujúci je teda dojem, ktorý nejaká vec, alebo človek vzbudí. Preto podľa Protagorasa dosahuje najväčší úspech ten, kto vie povedať v pravú chvíľu to pravé slovo. Rozhodujúce nie je to, či hovorím pravdu (každý hovorí len svoj osobný názor), ale to, či volím tie správne slová, aby som vedel presvedčiť čo najviac ľudí.

Gorgias

Narodil sa okolo roku 480 pnl a žil 100 rokov. Bol žiakom Empedokla. Svoje dielo začína tromi zásadami, podľa ktorých ho možno prehlásiť za prvého agnostika.

  1. nič neexistuje
  2. ak niečo existuje, človek to nemôže poznať
  3. ak je to aj možno poznať, tak to nemožno vyjadriť a povedať

Bol učiteľom rétoriky a tvrdil, že rečníctvo dosahuje svojho vrcholu, keď pojednáva o niečom absurdnom tak presvedčivo, že tomu každý uverí. Dištancoval sa od prírodnej filozofie, pretože tvrdil, že človeku nie je nič platné ak pozná hviezdy a vesmír, ale celý život ostane bez úspechu. Jediné, čo bolo podľa neho dôležité, bola výrečnosť.

Gorgias bol antickou celebritou a za svoje vyučovanie a rady si nechával štedro platiť. Neveril na pravdu, cnosť, ani zdatnosť. Veril však, že všetko možno dosiahnuť skvelým rečníckym umením. Tvrdil: „Reč je veľký pán: vidieť nie je, ale koná božské skutky. Dokáže ukľudniť strach, utíšiť smútok, vyvolať radosť a posilniť súcit.“ Inak: reč je vhodný nástroj pre každého, kto ju vie používať. 

Sokrates

Sokrates nikdy nič nenapísal, napriek tomu máme o ňom viacero zdrojov. Tieto sú síce pomerne bohaté, ale neraz sa vzájomne rôznia. Idealistický obraz Sokrata nám celým svojim dielom podáva Platón, racionalistický obraz ponúka Xenofanes a ďalším zdrojom je Aristoteles, ktorý ho na rozdiel od predchádzajúcich nikdy nestretol, ale počas svojho pôsobenia v Akadémii bol jeho odkaz ešte stále veľmi silný a živý. Posledným, aj keď nie príliš realistickým zdrojom je Aristofanes a jeho hra Oblaky, v ktorej Sokrata paroduje a zosmiešňuje.

Život

Narodil sa okolo roku 469 pnl ako syn sochára a pôrodnej baby v obci prináležiacej Aténam.

Vyučil sa remeslu svojho otca, ktorý bol pravdepodobne dosť zámožný, aspoň podľa zdrojov sa zdá, že Sokrates nepracoval. Bol skôr nevzhľadný, podsaditý, statný muž s riedkymi vlasmi, ktorý vôbec nezodpovedal helénskemu ideálu krásy. Kládol si otázku, či toho prírodní filozofi vedia dosť o človeku, aby sa zaujímali o hviezdy a vesmír. So sofistami bol zajedno v tom, je dôležitejšie zbierať poznatky o človeku, na rozdiel od nich sa však venoval hlavne etike. Hovoril, že človek by mal obrátiť zrak hlavne sám na seba. Kládol otázky ako: čo je skutočne dôležité? Ako má človek žiť?

Sokrates sa snažil spoznať seba – svoju povahu a vášne, poznať svoje slabosti a umierňovať ich. Vedel, že ten, kto chce filozofovať musí byť s ľuďmi v kontakte, preto sa každý deň vydával do mesta na trhovisko, kde podnecoval diskusie. Svojim filozofovaním snímal masku neznalosti tváriacej sa ako vedenie. Učil bezplatne. Na rozdiel od svetáckych sofistov pôsobil skôr ako nevzdelaný dedinčan, necestoval a Atény opúšťal len pri vojenských výpravách. Pohŕdal Periklovou demokraciou, kritizoval štát. Jeho neprajníkmi mu bolo vytknuté, že odradzuje mládež od politickej činnosti a zvádza ju k filozofovaniu a záhaľke. Pre tento dôvod bol proti nemu neskôr aj vedený súdny proces a v roku 399 pnl bol odsúdený k smrti. Pred súd bol postavený vo veku 70 rokov. Obžaloba: Je bezbožný a kazí mládež. Neplní kultické povinnosti a vysmieva sa svetu bohov.

Podľa Sokrata je filozofom len človek, ktorý to, čo učí teoreticky, aj prakticky uskutočňuje. Sám bol svojim životom a smrťou najlepším príkladom. Mohol utiecť, pretože po odsúdení mal čas do popravy, on však ostal a na smrť šiel pokojne a vyrovnane. Zomrel tak ako žil – verný pravde a sebe samému.

Učenie

Sokrates je mysliteľom a nositeľom životnej múdrosti, nie vedcom, teoretikom. Dokonca sa necítil byť ani učiteľom, či vychovávateľom. Jeho múdrosť spočíva v tom, že „vie, že nič nevie“. Jeho najväčším objavom je otázka. Až z otázky pramení smäd po vedení a otázka začína tam, kde si uvedomujeme svoju nevedomosť. Ten, kto si je svojim vedením istý, nemá potrebu sa pýtať, berie veci za samozrejmé a nespochybniteľné. Až ten, kto si uvedomil vlastnú nevedomosť, sa začína pýtať. Preto najdôležitejšie je uvedomiť si to, že nevieme, aby sme sa mohli dozvedať. Preto Sokrates hovorí: „Viem, že nič neviem“ a v tom podľa neho spočíva jeho najväčšia múdrosť.

Najdôležitejšia podľa neho bola etika, ktorá sa zaoberá otázkou: Ako žiť? Sokrates sa úprimne zaujímal o život svojich blížnych, bral ich vážne a dokázal ich počúvať. Kládol im otázky, pre ktoré bol štýl jeho dialógu označený ako „maieutika“ – umenie pôrodnej baby. Veril, že ľudia sú poznaním akoby tehotní a on im pomáha porodiť ich poznanie tými správnymi otázkami. Spočiatku sa ľudia, ktorých sa pýta, stávajú zdanlivo ešte nevedomejšími, pretože Sokrates im ukázal aké vratké sú ich istoty v poznaní. Behom rozhovoru však nechal druhých vyniesť na svetlo to, čo driemalo v nich samých. On sám ničomu neučil. Sokrates prebúdzal vedenie.

Na rozdiel od sofistov  používal reč ako prostriedok, kdežto pre sofistov bola reč sama cieľom. Cieľom Sokratovej náuky bolo vzdelávanie a utváranie celej osobnosti človeka. Kritizoval sofistickú dogmu, že človek je mierou všetkých vecí. Ten, kto prehlási za mieru sám seba, svoje vášne a túžby, určite nebude žiť usporiadaným a umierneným životom. Jediný spôsob ako dosiahnuť skutočné šťastie je zamerať sa na dobro a konať dobro.

Sokrates hovorí, že cieľom ľudského konania je dobro. Iba to môže spraviť človeka trvale šťastným. Skutočný úžitok filozofie sa prejavuje v jej vplyve na spôsob života. Kto má vyrovnanú dušu, žije v pospolitosti so svojimi priateľmi a blížnymi a aj s bohmi Sokrates veril, že človek sám od seba chce činiť dobro. Zlo nekoná úmyselne, ale z nevedomosti. Preto je dôležité poznanie – aby sme sa vyhli konaniu zla z nevedomosti.

Sokrates vyzýva k tomu, aby sme sa prestali starať o relatívne a vonkajšie a začali sa starať o seba samých. Vyzýva k starostlivosti o dušu. Preto ho Platón nazýva aj lekárom duše. Ku jeho starostlivosti o dušu patrí okrem poznania seba samého aj spôsob, akým sa to deje a tým je irónia. Sokratova irónia je daná tým, že celý život vidí ako otázku: vidí ho v dvojakej perspektíve, jednak v naivnej, bez reflexie, jednak v v podobe, ktorá sa ukazuje po dôkladnom skúmaní. Touto iróniou, ktorou pôsobí výchovne sa snaží dôjsť ku najvlastnejšiemu cieľu ľudského života a tým je blaženosť – eudaimónia. Pravá blaženosť však nie je uspokojovanie zmyslov, ale najvyššia životná múdrosť – je výsledkom mravného procesu, starostlivosti o dušu. Sokrates učí človeka ako byť šťastným.

Sokrates a Platón

„Nie je to tak, že by si daimonion vylosovalo vás, ale vy si volíte daimonion. Vina je na voliacom, boh je bez viny.“ (Timaios)

Platónov život a doba

Poznáme relatívne málo faktov z Platónovho života. O jeho rodinných pomeroch vieme, že sa narodil v sociálnom a materiálnom komforte. Napriek tomu, že mal otvorenú vojenskú a politickú kariéru, odmietol verejný život. V Ústave prostredníctvom Sokrata ponúkol svoju predstavu miesta vhodného pre filozofa – na okraji verejného sveta.

V 60-tom roku jeho života sa stali dve zlomové udalosti: jeho cesta do Syrakúz a Aristoteles sa stal žiakom jeho Akadémie. Syrakúzy navštívil 3 x (ako to opisuje vo svojich Listoch) a pokúsil sa v nich zrealizovať svoju vidinu ideálneho štátu.

Platónova filozofia

Dialógy

Platónove filozofické spisy sú vždy rozhovormi, či už medzi postavami v nich vystupujúcimi, alebo medzi rozprávačom a publikom. Vo väčšine jeho diel vystupuje ako hlavná postava Sokrates, ktorému vkladá do úst všetky myšlienky.

Dialektika

Najčastejšie sa Platónove dialógy začínajú otázkou týkajúcou sa nejakého zo všeobecných životných problémov: ako byť úspešný, šťastný, blažený, ako vychovávať deti, ako čeliť smrti, ako rozpoznať spravodlivosť, či lásku, .. Sokrates odpovedá tak, že postrčí svojho partnera od čiastkového videnia problému ku komplexnejšiemu videniu a skúmaniu základných myšlienok – tento proces sa nazýva dialektika – skúmanie súvislosti medzi myšlienkami. Dialektika je teda umenie preniknúť spoločným hľadaním v rozhovore, k tomu, čo je všeobecne platné.

Učenie o ideách

Kvôli svojmu učeniu o ideách býva Platón nazývaný aj idealistom, či objektívnym idealistom a dualistom, pretože podľa neho existujú dva svety: svet ideí a zmyslový svet. Sokratovo učenie rozšíril Platón o náuku o ideách. Grécke slovo idea sa dá preložiť ako podoba, tvar, pravzor, či podstata. Platón ju popisuje ako nemenný, večný pravzor, nezávislý na ničom inom. To, čo človek objavuje vo svete, sú len odrazy zmyslovo nevnímateľných ideí. Zmyslami vnímateľné sú iba javy. Idey majú vyšší podiel reality, veci sa na nich len podieľajú. Najvyššou ideou je idea dobra. Cieľom človeka je preto osvojiť si najvyššie dobro, čo je možné len oslobodením sa a pozdvihnutím sa do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly mu však v tom bránia, sú putami, ktoré ho zväzujú s vonkajším svetom – sóma séma (telo - hrob, myslené „telo je hrobom duše“) Človek si je existencie ideí vedomý, ale vo viditeľnom svete ich nemôže vnímať zmyslami, ani ich poznať. Iba pomocou rozumovej úvahy sa mu tento svet môže otvoriť. Platón tento proces popisuje ako anamnesis – rozpomínanie. Znalosť ideí je v človeku skrytá a až filozofickým vzdelaním ju možno prebudiť. Ľudská duša už je celkom popísaná, tým, čo videla vo svete ideí, človek sa len na to musí rozpomenúť. Filozofovať v platónskom zmysle teda znamená podnecovať k rozpomenutiu. K poznaniu ideí sa však môže dostať len ten, kto má filozofický pud – tento nazýva Platón éros. V jeho zmysle je éros snahou prejsť od zmyslového ku duchovnému. Najnižším stupňom erótu je potešenie z krásy, najvyšším stupňom potom pojmové – dialektické myslenie.

Podľa Platóna sme schopní osvojiť si najvyššie dobro a dá sa tomu učiť. Tu Platón hovorí o arété – klasický preklad je cnosť, ale arété viac vystihuje pojem zdatnosť. Zdatnosť je stav, v ktorom sa duša približuje cieľu – najvyššiemu dobru. Zdatnosť je spôsobom ako dosiahnuť správneho života a tým blaženosti. Platón ide v náuke o zdatnosti ďalej, než Sokrates a vymedzuje štyri základné zdatnosti: múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a umiernenosť. Tieto zdatnosti zodpovedajú častiam duše. Duša človeka má podľa Platóna tri časti: myslenie, vôľu a žiadostivosť. Myslenie má sídlo v hlave, cit v hrudi a žiadostivosť v spodnej časti brucha. Múdrosť je zdatnosťou rozumu, statočnosť zdatnosťou vôle, umiernenosť zdatnosťou žiadostivosti. V spravodlivosti sú všetky ostatné zdatnosti zahrnuté.

Ľudská duša, ktorú chápe Platón ako nesmrteľnú, pred svojim spojením s dočasným telom videla tento svet ideí. O tom píše v dialógu Faidros. Nenarodené duše sa na pozvanie Dia zúčastňujú letu nad nebesá – do ríše ideí. Sú umiestnené v dvojzáprahu, ktorý ťahajú dva kone reprezentujúce protikladné duševné sily – jeden je ušľachtilý a ťahá smerom ku božskému, druhý je divoký a ťahá na opačnú stranu. Ten, kto kočiar ovláda, by ho mal riadiť a viesť správnym spôsobom. Ten, komu sa podarí v ríši ideí vidieť pravdu, je naplnený hlbokým šťastím poznania. To platí ale iba pre bohov, ktorí zahliadli najvyššie idey: krásy, spravodlivosti a dobra. Duše budúcich ľudí vidia z tejto ríše ideí oveľa menej. Všetky tam chcú nahliadnuť a tlačia sa dopredu. Vzniká tlačenica a chaos a podaktoré duše naplnené zabudnutím, spadnú na zem. Tie, ktoré videli najviac sa stávajú dušami filozofov, alebo milovníkov krásy. Na predposlednom mieste sú sofisti a za nimi, na konci hierarchie, tyrani.

Cesta filozofie je jedinou cestou z tohto sveta. Človek má možnosť zamerať sa na to, čo je stále – na idey, zákonitosti, ktoré platia aj pre bohov. Ani bohovia nemôže idey ovládať, sú im podriadení.

Učenie o štáte

Podľa Platóna je ústav toľko, koľko je druhov ľudí, pretože ústava sa rodí z charakteru ľudí, ktorí tvoria štát. Platón skúma rôzne typy ústava typov štátu. Štátne zriadenia rozdeľuje na: oligarchiu – vládu bohatých, z ktorej bojom medzi zopár bohatými a mocnými a masou nespokojných chudobných môže vzniknúť demokracia – Platónom označovaná ako vláda lúzy. Reakciou na demokraciu s jej ideálom slobody je tyrania, kedy si nespokojní s neporiadkom zvolia ľudí vládcu nad sebou. Tento však opitý mocou začne moc zneužívať a preto musí brániť svoje postavenie silou. Ako náhle začal, musí pokračovať a útlak zvyšovať, inak zahynie. Všetky tieto zriadenia považuje Platón za zlé.

Ideálny štát

Štát má podľa Platóna tri hlavné úlohy: starať sa o výživu a zisk, o svoju obranu a o to, aby bol čo najlepšie riadený. Podľa týchto úloh rozdeľuje ľudí do troch skupín, alebo prirodzených stavov: remeselníci (výrobcovia), strážcovia (vojaci) a vládcovia (filozofi).

Pre štát je optimálne, keď vplyvné pozície nemajú ľudia bažiaci po moci, ale tí, ktorí sa o ňu neusilujú a sú naplnení ideou dobra. Filozof nie je bohatý materiálnymi statkami a preto po nich netúži, ale rozumom, zdatnosťou a cnosťou. Preto môže najlepšie riadiť štát – filozofovia by sa podľa Platóna mali stať kráľmi.

Skutočný politik musí byť človek, ktorý politiku berie ako službu a svoj úrad nesie ako bremeno. V záujme štátu by malo byť úsilie o harmóniu a vnútornú jednotu.

Platón je jedným z prvých mysliteľov, ktorí hovoria, že úrady by mali obsadiť tí najschopnejší ľudia, teda vyberať by sa nemalo podľa pôvodu, ale podľa schopností. Ideálnym štátnym zriadením je pre neho aristokracia – vláda najlepších. Je však zároveň aj dokonalou demokraciou, pretože všetci majú právo na úspech, všetci majú rovnaké šance a rozhodujú schopnosti.

O výchovu schopných občanov by sa mal podľa neho starať štát. Každému dieťaťu by mala byť poskytnutá štátna výchova: gymnastika ako formovanie tela a hudba ako výchova duše.

Platón však videl v ľudských pudoch nebezpečenstvo a preto sa mu rozhodol pri formovaní ideálneho štátu predísť. Strážcovia a vládcovia nemohli mať ženy (manželky), ani majetok, aby ich nevyrušovali v ich úlohách, prípadne nekorumpovali. Majetok a ženy strážcov a vládcov majú byť spoločným vlastníctvom. Tu prichádza k slovu aj jeho eugenika: najviac sa majú stýkať najvýnimočnejšie ženy a najvýnimočnejší muži, ktorí splodia najvýnimočnejšie deti. Mase výrobcov povolil mať majetok, aj ženy, táto bola ale vylúčená z akéhokoľvek politického vplyvu.

Pre svoju teóriu o štáte býva Platón označovaný aj za utopistu, a jeho ideálne štátne zriadenie ako Platónsky komunizmus. Treba však dodať, že neskôr Platón zmiernil svoje požiadavky – v Zákonoch sa jeho ideálny štát viac približuje k realite a doporučuje ústavu zloženú z viacerých systémov.

Platón a Aristoteles

Vedľa Sokrata a Platóna je treťou určujúcou postavou gréckeho myslenia svojej doby. V ňom obdobie klasickej antickej filozofie dokončuje svoj systematický, rozvoj, rozvoj v sústavu vedenia. Často krát je kladený do protikladu k Platónovi ako prísny vedec ku mystikovi a básnikovi.

Narodil sa v roku 384 pnl v Stageire ako syn lekára Nikomacha a v 17 rokoch vstúpil do Platónovej Akadémie. Aristoteles kritizoval platónsku náuku o ideách, kvôli čomu sa dostal do sporu s ostatnými Platónovými stúpencami. Preto odišiel z Akadémie a opustil Atény. V roku 342 pnl si ho kráľ Filip zvolil za vychovávateľa svojho syna Alexandra, ktorého vyučoval niekoľko rokov. Aristoteles sa v roku 335 pnl vrátil do Atén a založil v Aténach vlastnú školu: známu ako škola peripatetikov (prechádzajúcich sa). Učitelia a žiaci sa tu prechádzajúc rozprávali a filozofovali.

Aristoteles ako vedec

Pre Aristotela všetko poznanie začína skúsenosťou. To, čo existuje musí byť uchopiteľné a predstaviteľné. Aristoteles za zaoberal takmer celým vesmírom: všetko, čo vnímal zmyslami najprv pozoroval, potom začal teoretizovať a rozoberať svoju zmyslovú skúsenosť rozumom.

Aristotelova prírodná filozofia

Čo je skutočné? Jednotlivé, alebo všeobecné? Platón tvrdil, že skutočné sú idey, jednotlivé je nedokonalé, z ideí odvodené. Aristoteles s ním nesúhlasí a v tomto bode ho najviac kritizuje. Pre neho hovoriť o všeobecnom je možné vždy len na základe jednotlivých vecí, nie naopak. Videl však, tak ako Platón, že bezpočetné jednotlivé veci sú dočasné, zatiaľ čo pojem, ako všeobecnosť, ostáva nedotknutý a pretrváva. Ak chceme mať vedenie a poznanie, nesmie sa preto týkať len dočasných a premenlivých jednotlivín, ale musí zahŕňať predovšetkým to, čo je stále a nemenné. Toto nemenné a stále nachádza Aristoteles vo formách. Aby bolo možné hovoriť o forme, je treba predpokladať niečo, čo je formované, niečo, čomu je forma „vtlačená“. Toto nesformované a neurčené, v čom sa forma prejavuje, nazýva Aristoteles látkou, alebo matériou. Forma a látka nie sú pre neho dve nezávisle existujúce veci. Sú dvomi aspektmi ktorejkoľvek substancie, alebo veci a dajú sa oddeliť len myšlienkovo. Formu môžeme chápať ako štruktúru, alebo usporiadanie látky. Látka je hmotou, z ktorej je utvorená daná substancia, alebo vec. Látka nemôže existovať bez formy a forma vyžaduje látku. Sú dvomi aspektmi ktorejkoľvek veci.

Duša ako forma

A v knihe O duši predstavuje vlastnú teóriu tvrdením, že každé živé telo je formou aj látkou. Psyché je formou osoby, mäso a kosti jeho látkou, vzájomne sa však nedajú oddeliť. Nie sú navzájom nezávislé (Descartovské ponímanie). Nemožno si teda myslieť, že forma je nemateriálnou dodatočnou vecou, a nemožno ani redukovať telo len na látku – mäso a kosti. Jestvuje iba jedna vec – individuálna osoba (nie dualizmus). Ak ju opisujeme ako formu, ide o psyché, alebo dušu, ak ju opisujeme ako látku ide o mäso a kosti. Ak to povieme pomocou súčasných termínov: osobu možno opísať dvoma radikálne odlišnými spôsobmi – fyzikálne a psychologicky.

Štyri príčiny

Na porozumenie veciam vo fyzike rozlišuje A 4 rôzne druhy príčin, alebo spôsobov vysvetlenia veci:

  1. látková príčina – to, z čoho vec pochádza a čo je prítomné ako zložka vo výsledku. To, z čoho je daná vec utvorená. (tehly, materiál)
  2. formálna príčina – vzťahuje sa na to, čo znamená, že daná vec je taká aká je. Ide o esenciu veci. (plán domu)
  3. pohybová príčina – z čoho pochádza bezprostredný pôvod príčiny, alebo pohybu. (staviteľ)
  4. účelová príčina – cieľ, alebo účel danej veci (dom určený na bývanie)  

Najlepšie je tieto príčiny chápať ako rôzne druhy vysvetlenia. Podľa A má väčšina vecí všetky 4 príčiny, ale existujú aj výnimky. Pri skúmaní prírody by sme však mali hľadať všetky 4 druhy príčin. Pre A to znamená, že prírodné veci majú aj účelové príčiny, alebo účel (teleológia), čo je pre nás dnes cudzie, pretože prírodu v jej formách považujeme iba za výsledok jej zákonov bez toho, aby sme v nej hľadali účel. „Boh a príroda nekonajú nič bezúčelne.“ Rozmanité dianie má svoje príčiny. Každému predmetu a tvorovi je vlastné určenie účelu. Všetko súce je príčinne určené a má na niečo pôsobiť. Vyvíja sa k nejakému účelu, cieľu – telos (teleológia). Jeho názor je, že všetky prírodné veci majú nejakú prirodzenosť, ktorá je ich formou a podľa ktorej majú tendenciu sa vyvíjať (semeno – strom). Tento prirodzený vývoj – entelecheia – je ich účelom. Príroda má svoje prostriedky sama v sebe a tieto prostriedky sú zároveň jej účelom. Účel je prírode vlastný, je rozumný.

Rast stromu je teda účelový bez toho, aby daný strom po tom túžil, alebo svoj rast nejako ovplyvňoval. Pre Aristotela je životný proces určený týmto vnútorným princípom. A domnieva sa, že ten istý druh vysvetlení možno rozšíriť aj na neživé veci.

Aristoteles konštruuje hierarchické usporiadanie súceho. Najnižším stupňom je anorganická príroda. Tá je bez duše. Ďalšiu úroveň tvoria rastliny. Sú schopné sa rozmnožovať a uskutočňujú látkovú výmenu. Nad rastlinami sú zvieratá. Tieto reagujú na signály a môžu riadiť svoj pohyb. Toho všetkého je schopný aj človek a navyše človek nie je podriadený svojim pudom, môže sa riadiť svojim rozumom.

Aristoteles chápe dušu ako princíp pohybu, prejavujúci sa trojakým spôsobom: ako vyživujúca, cítiaca a mysliaca duša. Podľa toho je aj odstupňované súcno: rastliny majú vitálnu (vegetatívnu – vyživujúcu) dušu, zvieratá majú cítiacu (emočnú) dušu a človek má mysliacu (rozumnú) dušu. Určením ľudskej duše je predovšetkým myslenie. Človek je tvor mysliaci.

Metafyzika

Po statiach o fyzike nasledovalo 14 kníh, ktoré vydavateľ Andronikos z Rhodu označil ako „meta ta physis“ (to, čo je po fyzike, čo ju presahuje. V Metafyzike sa diskutuje o otázkach tzv. prvej filozofie (proté filosofia). Aristoteles sa tu venuje problémom, ktoré nemôžu byť uchopené a skúmané zmyslovým vnímaním, ale iba špekulatívne odhalené ľudským rozumom.

Prvý princíp

Okrem toho rozvíja v Metafyzike aj teóriu prvého princípu. Vysvetľuje, ako dochádza k pohybu. Na začiatku všetkého pohybu stojí podľa neho niečo, čo sa samo nehýbe. Musí existovať zdroj pohybu vo vesmíre ako celku, ktorý sám musí byť nehybný. Ak každá zmena musí mať vysvetlenie, tak sa vždy musíme mať možnosť odvolať na predchádzajúcu udalosť. Vždy musíme predpokladať predchádzajúcu zmenu – nemôže teda existovať prvá udalosť. A dokazuje potrebu prvej príčiny: všetko, čo sa hýbe sa musí hýbať pomocou niečoho iného. Prvou príčinou však nemôže byť pohybujúci hýbateľ, pretože aj jeho by predtým muselo niečo pohnúť. Musí teda existovať nehybný hýbateľ. Aristoteles však nepoznal osobného boha, tak ako ani celé grécke a rímske myslenie. Nehybné pohybujúce je stále trvajúce a dokonalé, platí absolútne. Aristoteles označuje tento princíp ako „theos“ – božské, ktoré je nedeliteľné, neobmedzene mocné a nemenné.

Eitka

Ľudia sú naplnení túžbou spojiť úsilie o dosiahnutie všetkých čiastočných cieľov, ktorá je zameraná na jediný cieľ – cieľ cieľov a to: žiť šťastne. Etika sa zaoberá otázkou, či je možné dosiahnuť. Jednotlivec sa môže podľa Aristotela plne rozvinúť a žiť šťastne len v spoločnosti. Komu sa podarí pracovať nielen pre vlastný prospech, ale ja pre blaho a prospech všetkých ľudí, je najšťastnejší zo všetkých.

Jadro Aristotelovskej etiky tvorí náuka o správnom strede. Stanovuje mieru správneho jednania, ktorá sa zameriava na dobro. Človek žije najšťastnejšie, keď sa mu podarí nájsť správnu mieru – strednú cestu, „mesotes“. Stredné pritom neznamená prostrednosťa priemernosť, ale primeranosť. Také chovanie leží medzi dvoma krajnými spôsobmi, musí sa vedome voliť a závisí vždy od konkrétnej situácie. (príklad : prílišná smelosť – odvaha – zbabelosť, nemierna úprimnosť – pravdovravnosť – klamárstvo, ..)

Štát

Človeka označuje ako zoon politikon – tvor spoločenský. Najlepším dôkazom toho je existencia ľudského jazyka, ktorý sa môže naplno rozvinúť iba v spoločenstve.

Je teda tvorom, v ktorého prirodzenosti je tvorba spoločenstva, obce, štátu. Aby akékoľvek spoločenstvo medzi ľuďmi fungovalo, je potrebná určitá hierarchia. Niekto musí byť tým, kto rozhoduje a niekto tým, kto tieto rozhodnutia vykonáva.

 „Človek je bytosť od prírody zameraná na štátne spoločenstvo.“ Na prvom mieste nestojí jednotlivec a jeho právo, je mu nadradený štát. Aristoteles rozlišuje štátne zriadenia, ktoré sú zamerané na všeobecné blaho a tie, ktoré zastupujú predovšetkým záujmy jednotlivých skupín. Dobrý právny poriadok sa vyznačuje tým, že sa ním ľudia riadia. K najlepším zriadeniam patria: monarchia, aristokracia a politea. Monarchia sa však môže zvrhnúť v tyraniu, aristokracia v oligarchiu. V politei nevládnu ľudia, ale zákony. Toto zriadenie je prijaté a schválené občanmi štátu. Je v ňom dodržiavaná stredná miera. Demokraciu Aristoteles rozhodne odmieta. Cieľom štátu má byť dobro, ktoré sa tu stotožňuje so spravodlivosťou. Spravodlivé je to, čo slúži blahu celku. Bolo by nesprávne jednať so všetkými rovnako, pretože ľudia majú rôzne vlastnosti. K týmto rozdielom by sa malo pre blaho štátu prihliadať. Spravodlivé je teda priznať jednotlivým ľuďom to, čo si zaslúžia. Tak budú môcť ľudia rozvinúť svoje špecifické vlastnosti a byť dobrými občanmi svojho štátu. Pre každú funkciu sa má vybrať ten, kto sa pre ňu najlepšie hodí. Štát, v ktorom sú do funkcií a úradov vyberaní tí najlepší z najlepších sa bude teda dobre rozvíjať a bude sa mu dariť- bude smerovať k všeobecnému dobru a blahu.

Helenizmus –kynicizmus, epikureizmus, skepticizmus

Doba

Ríša založená Alexandrom Veľkým sa krátko po jeho smrti rozpadla, ale šírenie gréckej kultúry pokračovalo. Obdobím helenizmu rozumieme dobu od smrti Alexandra zhruba po začiatok našeho letopočtu. Gréčtina bola rečou dvora v Macedónsku, Egypte aj Sýrii, grécke poznatky sa stali základom všeobecnej vzdelanosti. Ale aj Grécka kultúra bola spätne ovplyvňovaná hlavne orientálnou a strácala svoj nacionálny charakter – stávala sa kozmopolitnou kultúrou celého vtedajšieho známeho civilizovaného sveta. Túto kultúru nazývame helénizom. Atény však ostali dlho duchovným centrom, hlavne pre filozofiu. Zo všetkých zemí helenistického sveta sa sem schádzali muži, aby študovali filozofiu na miestach, kde učil Sokrates, Platón, či Aristoteles. Vedľa Atén sa druhým centrom intelektuálneho života stala Alexandria. Vzmáhajúca sa moc Ríma však začala vytvárať obrovskú ríšu, ktorá neskôr siahala od britských ostrovov až po Afriku a Áziu. Grécko tak vymenilo politickú nadvládu Macedónie za Rímsku nadvládu. V kultúrnom ohľade to však bolo presne naopak: Grécko si podmaňovalo Rím. Rím stavali a zdobili grécki umelci, grécke tragédie a komédie boli prekladané do latinčiny, grécka filozofia ovládla Rím podobne ako helenistický Východ. Táto filozofia sa však líši od filozofie klasického veku. Nie je už len nacionálne grécka, Rím ju ovplyvnil rovnako ako ona Rím. Zatiaľčo starogrécka filozofia sa zaoberala predovšetkým logom, kozmom a érosom a dobrom, Rím do nej vniesol záujem o človeka v jeho prostredí: v štáte a ľudskej spoločnosti. Rímske právo a správa štátu priniesli do filozofie nové témy. Vo filozofii sa teda ešte výraznejšie presunul dôraz na etiku. Helenistická veda sa opierala o Aristotela, vlastná filozofia nadväzovala však predovšetkým na Sokrata a Platóna. Filozofia stratila čiastočne na hĺbke, získala však na rozmanitosti a pestrosti. A naviac aj na sile a vplyve: stala sa vládnucou duchovnou mocnosťou Rímskej ríše a ostala ňou, pokiaľ nebola vystriedaná rodiacim sa kresťanstvom. 

Kynismus

Kyon znamená v preklade pes. Kynici si pestovali povesť outsiderov, ktorí nepotrebujú priateľov, rodinu, ani bohov. Ich heslom bola „apatia“. Nepracovali, prechádzali mestami bosí , v chatrnom odeve a žobrali si obživu. Na rohoch, pri trhoch hlásali svoje učenie. Podľa ich presvedčenia mala filozofia pomáhať človeku aby žil a zomrel správnym spôsobom. Teda za najdôležitejšie pokladali etiku a politiku. Ušľachtilosť ducha a čistota srdca pre nich znamenali viac ako pôvod a národnosť – boli prvými kozmopolitmi. Hlásali, že u človeka nejde o to, čo má, ale o to, čím je, čo si duchovne osvojil. Prvým kynikom bol Anthistenes, syn otrokyne, ktorý sa pôvodne spolu s Platónom učil u Sokrata. Najznámejším sa však stal Diogénes zo Sinopy.

Diogénes zo Sinopy

Narodil sa okolo roku 410 pnl v dnešnom Turecku a pochádzal z dobrých pomerov.

Kritizoval požívačný život Aténčanov, vyhlásil, že na rozdiel od nich, nežije preto, aby jedol, ale je preto, aby žil.

Diogenes sa cítil slobodný a choval sa ako kráľ. Považoval sa za kozmopolitu, jeho vlasťou bol celý svet. Kritizoval vedcov skúmajúcich všetko možné, ale nerozumejúcich vlastnému vnútru. Kritizoval aj náboženské tradície. Tvrdil, že osobnej viny nikoho nezbaví modlenie a rituály, ale len lepší život.

Zomrel okolo roku 320 pnl.

Epikureizmus

Epikureizmus býva často krát vykresľovaný ako pôžitkárstvo, oddávanie sa rozkoši a tým ako ostrý protiklad ku neskoršiemu stoicizmu.

Pre Epikura je najdôležitejšia etika a jej predstupňami sú logika, ktorá učí ako zabrániť omylom a fyzika, ktorá má za úlohu dokázať, že svet možno úplne vysvetliť z prirodzenej súvislosti vecí, že bohovia ho ani nestvorili, ani do neho nezasahujú. Úlohou tohto fyzikálneho výkladu sveta, v ktorom Epikuros úzko nadväzuje na Demokrita, je sňať z človeka strach z bohov a tým ho oslobodiť a umožniť mu plný pôžitok z pozemského života.

V žiadnom prípade však epikureizmus neučí bezuzdnému holdovaniu zmyslovej rozkoši. Síce označuje ako jediný cieľ človeka blaženosť a definuje ju ako získavanie slasti a vyhýbanie sa strasti, ale táto má byť úplne pod kontrolou rozumu. Učil, že slasti duševné sú vyššie, než slasti telesné. Rozum hovorí, že skutočné šťastie možno nájsť v radostnom rozjímaní a vyváženom kľude ducha (ataraxia), a nie v oddávaní sa rozkošiam.

Epikuros

Od kynikov a stoikov ho oddeľuje to, že životom nepohŕda, ale naopak stavia ho na najvyššie miesto, je pre neho najvyššou hodnotou.

Narodil sa v roku 341 pnl na ostrove Samos. V roku 310 založil v Mytiléné vlastnú školu, ktorú v roku 306 preniesol do Atén. Tam, v rozľahlej záhrade svojho domu, žil so svojimi žiakmi a žiačkami až do smrti (slobodnými aj otrokmi). Odtiaľ pochádza pojem Epikurova záhrada.

Vo fyzike vyšiel z atomistického materializmu, ale prekročil ho a z ateistickej pozície vysvetľuje pôvod a vývoj života a človeka. Bohovia, pokiaľ existujú (a on ich existenciu nepopiera), sú takisto materiálni a zložení z atómov. Toto podkladá svojou úvahou o vzťahu boha a zla: buď boh odstrániť zlo môže, ale nechce a potom je neprajúci, alebo nemôže a nechce, čím sa stáva neprajúcim a ešte aj bezmocným, alebo napokon môže a chce, ale prečo je potom vo svete zlo? Epikuros z toho vyvodzuje, že boh sa do sveta nestará a nezasahuje doň.

Dušu vníma, tak ako ostatní antickí filozofi, ako niečo oddelené od tela. Ale v jeho poňatí sú to len zvláštne atómy, ktoré sa po smrti z tela rozplývajú a tak nastáva koniec vnímania.

Jeho filozofický systém začína zmyslovým vnímaním. V poznávaní je empirikom, základom sú mu zmysly, ktoré sú spoľahlivé. Nie v nich, ale v našom myslení nastávajú chyby a prichádzame potom ku zlým úsudkom.

Výnimočnú dôležitosť má pre človeka pocit, lebo potešenie a bolesť sú určujúcimi pre ľudské jednanie. Zásadný záujem filozofie teda smeruje k etike. Jej sú nadradené logika a fyzika. Prírodné vedy majú slúžiť človeku, aby sa oslobodil od neopodstatneného strachu. Ľuďom naháňa strach predovšetkým myšlienka na smrť a vlastnú smrteľnosť. Epikuros bol pevne presvedčený, že smrť sa človeka vôbec netýka: „Pokiaľ žijeme, smrť tu nie je, a až sa dostaví, už tu nebudeme.“ Namiesto toho, aby sa ľudia zamýšľali nad svojou smrteľnosťou, by sa mali snažiť čo najlepšie využiť ten čas, ktorý majú k dispozícii. K tomu napomáha filozofia, ktorá je pre Epikura zárukou šťastia.

Človek sa má zamerať na rozum, ktorý je najvyšším dobrom.

„Človek nemôže žiť v radosti, pokiaľ nežije rozumne, šľachetne a spravodlivo, ale tiež naopak nemôže viesť rozumný, šľachetný a spravodlivý život, pokiaľ nežije v radosti.“

Epikuros učil filozofiu ako umenie žiť a sám tak žil, napriek tomu, alebo práve preto, že sám bol celý život chorľavý. Zomrel v roku 271 pnl v Aténach.

Skepticizmus

Skepsa – pochybnosť

Skeptici považovali pravé poznanie za nemožné. Vznik školy skeptikov bol prirodzenou odpoveďou na dobu: zaniká samostatnosť gréckej polis, politické učenia a občianska etika boli otrasené a navyše existovalo množstvo rôznych škôl a filozofií, z ktorých každá si nárokovala na pravdu.

Pyrrhónska skepsa

Za zakladateľa skepticizmu sa pokladá Pyrrhón z Elidy. Slúžil v Alexandrových vojskách a prišiel s nimi až do Indie, po návrate si založil v Elide vlastnú školu. Zaujal skeptický postoj, pretože predpokladal, že jedine ten v živote človeka zaručí šťastie. Jeho gnozeologická skepsa (neschopnosť poznania) je založená na postrehu, že poznanie je neoveriteľné – ku každému úsudku možno hneď vysloviť úsudok opačný (sofisti). Z toho dôvodu je zdržanie sa úsudku základom filozofie. Svet je nepochopiteľný – nemožno rozhodnúť a pravdivosti, alebo nepravdivosti úsudkov. V praktickom živote to vede ku tolerancii a pochopeniu rôznych názorov.

Svojho učenia sa Pyrrhón držal dôsledne – nenapísal vôbec nič, všetko, čo o ňom vieme máme od jeho žiakov.
 

Stoická škola a záver antickej filozofie - novoplatonizmus

Stoická filozofia

Stoická filozofia sa vo svojej najdôležitejšej časti blíži ku škole kynikov. Zmierňuje však ich učenie a kladie väčší dôraz na vedenie. Pre stoikov bola najdôležitejšia etika, logika a fyzika tvorili predstupne k nej. V poznaní sú empirikmi, duch človeka je podľa nich pri narodení tabula rasa. Ich fyzika je materialistická a monistická. Učia v nej o prísnej zákonitosti, ktorá ovláda svet: nazývajú ju logos, nús, duša, alebo aj boh. Tohto boha stotožňujú s vesmírom, sú teda panteistami.

Etika: iba človeku je dané, aby poznal božskú zákonitosť a aby sa ňou riadil. Život v súlade s prírodou je preto ich kľúčovým motívom. Pretože človek je tvor rozumný, má sa riadiť vo svojom živote práve rozumom. Takáto cnosť je jediným dobrom. Jej opakom je život nerozumný a teda necnostný. Všetko ďalšie: život, zdravie, majetok, pre nich nie sú ani dobré, ani zlé, ale ľahostajné. Zo všetkého najdôležitejšie je teda rozoznať, čo je dobré, čo zlé a čo je ľahostajné. V našom poznávaní a správaní sme obmedzovaní afektami (pudmi, vášňami). Afekty mätú rozum, zamieňajú zlé a ľahostajné za dobré a preto je úlohou človeka boj proti afektom. Cieľom je duša oslobodená od vášní. Tento stav nazývajú apatheia – apatia. Iba ten, kto dosiahol tento stav, je múdry a slobodný. Stoici chvália priateľstvo, spravodlivosť a lásku k človeku. Prekračujú celú antiku tým, že lásku k človeku vzťahujú aj na barbarov a otrokov, nielen na slobodných občanov. Stoici teda ako prví zastávali všeobecnú myšlienku humanizmu.

Pre svetodejný význam stoicizmu je veľmi dôležitý jeho vzťah ku kresťanstvu: kázal prísnu asketickú morálku, pohŕdal vonkajšími statkami, tvrdil, že všetko v univerze je podriadené jednému spoločnému zákonu, ktorý je múdry a dobrý (Boh - otec), a požadoval všeobecnú lásku medzi ľuďmi, ktorá prekračovala národy aj hranice. Tým všetkým pripravil kresťanstvu pôdu, aj keď prví stoici paradoxne proti kresťanom bojovali – viď Marcus Aurélius. 

Za zakladateľa stoi je považovaný Zenón z Kítia. Narodil sa okolo roku 300 pnl na Cypre. Založil školu, ktorá sa zhromažďovala v stĺporadí vyzdobenom maliarom Polygnótom – odtiaľ jej názov (stoa poikilé – maľované stĺporadie) Aj v jeho stoicizme je však cieľom filozofovania etika a s ňou otázky ako žiť. Človek sa má usilovať o život v radosti, a zároveň sa má snažiť žiť mravným životom.

Stou delíme na tri obdobia: staršiu, strednú a mladšiu. Najznámejšími stoikmi sú práve predstavitelia mladej školy, nazývanej aj rímska stoa: Seneca, Marcus Aurelius a Epiktétos. 

Seneca

 Lucius Annaeus Seneca sa narodil v roku 4 pnl v Španielskej Cordobe. Bol úspešným právnym zástupcom, stal sa kvestorom, vstúpil do senátu a preslávil sa ako nadaný rečník. Cisár Caligula, ktorý nemal rád konkurentov sa mu usiloval o život a tak sa Seneca stiahol do ústrania. Aj po jeho smrti, ako obeť rímskych intríg, musel odísť do exilu na Korziku. V roku 48 bol povolaný späť, ale nie cisárom Claudiom, ale jeho manželkou Agrippinou mladšou, ktorá ho poverila výchovou svojho syna Neróna. Osvedčil sa ako dobrý vychovávateľ. Neskôr pôsobil ako cisárov poradca a jeho politický vplyv priniesol ríši šťastné roky.

Múdry vládca by mal byť podľa neho zhovievavý a schopný odpúšťať tým, ktorí si to zaslúžia. Cisár by mal vo svojej ríši vládnuť ako dobrotivý otec. Je učiteľom svojho ľudu, jeho vzorom a príkladom. Slávu a uznanie získava vladár, ktorý vie ovládať sám seba a jedná láskavo, čestne a sebaisto.

Vo svojich pojednaniach Seneca káral mravný úpadok rímskej spoločnosti. Ľudia podľa neho márnia čas: namiesto, aby študovali, venujú sa hrám, podvádzajú sa a poverčivo sa boja smrti.

Pre Senecu je šťastným ten, kto správne posudzuje, kto je spokojný aj v ťažkých situáciách. Znamená to, že človek by mal kľudne znášať a prijímať to, čo sa nedá zmeniť (fata volentem ducunt nolentem trahunt – kto sa osudu vzpiera je ním vlečený, kto sa mu poddá je ním vedený). Šťastie, ktoré nájde vo svojej duši, je nezávislé na vonkajších okolnostiach, ktoré nemôže ovplyvniť.

V roku 65 bol obvinený zo spoluúčasti na spiknutí proti Nerónovi, tento mu prikázal spáchať samovraždu, a filozof ho poslúchol: nastal jeho čas zomrieť. „Kedykoľvek príde posledný deň, múdry človek nebude váhať kráčať smrti v ústrety pevným krokom“ (Seneca: O krátkosti života).

Epiktétos

V Plutarchovej dobe vyučoval stoickú filozofiu v Ríme Epiktétos, ktorý sa narodil v roku 55 vo Frýgii. Vyžadoval od svojich žiakov prísne dodržiavanie stoických etických ideálov. Všetko, čo sa pre život javilo ako nepotrebné považoval za nedôležité. Nie je dôležité rozmýšľať, či svet pozostáva z atómov, dôležité je to, že svet existuje: kto to popiera, je blázon. Zaoberať sa takými otázkami je mrhanie času. Na delfskej veštiarni nebol nápis: „Poznaj, či je svet zložený z atómov“, ale „Poznaj sám seba“. Filozofia bola pre Epiktéta umením žiť. Kritizoval filozofov, ktorí možno vedeli vykladať obtiažne texty, ale v praktickom živote zlyhávali. Skutočný filozof sa pozná podľa toho, že sa mu darí viesť dobrý život. Jeho filozofia sa približuje k náboženstvu – filozof je pre neho sluha, v lepšom prípade posol, boží.

Marcus Aurelius

„Ázia, Európa – kúty sveta, celý oceán: kvapka v celku! Athos – nepatrná hruda v celku sveta, celá prítomnosť – okamih vo večnosti!“ Hovory k sebe.

Narodil sa v roku 121 a vládol ako cisár v Ríme v rokoch 161 – 180 do svojej smrti. Za svojho života bol nútený viesť veľa vojen, pri vedení ktorých si však našiel čas na filozofiu. Napísal základnú knihu stoickej filozofie: Hovory k sebe.

Každý človek by mal podľa neho spoznať sám seba a v úsilí o mravný život sa venovať filozofii. Žiť ako filozof je výrazom charakterovej zrelosti človeka, ktorý našiel mier sám v sebe a je si vedomý svojej smrteľnosti.

Záver antickej filozofie

V Rímskej ríši vedľa seba koexistovalo množstvo národov, kultúr a aj filozofií: skepticizmus, stoicizmus, epikureizmus, kynizmus, učenie Platóna a Aristotela a iné. Tieto všetky pochádzali z Grécka, neboli vytvorené samotnými Rimanmi. Vzdelaný Riman preto ku nim pristupoval so sklonom všetky ich nezaujato preskúmať a vybrať si z nich to, čo sa mu javí správne. Odtiaľ pochádza výraz eklektizmus (eklektik – vyberač). Navyše pre Rimanov, ktorí boli výsostne praktickí, mala zmysel tá filozofia, ktorá viedla ku praktickej orientácii vo svete a nie samoúčelné myslenie. Medzi eklektikov sa dá zaradiť napríklad Cicero, alebo Filón Alexandrijský.

Cicero

Narodil sa v roku 106 pnl v Arpíniu.

Cicero bol filozof, ktorý síce hlásal stoickú filozofiu, ale sám sa ňou v živote nedokázal riadiť. Priznal, že mu chýba sila a vyrovnanosť, s ktorou by znášal svoj ťažký osud. Aj on vykresľoval ideál múdreho človeka, ktorý je nezávislý, neotrasiteľný vo svojom pokoji a kľude, ktorý našiel oporu vo filozofii, nerozčuľuje sa – sám však týmto nárokom nedokázal vyhovieť.

Cicero doporučoval dobre usporiadaný život. Mnoho ľudí sa stále sťažuje, ale podľa neho to nie je otázka veku, ale charakteru. Život určuje naladenie mysli. Kto je uvoľnený a veselý, bude ľahko znášať aj ťažkosti staroby. Naopak, kto je stále mrzutý a nevľúdny, tomu každá etapa života prinesie problémy a ťažkosti.

Po Caesarovom zavraždení bol zavraždený 7. 12. 43 pnl Antoniovými ľuďmi aj Cicero.

Filón Alexandrijský

Žil v Alexandrii v rokoch 25 pnl – 50 nl. Bol alexandrijským židom a v jeho učení sa mieša grécka filozofia s prvkami orientálnej a výrazne ho ovplyvňuje židovská náboženská tradícia. Vo svojich úvahách naráža na to, že na jednej strane chce zotrvať v presvedčení, že pravda je zjavená v posvätných spisoch a na druhej strane ale nemôže nevidieť, že grécki filozofi (pre neho najmä Platón) našli pravdu filozofickú. Pomáha si preto domnienkou, že knihy Mojžišove boli známe už Grékom a ich myslitelia z nich čerpali. Okrem alegorického výkladu Písma a Gréckej filozofie je mu zdrojom poznania ešte osvietenie pochádzajúce priamo od Boha. Filónov boh je iný ako Starozákonný Boh: je zbavený všetkých ľudských vlastností, neurčiteľný a nepoznateľný.

Novoplatonizmus

Plotinos

Prvky stoickej filozofie nachádzame aj u Plotina, najvýznamnejšieho zástupcu novoplatonizmu. Narodil sa okolo roku 205 v Egypte a bol žiakom Ammonia Sakku. Neskôr vstúpil do armády a po návrate založil školu a začal v Ríme učiť. Jeho náuka sa sústreďovala na výklad platónskych a aristotelovských diel. Sám seba nepovažoval za samostatného mysliteľa, ale len za sprostredkovateľa Platónových myšlienok.

Plotinos je ovplyvnený Filónom, ale vo svojom učení ide ešte ďalej: jeho Boh, Jedno, Prvé, Dobro – božská bytosť, stojí mimo všetky protiklady a uchopiteľnosť. Toto Jedno je v sebe zavŕšené a dokonalé – nič nekoná a netvorí, len spočíva samo v sebe, v dokonalom kľude. To ale znamená, že svet nemohol byť vytvorený voľným aktom Boha. Plotinos hovorí, že Boh, akoby „preteká“ a jeho prekypujúca plnosť tvorí všetko ostatné. Tak ako Slnko vyžaruje teplo bez toho, aby niečo strácalo a o niečo sa snažilo, tak aj najvyššia bytosť vyžaruje všetko, čo je. Toto vyžarovanie- emanácia – sa deje stupňovite. Existuje hierarchia rôznych sfér bytí podľa ich blízkosti k bohu. Prvou emanáciou je božský duch, za ním nasleduje duša sveta jednotlivé duše a najvzdialenejšia od boha je hmota, ktorá je tým najmenej dokonalou emanáciou božského – dokonca temnotou a zlom.

Za príčinu filozofického úsilia považuje túžbu po kľude. Cieľom ľudského úsilia je „ekstatis“, vystúpenie zo seba, prekonanie pozemského, zjednotenie s „Jedným“. Tento proces, ktorý nachádza svoje najvyššie naplnenie a dokonalosť v „unio mystica“ v kľudnej extáze, predpokladá odpútanie sa od vonkajších vecí a obrátenie sa do vnútra. Vzostup duše k Jednému je paradoxne obrátením sa do svojho vnútra: „Vráť sa k sebe a pozri sa na seba“.

Človek zažíva blaženosť iba ako poznávajúci. Každý človek má možnosť byť šťastný a záleží iba na ňom aby ju rozvíjal. Ale nie ako vonkajší stav – majetok, ale ako vedomú vnútornú vlastnosť. Kto sa usiluje o vonkajšie statky patrí svetu a prepadá dočasnosti. Múdry človek zakladá svoje sebavedomie na sebe samom, žije aktívne vo svete, zameriava sa na to, čo je podstatné.

Plotinos sa tak nevedomky rozišiel s Platónom. V platónskej filozofii by totiž zjednotenie s Jedným (ideou) nikdy nebolo možné: priepasť medzi božstvom a ľudskou dušou bola neprekonateľná. Plotinos túto vzdialenosť prekonal mystickým zážitkom „unio mystica“.

O 200 rokov neskôr cirkevný otec Augustín Plotinovu náuku prijal a interpretoval ju pozmenenú v duchu kresťanskej viery.

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

peripatetická dezinterpretácia šľahnutá marxistickým výkladom

(Marián Ambrozy, 17. 12. 2015 13:53)

Prosím kto je autorom týchto riadkov?? Obsahovo je to pomerne bohaté, ale tie interpretácie. Des a hrôza. 100 rokov za opicami. Demokritos ako materialista, Tales ako hľadač arché. Vývoj je už kdesi inde, to by obstálo pred 40 rokmi ale nie dnes. Možno niektorí dedovia ešte takto uvažujú, ale je to už dávno historicky prekonané.

ďakujem !!!

(Barbara, 10. 11. 2015 12:19)

Vaše poznámky zachraňujú moje vysokoškolské štúdium ! ďakujem :)

otazka

(Sisa, 5. 12. 2011 9:13)

MOzem sa opytat ci to mate z nejakej knihy? potrebovala by som nazov a autora..dakujem krasne :)

profak

(anonym, 20. 2. 2008 21:08)

Asi najlepsi profak na skole, skoda, ze vas nemam na noske...

poznamky

(termoska, 9. 12. 2007 19:52)

ziarlim.. :D ale nie aj ja dakujem, tento rok nosku moc ruzovo nevidim:D aspon sa mam z coho ucit teraz

poznamky

(Andreas, 5. 12. 2007 16:55)

ah dakujem pan profesor, este ze vas mam :D

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA